„Jedna malá fľaštička felix felicis – Stačí na dvanásť hodín šťastia. Od rána do súmraku budete mať šťastie vo všetkom, o čo sa pokúsite.“

Georgeovi sa profesorove slová opakovali v hlave, keď v prítmí hľadel na fľaštičku zlatistej tekutiny. Nakoľko môže niečo namiešané z menej či viac obyčajných prísad ovplyvniť osud ľudského života? Alebo možno je vypitie elixíru súčasťou toho osudu? Nakoniec to bolo jedno, vedel, že sa pokúsi Freda prinútiť vypiť to.

Boli členovia Fénixovho rádu a boli tiež súčasťou Odboja. Na nebezpečenstvo si zvykol, aj na strach o ľudí okolo seba. Zo všetkého najnepríjemnejší bol však hlodavý strach o jeho dvojča, vždy keď sa pozrel do jeho očí a napadlo ho, že by do nich raz pozrieť nemohol. Fred bol neopatrnejší, možno viac odvážnejší. A keď im pred chvíľou zlatá minca Dumbledorovej armády oznámila, že Harry je v Rokforte a ide sa bojovať, obaja z toho bol nadšení. Aj keď George len do momentu, kým si uvedomil, že sa ide skutočne bojovať a pravdepodobne sa bude aj skutočne zomierať.

„George!“ zvolal Fred z chodby. „Zasekol sa ti zadok vo dverách alebo čo? Musíme ísť!“

„Idem!“ skríkol naspäť a strčil si fľaštičku do vrecka. Potom do seba hodil polovicu zo svojho zlatistého „povzbudzováka“ a zvyšok nechal položený na stole.

Vyšiel z dverí a pozrel sa do svojho zrkadlového odrazu. Fred naňho netrpezlivo hľadel, a on si znovu uvedomil, že ten odraz nie je dokonalý – ich tváre sa líšili vo veľa drobnostiach, ktoré si však ľudia málokedy všímali.

„Čarodejníčky svet sa rúti do najdôležitejšej bitky a ty sa flákaš. Typické,“ zamrmlal Fred pobavene a otvoril dvere.

George prevrátil očami. Zatiaľ čo jeho dvojča bolo pokojné a očividne natešené na nadstavajúce udalosti, on sa odrazu cítil neisto.

„Fred,“ zastavil ho.

„George,“ napomenul ho, že na čokoľvek, čo chce povedať, nemajú čas.

„Len chvíľu... ja... našiel som v izbe toto,“ vytiahol fľaštičku z vrecka. Chcel to skúsiť až potom, ale nevedel, či potom bude čas.

Fred sa zahľadel na elixír. „Felix felicis?“ nadvihol obočie a pustil dvere, aby si ho mohol prehliadnuť.

„Hej, dvanásť hodín šťastia vo všetkom, o čo sa pokúsiš. Myslím, že vhodnejšia chvíľa nebude.“

Videl iskru vo Fredových očiach. „Ešte aj teraz chceme podvádzať?“ uškrnul sa.

„To nie je podvádzanie. Len zvýhodňovanie,“ usmial sa a podal mu fľaštičku. „Vypi to,“ popohnal ho.

„Ja?“ zamračil sa Fred. „Nemali by sme to vypiť napoly?“

George pokojne odpovedal. „Ja už som svoju fľaštičku vypil, je rada na tebe.“

Fred ho chvíľu pozorne skúmal, nakoniec ale zlomil pečať a fľašku otvoril.

„Tak teda poďme na to,“ zamrmlal a hodil do seba celý obsah.

George sa spokojne usmial, keď mu trochu odľahlo.

„Šťastie vo všetkom, o čo sa pokúsim?“ prehodil Fred, keď už opäť mieril z dverí. „To je možností...“

„To je, ale sprav mi láskavosť...“odvetil George pri tom, ako za nimi dvere definitívne zavrel. „Pokús sa prežiť.“

***

Bitka bola v plnom prúde a oni s Fredom boli rozdelení. Najskôr sa obaja vybrali brániť jednu z tajných chodieb, teraz už však nebol čas sústrediť sa na jedno miesto. Všade bol chaos a boj. Cez chodbu lietali zaklínadlá a sovy, z dverí vybiehali napoly rozpadnuté sochy, cez okná liezli pavúky.

Na vlastné prekvapenie zistil, že si to užíva. Nebol čas na premýšľanie, nebol čas na nič. Mohol zo seba dostať len to najlepšie a dúfať, že to bude stačiť.

Bežal a cestou odrážal zaklínadla od smrťožrútov, ktorí stihli preniknúť do hradu. Zacítil pocit chladu, ktorý mal čo do činenia so strachom, ale nemal čas sústrediť sa ani na ten. Utekal a snažil sa v bojujúcich postavách zahliadnuť tvár podobnú tej jeho. Nevidel ho.

Namiesto toho jeho oči zavadili o inú tvár. Augustus Rookwood stál bez masky uprostred jednej z rozpadnutých chodieb, baviaci sa bojom s mladým Colinom, ktorý proti nemu nemal šancu. George sa ani nezamyslel nad tým čo robí, keď zmenil cieľ svojej cesty a rozbehol sa priamo k nim. Vyslal na smrťožrúta omračujúcu kliatbu aby odviedol jeho pozornosť – podarilo sa mu to. Rookwood sa s nepríjemným úškľabkom pozrel jeho smerom.

„Vypadni, Colin!“ stihol zakričať a odhodil mladého z cesty.

„Prašivý Weasley sa rozhodol, že ho obavil život?“ vysmial sa mu Rookwood a zablokoval ďalšiu jeho útočnú kliatbu. „Nič lepšie nemáš?!“

So zavrčaním po ňom metal jednu kliatbu za druhou a pri tom sa uhýbal jeho smrteľným. Mladý Colin nikam neodišiel, namiesto toho sa mu snažil pomáhať a on okrem toho, že musel dávať pozor na seba, ho dával aj naňho. Znovu ho odsúril niekam za seba, keď ich tesne minula Avada. Nevidel ho, ale vedel, že za ním zostal. Bol unavený a Rookwood sa rozosmial.

„A čo táto, Weasley?“ vystrelil jeho smerom ďalší zelený lúč, ktorý nečakal. Trafil by ho, pretože bol príliš pomalý na to, aby sa mu uhol. Pri cúvaní však zakopol o kus ruky z niektorého brnenia a náraz na chrbát mu takmer vyrazil dych. Avada preletela ponad neho.

Mal šťastie.

Nemal ho však Colin, ktorý stál za ním.

Otočil sa len na to, aby videl ako chlapcovo telo padlo k zemi. Nemal čas hlbšie cítiť ani premýšľať. Zaplavila ho zúrivosť namierená len jedným smerom.

„O jedného humusáka menej,“ usmial sa Rookwood a zdvihol prútik.

George bol však rýchlejší. „Avada Kedavra!“ počul ako vyšlo z jeho úst. Nespoznával vlastný hlas a slová mu na jazyku chutili cudzo, akoby tam nemali čo robiť. Napriek tomu kliatba účinkovala.

Zelený lúč trafil Augusta, ktorý to nečakal. Jeho výraz sa zasekol niekde medzi pohasínajúcim úsmevom a údivom. Sekundu hľadel do jeho slepých očí, než sa jeho telo prevážilo dozadu a vypadlo cez kráter v stene.

Dovolil si chvíľu roztrasene vstrebávať to, čo sa práve stalo. Nedochádzalo mu to, ešte stále mu to nedochádzalo. Otočil sa a zaťal čeľusť, keď uvidel na podlahe vyhasnutý mladý život. Vojna bola odrazu priveľmi skutočná. Priveľmi krvavá a smrteľná.

Uvedomoval si, že to on tam mal ležať. Namiesto toho mu bol dopriaty pohľad do škodoradostnej tváre Šťastia, zatiaľ čo mladý Colin videl prívetivé oči Smrti. Točili sa spoločne vo svojom tanci okolo každého z nich, bavili sa na tom, kedy človek vzhliadne, ktorá z ich tvári bude práve vtedy naňho pozerať.

„George!“ počul výkrik jediného hlasu, ktorý chcel počuť.

„Fred...“ zašepkal ticho a s úľavou hľadel na svoje bežiace dvojča.

„Čo sa stalo?“

Pokrútil hlavou, chcel to z nej všetko dostať preč. Otočil sa, že pôjde Fredovi naproti, že mu to povie a on mu odvetí, aby sa tým netrápil, pretože na to nie je čas. Automaticky strelil pohľadom von, smerom kde padalo Rookwoodove telo. A uvidel inú postavu v čiernom plášti, mieriacu práve na posledný zvyšok steny, ktorý si táto chodba zachovala.

Zdvihnúť prútik alebo zakričať už nemal čas. Stena explodovala a on v spomalenom zábere hľadel na to, ako v jej letiacich kusoch a prachu zmizol Fred.

Jeho telo zamrzlo vo vynechanom údere srdca.

Nie. To predsa... nie... On nemá byť ten, čo má šťastie.

Prestal vnímať bitku vonku aj vo vnútri. Utekal k miestu, kde kúdoly prachu ešte stále zahaľovali škody, ktoré výbuch spôsobil.

„Fred!“ vykríkol a žmúril pred seba. Prach ho pridúšal, snažil sa cez jeho padajúce smietky zahliadnuť svojho brata. A podarilo sa mu to.

Tentoraz jeho srdce skutočne zastavilo.

Fred ležal ako pohodená bábka bez pohybu medzi kusmi steny. Bol špinavý od prachu, cez ktorý si svoju cestu hľadali pramienky krvi, tečúce z jeho spánku. Nemal v hlave nič, len ten obraz, keď sa prebíjal cez obrovské kusy rozpadnutej steny, ktorá hrozila tým, že na rovnaké kusy roztrhá jeho život. Nemohol... to nemôže... nie. Nezáležalo na tom, či bola vojna, či sa bojovalo ani či sa zomieralo. Nemohol jeden z nich zomrieť skôr ako ten druhý... nemohli nič spraviť bez toho druhého. Spoločne na tento svet prišli, akoby z neho mohli odísť každý sám. Akoby tu mohol zostať sám. Fred by ho tu samého nenechal... nie. Dopadol na kolená vedľa neho.

Pohľad na jeho telo, nevykazujúce žiadne známky života, trval niekoľko sekúnd, ktoré boli dlhšie než celý jeho život. Potom sa Fred pohol a pomaly otvoril oči, preberajúc sa z bezvedomia. Dezorientovane hľadel okolo seba a George sa rozplakal až teraz, od toľkej únavy. Kedykoľvek mohol niekto zaútočiť, no on vnímal len Fredove živé a dýchajúce telo, ktoré objímal.

„Myslel som, že si mŕtvy,“ povedal ticho.

„Bolo to tesné,“ zašepkal a on videl ako hľadí na obrovské kusy steny, obklopujúce ho v prísľube možnej smrti. „Mal som šťastie.“

„Mal... prežil si,“ opakoval George skôr sám sebe, aby vyhnal z hlavy obraz jeho tela.

„Hej,“ zamrmlal Fred a unavene si oňho oprel hlavu. „O to som sa tak trochu pokúšal.“

George sa zasmial. „Ak by som od niekoho čakal, že oklame smrť, tak práve od....“

Zvyšok vety nedopovedal. Niekde uprostred tých slov uvidel vystrašený pohľad vo Fredových očiach a cítil jeho pokus odhodiť ho, keď sa od neho odtiahol. Na to bol však príliš slabý.

Výbuch nepoškodil len stenu, ale aj strop, z ktorého sa kus odtrhol a padal dole. Posledné čo George ucítil, bol silný náraz. A posledné čo videl, boli bezfarebné oči Smrti, do ktorých vzhliadol práve včas na to, aby si uvedomil, že tentoraz sa Šťastie pozerá opačným smerom.

***

Chcel kričať, ale nevyšiel z neho žiadny zvuk. Tupo hľadel na kus padajúcej steny a všetku silu sústredil na to, aby Georgea odhodil z cesty. Nevládal to spraviť. Nevládal spraviť jedinú vec, ktorá mohla zachrániť jeho dvojča.

V jednej chvíli bol vedľa neho usmievajúci sa George, v druhej kus steny, pod ktorou bolo jeho telo a tiež jeho vlastná ruka, ktorou predtým držal brata.

Až teraz kričal, zatiaľ čo sa Šťastie smialo. Sám nevedel či kričí kvôli rozmliaždeným kostiam, alebo duši, z ktorej sa polovica utrhla.

Krik, bolesť a krv boli jediné veci, ktoré vnímal a ktoré na svete v tej chvíli existovali. A neprial si nič viac ako to, aby jeho existencia skončila.

Upadol do bezvedomia.

***

Nemo stál nad hrobom, ktorý ukrýval telo jeho brata. Alebo aspoň to, čo z neho zostalo. Kvapky dažďa hlasno dopadali na náhrobok, akoby mŕtveho pod ním chceli prebudiť.

Celý zvyšok bitky, a rovnako deň po nej, bola jeho myseľ utopená v sladkej čierňave, kde bol ušetrený pocitov. Nechcel sa prebrať, nechcel vnímať svet okolo seba, ani tú dieru v ňom a vo vlastnom srdci, čo po Georgeovi zostala. Nezaujímal sa ani o to ako ho našli a zachránili, pretože im v hĺbke duše vyčítal, že to spravili. Mali ho nechať ležať tam, vedľa jeho brata. Tam bolo jeho miesto. Vyčítal to aj sebe – raz to, že ho neodhodil a nezachránil, inokedy zase, že o to vôbec pokúsil, keď to bolo márne. Ak by zostal tak ako bol, v jeho objatí, mohol zomrieť s ním.

Všetko bolo odrazu šedé. Dokonca aj úsvit osvetľujúci rozpadnutý hrad, ktorý sa jedného dňa dá dokopy, rovnako ako životy ostatných ľudí, preňho stratil farbu. Nevedel hľadieť do očí členom jeho rodiny a skutočne ich vidieť. Nevedel počúvať slová úprimnej sústrasti a nevedel ani prijímať ruky, ktoré sa k nemu naťahovali.

A hlavne sa nevedel tešiť z víťazstva, pretože by bol radšej, ak by to bol on, kto prehral pohľad do dvojitej tváre Šťastia a Smrti.

***

Niekoľko dlhých dní mu trvalo, kým sa odhodlal vrátiť sa do ich bytu. Nikto ho neobťažoval, všetci mu dali pokoj. Starostlivé slová a pohľady nevnímal. Ani smútok jeho rodiny, pretože nech to znelo akokoľvek sebecky, nemohol byť väčší, ako ten jeho. On strávil s jeho bratom celý život, on nemohol zabudnúť, pretože každá jeho spomienka obsahovala aj jeho druhú polovicu. Oni mohli. Aspoň čiastočne... aspoň trochu. On nie.

Často hľadel do vlastného zrkadlového odrazu, aby ho mohol ešte raz vidieť. A vždy si uvedomil, že ten odraz bol priveľmi dokonalý na to, aby mu Georgea nahradil. Chýbali mu jeho večne odstávajúce vlasy na ľavej strane, menej symetrické črty tváre aj prižmúrené pravé oko, keď sa smial. Nakoniec sa pohľadom do zrkadla začal vyhýbať.

Otvoril dvere a prvé čo uvidel bol George, naposledy vychádzajúci z dverí, podávajúci mu fľaštičku so zlatistou tekutinou. Ako to bolo možné? Ako mohol on prežiť aj výbuch, aj pád steny, ako mohol mať také šťastie, keď jeho brat nie? Obaja ten elixír vypili, u oboch mal účinkovať rovnako. Bolo možné, že nemohli smrť oklamať obaja? Že si jedného musela vybrať, ak nemohla oboch? Tak prečo si potom nevybrala radšej jeho?

Dotieravé otázky mu vírili hlavou, keď kráčal k Geogeovej izbe a kancelárii zároveň. Snažil sa ignorovať dva hrnčeky kávy, ktorú spolu predtým pili. Aj jeho kabát z dračej kože, prehodený cez stoličku, z ktorého teplo jeho tela za tie dni už muselo dávno vyprchať. Nedarilo sa mu to, ale aj tak sa naďalej tváril, že áno.

Roztvoril dvere a vošiel do prítmia izby. Zaťal čeľusť, keď sa nadýchol vône jeho brata. Jeho žalúdok sa stiahol a do očí sa mu hrnuli slzy, no on ignoroval aj tie. Namiesto toho sa trhane nadýchol ešte raz, keď pochopil a našiel odpovede na svoje otázky.

Na dubovom stole stál pohár, čo tam George ten večer nechal, a v ňom zvyšok zlatistej tekutiny, ktorou si vždy dodával odvahu.

Whiskey.

Smrť si nevybrala.

George to spravil za ňu.

Hodnotenie - Gorath

Veľmi sa mi páčilo, ako si nakoniec celú poviedku spracovala. Pekná symbolika. Pekne vystavaný príbeh. Pointa bola a aj katarzia. Zavádzanie čitateľa tiež fajn.

Čo mi na príbehu vadí, že je dosť patetický. Na jednej strane je to téma, ktorá si vyžaduje istú dávku, na strane druhej to vyznieva ako klišé.

Ako jediná si sa pohrala s významom šťastia ako takým a nie len ako s prostriedkom.

Celkovo pozitív je veľmi veľa. Pravcovalo sa mi s tebou dobre. Bola si otvorená nápadom a pripomienkam. Vyladila si poviedku do naozaj podareného diela, ktoré má viac rovín a čitateľ sa tak môže zamýšľať hlbšie.

Rozhodol som sa tak, že vyradím teba. A chcem ti vysvetliť prečo.

Verity Chase mala z vás troch najlepšiu poviedku. Ty a Viktor ste boli u mňa veľmi blízko pri sebe.

Tvojej poviedke chýba. Trošku viac vypísaného štýlu. Slovná zásoba je pekná a bohatá, ale vety ešte nie sú úplne vyladené a občas to trošku škrípe. V tom bola Viktorova poviedka lepšia.

Gramatika je u mňa ok. Sem tam dáke preklep. Odseky fajn. Malo to hlavu a pätu. To ste s Viktorom narovnako.

Obsahovo si to mala menej nápadité, naopak významovo a symbolicky jednoznačne lepšie.

Kreativita tam je, ale ešte sú tam rezervy a bojím sa, že by ťa to v ďalších kolách veľmi zrádzalo.

Tému si spracovala bohatšie čo sa týka felixu felicis, malo to svoje zvraty, ale nebolo to vystavané tak, aby to naozaj človeka posadilo. Tým nechcem povedať, že to nemá svoju peknú pointu a katarziu, ale dá sa to ešte posunúť ďalej.

Ak budeš mať akékoľvek otázky pokojne sa ozvi a môžeme to rozobrať.

Ďakujem ti za spoluprácu a viem, že ak sa budeš venovať písaniu, budeš dobrá a tvoje príbehy budú stáť za to.

Téma: 6

Jazyk: 7

Dojem: 6

Mentor: 7

SPOLU: 26

[ » na začiatok « ]