Kapitola:
Pridaná: 16.11.2015, 11:44:17
Čítaná: 2957×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Sacharissa (OC), Oscar Dilston (OC), ...
Stručný dej: Aký bol život čarodejníckej smotánky v 20. rokoch 20. storočia? :D Staré HP dielo z r. 2011 O:D

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Oscar Dilston 2 » Tutshillské tornáda 3 » Riaditeľský banket 4 » Reportáž snov 5 » Čistokrvní 6 » Samé nepríjemnosti 7 » Stretnutie, ktoré sa nemalo odohrať 8 » Rozchod a odchod

VIII. ROZCHOD A ODCHOD

Dve telá sa k sebe mlčky túlili v túžbe priblížiť sa tomu druhému ešte viac než pred chvíľou, akoby im ani to najužšie spojenie nestačilo. Každý z nich premýšľal nezávisle na tom druhom, ale predsa mysleli na to isté. Rozpomínali sa na spoločné zážitky zo školy, keď boli ešte nevinnými deťmi, ktoré sa ľúbili čistou, sebadarovacou láskou. Sacharissa mala položenú hlavu na Oscarovej hrudi a jemne ho hladila po ruke, ktorá ju objímala okolo pása a tisla k jeho telu. Nepotrebovali sa na seba pozerať, stačilo im cítiť vzájomnú blízkosť.

Obaja túžili nejakými výstižnými slovami prerušiť to ticho, ktoré sa medzi nimi usadilo, ale nevedeli ich nájsť. Nech už by povedali čokoľvek, vyznelo by to ako prázdna fráza. Napokon sa na to podujala Sacharissa: „Keby som tak mohla nikdy odtiaľto neodísť...“ vzdychla smutne, ani sa nepohla.

Oscar sa nadvihol a zovrel ju v objatí. „Nemusíš odísť.“

„Musím,“ trvala na svojom. „Musím a nič ma nezastaví. Táto chyba, ktorej sme sa dopustili...“

„Chyba?“ zdôraznil bolestne.

Prebodla ho krátkym pohľadom a zbavila pochybností krátkym bozkom. „Chyba je to, že som si dovolila opäť vstúpiť do tvojho života.“

„Keby si to neurobila, navždy by si sa na mňa hnevala, nie?“

„Asi áno,“ sklopila zrak. „Ale na tom nezáleží.“

„Prečo? Nerozumiem ti.“

„Nemusíš mi rozumieť,“ venovala mu melancholický úsmev.

„Nemali by sme teraz byť šťastní?“ zamyslel sa nahlas, pokúšajúc sa rozveseliť ju nevydareným položartom.

„My už sme si spoločné šťastie minuli na Rokforte, Oscar.“

„Prečo to vravíš? Nemusí to tak byť! Teraz sme sa znovu stretli a...“

„A čo? Chceš, aby som pri tebe ostala? Myslíš si, že ma po všetkých tých rokoch stále máš rád? Je to hlúpe; už sme vyrástli z naivity. Alebo sme aspoň mali vyrásť...“

„Prečo si teda teraz tu, v mojej posteli? Prečo si sem so mnou šla, milovala sa so mnou? Pretože to bolo milovanie, a nielen nejaká bezduchá chvíľa pôžitku. Prečo? Chceš sebe alebo mne spôsobiť ďalšie rany?“

Vymanila sa z jeho náručia, no neopúšťala posteľ. „Musím ti niečo povedať.“

„Túto vetu z celého srdca nenávidím a vôbec som ju netúžil počuť od teba,“ podotkol sklamaným hlasom, akoby čakal, že sa teraz od neho odmiestni a on ju už nikdy neuvidí.

„Pamätáš si ma ako Salome, pretože to je moje pravé meno. Ale teraz som... som niekým iným. Bola som niekým iným veľmi dlhý čas, vieš? Bojím sa, že sa už neviem odosobniť. Tak dlho som ti ubližovala, ničila ťa! A teraz niet v mojom živote veci, ktorú by som ľutovala viac.“

Nechápavo na ňu pozeral a začínal sa báť, že ju znovu stratí. Ožili v ňom všetky dávne pocity, ktorých sa pred rokmi nedobrovoľne vzdal, ožila v ňom prudkosť toho sedemnásťročného chlapca, ktorý bol ochotný spraviť pre svoju lásku čokoľvek, i znenávidieť a zaprieť celú svoju rodinu, len aby mohol byť s ňou. Prebudili sa v ňom zabudnuté sny, že s ňou bude žiť niekde na skrytom mieste, kde ich nebude nik vyrušovať, že s ňou bude navždy. Túžba po šťastí bola silnejšia než obavy z toho, čo sa mu chystá povedať. Bolo mu jedno, koľko a akých chýb mala za sebou; dôležité preňho bolo to, že môže byť opäť s ňou a ona sa snaží pokaziť to. Priložil si chrbát jej ruky k perám, presne ako v jeden večer v kaštieli lady Clementine. Odmietal ju pustiť. „Nezaujíma ma to, Salome. Chcem byť teraz pri tebe, bozkávať ťa...“

„Nie,“ odvrátila sa od neho a vytrhla si ruku z jeho zovretia. „Musíš si ma vypočuť. Nedokázala by som so sebou žiť, ak by som sa ti nepriznala. A možno to nedokážem, ani keď sa ti priznám.“

„S čím sa chceš priznávať? Zabila si vari niekoho? Zatajila si mi niečo dôležité? Ak to nie je nič také, tak mlč a nemysli už na to.“

„Je to veľmi dôležité, Oscar. Musíš to počuť, zaslúžiš si to. Kedysi som bola tvojou Salome, no potom som sa zmenila. Keď som na teba použila kúzlo zabudnutia, moje srdce zatvrdlo a znenávidelo ťa. Netušila som, že ma natoľko premôže túžba pomstiť sa. Dovtedy som nepoznala hnev v jeho pravej podobe. Kvôli tebe som sa však stala novinárkou a prijala umelecké meno, ktoré zaiste vyslovuješ iba s pohŕdaním a zlosťou.“

„Aké meno?“ spýtal sa pošepky, obávajúc sa toho, čo bude počuť. Nechcel to počuť, nechcel to vedieť. Ale tušil, a to tušenie mu privodilo zimomriavky.

„Sacharissa,“ vydýchla sťažka a privrela oči. Nemala odvahu ani naňho pozrieť, ani sa ho dotknúť, ani sa pohnúť.

Pousmial sa, akoby čakal práve túto odpoveď, akoby ho na tom nič neprekvapilo, akoby to v kútiku duše vždy vedel.

„Už chápeš, prečo musím odísť?“ dodala, keďže nechcela počuť jeho odpoveď, v ktorej mohla byť krutosť, chlad, zúrivosť – všetko to, čoho sa obávala a čo od Oscara nechcela pocítiť.

„Chápem,“ vyhlásil a ona prestala dýchať. „Chápem, prečo si myslíš, že musíš odísť. Ale nemusíš.“

„Ty tomu nerozumieš? Ubližovala som ti svojimi článkami! A robila som to nielen vedome, ale aj cielene. Kvôli tomu som písala, aby som ti mohla uškodiť. Vari ma nepočuješ?“

„Chceš, aby som ťa od seba odstrčil? Naozaj si to želáš?“

„Nie, ja...“

„Nebudem ťa pri sebe držať. Ale nechcem, aby si odišla. Všetko to, čo sme spolu prežili – i v túto noc – ma menilo a zmenilo. K lepšiemu – ty ma meníš k lepšiemu, Salome.“

„To nie je pravda! Ja... som zlá. Klamem, osočujem ľudí, podvádzam. Ja nedokážem ľúbiť oddane a byť verná, Oscar. Nedokážem to.“

Zamračil sa, no v jeho tvári nebolo ani stopy po zlobe alebo zhnusení, ktoré tam teraz už zúfalo túžila nájsť. „To nie je pravda. Keby si ma prestala milovať, nebola by si teraz tu. Mňa neoklameš.“

Zahľadela sa naňho a zrak jej skĺzol na jeho pery. Mala pocit, že sa od nich nedokáže odpútať, že sa od neho nedokáže odpútať. A najviac sa strachovala, že to ani nebude chcieť urobiť. Roztrasene ho pobozkala, akoby ju jeho pery mohli zachrániť.

„Možno ťa pochopiť?“ vydýchol bezbranne a pritisol si ju na hruď.

Bill prišiel v ten večer do redakcie, pretože potreboval ešte niečo dohodnúť so Sacharissou. Očakával, že ju tam nájde; mala totiž pracovať na nejakom veľkom článku. Stále sa na ňu hneval za to, že ho tak necitlivo odmietla, a chcel jej to dať najavo. Takisto sa však túžil opätovne spýtať, či si to nerozmyslela; a bol rozhodnutý prehovárať ju, až kým neprisvedčí.

Najskôr si však prezrel články, ktoré mali vyjsť v zajtrajšom vydaní. Nič sa mu tam nezdalo prudko zaujímavé, čo ho utvrdilo v tom, že Sacharissa ešte nevykonala svoj kus práce. Zaklopal na zatvorené dvere jej kancelárie a vstúpil dnu, hoci ho nik nezavolal. Nesmierne ho prekvapil pohľad, ktorý sa mu naskytol.

V prvom momente sa tam neudiala ktovieaká zmena. Stôl stál na tom istom mieste, bol z toho istého materiálu, pri ňom sa z oboch strán vynímali pohodlné stoličky, naľavo od okna sa na poličke ligotali prestížne i menej významné ocenenia, ktoré novinárka počas svojej kariéry získala. Pravú stenu stále zdobili desiatky fotografií, ktoré boli jeho dielom a pýchou. Každá lemovaná zlatým alebo strieborným rámom, na všetkých sa fotografované „objekty“ pohybovali a výrazom tváre vyjadrovali svoju náladu.

Billa však šokovalo to, kto sedel na Sacharissinej stoličke. Namiesto jeho dlhoročnej kolegyne, spolupracovníčky a tajnej „lásky“ sa na stole rozložila Keanna, ktorú stále v redakcii považovali za nováčika.

„Nech sa páči, poďte dnu, pán Alderton,“ vyzvala ho so srdečným úsmevom, elegantným pohybom ukázala na stoličku oproti sebe a odsunula pergameny, na ktoré čosi usilovne písala.

Fotograf ju mechanicky poslúchol. „Čo tu... čo tu vy robíte, slečna Oaklandová?“ dostal zo seba po chvíli, počas ktorej ho rozrušovali jej rýchlo sa mihotajúce mihalnice.

Neprestávala sa usmievať, zdvorilo a vľúdne, akoby prišiel do jej obývačky na čaj o piatej. „Ako to myslíte?“ odložila brko.

„No, toto je predsa...“ zakašlal. „Toto je predsa Sacharissina kancelária.“

„Vy to ešte neviete?“

„Čo by som mal vedieť?“

„Ach, počkajte!“ sklonila sa a čosi vytiahla z jedného zo šuplíkov. „Nech sa páči, toto vám tu vaša priateľka nechala,“ podala mu zrolovaný a mašľou uviazaný pergamen.

Zamračil sa a vzal ho do rúk. Nechcel to čítať pred ňou, ale tušil, že aj po prečítaní bude mať na ňu niekoľko otázok. Rozviazal mašľu a rozvinul pergamen. Okamžite spoznal Sacharissino úhľadné, i keď trošku roztržité písmo.

„Drahý môj Bill,

ani nevieš, čo vo mne spôsobila Tvoja ponuka. Prezentoval si to, akoby nešlo o nič vážne; a možno si to tak aj úprimne myslel. Musel si však predvídať, že to vezmem až príliš seriózne. Poznáš ma za tie roky dosť dobre na to, aby si vedel, že ma to vydesí a odstraší.

Nikdy som Ti nechcela ublížiť, ani teraz to nechcem urobiť. A práve preto nemôžem s Tebou bývať. Keby sa náš vzťah posunul do tejto roviny, všetko príjemné medzi nami by sa zmenilo na znechutenie, fádnosť a časom i odpor a ľahostajnosť.

Vieš, že Ťa mám rada. Nie však dosť na to, aby som bez Teba nedokázala žiť. Vieš, čo som zač, a vieš, že žijem z nešťastia iných. Náplňou mojej práce bolo nájsť nedostatky v životoch ostatných a sprostredkovať ich čitateľom čo najzaujímavejším spôsobom.

Netušila som, že jedného dňa si budem musieť povedať: Moja práca ma načisto pohltila a zmenila v obludu. Možno tomu neuveríš, ale nie vždy som bola chamtivá, zlomyseľná a natoľko sebecká, že mi nerobí problém zničiť kohokoľvek v mojom okolí len preto, aby som mala úspech. Spoznal si ma takú, a práve preto sa mi nechce veriť, že by si ma mohol milovať.

Napokon, sám si to nikdy netvrdil, za čo si Ťa vážim. Bolo lepšie vedieť, ako sme na tom, než si navzájom klamať v snahe získať čosi viac pre seba. Náš vzťah nebol nikdy založený na vzájomnom porozumení či rešpekte, obom nám išlo o pohodlie – a to sme mali. Ale uvedomila som si, že Ťa nemôžem ďalej zdržiavať od pravého šťastia, ktoré na Teba určite čaká v podobe nejakej krásnej, múdrej, Teba hodnej ženy. Ja ňou ale nie som.

Zaiste to cítiš v kostiach aj Ty sám. Mrzí ma, že sa s Tebou lúčim takýmto spôsobom, ale je to tak ľahšie. Nemám odvahu znovu sa Ti pozrieť do očí a povedať „zbohom“, akoby si v mojom živote nič neznamenal. Prežili sme spolu mnoho pekných chvíľ a vždy si bol viac než tolerantný voči mojim nezdravým a prospechárskym výčinom – i za to Ti patrí moje uznanie.

Vlastne celkom nedokážem pochopiť, že si tak dlho pri mne vydržal. A že ja som tak dlho dokázala byť takou, akou ma stvorila jedna udalosť, s ktorou Ty nemáš nič spoločné. No teraz sa chcem zmeniť, chcem byť lepším človekom. I keď sa obávam, že to nebude možné, za pokus to stojí. Treba mi však odísť, opustiť všetko zabehnuté, vyjsť z komfortu vlastného stereotypu. A preto Ťa musím nechať, musím sa vzdať žurnalistiky i každodenného chodenia do redakcie Denného Proroka, musím opustiť Londýn. Preto sa vzdávam svojho miesta, prenechávam ho „novej Sacharisse“. Keď som šéfredaktorovi povedala, že odchádzam a dávam výpoveď, vyhlásil, že Sacharissa už nie je moje meno, ale je to novinársky pojem, ktorý nepatrí mne.

Sacharissa vraj nekončí, iba mňa zamení za niekoho iného. Tým niekým bude zrejme Keanna, lebo v poslednom čase som jej pomáhala pri práci. Naučila som ju, že na to, aby o niekom zistila skutočne pikantné a zároveň relevantné informácie, musí sa dostať do jeho blízkosti, t. j. zblížiť sa s niekým, kto má na tú osobnosť priamy dosah. Tak sa jej zdrojom stala Mia Komorowska, bývalá známosť Oscara Dilstona.

Verím, že jej budeš pomáhať a že sa jej staneš oddaným kolegom aspoň tak ako mne. Nikdy som s Tebou nebola nespokojná a myslím, že ani ona nebude. Ale prosím Ťa, drahý môj, vydrž aspoň mesiac neskočiť s ňou do postele – myšlienky na mňa Ti v tom azda pomôžu.

Nikdy sme si nič nesľubovali, ale aj tak mám voči Tebe zvláštny pocit dlhu. Preto sa s Tebou nechcem rozlúčiť nadobro; nemôžem Ti povedať „zbohom“ a viac sa neotočiť. Nechám Ti na seba kontakt, ale musíš mi sľúbiť, že sa moju novú adresu naučíš naspamäť a tento pergamen ihneď potom spáliš. A ak nemáš záujem kedykoľvek v budúcnosti sa mi ozvať, zabudni na to a spáľ pergamen, len čo ho dočítaš.

Si jeden z mála ľudí (ak nie jediný), ktorým dôverujem. Spolieham sa na to, že Sacharissinu totožnosť uchováš aj naďalej v tajnosti.

Dúfam, že sa na mňa priveľmi nenahneváš. Istým spôsobom Ťa mám veľmi rada, hoci som sa k Tebe správala strašne egoisticky a necitlivo. Hádam mi jedného dňa budeš môcť odpustiť. Želám Ti v živote veľa šťastia, nech sa Ti darí!

Tvoja Sacharissa

P.S.: To o Tvojej posteli a Keanne v nej bol žart. Samozrejme, že si tam môžeš vziať hocijakú ženu, ktorá sa Ti páči; v tomto Ti naozaj rozkazovať nebudem. Ale buď k nej dobrý, je to krehké dievča, hoci prešlo Sacharissinou výchovou.

P.S.2: Nezabudni tento pergamen spáliť.“

Vycivene hľadel to na pergamen, to na zmätenú Keannu. Začala sa nesmelo usmievať a on si zrazu uvedomil, koľko dievčenskej krásy sa v nej skrýva. Kúzlom odstránil Sacharissin odkaz bez toho, že by pozrel na adresu, ktorú mu napísala na spodok strany, a upriamil pozornosť na „novú Sacharissu“.

Bolo to presne ako v ich prvú spoločnú noc. Salome sa opájala pohľadom na Oscara, až kým nezavrel oči a nezačal dýchať pravidelne ako spiaci človek. Končekmi prstov jemne prechádzala po pokrývke, pod ktorou sa rysovalo jeho telo. Netušila, že bude také ťažké odísť. V hrdle však pocítila obrovskú guču, keď si predstavila, že ho musí opustiť a rozlúčiť sa s ním nadobro.

Prekvapilo ju, že sa nenahneval, keď sa mu priznala. Čakala, že ju vyhodí zo svojho domu, že na ňu nakričí. Vlastne v to dúfala; potom by bol odchod jednoduchší. Ale takto, keď po toľkých rokoch práve s ním zažila skutočné milovanie, odchod bol tým posledným, čo túžila urobiť.

Najradšej by každú noc zaspávala s myšlienkami na to, s koľkým citom sa jej dotýkali jeho ruky, ako nežne ju láskal svojimi perami. Nič také sa však neudeje. S najväčšou pravdepodobnosťou si v snahe zabudnúť už zajtra v noci privedie do svojho nového bytu pri pobreží Keltského mora na západe grófstva Cornwall nejakého čašníka alebo speváka, jednoducho akéhokoľvek muža.

Poznala sa pridobre na to, aby sa sama pred sebou hrala na zamilované stvorenie, ktoré je ochotné pre lásku spraviť čokoľvek. Poznala mieru svojho sebectva; a hoci sa chcela zmeniť a zlepšiť, nerobila si márne nádeje. Radšej od Oscara odíde – skôr, ako mu vedome či nevedome opäť ublíži.

Príliš sa bála seba samej na to, aby s ním ostala. Nič nechcela viac než byť s ním, ale práve to považovala za najväčšie sebectvo. Rozhodla sa, že po tom všetkom zle, ktorého sa voči nemu dopustila, si už nezaslúži šťastie po jeho boku. Ak jej aj teraz dokázal nič nevyčítať, jedného dňa by sa to všetko vyplavilo, a ona by sa po celý čas toho dňa obávala a s tŕpnutím naň čakala.

Hoci jej bolo pri ňom tak dobre, prinútila sa vstať z postele a čo najtichšie si obliecť šaty, v ktorých k nemu prišla. Ak neodíde teraz, ostane do rána a už neodíde vôbec. Tým si bola istá. Preto to musí spraviť v tejto chvíli – dokonale pre ňu platilo TERAZ, ALEBO NIKDY.

Naposledy naňho pozrela a takmer sa nechala premôcť túžbou. Vykročila k nemu, priložila svoje pery na jeho. Najradšej by sa stratila v jeho objatí. Ešteže spí a nemôže ma zadržať, pomyslela si so smutným úsmevom. Potom z kabelky vytiahla prútik a namierila ho na Oscarovo čelo. Opatrne sa ho dotkla paličkou z ebenového dreva a so slzami v očiach zašepkala:

„Zabudni na všetko, čo sa dnes stalo, čo si dnes odo mňa počul, na čo si si dnes spomenul. Zabudni na mňa a už nikdy si nespomeň... Obliviate.“

Potom sa zhlboka nadýchla a odtiahla od neho roztrasenú ruku. S topánkami v ruke opustila spálňu a zišla dole po schodoch. Vyšla von na terasu, kúzlom za sebou zatvorila balkónové dvere. Zahľadela sa na oblohu, na najjasnejšiu hviezdu – Sírius –, ktorú kedysi na Rokforte Oscar nazval „ich hviezdou“. Takmer sa rozbehla späť, za ním. Ale iba takmer.

Sklonila hlavu a privrela oči, aby sa mohla sústrediť. Predstavila si nový byt, ktorý na ňu čakal v pobrežnom mestečku Newquay, a po pár sekundách sa tam odmiestnila.

Keď sa ocitla vo vnútri, bezmyšlienkovito sa zvalila na posteľ a zababušila sa do hrubej periny. Podarí sa mi byť iným človekom? uvažovala, hľadiac do tmy. Odpoveď neprichádzala. Asi to všetko ukáže čas, uzavrela vo svojej mysli a prinútila sa zaspať.

* THE END *

[ » na začiatok « ]