Miestnosťou vydláždenou kachličkami otriasajú lámavé vzlyky. Je tomu tak už necelú hodinu a ich ozvena akoby sa snažila zbúrať steny. Kvapky vody bubnujúce o dno umývadla by si jeden poľahky zamenil s pádom ťažkých sĺz, ktoré sa chlapcovi pravidelne rinú po lícach, na kamennú dlažbu.

Ja mu však stojím otočená tvárou v tvár a súcitím s jeho bolesťou.

„Ďakujem,“ sotva to vysloví a zakryje sa vreckovkou.

Chcem ho pohladiť po dlani alabastrovej farby, no nemôžem. Rukou nahmatám len vzduch. Tento prekliaty pocit mi nikdy predtým neprišiel otravnejší...

„To nič,“ povie utierajúc si kútiky očí, „ja viem. A cením si, že si o mne nepovedala Potterovi s Weasleym. Ďakujem ti.“

Pousmejem sa. „Nemusíš mi za všetko ďakovať, a už tobôž nie za toto. Viem, že sa s Harrym a Ronom nemáte v láske.“

Chlapec sa zasmeje cez slzy. Nie však svojským, ironickým podtónom, akým som ho počula smiať sa kedysi; už nie je len arogantným dieťaťom, akým býval. Všetko sa zmenilo...

Obaja tam potom sedíme v tichu niekoľko minút. Popravde, takto trávime väčšinu nášho spoločného času. Ja som si na ticho navykla už dávno, no preňho sa to zdá byť stále nové. Napokon, vždy mal okolo seba celé davy Slizolinčanov a svojich dvoch bodyguardov, cez ktorých nikto neprešiel.

‚Neprešiel. Nikto cez nich neprešiel. Nikto až na...!‘ vravím spoly v duchu, spoly nahlas.

Naraz vykríknem: „Draco!“ a on sa na mňa vyľakane pozrie. „Mám to! Ja som na to prišla!“

Od radosti, že sa jeho útrapy môžu čoskoro skončiť, spravím dvojité salto vo vzduchu a snažím sa ho objať. I teraz však len prejdem jeho telom, načo sa mu na okamih vytratí farba z tváre. Nevadí. Vôbec na tom nezáleží. Existuje dôvod, ako potešiť chlapca, ktorého som si za uplynulé mesiace tak veľmi obľúbila, a to je to jediné, na čo dokážem práve myslieť.

„Myrta! Myrta, upokoj sa!“ postaví sa na nohy a zmätene na mňa hľadí. „Na čo si prišla?“ povie však napokon s prímesou zvedavosti a nádeje.

„Predsa Všehodžús! Celú dobu sme to mali pod nosom... a nič! Až teraz.“ vysvetľujem, no na jeho pohľade nebadať náznaky porozumenia, a tak pokračujem ďalej: „Pred štyrmi rokmi sa Harry, Ron a Hermiona stretávali u mňa na záchodoch, kde spolu...“

„Ako sa dostala Grangerová na chlapčenské záchody?“ nechápavo ma preruší.

„V podstate to nebolo tu na chlapčenských. Predtým som bývala na diev-...“

„A ako sa Po-...?“

„To je nepodstatné, Draco! Pochop... na tých záchodoch spolu varili Všehodžús. A prečo? Aby ti ním neskôr prešli cez rozum; na krátky čas sa z nich stali tvoji dvaja bravčovia. Chceli zistiť, čo vieš o Tajomnej komnate. V podstate, keď sa na to tak dívam s odstupom času, nikdy sme sa o ničom inom ani nerozprávali.“

Draco sa ešte chvíľu tvári nechápavo. Naraz mu však svitne, na sekundu sa nenávistne a podvedene zadíva do steny, no potom azda po prvýkrát vidím na jeho perách úsmev a nadšenie: „K Dumbledorovi sa dostanem pomocou Všehodžúsu!“

„Nezabudni na to heslo! Musíš ho vysloviť jasne a presvedčivo. Si predsa Harry Potter - poznáš ho, Dumbledore ti ho prezradil, aby si sa k nemu dostavil na akúsi hodinu, o ktorej nikto nevie,“ prízvukuje mi Myrta. „Nič viac sa mi, žiaľ, nepodarilo zistiť. Som duch, nie neviditeľná. S ostatným si budeš musieť poradiť ty sám. Dáš to!“ dodáva, zbožne sa na mňa pozerajúc.

Musí to byť pre ňu vzrušujúce podieľať sa na takomto pláne; napokon od svojej smrti len vysedáva na záchodoch, kam si z nej študenti chodia pravidelne robiť žarty. Ja som nebýval výnimkou...

„A čo spravím, ak sa do miestnosti vrúti Potter?“ napadne mi v poslednej chvíli, pomaly sa od nej vzďaľujúc.

Myrta túto otázku očividne očakávala, a tak teraz hrdo vypne hruď a odvetí: „Neboj sa, všetko som premyslela. Pravý Harry má k riaditeľovi prísť až o polhodiny. Povieš mu, že si sa vášho stretnutia nevedel dočkať. A ak by sa ti aj tento čas málil, Harry cestou do pracovne narazí na Zloducha, ktorý ho zadrží. No nie je to perfektné?“ takmer až plače od smiechu.

Nie však úplne, sekundu nato jej pohľad zaplaví znechutenie. „Radšej ani nechci vedieť, akú službičku si ten grobian odo mňa popýtal na oplátku. Moja cudnosť je nenávratne v troskách...“

Jej posledné slová ignorujem. Čas sa kráti, nemôžem ho premrhať rečnením. A účinky Všehodžúsu taktiež nie sú trvalé. Popravde, čím skôr to budem mať za sebou, čím skôr sa zbavím Potterovho výzoru, na ktorý som sa do zrkadla radšej ani nepozrel, pretože by ma ten pohľad prenasledoval, hádam, aj do konca života, tým lepšie. Veď kto by to bol povedal, že by som na seba ja, Draco Malfoy, raz dobrovoľne a z istého hľadiska aj ochotne vzal podobu nečistokrvného Chrabromilčana, vychovaného muklami a s priateľmi ešte nižšej sorty, ako je tá jeho.

„Myrta, som ti nesmierne zaviazaný,“ poviem, načo jej sivastý odtieň trochu stmavne. „Teraz však musím ísť...“ a odkráčam a za sebou počujem len tiché ‚aj nabudúce‘.

Dumbledorova pracovňa je o dve chodby ďalej od miesta, na ktorom sme pred chvíľou stáli. No i keď si uvedomujem rýchle tempo, akým kráčam, čas akoby nie bežal, ale vliekol sa a každá sekunda sa mi naraz zdá pridlhá. Možno je to pocitom, kvôli ktorému sa mi trasú ruky a podlamujú kolená, a ktorý je celkom určite spôsobený vedomím, že moje celoročné úsilie dostať sa k Dumbledorovi a vykonať to, čo odo mňa dôležitejší ľudia očakávajú, smerovalo práve k tomuto bodu a ja mám iba jeden pokus. Nie viac.

„Riddle!“ poviem soche, ktorá - ako sa práve ukázalo - vždy zakrývala a chránila vchod k točitému schodisku.

Keď zaklopem na dvere z ťažkého dreva, za ktorými už iste sedí starý a šedivý muž, ktorý ma denne prenasleduje v zlých snoch, srdce mi vynechá jeden či dva údery. Biť začne, až keď sa z druhej strany ozve zastreté ‚Á, Harry, už ťa očakávam...‘.

Nadýchnem sa, pomaly vydýchnem, naposledy si napravím okuliare a kľučkou potiahnem nadol.

„Dobrý večer, pán profesor,“ pokorne pozdravím muža, ku ktorému som sa v súkromí nikdy nedostal tak blízko - na túto chvíľu sa oplatilo čakať.

Som tu, prútik mám v zadnom vrecku a som pripravený splniť rozkaz Temného pána...

HODNOTENIE

cuca: 20 bodov

Nápad sám o sebe v podstate nebol zlý, ale bolo to hrozne nedokončené. Poviedku s otvoreným koncom si predstavujem inak, ak to bol teda zámer autora. Toto mi vyslovene prišlo, ako keby si prestal/a písať v polovici... Takže mi to v podstate celkom pokazilo dojem. Druhá vec... neviem... Aj keď ho Draco mal zabiť, vieme z jeho povahy, že by to v konečnom dôsledku neurobil. Nie som s tým úplne stotožnená. No napísané to bolo dobre. Čítalo sa to jednoducho. Možno nebolo potrebné začiatok písať z jej pohľadu a potom z jeho pohľadu, ale... ok. V každom prípade, ak sa dostaneš do šikovných rúk, iste sa to dá ukočírovať správnym smerom... Niektoré výrazy, ktoré si tam použil/a, ma celkom pobavili. :D No a nápad oceňujem. Spojil/a si vlastne to, čo už vieme – že sa oni dvaja stretávali – s niečím novým. :)

Jin: 22 bodov

Tvoja poviedka sa mi páčila, až kým som neprišla k časti, kde som sa dozvedela, že ide za Dumbledorom. Úplne som bola presvedčená, že všehodžús potrebuje na to, aby zmenil Crabba a Goyla na tie dve dievčatká, čo strážili núdzovú miestnosť. A ono nie. Chcel ho na to, aby sa zmenil na Harryho, išiel k Dumbledorovi a to len pol hodinu predtým, ako tam mal vojsť skutočný Harry. To sa mi zdalo trošku pritiahnuté za vlasy.

Ale na druhej strane, poviedku si napísalo dobre. Štýl aj gramatika boli dobré, aj „ja rozprávanie“ bolo fajn. A vlastne, čo trepem, veď to bola celkom obstojná poviedka. Určite jedna z tých lepších.

Gorath: 7 bodov

Keď píšem poviedku, alebo aj hocičo iné čo je próza. Tak mám úvod, jadro, záver. Prečo tu chýba? Prečo to ide proti predlohe? Prečo sú charaktery pomenené bez akéhokoľvek kontextu?

Toľko a ešte viac otázok by som mal na autora. Nápad je jedna vec a prevedenie druhá. To čo chcem a to ako mi to znie v hlave, nie je to ako to berie okolie. Veci musia mať svoj zmysel, počiatok a následok. Nedá sa uspieť s tým, keď polátam dokopy situáciu, ktorá emočne nič nehovorí a končí tam kde len začína.

Do budúcna si premyslieť celú vec a nechať si ju odležať a potom sa k nej vrátiť. Tak sa dajú vidieť chyby tam kde sa najprv nevideli.

[ » na začiatok « ]