VII. STRETNUTIE, KTORÉ SA NEMALO ODOHRAŤ

Na okennú tabuľu zaťukala sova. Sacharissa odtrhla zrak od pergamenu, na ktorý písala reportáž, a zbadala vonku šedú čarodejnícku poštárku. Keď sa ocitla dnu, pristála na stole vedľa brka. Novinárka preletela očami po niekoľkých slovách Oscara Dilstona a pohladila sovu po hlave. „Ako si ma našla, Emerald?“ Sova po nej blysla smaragdovými očiskami. „Ešte si ma pamätáš, na rozdiel od neho? A čo mám teraz spraviť, hmm? Dobre vieš, že mu nedokážem odolať...“

Zamyslene ju hladila, druhou rukou zvierajúc pergamen od herca a potichu uvažujúc. Vnútorné rozpravy netrvali dlho, kým sa chopila brka a roztrasene naškriabala odpoveď s miestom a časom stretnutia. Potom sa s Emerald rozlúčila a pustila ju.

Prešla k zrkadlu, čo stálo v rohu miestnosti, a prezrela si svoju tvár. V mysli ju porovnávala s tou spred takmer pätnástich rokov, keď opustila Rokfort a nastúpila na žurnalistickú fakultu Čarodejníckej univerzity Bruta Malfoya. Neveľmi sa zmenila – jej oči mali rovnakú farbu, pery boli rovnako zmyselné. Ale výraz neostal; ten dievčenský naivný sa stratil a nastúpil predčasne zrelý, zranený, ubolený a uštipačný.

„Čo sa to so mnou stalo?“ zašepkala, no nik jej neodpovedal, ani vlastná myseľ.

Po hodinách odhodlávania si Sacharissa obliekla svoje najkrajšie a (paradoxne) najmenej vyzývavé šaty a odmiestnila sa zo svojho bytu do Zašitej uličky. Tam vyhľadala jeden z barov a vstúpila doň. Očami našla Oscara; sedel pri bare, chrbtom k dverám i k nej.

Akoby sa znovu ocitla v rokfortskej jedálni a nervózne smerovala k jeho stolu, nevediac, či sa k nej po prvom bozku prizná aj pred svojimi kamarátmi. Vtedy neisto vykročila, nesmelo sa usmievajúc. Jeden zo Slizolinčanov, ktorí ho obklopovali, ho upozornil na jej príchod. Vstal, priblížil sa a natiahol k nej ruku. Prinútil jedného z priateľov posunúť sa, aby si mohla sadnúť k nemu. Vtedy ju to takmer dojalo k slzám.

Teraz sa zhlboka nadýchla a vydýchla, letmo si skontrolovala účes a pristúpila k nemu.

„Dobrý večer,“ naklonila sa cez jeho rameno a vtisla mu bozk na líce. Sadla si na barovú stoličku vedľa neho a objednala si ľadový gin. „Na vaše zdravie, milý Oscar,“ usmiala sa a odpila si.

„Už som nedúfal, že prídete,“ priznal, ani na ňu nepozrel.

„A predsa som tu. Zaujíma ma však, ako ma našla vaša sova.“

„To sám neviem, ale som rád, že sa jej to podarilo,“ otočil sa k nej.

Odvrátila zrak a hodila do seba všetok alkohol. Od barmana si vypýtala ďalší.

„Naozaj sa chcete pri mne opiť? Nemôžem vám sľúbiť, že to nezneužijem,“ zaškeril sa. Sám sa napil. „Možno mi na treťom stretnutí prezradíte aj svoje celé meno.“

Pokrútila hlavou.

„Prečo chcete silou-mocou ostať tajomná? Ak ma chcete odradiť, vyberáte si ten najnevhodnejší spôsob.“

„Musím vám čosi povedať,“ náhle sa k nemu obrátila.

„Počúvam,“ pousmial sa.

„Viete... Keď som chodila na Rokfort, bola som v Slizoline.“

„Ja tiež.“

„Áno... A v šiestom ročníku som sa zaľúbila, on tiež. Trávili sme spolu všetok voľný čas i vyučovanie; bola to taká nevinná, takmer detská láska.“

Spomenula si, ako spolu sedávali pri Rokfortskom jazere, prechádzali sa popri Zakázanom lese alebo v soviarni tipovali druh sovy, ktorá nad nimi práve preletela.

„Boli sme skôr najlepší priatelia či spriaznené duše, iba sme sa večne držali za ruky a sem-tam si dali pusu,“ vravela s melancholickým úsmevom. „Keď prišli letné prázdniny a my sme sa na dva mesiace odlúčili, neznamenalo to pre nás žiadnu katastrofu. Sovy nám na komunikáciu dokonale stačili. V septembri sme obaja nastúpili do posledného ročníka a zistili, že počas leta sme obaja istým spôsobom dospeli. Zblížili sme sa však ešte viac.“

Ale občas sa aj hádali – keď ona chcela ísť študovať do Francúzska a on do Škótska či naopak, alebo keď začala dávať istému Chrabromilčanovi doučovanie z aritmancie, alebo keď jeho obletovala a prenasledovala Laetitia Thorsbyová z Bifľomoru. Napriek tomu spolu zažívali zväčša krásne chvíle a bez toho druhého akoby nevedeli vydržať. Trošku sa síce odlúčili počas príprav na MLOKy, no hneď po skúškach si vymenili všetky dojmy a pocity úľavy.

„Veľmi som na ňom lipla, a on na mne tiež. Aj tak sa medzi nami počas celého siedmeho ročníka nič nestalo; teda, okrem dlhého a nežného bozku pod vianočným imelom.“

Rýchlo sa priblížil koniec školského roka, a s tým začali riešiť otázku (spoločnej) budúcnosti. Chceli sa vziať a byť navždy spolu, no vedeli, že v takom mladom veku by im to nik neschválil ani nedovolil.

„A tak som mu po poslednej večeri na Rokforte navrhla, aby sme spolu ušli. Opatrne a šetrne mi oznámil, že také čosi nemôže urobiť, hoci najsamviac na svete túži byť so mnou. Nemala som ani síl hnevať sa naňho, iba som sa na dve hodiny zavrela vo svojej izbe a vyplakala sa.“

Uprostred noci sa však vykradla z dievčenského internátu a usadila sa v kresle v klubovni. Hľadela do ohňa, z ticha ju vyrušili veselé chlapčenské hlasy – obehli ju jeho spolubývajúci. Keď sa ich spýtala, kam majú namierené, rozrehotali sa a ukázali jej pár prázdnych fliaš, v ktorých bolo pôvodne ďatelinové pivo. „V kuchyni nám radi doplnia zásoby!“ zvolal jeden z nich a všetci zmizli za rohom.

Postavila sa, chvíľu sa túlala chlapčenským internátom a potom našla jeho izbu. Vstúpila dnu a zamkla. Videla ho ležať na boku na posteli, tvár mal obrátenú k stene. Vedela, že po tejto noci – po poslednej noci v Rokforte – sa zrejme dlho neuvidia; napriek tomu (alebo možno práve preto) chcela byť s ním. Vtesnala sa k nemu na posteľ a chytila ho za ruku. Chcela len ležať pri ňom, cítiť ho blízko. Nič viac nežiadala, nič viac mu neponúkala. Beztak si myslela, že on už spí a jej príchod si ani nevšimol.

On sa k nej však obrátil a priložil si jej dlaň k perám. Niekoľko minút na seba upierali oči, potom zašepkal: „Prepáč.“

„To nič,“ odvetila tiež šeptom a pomaly mu končekmi prstov prešla po tvári.

Vôbec to nemali v pláne ani v úmysle, jednoducho sa to stalo. Bolo to nemotorné, neodvážne, bez chtivosti či zvrhlej žiadostivosti; iba z čistej túžby darovať sa a byť si bližšie. Nepošpinené, detské a krásne. Sledovala ho, kým nezaspal, potom sa obliekla a opustila jeho izbu. Na chodbe ležali rozvalené telá jeho troch spolubývajúcich, ktorí spali ako zaťatí. Keď si ľahla do svojej postele, všetko sa jej zdalo nádherné a jasné aj do budúcna.

„Netušila som však, že rozlúčka v Rokfortskom exprese sa bude rovnať rozlúčke nadobro. Celé leto sa mi neozval a keď som naňho natrafila počas štúdia na univerzite, použila som naňho zabúdacie kúzlo, takže som z jeho mysle vymazala všetky naše spoločné zážitky. Nechcela som, aby si ma pamätal ako ďalšiu, ktorá mu naletela.“

Oscar zakašlal. „Mrzí ma, čím ste si prešli, Salome, ale... Popravde, nechápem, prečo mi to teraz vravíte.“

V oku sa jej zaligotala slza. Jemne sa dotkla jeho ruky. „Pretože si to bol ty, Oscar,“ povedala zoslabnuto, obávajúc sa jeho reakcie.

Na dvere Keanninho bytu ktosi zaklopal. Mladá novinárka otvorila a pozvala Miu dnu. Ponúkla jej čaj a postavila pred ňu gýčovú pozlátenú šálku, návštevníčka ju obdarila skormúteným pohľadom. „Prišla som ti iba povedať, že našej spolupráci odzvonilo.“

Keanna sa preľakla. „Prosím? Asi som zle počula...“

Mia pokrútila hlavou. „Už ti viac nemôžem poskytovať informácie.“

„Prepadli ťa snáď výčitky svedomia?! To mi predsa nemôžeš urobiť! Si jedným z mojich najdôveryhodnejších zdrojov.“

„Nejde o výčitky...“

„Máš pocit, že za to nedostávaš dosť peňazí? Môžem ti vybaviť nejakých sto galleónov navyše. Šéfredaktor by s tým nemal mať problém, pretože naše čitateľky sa zaujímajú o správy ohľadom Oscara Dilstona.“

Mia mykla plecami. „Budeš si musieť nájsť iný zdroj. Medzi mnou a Oscarom je totiž koniec.“

„Aký koniec? Vymýšľaš si, však?! Toto je len hlúpy žart...“ Na Keanninej tvári sa zračilo čisté zúfalstvo a bezradnosť.

„Je to pravda!“ Mia sa zamračila. „Ako môžeš o mne povedať, že si vymýšľam? Hlupaňa!“ vstala na odchod.

„Počkaj!“ Keanna sa tiež postavila a zdrapila ju za predlaktie. „Počkaj, prepáč mi to. Ale nerozumiem, ako sa to stalo?“

Obe sa opäť usadili. „Nebudem ti rozprávať žiadne podrobnosti. Už dlhšie som sa bála, že to ukončí. Teraz sa to stalo – i keď mi to nepovedal priamo – a mňa to ani neprekvapilo.“

„Čo budem teraz robiť?“ zalamentovala Keanna.

„To je to jediné, čo ťa trápi, však? Iba na tom ti záleží... Je ti úplne jedno, že som stratila svoju lásku...“ v Miiných očiach sa zablysli výčitky.

„Lásku? Nebuď prehnane patetická, dobre?! Medzi vami predsa vždy šlo iba o fyzickú príťažlivosť, to nezaprieš.“

„Dobre, ale aj tak... Prežila som s ním veľa pekných chvíľ.“

„Počas ktorých si ho využívala.“

„Bolo to obojstranné! Nebyť mňa, nikdy by sa o ňom toľko nepísalo.“

„Ale to on nevie, pretože keby sa to dozvedel, rozišiel by sa s tebou ešte skôr.“

„To je možné,“ uznala Mia, „ale o to tu teraz vôbec nejde.“

Keanna vzdychla a neochotne sa opýtala: „Môžem ti nejako pomôcť?“

„Nie, tu niet v čom pomáhať. Asi už pôjdem...“

„Ešte sa tu musíš zdržať, zlatko. Napíšeme článok aspoň o tej smutnej udalosti, dobre?“

„To nemyslíš vážne!“ pohoršila sa Mia. „Chceš sa priživovať na mojom nešťastí?“

„Pokiaľ šlo len oňho, neprekážalo ti to, a teraz s tým máš zrazu problém?“

„Ak sa má v novinách vyskytnúť moje meno, nesmie to byť v súvislosti s nejakým neúspechom.“

„Zruinujeme jeho, nie teba,“ sľúbila Keanna. „Dobre?“

Keď Mia ústupčivo prikývla, Keanna si kúzlom privolala pergamen a brko a pustila sa do písania. Na všeličo sa „priateľky“ vypytovala, potom jej článok dala prečítať. Niesol názov OSCAR DILSTON – LÁMAČ ŽENSKÝCH SŔDC?! a písalo sa v ňom:

„Oscar Dilston (32), známy najmä ako divadelný, ale i filmový herec, má v súkromnom živote problémy. Nik by si nebol pomyslel, že tento úspešný mladý muž si nedokáže udržať dlhodobý vzťah.

Jeho niekoľkoročná známosť, Mia Komorowska, vyhlásila, že Oscar ju „odkopol ako loptu“. Vraj to urobil bezdôvodne, bez vysvetlenia a slovka na rozlúčku. Poľská speváčka nevie, kam sa podieť.

Hoci sa jej spevácka kariéra vyvíja veľmi sľubne, Oscar jej zasadil poriadny úder pod pás. Začalo sa to ako každá veľká láska, ale v tomto prípade sa nedá povedať „koniec dobrý, všetko dobré“.

Mia je však hrdá, krásna mladá žena, ktorá si nenechá niekým skákať po hlave. Stojí si za vetou, ktorú vyriekla o svojom bývalom milencovi: „Oscar je ako spoločník veľmi príjemný, ale ako muž do budúcnosti nestojí ani za pohár ohnivej whisky, ktorú tak rád pije.“ Nám ostáva už len dodať, že prajeme Mii veľa úspechov nielen na pódiách barov a koncertných sál, ale i v súkromí.“

„Spravila si zo mňa úbohú chuderu!“ zdesila sa Mia a zatúžila pergamen roztrhať na márne kúsky.

„Neboj sa. O tebe sa ešte predsa v Prorokovi nikdy nepísalo, ľudia o tebe nič nevedia. Možno ťa poznajú z barov, ale to je všetko. Toto ti nepokazí renomé, skôr ti ho vylepší. Spravíme ti nejakú dobrú fotku pri mikrofóne, na ktorej budeš vyzerať výborne, a všetko je v suchu. Uvidíš, že ti deň po vydaní článku neprestanú klopať na okná sovy. Začnú sa ti ozývať všelijakí manažéri – ešte si aj budeš medzi nimi vyberať! Príde ti nespočetné množstvo ponúk; nebudeš vedieť, kam máš ísť spievať skôr. Stačí, že si niečo mala s Dilstonom, že sa na niečo posťažuješ. Chvíľočku ťa budú ľutovať, no potom sa o teba začnú zaujímať. Bude z teba väčšia hviezda, ako je Oscar.“

„Naozaj? Si si tým istá?“ spýtala sa Mia nedôverčivo.

„Na sto percent, zlatko.“ Na Keanninej nevinnej tvári sa rozhostil spokojný a trošku zákerný úsmev. Mia teda súhlasila s uverejnením krátkeho stĺpčeka, dúfajúc, že ju to nielen posunie v kariére. V prvom rade sa chcela pomstiť Oscarovi za to, ako sa k nej správal.

Čakala, že sa od nej odtiahne, no neurobil to. Prekvapene na ňu hľadel, ale dovolil jej dotýkať sa jeho ruky. Prinútila sa pokračovať: „Chcela som sa vymazať z tvojho života, z tvojich spomienok. Ale teraz veľmi túžim, aby si si na všetko spomenul, aby sa ti to vrátilo. Aby si mi mohol úprimne povedať, či si ma vtedy skutočne miloval, alebo iba využil, pretože som bola hlúpa a naivná.“

„Nechápem, že...“ nedopovedal. Zakašlal, pretože mal zachrípnutý hlas. „Ako si mohla urobiť to, čo si spravila?!“

„Čo máš na mysli?“

„Použiť na mňa kúzlo zabudnutia! Prečo si to spravila? Chápem, že si bola na mňa nahnevaná, ale...“

„Nahnevaná? Mala som pocit, že som prišla o všetku svoju hrdosť a česť! Nevieš si predstaviť, ako som sa cítila. Počas celého leta mi neprišiel od teba jediný list, ani jeden riadok. Každý večer – každý! – som sedela vo svojej izbe, hľadela z okna a dúfala, že zbadám tvoju Emerald. Dúfala som, dúfala som dva mesiace. A potom moje srdce načisto skamenelo, pretože som sa dozvedela, že si si pokojne odišiel na univerzitu do Hertfordu.“

„Odkiaľ si sa to dozvedela?“

„Od tvojej sestry, ktorá mi to víťazne oznámila, keď sme na seba náhodou natrafili v Šikmej uličke. Nikdy ma príliš nemala rada... Ale tá správa ma zničila.“

„Ja...“

Odtiahli sa od seba. Sacharissa si odpila z pohára a čakala, až Oscar dopovie, čo začal. Nechcela mu to nijako uľahčiť.

„Môžeš mi to odpustiť?“ opýtal sa tichým hlasom.

„Ako? Stále nemám žiadne vysvetlenie. Po takmer pätnástich rokoch stále neviem, čo sa stalo, prečo sa to stalo! Ako ti môžem odpustiť, Oscar?!“

Zovrel pery a mlčal. Zhlboka dýchal, privrel oči – akoby sa sám chcel rozpomenúť na to leto, počas ktorého sa jej vôbec neozval. „Môžem nejako prekonať to tvoje kúzlo?“

„Môžem ho ukončiť...“ povedala váhavo.

„Prosím ťa, urob to! Potom ti všetko vysvetlím, pretože to budem aj sám vedieť. Takto však vôbec neviem, čo sa stalo.“

„Ale tie veci, ktoré som ti vravela... Na tie si spomínaš, však?“

„Teraz už áno,“ nevedomky uchopil jej dlaň do svojej a pevne ju zovrel.

Sklopila zrak a zamrmlala akési zaklínadlo. Vtom sa Oscarovi všetko v mysli vyjasnilo a pozrel na ňu neobvykle smutnými očami. Prezeral si jej tvár – spoznal v nej to dievčenské, čo na svojej Salome mal tak rád, čo z nej takmer vymizlo. Natiahol k nej voľnú ruku a končekmi prstov sa dotkol jej líca, pier, zatvorených očí. „Je mi to tak ľúto,“ zašepkal.

Premohla sa a pozrela naňho. „Tak?“

Pustil ju a upriamil sa na pohár, ktorý stál na bare pred ním. „V to leto... Keď som sa vrátil domov z Rokfortu, bol som neuveriteľne nadšený. Všetkým som neustále vravel, aký som zamilovaný, ako bez teba nemôžem žiť, že sa chcem s tebou oženiť. Rodičia si mysleli, že som sa zbláznil, sestra sa mi vysmievala. Mama mi opakovala, že som ešte príliš mladý, že v mojom veku je každá láska tá pravá, že musím počkať a dozrieť, dospieť. Otec bol neoblomný, nahneval sa na mňa a kričal, strašne kričal... Vraj sa nemusím oženiť s každou, ktorú dostanem – to mi povedal. Vtedy som... ho udrel. Bola to taká silná rana, takmer som mu zlomil lícnu kosť. Prikázal mi, že musím celé leto stráviť sám vo svojej izbe a premýšľať o tom, čo sa stalo. Vzal mi dokonca aj Emerald, preto som ti nemohol napísať. Preto...“

„Pokojne si však šiel na univerzitu.“

„Nie! Prinútili ma. Povedali, že ťa už nikdy nesmiem vidieť, lebo inak ma vykážu z rodiny, vydedia...“

„Na tom ti záležalo viac než na našej láske?“

Pokrútil hlavou. „Nikdy mi nezáležalo na peniazoch. Nemohol by som však zniesť pohŕdanie v očiach mojich rodičov pri pohľade na mňa. Vtedy mali nado mnou priveľkú moc. A ja som im azda aj po istom čase uveril, že to, čo bolo medzi nami dvomi, by nemalo žiadnu budúcnosť. Uveril som ich rečiam, pretože zneli múdro, dospelo, skúsene. Nahovárali mi, že som ešte nezrelý, že nič neviem o živote, že by sme sa nedokázali o seba postarať, že by sme si začali časom liezť na nervy. Vraj by sa všetko pokazilo.“

„Tomu si uveril?“ opýtala sa sklamane.

„Boli sme predsa naivní!“ vyhlásil nekompromisne. „Boli sme príliš mladí, ale teraz...“

„Teraz čo?“ odmietavo naňho pozrela. Hádam si len nemyslí, že teraz sa znovu dajú dokopy, že budú spolu žiť šťastne až naveky... Chcela sa naňho hnevať. Chcela, ale nemohla – najmä, keď ju prudko a dravo pobozkal. Išla na stretnutie s ním s vedomím, že mu neodolá. Nechcela však, aby to vedel aj on. Odstrčila ho od seba, no vzápätí ho chytila za ruku, ťahala do chodbičky, ktorá smerovala k toaletám, a tam ho v tme pobozkala. Ani sa nenazdali, takmer nenáročky sa odmiestnili do jeho domu. Neobťažovali sa ani zasvietiť či zapáliť sviečky; bozkávajúc sa bežali hore po schodoch, strhávajúc navzájom zo seba šaty. Keď sa ocitli v jeho spálni a zamierili k posteli, Sacharissa sa na moment zasekla.

„Čo je?“ spýtal sa zadýchane, nepustiac ju z pevného zovretia svojich rúk.

Vymenili si dôležitý pohľad, v ktorom sa hnev a všetka zatrpknutosť zmenili na dávnu zaľúbenosť a oddanosť. Ruky jej skĺzli k jeho nohaviciam a šikovne rozopli opasok.

[ » na začiatok « ]