Kapitola:
Pridaná: 23.11.2015, 12:52:06
Čítaná: 1323×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Luna Lovegoodová (JKR), Draco Malfoy (JKR)
Stručný dej: Sedem rokov v Rokforte – a zároveň len sedem rozhovorov za život. Dokáže zopár krátkych chvíľ s Lunou Lovegoodovou zmeniť Draca Malfoya? (Napísané v r. 2013 O:))

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Kapitola: 1 » Rozhovor v Rokfortskom exprese 2 » Rozhovor na chodbe s nápisom 3 » Rozhovor na pohyblivom schodišti 4 » Rozhovor pri Ohnivej čaši 5 » Rozhovor v Rokville 6 » Rozhovor v Astronomickej veži 7 » Rozhovor po bitke o Rokfort Epilóg » Epilóg

LUNIN ŠIESTY ROČNÍK (1997/1998)

(2. máj 1998)

„Avada Kedavra!“

„Expelliarmus!“

Voldemort dopadol mŕtvy na zem a Harry Potter tam mlčky stál, zvierajúc dva prútiky – Bazový, i Dracov hlohový. Luna sedela na lavičke vo Veľkej sieni. Keď sa Harry posadil vedľa nej, pozrela naňho a podotkla: „Keby som bola na tvojom mieste, žiadalo by sa mi trochu pokoja a ticha.“

„To by bolo skvelé.“

„Ja ich odpútam,“ rozhodla sa, „prehoď si plášť.“ Vzápätí zvolala: „Aha, pozrite, bľačiaci bzučiak!“ Ukazovala na okno a všimla si, že Harryho postava zmizla. Sama sa cítila zvláštne, s ťažkosťami sa zrakom vyhýbala mŕtvym telám Freda Weasleyho, Nymphadory Tonksovej, Remusa Lupina, Colina Creeveyho a ďalších. Vstala teda a vyšla na čerstvý vzduch. Nádvorie bolo plné prachu a zrúcaného kamenia. Lunu však zaujali tri vzďaľujúce sa postavy.

Bolo strašné čeliť všetkým tým zlým ľuďom, ale vedela, že bojuje za správnu vec. Teraz však nastal koniec, definitívny koniec. Zomrel nielen Voldemort, ale aj jeho najvernejší prisluhovači. A Luna chvíľu nehybne sledovala Malfoyovcov, ako sa zbabelo snažia utiecť. Vzápätí však pobehla a z celého hrdla zvolala:

„Draco Malfoy!“

Všimla si, že sa pomaly otáča. Napriek všetkému, čo sa prihodilo, nemohla ho nechať len tak odísť. Nemohla dopustiť, aby zostal verný zlu. Nastala posledná šanca, posledná príležitosť porozprávať sa s ním a prehovoriť mu do duše. Hoci sa o to pokúšala roky a navonok sa javilo, že bezúspešne, Luna Lovegoodová v skutočnosti nikdy nad Dracom Malfoyom nezlomila palicu. Pár sekúnd sa dohadoval s rodičmi a napokon ich zúrivo odstrčil. Narcissa a Lucius sa odmiestnili, azda prvýkrát v živote rešpektujúc rozhodnutie svojho syna.

Draco bežal, nedokázal sa zastaviť. Pevne ju stisol a do plavých vlasov jej šepol: „Som rád, že si to prežila.“

„Aj ja som rada, že si nažive.“

„Myslím, že... by som mal ísť.“ Hanbil sa, tak neuveriteľne sa hanbil – za všetko. Za úplne všetko. Nedokázal sa ani pozrieť do jej striebornošedých očí.

„Venuj mi aspoň chvíľku,“ požiadala a pomaly s ním vykročila k miestu, z ktorého pred pár sekundami zmizli jeho rodičia. „Viem, že zahynul aj jeden z tvojich priateľov, mrzí ma to.“

Draco sa ešte väčšmi zhnusil sám zo seba, keď si uvedomil, že smrť Vincenta Crabba ho vôbec netrápi. „Nemala si pravdu, Luna, vieš o tom? Hoci som všetko mal spraviť inak, nemala si pravdu v tom, že som mohol.“

„Prečo si to myslíš?“

„Ty... ty sa vôbec nehneváš za to, že som bojoval na JEHO strane?“

„Hnevať sa? Draco, to predsa nič nerieši.“

Sklonil hlavu. „Prosím ťa, prepáč mi.“

„Čo také?“

„Že som vyhodil do vzduchu tvoj pudingový koláčik.“ Sladká zdrobnenina vyznela v kontexte ťaživej situácie veľmi čudne.

„To je v poriadku. Vždy bolo.“

„A že... že ťa smrťožrúti väznili. Ja som... keby som to...“ Zhlboka sa nadýchol a vydýchol. „Ako sa na mňa vôbec dokážeš pozrieť? Nechápem to.“

„Prečo by som sa na teba nemohla dívať? Nie si predsa až taký škaredý.“

Napriek tomu, ako hrozne mu bolo, jej slová mu skrivili pery do mierneho úškrnu. „Ty si jediný človek na svete, ktorý ma nikdy nebral tak ako ostatní.“

„Ľudia mi väčšinou vravia, že chápem veci inak.“

„Je to pravda,“ uznal, „ale až teraz... až teraz sa mi to prestalo zdať smiešne a trápne.“

„Tí, čo ma majú radi, ma nazývajú výnimočnou, nie divnou. Aspoň tak som si to všimla,“ podotkla.

„Ty fakt si výnimočná. A neviem, prečo som to tak dlho nevidel.“

„Môžeš mi na niečo odpovedať, Draco Malfoy?“

Mykol plecami. „Pýtaj sa.“

Pomaly kráčali po moste, vzďaľujúc sa od hradu. „Myslíš, že by si sa tu takto so mnou zhováral, aj keby celá bitka dopadla opačne?“

Zvraštil obočie a zvesil hlavu. „Pochybujem,“ priznal.

Pousmiala sa. „Tušila som, že to povieš.“

„Máš dar vidieť budúcnosť?“

„Ó, nie, teda, väčšinou nie, a ak áno, tak len na pár sekúnd dopredu. Ocko vraví, že je to obyčajná predvídavosť.“

„No, vlastne, ani neviem, či sa schopnosť vidieť budúcnosť dá nazvať darom.“

„A prečo nie?“

„Ja osobne v budúcnosti nevidím nič pozitívne.“

„Stále môžeš prejsť na tú správnu stranu.“

„Jasné! Pokrytec a zbabelec Malfoy! Už vidím, ako sa mi všetci vysmejú a pošlú ma dočerta. Nehovorím, že neprávom. Vieš, Luna, nie všetci sú takí ako ty. Respektíve, nikto nie je taký ako ty. Pottera máš síce rada, ale ten by ma neprijal, ani keby sa naňho mala zrútiť celá hradba Rokfortu. Nechcem ti kaziť nádeje, ale nemala by si snívať o nereálnych veciach.“

„Mám vari snívať o tých reálnych? To by predsa nebolo snívanie,“ podotkla. „Ale nie, toto predsa nie je nereálne. Zlu je predsa koniec, už v podstate ani nejestvujú viaceré strany, ku ktorým by sa človek mohol pridať.“

„Lenže dokážeš si predstaviť, že s tebou nakráčam do Veľkej siene? Všetky prútiky, všetky do jedného, by na mňa začali mieriť a vrhať zaklínadlá. Vrátane Potterovho. Teda, môjho. Môjho vlastného prútika. Vidíš, veď ja už vlastne ani nie som čarodejník. Stratil som všetko.“

„Tak nezúfaj a pouč sa z toho,“ navrhla ledabolo, akoby šlo o tú najjednoduchšiu a najprirodzenejšiu vec na svete.

„Čo keby sa nič z toho všetkého nestalo? Čo keby sa ON nevrátil, keby nezačal zabíjať, keby som sa ja nemusel pridať k smrťožrútom? Čo by bolo, Luna? Čo by bolo, nebyť Pottera?“

„Som si istá, že Harry vždy mal byť na tomto svete. O tých zlých veciach, čo si vravel, nemám až takú istotu.“

„Ale vieš si to predstaviť? Že by...“ zamyslel sa. „Že by napríklad nás dvoch nerozdeľovalo toľko blbostí? Toľko predsudkov a nezhôd a...“

Pozrela sa naňho. „Vždy som vedela, že keby si chcel, mohol by si medzi nás postaviť veľmi vysoký múr, cez ktorý by som sa nedostala. Ale nespravil si to.“

„No ani ty,“ podotkol zarazene.

„A prečo by som niečo také robila? Si príjemný spoločník.“

„Asi nie až taký príjemný, keď ti stačilo tých zopár rozhovorov ku šťastiu.“

„Ku šťastiu toho potrebujem omnoho viac,“ priznala. „Len som ťa nechcela otravovať. Keď som sa pri tebe ukázala, bola to buď nenáhodná náhoda, alebo situácia, v ktorej som jednoducho nedokázala konať inak. Rozumieš tomu?“

Alebo moje pozvanie na rande, dodal v mysli. Očividne to Luna nikdy nepochopila, zrejme jej také čosi ani nezišlo na um. A Malfoy to vedel, v konečnom dôsledku tomu veľmi dobre rozumel. Prečo by už len mala tušiť, ako veľmi s ňou chcel a potreboval byť? Ani raz jej to nedal najavo, stále ju len odháňal a snažil sa udržať si malfoyovskú reputáciu. Tá preňho znamenala všetko, nie Luna. A ako sa niečo také môže zmeniť v priebehu jednej jedinej sekundy, keď sa odzbrojovacie kúzlo zmieša so zabíjacím?

„Čudujem sa, že ti na tom vôbec záleží.“

„Iba uvažujem, či všetko mohlo...“

„... byť inak? No, ťažko povedať. Možno áno, ale asi skôr nie.“

„Určite nie,“ zdôraznil skepticky. „Aj keby som sa trebárs ja zmenil, vždy by sa toto všetko stalo. Dumbledore by aj tak uskutočnil plán svojej smrti, mňa by vo všetkom predčil Snape a napokon by sa ukázal ako hrdina tej správnej strany.“

„Takisto si hrdinom tej správnej strany mohol byť ty. Vlastne, ešte stále môžeš.“

„Nie, to nie,“ zavrtel hlavou, „niečo také odo mňa nechci.“

„Iba ti to ponúkam ako jednu z možností, ako stráviť svoju budúcnosť. Rozhodnutie je na tebe.“

„A zas spravím chybu. Zas, viem to.“

„Tak ju neurob.“

„Ale ako? Nemôžem si to dovoliť!“

„Je predsa po boji. Už ťa nikto neohrozuje.“

„Pošlú ma do Azkabanu za... vlastizradu, alebo čo. Potter si stopro vymyslí milión obvinení, snažil som sa šikanovať ho dlhých šesť rokov!“

„Opustili ste predsa rady smrťožrútov, pokiaľ viem. Navyše, predpokladám, že aj Harry má schopnosť odpúšťať. Okrem toho, on určite nerozhoduje o osude všetkých...“ trošku zaváhala, hľadajúc vhodný výraz, „previnilcov.“

„Krásne slovo. Keby tak dokázalo vyjadriť všetko to, čím som sa previnil. Nie, Luna, ja vždy budem Malfoy a vždy spravím to, čo urobím už o pár sekúnd. Zachovám sa ako zbabelec a ujdem. Budem sa skrývať, až kým si nebudem istý, že na mňa väčšina z tých ľudí zabudla. Potom sa ožením s Astoriou. Vravel som ti, že budem mať zásnuby?“ zasmial sa. „Áno, rodičia... rodičia mi to oznámili. Úžasná správa! A pritom... pritom nikoho nezaujíma, ČO chcem JA!“

„Čo teda chceš?“ spýtala sa pošepky, prekvapená jeho náhlym krikom.

Striebornošedé oči zabodol do tých jej, ktoré mali rovnakú farbu. Niečo sa mu dralo na jazyk, ale pokrútil hlavou. „A budem mať deti,“ pokračoval, „a potom, keď ich budem posielať do Rokfortu, budem posratý ako malý chalan celý rok čakať, či sa im Potterove decká nepomstia! Takú budúcnosť vidím v súvislosti so všetkým, čo sa dnes stalo, takže mi, prosím, nevrav, aby som si nasadil ružové okuliare.“

„Nepovedala som nič o ružových okuliaroch.“

„Obrazne povedané!“ dodal nahnevane. „Prečo si občas taká...?!“ zastavil sa uprostred vety.

„Áno?“ vyzvala ho, nech pokračuje. „Chcel si povedať „taká nechápavá“, však? Viem, že sa tak javím. Viem, že aj ty si sa zo mňa väčšinu času smial. Nezazlievam ti to, ani ostatným. Načo by mi to bolo dobré? Ale ja nie som nechápavá, Draco Malfoy, naozaj nie som. A ak poviem niečo, čo naoko nedáva zmysel, snažím sa len odľahčiť atmosféru. Takisto ako teraz. Pretože cítim, že si veľmi, veľmi nešťastný, a bolí ma z toho srdce.“

Pár sekúnd sa nezmohol na slovo. „Prečo mi to vravíš?!“ škrípal zubami. „Prečo sa mi snažíš nahovoriť, že ti na mne záleží?! Prečo? Nepotrebujem mať ďalšie výčitky svedomia!“

„Ak cítiš výčitky svedomia kvôli tomu, že ťa niekto má rád, je to veľmi smutné.“

„Fajn, tak ma ľutuj.“

„Nebudem ťa ľutovať. Pamätám si, že moju ľútosť nechceš.“

Odvrátil od nej zrak a vykročil ďalej – ráznejšie a rýchlejšie. „Nič nie je také jednoduché, ako si predstavuješ.“

„Aká je tvoja snúbenica?“

„Budúca,“ zamrmlal. „Základ: čistokrvná.“

„Tak to predsa chceš, či nie?“

„Si čistokrvná, Luna?“

„Ja predsa nie som tvoja budúca snúbenica.“

„Prečo nikdy neodpovieš?“

„A keby som povedala, že nie som?“

„Tak nie si?“ zatváril sa sklamane.

„A ak by som bola?“

Vzdychol. „Fajn, pokojne ma naťahuj. Asi si to zaslúžim.“

„Aká je okrem toho, že má čistú krv?“

„Tmavovlasá. To je všetko, čo o nej viem. Je o dva roky mladšia.“

„Chodí do našej školy?“

„Nebavme sa o nej,“ požiadal.

„Ako sa môžeš zasnúbiť s niekým, koho vôbec nepoznáš?“ čudovala sa.

„Choď sa opýtať mojich rodičov. Prežili si to na vlastnej koži a evidentne to bolo natoľko čarovné a úžasné, že chcú, aby si tým prešiel aj ich syn.“

„A sú tvoji rodičia spolu šťastní?“

„Ja neviem, Luna.“

„Skús sa ich spýtať. Možno ti dajú nejaké rady, ako to zvládať. Vieš, ako nepokaziť manželstvo. Vydržali spolu predsa dosť veľa rokov, či nie? A ak mali aj oni dohodnutý sobáš, určite ti budú vedieť povedať, aké to je a ako to máš zvládnuť.“

Takmer sa rozosmial. „Ty si našu rodinku predstavuješ ako klub golfistov, alebo čo? V živote by som sa s nimi nemohol baviť o niečom takomto.“

„So mnou to predsa dokážeš.“

„Len preto, že ti potrebujem povedať niečo oveľa... podstatnejšie.“

„Čo také?“

„Že musím odísť,“ zastal.

„To je až také dôležité?“ pozrela mu do očí.

„Myslím, že sa už neuvidíme,“ povedal zachmúrene.

„Odchádzaš niekam ďaleko?“

„Netuším, kam pôjdem.“

„Nevrátiš sa teda so mnou do Veľkej siene?“

„Chápem, že si to musela ešte poslednýkrát skúsiť, ale... nie, nevrátim sa tam.“

„Tak možno o pár mesiacov, keď prejde nejaký čas. Vieš, keď to utíchne. Len sa neskrývaj pred svetom. Máš čo ponúknuť.“

Na okamih sa zadíval na oblohu. „Luna Lovegoodová, čo vo mňa vždy verila. Bezdôvodne. A bezvýsledne.“ Uprel zrak na jej tvár. „Myslím, že budeš veľmi šťastná, Luna.“

„Prajem ti to isté.“

Všetko, čo mu kedy povedala, všetky tie vrúcne slová a milé úsmevy, sa mu znásobilo v mysli a udieralo to v celom jeho tele spolu s tlkotom srdca. Musel, a zároveň tak veľmi nechcel odísť. „Zbohom.“

„Verím, že sa ešte stretneme, Draco Malfoy.“ Tentokrát sa neusmievala, hoci práve takú si ju chcel zapamätať.

„Dofrasa, Luna...“ nešťastne zvraštil obočie.

„Áno?“

Dlaňou sa dotkol jej tváre. „Ja viem, že toto je úplne sebecké a... vlastne ani neviem, prečo to chcem spraviť. Je to dosť smiešne, keď sa nad tým človek zamyslí. Malfoy a Šaluna. Super dvojka, skoro ako komiksoví hrdinovia. Možno raz o nás niekto napíše príbeh.“

„Bol by dosť krátky.“

„Veľmi. Až príliš krátky. Neviem prečo, ale mám taký dojem, že to nemôžem urobiť len tak. Väčšinou okolo toho nemám toľko rečí, no teba sa prosto musím spýtať: môžem... ťa pobozkať?“

„Ešte nikdy ma nikto nebozkával. Asi to nebudem vedieť.“

Pousmial sa. „Veď ani ja.“ Sklonil sa k nej a Luna privrela oči. Kým ich znovu otvorila – nanajvýš po dvoch-troch sekundách, pretože na dlhší bozk ani on sám nemal odvahu –, Draco Malfoy sa stihol odmiestniť.

[ » na začiatok « ]