Kapitola:
Pridaná: 6.11.2015, 10:13:59
Čítaná: 1503×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Gondoline Oliphantová (JKR), Alfred Kenway (OC)
Stručný dej: Historická HP fan-fiction. Príbeh Gondoline Oliphantovej, „krotiteľky trollov“, z čarodejníckych kartičiek. Ľahšie, miestami snáď i veselé čítanie na nudné chvíle :D Poviedka napísaná ešte v r. 2013 O:)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Rokfort 2 » Castle Combe 3 » Lord Stoddard Withers 4 » Obojstranne výhodný obchod 5 » Nebezpečná misia 6 » Strieborný šterling 7 » Ebenový luk 8 » Čarovné zvery 9 » Flockyho laboratórium 10 » Ruvačka 11 » Divá hus 12 » Auguruj, džarvej a klabert 13 » Muklovský svet 14 » Blackpool 15 » Vlčí mak: Vikingovia 16 » Vlčí mak: Kapitán 17 » Redova záhada 18 » Honoriina záhrada 19 » Čáry-máry 20 » Duel 21 » Taje mágie 22 » Expecto Patronum! 23 » Stoddardov príbeh 24 » Za trollmi 25 » Od trollov

„Lin, LIN!“ Red nadšene bežal chodbami, na nič nemysliac, stískajúc svoj prútik a s natešeným výrazom prechádzajúc jednotlivými dverami, predsieňami, salónikmi. „No tak, kde si?!“ Vpadol aj do knižnice, kde sa čarodejnica v spoločnosti lorda Withersa chystala na odchod. „Čo tu...? Ach, mylord,“ uklonil sa, no neodolal a znovu uprel zrak na ňu. „Hádaj čo! Vyčaroval som ho! Je to síce iba obyčajný králik, ale... je to skutočný...“ nabral dych, „skutočný patronus, Lin!“

Pomaly sa donútila k úsmevu. „To je vynikajúce, Redík. Poď teraz...“ schytila ho a viedla do svojej izby, naposledy sa obzrúc na starého magizoológa.

„Ani ma nepochváliš? Podarilo sa mi to!“

„Jasné, je to skvelé. Nikdy by som nepovedala...“

„Čo si taká bledá?“ zastavil ju uprostred chodby a skúmavo si ju prezeral.

Nasilu sa usmiala. „Všetko ti vysvetlím, poď.“

Sedeli na jej posteli a Red nehybne civel do prázdna, stále zvierajúc svoj provizórny prútik. „Povedz niečo,“ požiadala ho.

Pokrútil hlavou.

„Aspoň... či zúriš, alebo...?“

Znovu zavrtel hlavou.

„Tak teda, čo sa v tebe odohráva? Potrebujem to vedieť, Red,“ nervózne chytila jeho voľnú ruku.

„No, aspoň som stále syn svojich rodičov,“ zhodnotil zachrípnuto a zakašlal. „Mohlo to byť aj horšie, nie?“

„To teda mohlo,“ pohladila ho po chrbte dlane.

„Dobre, Lin. Tak už môžeme ísť,“ náhle vstal.

„Čo prosím? Kam?“

„No predsa hľadať trollov.“

„Ale, Red, veď sme sa ešte nestretli ani s našimi, ani s vašimi...“

Tretíkrát pokrútil hlavou. „Nechcem, aby sa niekedy dozvedeli, že poznám pravdu. Dúfam, že Withers im to nepobežal vyzvoniť.“

„Pochybujem.“

„Dobre, tak teda poďme.“

„Naozaj?“

„Čo sme chceli zistiť, zistili sme,“ mykol plecami.

„Ale... ako môžeš byť taký... pokojný? Predsa len je kúštik pravdy na tom, že ti klamali, a...“

„Ver mi, že sa s nimi v tomto plne stotožňujem – mal som skvelý život, Lin. Nič rodičom nebudem zazlievať, nikdy.“

„Lenže oni ťa pripravili o štúdium v Rokforte a...“

„A čo? Načo by som im mal robiť výčitky?“

„Red... ty sa skutočne nehneváš. Poznám ťa; keby si sa hneval, vôbec by si sa nezamýšľal nad dôsledkami a prosto by si im šiel vynadať.“

„Sú to moji rodičia, Lin, vždy som si ich ctil. A nemienim v tom prestať. Na druhej strane, už sa ich ani nemám na čo spýtať, keďže všetky odpovede si mi dala ty. Teda, vlastne Withers. Poďme.“

„Ozaj ich nechceš ani len pozdraviť?“

„Nechcem, aby vedeli, že to viem,“ zopakoval, „rozumieš tomu? Dokážeš to pochopiť?“

Pomaly sa postavila, hľadiac mu do očí. „Dobre, ale robím to len kvôli tebe.“

Načiahol k nej ruku. „Tak vezmime Vrčiaka a ideme za trollmi. Už máme predsa aj dvoch patronusov, čo nás v prípade nebezpečia ochránia.“

„Kiežby sme ich nikdy nemuseli využiť,“ pousmiala sa a vložila svoju dlaň do jeho.

„No, možno som aj trafila lokalitu, ako sa tak rozhliadam,“ zhodnotila, len čo sa spred lordovho domu aj s jeho inštrukciami (ktoré im podľa vlastných slov iba pred chvíľou poslal po sove, čo ich mala objaviť) premiestnili na škótsku lúku. Vyzeralo to ako lúka a pršalo. Lin si teda nasadila na hlavu klobúk, čo dostala od lorda Withersa, a Red sa musel uspokojiť s plášťom s kapucňou, hoci si v ňom pripadal ako dajaký bandita. „Strašne sme si s tým útekom pred dažďom pomohli, čo?“ kyslo sa uškrnula.

„Hádam nie si z cukru,“ utrúsil a rázne ju viedol nádhernou prírodou, sem-tam jej pevnejšie stisnúc ruku, keď sa jej pošmyklo a zavrávorala. Našťastie, ani raz nespadli, takže s výnimkou Vrčiakových labiek a jeho ofŕkanej hnedo-bielej srsti nemali nič od blata. „Výlet za Murdom Wallaceom sa teda nekoná, však?“ overoval si.

„Isteže nie. Jedine, že by si sa chcel pochváliť svojím pôvodom.“

„Prestaň!“

„Náhodou, Red, predstav si to: ja som sa v škole učila o tvojom prastarom otcovi! To je priam na neuverenie. Veď ty si vlastne slávny. Alebo, aspoň v Rokforte by si bol.“

„Nemám ani jeho priezvisko. Ako sa to...?“

„Havelock Sweeting.“

„Sweeting. To znie ako sladký puding. Ach!“

Pobúchala ho po ramene. „Neboj sa nič; Kenway je strašne mužné priezvisko!“

Zagánil na ňu a práve vtedy sa mu zvrtla noha na mokrej pôde, takže sa rozcapil na zem. Samozrejme, stiahol so sebou aj Lin, no tá z veľkej časti pristála na ňom. „Výborne!“ zahundral do blata a vstal, utierajúc si špinavé dlane o kolená.

„Teraz čary zaručene oceníš,“ žmurkla naňho, vytiahla prútik a mieriac naňho zamrmlala: „Tergeo!“ Vzápätí to isté vykonala s vlastným odevom, takže boli okamžite čistí – no stále mokrí.

„Dajaké kúzlo na zastavenie dažďa nepoznáš?“ šomral, kráčajúc ďalej.

„Tak v prvom rade – mohol si aspoň poďakovať. A v druhom – kto je tu teda z cukru, Redík?“ zazubila sa.

Kým prestalo pršať, uplynuli hodiny a vlastne možno aj dni. Na noc Lin zo svojej taštičky, vnútri kúzlom zväčšenej, vytiahla stan, v ktorom prespali, pričom Red frflal, že by to zvládol aj pod holým nebom a že takto sa cíti ako dajaký beduín v púšti (výraz beduín, samozrejme, nepoznal, upresnila ho Lin, keďže Red presne povedal: „Teraz sme tu ako dajakí púštni cestovatelia! Vôbec sa necítim ako v Škótsku!“). Len čo mu však čarodejnica navrhla, že pokojne môže stan opustiť a ľahnúť si pod strom, pritiahol ju bližšie a poznamenal, že ju nemôže nechať mrznúť v stane samu.

Kým prvý raz nasnežilo, prešli vôkol mesta Ayr a následne obišli aj Glasgow, odtiaľ sa po prúde rieky Clyde vydajúc k Vysočine. Zastavili sa v meste Fort William, kde si nakúpili dajaké zásoby jedla, a Lin si tvrdohlavo zaumienila, že nech sa deje, čo sa deje, ona musí zájsť k jazeru Loch Ness.

„Nechce sa mi veriť, že práve na takomto mieste trávime Vianoce,“ hundral Red. „Naše prvé spoločné Vianoce – pri zasneženom zamrznutom jazere.“

„V ktorom, navyše, žije obluda. Krása, nie?“ zavesila sa doňho so spokojným úškrnom. „Vieš, v skutočnosti je to obyčajná kelpia. Teda, ani nie úplne obyčajná, keďže je najväčšia na svete, ale predsa... Zmienky o nej pochádzajú až zo šiesteho storočia! Neuveriteľné, čo všetko si muklovia nevšimnú.“

„Čo je to tá kelpia?“

„Och, prepáč! Dakedy zabúdam, že ešte nevieš o našom svete úplne všetko. Kelpia je vodný démon, podobný koňovi. Respektíve, dokáže meniť podobu – raz sa ukáže ako morský had, potom sa zmení na vydru. Nuž, a táto lochnesská kelpia má mimoriadne rada, keď je na očiach. Je teda veľmi pravdepodobné, že sa ukáže aj nám.“

„Dobre, a dokedy tu chceš stáť? Ak si si nevšimla, sneží na nás.“

Tuhšie sa k nemu pritúlila. „Keď nám vyčarujem kanapu a deku, do ktorej sa zababušíme, nemusíme stáť, ale môžeme si sadnúť.“ Spravila teda, ako si zaumienila, a po chvíľočke obaja zaujali o dosť pohodlnejšiu polohu – Lin dokonca musela pridať aj druhý diván, pretože Vrčiak tiež odmietal uvelebiť sa v hromade studeného a nepríjemne mokrého snehu. „Sme to ale rodinka!“ zasmiala sa.

„A k tomu všetkému si predstav, že nás tu uvidia nejakí muklovia – čo si asi pomyslia o dvoch ľuďoch a psovi, čo na Štedrý deň zízajú na jazero, sediac na šľachtickom nábytku?“

„Šľachtický nábytok...“ rozosmiala sa. „A ty si predstav, že dnes je Štedrý deň a tak strašne sneží, že žiadny mukel zaručene nevystrčí pätu z domu.“

„No, a pritom my sedíme vonku.“

„Lebo nemáme teplú chalúpku.“

„Tú by nešlo vyčarovať?“

„Asi nie tak ľahko. Aha, čosi sa na hladine hýbe...“

„Ozaj si myslíš, že vykukne spod tej hrubej vrstvy ľadu?“ pochybovačne nadvihol obočie.

„Má podobu morského hada!“ potešila sa – takto teda vyzerala tá potvora, ktorú skántril Glanmore Peakes, alias kapitán Charlie Cromwell! „Nie je to krása?“

„A neublíži nám?“ zneistel a najradšej by bol posunul kanapu o niekoľko yardov vzad, ďalej od jazera.

„Krásny vianočný darček.“

Lochnesská potvora zrazu vydala zvláštny pazvuk – dačo medzi škrekotom a vreskotom. Nešlo im do hlavy, ako mohlo také niečo vyjsť z hadieho hrdla, ale potom sa aj Vrčiak pustil do intenzívneho štekotu, zoskočil z pohodlia svojej sedačky a obzeral sa kamsi za nich, vrčiac, ceriac tesáky a škrabúc labkami do snehu.

„Nesprávajú sa dajako div...?“

„Red!“ kŕčovito mu zaborila nechty do predlaktia, otočiac sa.

Spravil to isté a úplne stuhol; neďaleko nich totiž stáli dva obrovské-obrovité tvory vo farbe sopľa. Na to, ako nebezpečne pôsobili, však pri podrobnejšom pohľade vyzerali strašne smiešne – obrovské neforemné uši, prihlúple výrazy, postava v tvare suda. O chvíľu sa k nim pridal rovnaký tvor, akurát v tmavofialovom prevedení. Vlasov mali pramálo, prípadne žiadne, a tí sopľovozelení držali bakule.

„Myslíš, že nás vidia?“ spýtal sa.

„Pochybujem; sú príliš zamestnaní skúmaním... vrcholkov tých stromov,“ zhodnotila, tisnúc sa naňho, akoby jej mohol poskytnúť všetko bezpečie sveta. „Vrčiak, ticho!“ zasyčala naňho, špringeršpaniel naposledy nahlas zaštekal a odmlčal sa, sťaby rozumel vážnosti situácie.

„Môžu nás ohroziť?“

„Nuž...“ nenápadne sa obzrela ponad rameno a zistila, že lochnesská príšera zmizla pod hladinou. „Kelpia sa ich očividne bojí.“

„Skvelé! Existuje dajaké kúzlo na zneviditeľnenie? Pochybujem, že naši miniatúrni patronusovia by si poradili s tamtými... ohavami.“

„Znediviteľnenie? Žiaľ,“ pokrčila plecami, „iba ak by sme boli v rozprávke o bratoch Peverellovcoch a mali na dosah plášť neviditeľnosti.“

„Asi nie sme a asi nemáme, že?“

„Asi nie,“ zavrtela hlavou a naprázdno preglgla.

„Dobre, tak možno by sme mali... zaujať polohu vhodnejšiu na boj – a vytiahnuť prútiky, nie?“ uvažoval, pomaly vstávajúc.

„Alebo by sme sa mohli zahrabať do snehu a počkať, až odídu,“ navrhla Lin neodvážne.

„Lin!“

„A možno sú úplne neškodní. Nevyzerajú zrovna... zlovestne či...“

„Zašliapli by nás jediným krokom!“

„... inteligentne,“ dodala.

„Dobre; mňa vôbec nezaujíma, ako vyzerajú. Dôležité je, čo naozaj dokážu – a som si istý, že to nechcem zisťovať na vlastnej koži. Kam sa odtiaľto môžeme čo najskôr odpratať?“

„Kam, kam... ja neviem, nič neviem, Red!“

„Vari ste sa o týchto potvorách neučili v škole? Ako si s tým máme poradiť?“

„Nie... neviem,“ zbledla.

„Vieš vôbec, čo je to zač?!“

„Obávam sa, že viem, Redík môj.“

„Tak vytiahni svoj prút a vrav, čo za kúzla budeme používať!“

„Ja neviem, čo za kúzla... Neviem o trolloch predsa nič! Zmyslom výpravy predsa bolo...“

„O trolloch?! To mi vravíš, že tieto opachy, to sú trollovia, za ktorými sa už mesiace ženieme?!“

Prikývla.

„A prečo sa ich tak bojíš?! Čo si vôbec čakala? Withers nás predsa nasmeroval do Vysočiny, a tu teda rozhodne nežijú žiadne prekrásne jednorožce alebo...“

„Redík,“ poklepala ho po ramene, „už si nás všimli.“

Trojica trollov na nich tupo zízala, dvaja čarodejníci im bezradne opätovali pohľad a Vrčiak s kňučaním stiahol chvost, skrývajúc sa za svojich ľudských pánov.

„Fakt – prečo to nemohli byť trebárs jednorožce? Alebo mustangy,“ vzdychol Red a nastavil prútik pred seba.

[ » na začiatok « ]