Poviedka:
Pridaná: 17.11.2015, 20:28:14
Čítaná: 3402×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Typ: PI súťaže

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Kira - Čajová lyžička a iný servis 2 » Vi.kt.or - Prečo máš také hlúpe nápady? 3 » Marrko Riccoli - Prečo máš také hlúpe nápady? 4 » verity chase - Prečo máš také hlúpe nápady? 5 » Tyrua - Vtom všetko zhaslo 6 » FirLy - Tá sa mi zjavuje v snoch 7 » Emma Swan - Kto by to bol povedal! 8 » Draco Malfoy - Kto by to bol povedal! 9 » Sysa - Čajová lyžička a iný servis

Na zarosené okná obchodov udieral dážď. Pršalo husto, rytmus dažďových kvapiek pôsobil otupujúco a omamne a šedé mraky celkom zakrývali slnečné lúče. Za sklami výkladu sa v chabom októbrovom svetle črtali obrysy šálok z bieleho porcelánu zdobených tými najdrobnejšími ornamentmi. V to ráno bol jediným v obchode starý muž, predavač, utierajúci prach, ktorý počas noci napadal na zbožie. Mal na sebe ošumelé hnedé nohavice, vestu so zlatými gombíkmi, na nej prehodený dlhý štrikovaný sveter a vlnený šál. Jeho vlasy boli dlhšie, už mierne šedivé, vrásky na tvári badateľné, a jeho ruky dokazovali, že pozná prácu. Občas odbehol do miestnosti za pokladňou a kontroloval, ako pokračuje vypaľovanie ďalších šálok. Medzitým po upršanej, inokedy plnej ulici, prechádzal pár rýchlych nôh, patriacich človeku usilujúcemu sa vyhnúť dažďu. Smeroval po chodníku vykladanom malými dlaždičkami priamo do obchodíku na konci ulice. Nad jeho dverami visela drevená tabuľa, po okrajoch lemovaná zlatým pásikom, s nápisom Stolovací servis. Muž energicky prešiel po štyroch schodíkoch až k dverám, ktoré svojim otvorením rozcengali malý mosadzný zvonček visiaci nad nimi. Napriek dáždniku bol celý premočený. Z vlasov mu kvapkala voda na ramená a stekala po kvalitnom čiernom obleku. Odložil dáždnik do stojana pri dverách a obzeral si police. Na jednej boli šálky s ružovou glazúrou, maľované malými modrými kvietkami. Na ďalšej rozostavený celý set - príbory, taniere a poháre. Tieto boli bielej farby s jemným strieborným lemovaním.

,,Pomôžem vám, pane?“ Spýtal sa muža predavač, ktorý práve vyšiel zo zadnej miestnosti. „Á, to ste vy! Dobrý deň, to je ale počasie však? Pravé októbrové. Ako sa darí deťom, priateľ môj?“ Pookrial starec, keď muža spoznal.

Ten sa otočil, usmial, a na tvári sa mu napriek premoknutému oblečeniu zjavil priateľský výraz. ,,Všetci sa máme dobre.“ Odpovedal, podišiel bližšie k pokladničnému pultu a usadil sa na stoličku za ním. ,,Mladšia dcéra je od septembra v prvom ročníku, už je načase priniesť pomôcky na praktické vyučovanie. Veď vy viete, čo od vás potrebujem, Vilfred.“ Pán Vilfred sa potmehúdsky usmial a ako vojak poverený veľmi dôležitou úlohou povedal:

,,2. Novembra, Birghir.“

,,Ďakujem.“ Muž vstal, vytiahol dáždnik zo stojana a s rukou na kľučke dodá: ,,Pošlem malú Soňu, nech viete, ako to prispôsobiť.“

Predavač s porozumením kývol hlavou a znovu odišiel k svojej práci v miestnosti za pokladňou.

Druhého novembra už Soňa kráčala po dláždenom chodníku. Desaťročné dievčatko malo na sebe pršiplášť a pod ním hnedý kabátik, smaragdovozelené šaty po kolená, biele pančušky, hnedé lakované topánky a zlaté vlasy. Vošlo dnu a pršiplášť si sňalo. ,,Dobrý deň, je tu niekto?“ Hlesla do prázdna. ,,Dobrý deň, moja milá. Ty si Soňa, však?“ ozvalo sa a z dverí za kasou vyšiel pán Vilfred. ,,Ak sa nemýlim, si narodená štvrtého marca 1974, hm. Asi 143 centimetrov, hnedé oči, áno, všetko sedí. Nech sa páči.“ A podával jej balík. Soňa na neho prekvapene hľadela, ale balík si vzala. Otec s mamou jej síce hovorili, že predavač jej odovzdá niečo do školy, ale čakala, že to budú nejaké knihy. Poďakovala sa a vyšla z obchodu. Vonku sa rozjasnilo, a tak kráčala pomalšie. Cestou v balíku niečo hrkotalo. Nemal ani dostatočnú váhu na to, aby tam boli knihy. Soňa teda rozmýšľala, či mal jej otec u predavača nejaké jeho staré, ale kvalitné školské pomôcky, alebo ju poslal pre niečo, čo sa v obchodíku pána Vilfreda aj predáva? V rozvrhu im síce pribudla hodina etikety, ale študenti mohli predsa všetky potrebné veci v škole na hodinách používať. Keď prišla domov, už ju čakalo teplé jedlo – Kanelbullar – známe aj ako osie hniezda.

,,Dal ti pán Vilfred ten príborový set?“ Spýtala sa jej mama, keď podávala na stôl.

,,Príborový set? Mami, ale veď my máme pomôcky aj v škole, nepotrebujem vlastné.“

,,Ale vezmeš si tieto." Zapojil sa do debaty otec.

Soňa to nechápala, ale keďže mala plné ústa výborných domácich osích hniezd, nemala chuť venovať sa niečomu inému.

Štvrťročné prázdniny sa chýlili ku koncu. Blížil sa začiatok decembra a s ním aj praktické hodiny v školách. Soňa si prichystala všetky potrebné veci do školy a ľahla si do mäkkých perín. Malú izbičku mala iba pre seba. Obloha očernela a cez okenice prenikalo do izby slabé svetlo Mesiaca. Keď ráno otvorila oči, mesačné lúče vystriedalo Slnko. Bolo chladné, ale jasné ráno. Soňa odhrnula závesy a otvorila okno. Mala výhľad na neveľké údolie ich malebnej škandinávskej dedinky, na ostatné domy, aj na ulicu s obchodmi. Prezliekla sa a vyrazila do školy. Cestou sa k nej pripojil Yorick.

,,Načo nesieš ten balík?“ Pýtal sa, ukazujúc prstom na krabicu v Soniných rukách.

,,Vraj je to príborový set, na hodiny etikety.“

,,Och. Zase som na niečo zabudol...“ Povzdychol si Yorick.

,,Nezabudol, ani ja neviem, načo mi je. Otec ma poň poslal k pánovi Vilfredovi do obchodu a hovorí, že si ho mám nechať lebo je vraj dobrý.“

,,Ako môžu byť príbory lepšie alebo horšie?“

,,To netuším.“

Cesta do školy im trvala asi 20 minút, ako vždy. Škola ležala na konci údolia a neviedla k nej nijaká väčšia cesta, iba široký vychodený prachový chodník, cez ktorý prechádzali Soňa s Yorickom a ostatní študenti Základnej Školy v Egersunde. Akurát vychádzali hore schodmi, keď zazvonilo na hodinu, a tak zrýchlili krok, vbehli do triedy na začiatku chodby a usadili sa do lavice pri okne.

,,Dobrý deň, pani učiteľka!“ Zborovo zvolali deti.

,,Dobrý deň, posadajte si. Ako ste sa mali počas prázdnin?“ Usmiala sa na nich učiteľka a prešla ku katedre. V triede sa začal ozývať šum, keď sa žiaci sa medzi sebou rozprávali o jesenných prázdninách.

,,Všetci ste dostali učebnicu Základy etikety. Nalistujte si, prosím, stranu 120 a vyberte si zo skrine príslušné pomôcky.“ Ledva to stihla dopovedať, všetci sa už vrhli na škatule v skriniach na konci triedy.

,,Len jedna do lavice, žiaci!“ Volala za nimi pani učiteľka. ,,A vy dvaja čo?“ Spýtala sa a kývla hlavou k lavici Sone a Yoricka.

,,Otec mi dal vlastný príborový set... Smieme používať ten?“

,,Ach tak, isteže.“ Odobrila im ho, a medzitým si všetci posadali na miesta.

,,Takže môžeme začať. Ako prvú z tém budeme preberať etiketu pri stole. Určite ste každý na celorodinnom obede neraz rozmýšľali, akým príborom začínate. Otvorte škatule a vytiahnite si príbory a taniere. V učebnici máte názornú ukážku správneho stolovania. Keď ich rozložíte na stôl, budeme pokračovať.“

Škatule sa otvárali, príbory cvendžali a taniere sa skoro porozbíjali, kým mali žiaci konečne všetko pripravené.

,,Tak, začíname vždy od tých na kraji...“

Soňa pozrela na svoju lavicu, na ktorej ležali lyžičky, vidličky a nože rôznych veľkostí. Chytila do ruky krajnú zlatú lesklú lyžičku a zadívala sa na jej ohnuté dno, v ktorom sa zvláštne odrážala jej tvár. Zrazu Soni zvuky okolo nej začali splývať. Okolie, ktoré vnímala periférne sa začalo rozmazávať a odraz jej hlavy v čajovej lyžičke sa začal točiť.

,,Pozrite do knihy, v odstavci...“ začula ešte kúsok z učiteľkinej vety, než sa prebrala na neznámom mieste. Kľačala na tráve, vzduch bol teplejší a navôkol rástli kvety, čo naznačovalo, že tam, kde je, musí byť už jar. Postavila sa, a keď porozhliadla okolo seba, spoznala Egersund. Všetko vyzeralo tak, ako zvyčajne, až na to, že zo zimy sa stala jar a zo školy lúka. Na mieste kde stála Soňa žiadna škola nebola. Akoby sa vyparila a Soňa stála na jej budúcom pozemku. Zrazu sa z diaľky ozval dupot kopýt a k Soni pricválal muž na koni. Zoskočil, zložil si klobúk, a ona spoznala svojho otca.

,,Otec, odkiaľ máš koňa? A kam zmizla škola? Kde to sme?“ Netrpezlivo chrlila otázky.

,,Všetko sa dozvieš po ceste,“ pokojne jej odpovedal pán Birghir a ukázal na vychodený chodník, ktorý ostal nezmenený, ,,poďme.“

Ako tak kráčali dedinou, Soňa si všimla, že nie len škola nestojí tam kde by mala, ale aj niektoré domy sú namaľované inak, že prechádzali okolo ľudí a miest, ktoré nikdy pred tým nevidela. Otec si určite všimol jej prekvapenie, ale očividne to nepovažoval za problém.

,,Nevieš prečo sme tu. Dovoľ mi, aby som ti to vysvetlil.“ Začal Birghir. ,,Ako iste vieš, pracujem s ľuďmi. Teda som druh sociálneho pracovníka, za ktorého sa na verejnosti označujem. Toto pomenovanie však nezahŕňa všetko, čo robím. Pracujem ako tútor pre ľudí, ktorí sa nejako podieľajú na minulosti, aj keď v nej priamo nežili. Ako ty, a mnoho ďalších. Takíto ľudia, väčšinou v desiatich až trinástich rokoch, dostanú predmet – v tvojom prípade čajovú lyžičku – pomocou ktorého sa dostanú na miesto, kde musia zažiť, alebo zistiť nejakú vec.“ Rozprával pán Birghir, keď prechádzali okolo cintorína. Pán a pani Toroví, narodení 1895, pochovaní 1950, Pani Munin, narodená 1910, dátum úmrtia zatiaľ nevyplnený... Zvláštne, pomyslela si Soňa, pretože na súčasnom cintoríne je dátum úmrtia vytesaný na jej náhrobnom kameni. Zahnala ale túto, pre ňu nepodstatnú myšlienku a pýtala sa ďalej: ,,Prečo práve čajovú lyžičku?“

,,Každý dostane predmet, ktorý je nejakým spôsobom spojený s ich povinnosťou. A všetky tie predmety vyrába v miestnosti za pokladňou jeden človek." Vysvetľoval Birghir a ukázal na uličku vpravo. ,,My teraz ideme za pánom Vilfredom. Teda... oveľa mladším, než ho poznáš ty.“ Usmial sa Birghir a zaklopal na dvere domu pred nimi. Dom stál presne na mieste, kde je v súčasnosti obchod pána Vilfreda. Ibaže to nebol obchod, ale malý rodinný domček so záhradou a bez schodíkov. Dvere mal drevené a bol nižší. Z pootvoreného okna rozvoniavalo jedlo. Chvíľu sa nič nnedialo, len nejaké deti pobehujúce okolo hodili pár kameňov do okna. Dvere otvorila mladá pani s elegantne upravenými plavými vlasmi, v bielej zástere a vareškou v ruke.

,,Dobrý deň, Munin.“ Pozdravil pán Birghir, no nikto mu neodpovedal. Žena sa len pozrela akoby cez jeho hlavu, ba nevšimla si pred dverami ani malé dievča a znova ich zavrela.

,,Aha,“ usmial sa na Soňu otec, akoby ho to vôbec neprekvapilo, ,,tak teda zistiť informáciu.“ Povedal a naznačil nechápajúcej Soni, aby vošli dnu. Birghir vykročil, a jeho telo prešlo cez dvere. Soňa už teraz nerozumela naozaj ničomu, no spravila to isté. A tak sa ocitli v dome pána Vilfreda a pani Munin, ktorí ich nevideli, ale s chuťou jedli obed, ktorého sa Soňa a jej otec nemohli ani dotknúť, nuž sa len prizerali.

,,Dnes ideš do dediny, Vilfred?“ Spýtala sa Munin pri obede.

Po chvíľke, keď mladý Vilfred prehltol, odpovedal: ,,Áno, ale ešte večer sa vrátim.“

Vyzeral skoro rovnako, ibaže jeho šedivé vlasy boli teraz čierne, bol vyšší, a na veste nemal pripevnené zväčšovacie sklíčko, ktorým zvyčajne kontroloval šálky. Keď sa naobedovali, vstali, mladý Vilfred sa pobral ku dverám a Munin šla za ním. Nadstavila mu kabát, aby si ho mohol obliecť, vrúcne rozlúčili a mladý Vilfred odišiel do dediny.

,,Teraz pôjdeme za ním, však?" Opýtala sa Soňa, keď vstrebala, čo sa práve stalo, a pozrela sa na otca.

,,Nie. Ty teraz musíš zostať tu, pretože vec, ktorú máš zistiť, sa stane v tomto dome. Tak mi bolo povedané."

,,A ty vieš čo sa stane? Nemôžeš mi to povedať?"

,,Neviem, čo sa stane a nemám právo to vedieť. Ale ty si dobre zzapamätaj, čo uvidíš. Niekomu to budeš musieť povedať. Je to veľmi dôležité." Povedal pán Birghir Soni a tváril sa vážne. ,, Ja teraz pôjdem. Musím sprevádzať ďalších ľudí na ceste minulosťou."

,,Kedy sa vrátim do školy?" Spýtala sa, ale otec to už počuť nestihol. Vybral z vnútra kabátu vreckové hodinky, pozrel na ne, zakrútil sa a zmizol.

V takejto situácii sa teda Soňa ešte neocitla, aj keď bolo zjavné, že jej otec často. Neviditeľná, v podstate nemá, nepociťovala hlad, smäd, ani únavu, žiadne fyzické potreby. Zato obavy mala veľké. Na druhej strane však cítila napätie, niečo ako blížiace sa dobrodružstvo. Rozhodla sa teda zostať v dome. Sadla si na zem, pretože stolička by ju pravdepodobne nezachytila, a keďže necítila chlad studenej podlahy, ani jej to neprekážalo. Po niekoľkých hodinách,keď sa jej už zdalo, že čaká zbytočne, lebo Munin len upratovala, zametala a umývala riady, keď už sa začínalo stmievať, vo vzduchu dokonca aj Soňa zaznamenala zvláštnu atmosféru. Nevedela, čo má čakať, tak zbystrila zrak, nastražila uši, a znova čakala. Zdalo sa však, že Munin si nevšimla nič zvláštne. Po chvíľke sa vonku úplne zotmelo. Cez odostreté okno bolo vidieť mesiac v splne a dedinou sa rozliehal štekot a vytie psov. Munin ešte sedela na drevenej stoličke za stolom, otočenej smerom k oknu a vyzerala mladého Vilfreda. Ten však stále nechodil a keď kostol v dedine odbil 9 hodín, zmierila sa s tým, že dnes v noci bude spať sama a odišla do spálne. Soňa ešte chvíľu sedela, no potom vstala, prešla cez vchodové dvere už celkom automaticky a porozhliadla sa po okolí. Po ceste kráčali dve čierne postavy, ktoré sa rýchlo približovali. Soňa sa na okamih strhla, že sa skryje, no potom si uvedomila, že ju nevidia. Rýchlym krokom prešli okolo nej, až k domu, z ktorého Soňa pred minútou vyšla. Obišli ho a ona sa vybrala za nimi. Boli to dvaja muži, oblečení do čiernych plášťov s tvárami takisto zahalenými do čierneho. Jeden z nich nazrel dnu, a začal šikovne otvárať okno kuchyne.

,,To nesmiete! Prestaňte!" kričala Soňa, no nikto ju nepočul. ,, Munin, Munin, zobuďte sa!" klopala na okno spálne, ale prepadla sa cez neho a vzápätí už kľačala na podlahe. Utekala do kuchyne zisťujúc, že muži už cez okno preliezli a teraz niečo hľadajú.

,,Hľadaj poriadne, Fridtjov, keď toto nájdeme, môžme mať zlato minulosti aj budúcnosti." Šepkal jeden z mužov a Soňa pochopila. Pravdepodobne hľadali niečo ako vreckové hodinky jej otca . Zlodeji zrazu prestali a stíchli. Zo spálne sa ozývali kroky. Soňa sa otočila a uvidela vystrašenú Munin stáť v pyžame medzi dverami spálne. Pozrela na mužov a tí neotáľali. V jednom okamihu Fridtjov vytiahol z vrecka plášťa dýku, a s presnosťou hodil. V tej chvíli Soni cez brucho preletel malý nôž a ona sledovala jeho pohyb až do cieľa. Munin sa podlomili kolená, spala na zem a jej mŕtve telo vydalo posledný výdych. Soni zovrelo žalúdok a nezmohla sa ani na výkrik, ani neodvrátila tvár.

,,Nie je to tu, poďme, než niekto príde a nájde nás tu." Rozkázal Fridtjov mužovi, obaja preliezli cez okno a trielili preč. Soňa nemohla uveriť tomu, čo práve videla. Ako sa jeden skoro obyčajný večer tak rýchlo zmenil na noc plnú strachu. Vedela, že ľudia umierajú, ale vidieť vraždu na vlastné oči, nikdy si to nechcela ani len predstaviť. Začalo svitať. Zdesená dúfala, že dnes už nič podobné neuvidí a túžila vrátiť sa do školy na hodinu etikety, kedy ešte bolo všetko normálne. Dívala sa vôkol seba a pohľad sa jej zastavil na kalendári, ktorý visel na stene. Ôsmeho Apríla 1950. Dátum vytesaný aj na hrobe, na súčasnom cintoríne v Egersunde. Na hrobe pani Munin. Soni už bolo jasné, že videla, vraždu bývalej manželky vdovca Vilfreda, predavača v obchodíku v ich dedine. Domnievala sa, že mu bude musieť povedať, ako sa to stalo, takže dúfala, aj nedúfala, že sa čoskoro vráti do súčasnosti. Vybehla von, a po chodníku k nej už kráčal otec. Pobehol k nej, objal ju, a Soňa sa konečne cítila bezpečne.

,,Niekedy nám dajú správcovia času úlohu, ktorú pochopíme, až keď dospejeme." Povedal Soni pán Birghir a ukázal na vrecko na jej šatách. Soňa odtiaľ vybrala zlatú čajovú lyžičku, pozrela sa do nej, a za pár chvíľ sa ocitla vo svojej lavici, vedľa Yoricka. Akoby neprešlo ani päť minút.

,,Tuším sa ti tá lyžička páči." Doberal si Soňu.

,,Poznáš pána Vilfreda, Yorick?" Spýtala sa celkom od témy.

,,Každý ho pozná, pracuje predsa v tom svojom obchodíku."

,,Nemyslela som to tak. Poznáš ho dobre? Vieš o ňom aj niečo viac?"

,,Ticho tam vzadu! Utíšte sa!" napomenula ich učiteľka.

,,No, moji starí rodičia sa s ním poznajú lepšie. Vieš, nemal by som to nikomu hovoriť, ale ty vieš udržať tajomstvo, však?"

,,Slubujem." Povedala Soňa a nadstavila Yorickovi malíček. Spravili gesto a Yorick pokračoval:,, Naši hovoria, že už nie je to, čo býval. Ale že sa čoskoro bude mať lepšie a zase stretne svoju Munin. Neviem, čo to presne znamená, ale myslíš, že..." Obaja stíchli. Pán Vilfred bol v dedinke známy, každý ho mal rád. V každej domácnosti by sa našiel aspoň jeden príbor, aspoň jedna šálka od neho.

,,Neviem." Ukončila debatu Soňa a v tom zazvonilo na koniec vyučovania. Mlčky prešli trasu zo školy po rázcestie, tam sa rozdelili a pokračovali svojou cestou domov. Soňa vošla do domu, kde, ako obyčajne, už rozvoniaval obed. Soňa rozdávala taniere s polievkou, keď sa všetci usadili za stôl, a rodičia sa tvárili pochmúrne.

,,Deti, choďte dnes popoludní za pánom Vilfredom. Už dlhšie sa necíti dobre..." Povedala mama Soni a jej bratovi Rolfovi, keď si sadla za stôl.

,,Ak mu ešte chcete niečo povedať, urobte tak dnes." Dodal otec a veľavýznamne pozrel na Soňu.

Hneď ako sa Soňa a Rolf naobedovali, obliekli si kabáty a pobrali sa do dedinky. Prechádzali cez lúku, prašnú cestu, cez chodník s malými čiernymi dlaždičkami.

,,Neviem, čo by som mu mal hovoriť." Začal zrazu Rolf, Sonin starší, pätnásťročný brat. ,,Mal som ho... Mám pána Vilfreda rád, ale neviem, či sa cítim na to, aby som ho vyprevádzal na onen svet."

Ako ho Soňa počúvala, chápala, čo má na mysli. Lenže ona mu niečo povedať musela. A práve na to narážal otec pri obede. Neodpovedala. Na konci dláždeného chodníka vyšli po štyroch schodíkoch, otvorili dvere, ktoré rozcengali zvonček, no v obchode bolo prázdno. Intuitívne prešli dozadu, nie do miestnosti za pokladňou, ale do dverí na konci obchodu, ktoré keď otvorili, uvideli izbu - kuchyňu - so stoličkami, stolom a kuchynskou linkou.

,,Tak tu býva. Človek by bol si myslel, že spáva v tom obchode." Snažil sa zľahčiť situáciu Rolf.

Soňa však v tomto dome už raz bola. Preto vykročila prvá, a zamierila do spálne, kde ležal tentoraz sedemdesiatpäť ročný pán Vilfred, a hľadel rovno na nich. Rolf podišiel k nemu, chvíľu stál na kraji postele, akoby sa bol modlil, a potom sa nečakane zvrtol a odišiel z izby. Soňa sa triasla a dívala sa na pána Vilfreda. Naznačil jej, aby prišla bližšie.

,,Soňa." Potichu, ale očividne bez námahy oslovil Soňu pán Vilfred.

,,Videla si?" Spýtal sa jej a ona prikývla. ,,Moja drahá Munin..." Spomínal a oči sa mu leskli. ,,Stalo sa to v ten večer, kedy som dal tvojmu otcovi vreckové hodinky, na ktorých som veľmi dlho pracoval. Vrátil som sa domov o jedenástej, no bolo už neskoro..." Teraz sa už Soni zdalo, že mu po líci steká slza. ,,Chceli tie hodinky. Každý chcel cestovať časom. Ale to, čo sa už stalo nemôžeš meniť, musíš sa len prizerať, alebo zasiahnuť vtedy, ak je tvoj čin už v minulosti zapísaný. Vtedy bolo ešte známe medzi všetkými, že existuje práca, akú mám ja alebo tvoj otec. Dnes sa to už drží v prísnej tajnosti a celý Egersundský úrad času je zverejnený len jeho zamestnancom a vybraným osobám. Je veľmi dôležité, aby sa nástroje času nedostali k nesprávnym osobám a... Soňa, kto to bol? Kto ju zabil?" Opýtal sa zrazu pán Vilfred. Soňu až zamrazilo. Zimomriavky jej prešli celým telom, triasla sa, spomínala na tú desivú noc:

,,Fridtjov."

V tej chvíli pán Vilfred zavrel oči. Oblaky vonku zakryli lúče zimného Slnka a v miestnosti sa trochu zotmelo. Znehybnel. Už vedel všetko, čo potreboval. Na druhý deň sa na náhrobnom kameni zjavil nápis: Pani Munin - rok narodenia 1910, rok úmrtia 1950; Pán Vilfred - rok narodenia 1907, rok úmrtia 1984.

HODNOTENIE

cuca: 17 bodov

Tak toto bola veľmi zvláštna poviedka. Nápad sa mi pozdával, bol iste zaujímavý, no to spracovane ma už až tak nenadchlo. Podľa mňa bola poviedka zbytočne dlhá, vôbec si to takúto dĺžku nevyžadovalo. Proste... nie. Mne osobne dlhé poviedky neprekážajú, ale chvíľkami som sa až nudila. Čo sa týka nejakej tej gramatiky, tak zle používaš priamu reč a opakujú sa ti slová. Mená sa dajú nahrádzať zámenami alebo inými výrazmi, a opisy oblečenia a postáv sa dajú pekne zakomponovať do deja a netreba ich popísať ako pri slohovej práci. Inak píšeš pekne, zaujimavo a hlavne čitateľne. Isteže, toto je môj veľmi subjektívny názor, ale na mňa tá poviedka nespravila veľký dojem, aj keď iste vo všeobecnosti patrila k tým lepším v tomto rozstrelovom kole. V každom prípade sa teším na ďalšiu spoluprácu, pretože potenciál tu naozaj je!

Jin: 21 bodov

Všetko bolo ok, kým sa nedostala do minulosti. Potom to išlo dole vodou. Pripadalo mi to, akoby si malo jasnú predstavu o tom, čo chceš písať, aj si to určite videlo vo svojej hlave, no najmä dialógy si nedokázalo preniesť na papier. Vyzneli trochu detsky a narýchlo odbité. Nabudúce venuj viac pozornosti tomu, ako postavy hovoria a správajú sa. Predstav si, že tie postavy sú živé, stoja vedľa teba a hovoria slová, ktoré im vkladáš do úst. Ak to vyznie dobre, rýchlo to zapíš. Ak máš pocit, že takto ľudia nehovoria, zmeň dialóg.

V tom som videla najväčší problém. A možno ešte trošku popracuj na priamej reči. Zisti si, ako sa píše uvádzacia veta a tak podobne.

Vo všeobecnosti však bola tvoja poviedka jedna z tých lepších.

Gorath: 10 bodov

Nápad je super, ale tam to končí. Nemé to hlavu ani pätu. Cestovanie v čase je zložitá vec a vtedy musí mať autor veci premyslené a to detailne. V tejto poviedke boli nezmyslené akcie a nevysvetlené veci. Koniec prišiel a čitateľ nemal pocit žiadnej katarzie. Veci sa stali a ideme ďalej.

Hralo sa to na niečo viac, ako to v skutočnosti je a nefungovalo to ani trošku. Je to u mňa osobne na 9. Mieste tohto rozstrelu. Body to má za ten nápad a snahu ísť do niečoho zložitého a zaujímavého. Autor ukázal, že písať vie a preto si tie body zaslúžil, ale do budúcne si treba odhryznúť menšie sústo.

[ » na začiatok « ]