Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 5.11.2015, 09:07:20
Čítaná: 629×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Gondoline Oliphantová (JKR), Alfred Kenway (OC)
Stručný dej: Historická HP fan-fiction. Príbeh Gondoline Oliphantovej, „krotiteľky trollov“, z čarodejníckych kartičiek. Ľahšie, miestami snáď i veselé čítanie na nudné chvíle :D Poviedka napísaná ešte v r. 2013 O:)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo

Kapitola:

„Všetko sa to začalo ešte hlboko v minulom storočí, takže chvíľu potrvá, až sa dostanem k pointe,“ začal lord Withers, „no budete mi to musieť odpustiť. Musím sa však vrátiť do roku tisícšesťstopäťdesiattri, keď som ako malý zvedavý chlapec prvýkrát vstúpil do toho prenádherného hradu menom Rokfort. Riaditeľom bol ešte Vindictus Veridian, až po ňom nastúpil profesor Ambrose Swott a následne súčasný riaditeľ. Boli to ozaj dávne časy, mne samému sa zdajú ako život niekoho iného.

Ja ako drobný a nesmelý jedenásťročný prváčik som spravil niekoľko poriadnych hlúpostí, len aby som sa za trest dostal do Zakázaného lesa a musel si tam čosi odpykať. Nezapísal som sa síce dobre u väčšiny profesorov, ale v lese som si priateľov našiel. Navštívili ste niekedy Zakázaný les, slečna?“

„Jeden mladý náhradný učiteľ nás tam raz vzal, aby nám predviedol názornú ukážku toho, ako šialene sa v prítomnosti ohňa správajú horľavé lišajníky. Radšej prerástli až na druhú stranu stromov, ktoré obývali, len aby nešťastnou náhodou nevzbĺkli a nevybuchli. Väčšina ročníka sa na tom dobre zabávala, no mne bolo tých úbohých rastlín ľúto.“

„Ešteže sa nestalo dačo horšie! Veď keby sa jeden chytil, mohol zhorieť celý les... Je síce nebezpečný, no zároveň aj nesmierne cenný – a to nielen pre magizoológov, ale zaiste i pre herbológov. Ten váš profesor sa zachoval nesmierne ľahkovážne.“

„Lenže svojou odvahou si získal mnoho fanúšičiek; asi mu to za to stálo.“

„Mladosť-pochabosť,“ mykol plecami, „a platí to aj o mne. Zrazu mi už nestačili tresty v Zakázanom lese – obzvlášť, keď ma sem-tam radšej nechali čistiť školské ocenenia a medaily alebo upratovať kabinet profesora Trustworthyho – čo vám poviem, učiteľ obrany proti čiernej mágii bol ohromne zdatný čarodejník, ale aj ohromne zdatný bordelár.“

„Rýchlo som nabral odvahu a stoj čo stoj som sa do lesa za ďalšími dobrodružstvami chcel vybrať aj sám, trebárs i za bieleho dňa. Raz, keď som plánoval zájsť za svojimi priateľmi – kentaurmi Arnem a Padom –, narazil som priamo pred lesom na trojicu siedmakov. Chcel som sa im vyhnúť, no zbadali ma a hneď spustili taký ten typický mládenecký výsmech: že čo tam robí krpec ako ja, či som sa stratil a podobne.

Podišiel však ku mne jeden z nich – a ja som pochopil, že siedmaci sú len dvaja. Tento bol o čosi starší – nie oveľa, ale rástla mu už ozajstná chlapská briadka – a predstavil sa mi ako hájnik Havelock. ,Čo by si chcel vidieť, maličký?' pýtal sa ma. ,Nebodaj ťa to láka do lesa?'

Ostatní dvaja sa chichotali, zatiaľ čo ja som sa vo svojej detskej hrdosti vystrel ako príslušník kráľovskej armády a vyhlásil som: ,Chodievam tam pravidelne!'

,Aleba,' pochyboval hájnik, ,ozaj? Nezmýlil si si to tu s rozprávkovým lesom? Tu totiž nenájdeš dobré víly a vznešené jednorožce.'

,Klameš!' obvinil som ho. ,Jednorožce som stretol, aj kentaurov a...' začal som mu menovať siahodlhý zoznam všetkých tých nebezpečných tvorov a zverov, hoci o väčšine z nich som, popravde, v tom čase vedel len z kníh.

,Takže chlapčeka zaujíma magizoológia?' uškrnul sa Havelock. ,Pozrime sa, žeby som ťa vo svojom odbore trošku zaučil?'

Tí, čo tam boli s ním, prehovárali ho, aby ma poslal preč, vraj nech im dám pokoj. Lenže Havelock sa ma ujal a už v ten deň ma vzal aspoň na okraj lesa, aby mi ukázal zopár jedovatých chrobákov, čo svetielkovali v tme a požierali motýle.“

S údivom sa mykla, no neprerušovala ho, aj keď nemala ani poňatia, ako sa od rokfortského Zakázaného lesa dopracujú k jej Redovi.

„Ako vravím, mladý hájnik si ma vzal pod ochranné krídla. Vysvitlo, že študuje magizoológiu na prestížnej Univerzite Fredericka Jasnozrivého – počuli ste o nej?“

„Keby som si to mohla dovoliť aspoň v predstavách, bola by to (hneď po Rokforte) škola mojich snov,“ priznala.

„Nuž, veď to, ani Havelock to nemal ľahké – a práve preto si počas víkendov privyrábal spravovaním rozsiahleho rokfortského areálu: dohliadal na územie od jazera cez záhrady až po Zakázaný les, počas zimy mu vraj zverili aj udržiavanie cestičky do Rokvillu. ,Veľa práce, ale aj dostatok pláce,' zvykol hovorievať skromne.

A čo všetko ma naučil! Sedeli by sme tu do nasledujúceho rána, keby som to aspoň v stručnosti chcel vymenovať. Obaja sme však zdieľali nadšenie pre kone – v akejkoľvek podobe. On mal svoje jednorožce, ja zas kentaurov a neskôr aj okrídlené kone...“

„Počkať! Vy nebodaj hovoríte o Havelockovi Sweetingovi?“ prekvapila sa. „O magizoológovi, ktorý v celej Británii založil nespočet rezervácií pre jednorožce?“

„V dospelosti, keď už ten osemročný vekový rozdiel medzi nami nebol taký badateľný a výrazný, sa z nás na dlhé obdobie stala nerozlučná dvojica – ale to až v čase, keď som i ja úspešne doštudoval.

Veru, presne v tom roku Lockie stretol Grenobiu, lásku svojho života. Do troch mesiacov bola svadba a do roka ich jediná dcérka na svete. Poviem vám, slečna, Lockieho svadobný deň bol nezabudnuteľný zážitok pre všetkých! Väčšina jeho priateľov si myslela, že už ani do chomúta nevlezie, no on nás tak prekvapil! So svojou nevestou pricválal na nádhernom snehobielom jednorožcovi a treba uznať, že ohnivá whisky i ďatelinové pivo tiekli potokom – totiž doslova, pretože tam počas hostiny stáli dve fontány určené presne na to.

V šesťdesiatom piatom teda prišla na svet malá Evellynne-Mary-Christine. Prvý raz, čo sme začuli jej meno, divili sme sa: Lockie nebol žiadny urodzený šľachtic, aby svojim potomkom vymýšľal troje krstných mien, ale vysvetlil, že Mary bola Grenobiina matka a Christine zas jeho. Beztak sme malú nikdy nenazvali inak než Eve.

Keď si spomeniem, že to dievča rástlo ako z vody, vidí sa mi to sťa včera, čo mi Eve prvýkrát uložili do náručia. Nuž, ale teraz trochu zrýchlim a preskočím pár rôčkov, aby moje rozprávanie ozaj nebolo pridlhé. Zhrniem však, že Lockiemu sa ako magizoológovi dosť dobre darilo – a mne tiež. Obaja sme si vedľa seba postavili slušné sídla a stali sa uznávanými vedcami.“

„O pánu Sweetingovi som sa dokonca učila!“ podotkla, trošku zmätená z toho, že Havelockovi potomkovia by mali byť Withersovými susedmi, pričom ona priezvisko Sweeting nikdy nepočula v súvislosti s Castle Combe či vôbec s celým grófstvom Wiltshire. „Ale aj o vás.“

„Iste,“ zasmial sa. „Tak, Eve sa raz vrátila domov z potuliek Londýnom – so zásnubným prstienkom na ruke. Spoznala tam dajakého čarodejníka, ktorý si zaumienil, že si ju prosto musí vziať. Na tú večeru nikdy nezabudnem: Sweetingovci ma vtedy pozvali na milé posedenie pri dobrotách ich vynikajúcej kuchárky, no všetko sa zmenilo na hodinku prekvapení.

Havelock chcel o nastávajúcom svojej dcéry vedieť všetko, takže ju spovedal nad vychladnutou polievkou za výdatného škvŕkania brúch nás ostatných, čo sme tam sedeli. Keď konečne nechal priniesť druhý chod, Grenobia si všimla, že Eve je stále akási nesvoja. ,Srdiečko, ešte niečo nám chceš povedať?' spýtala sa ustarostene, stisnúc jej dlaň vyloženú na stole.

Lockiemu spadla vidlička na zem, až to zacvendžalo. Vysvitlo, že Evein manžel stojí a čaká na chodbe, takže vždy milá Grenobia prikázala sluhovi, aby ho uviedol dnu. Teda, Edmund nebol žiadny krásavec, až som zapochyboval, čo na ňom naša sladká Eve mohla vidieť, ale (ako sa ukázalo neskôr, keď som ho mohol naozaj spoznať), mal dobrácku, hoci dosť... svojskú povahu.“

„Mal vôbec na výber?“ uškrnul sa Withers. „Jeho dcéru sme síce zvali sladká Eve, ale nebola to žiadna krehotinka a za svojím si stála. Jediné, čo Lockie Edmundovi nikdy neodpustil, bolo to, že mu znemožnil odviesť dcéru k oltáru.

Avšak všetky nezhody sa vytratili – aspoň navonok –, len čo Lockie prvý raz pohliadol na svoje vnúča – na čiernovlasé chlapča, ktoré rodičia pomenovali George-Havelock na počesť môjho priateľa. Celoživotne sa však predstavuje Georgie...“

„Medzi čarodejníkmi síce dlhovekosť nie je až taká výnimočná – len pozrite na mňa, veď mi tiahne na stovku! –, ale pravda je taká, že Sweetingovci i Edmund sa dožili takého veku, v akom smrť celkom bežne prichádza aj k muklom.

Veru, a práve muklovia sú tým... tým problémom, ku ktorému som sa potreboval dostať. Viete, Lockie mal vo vlastníctve v rámci svojho pozemku aj parčík, kde choval vo voľnom výbehu stádo jednorožcov. Nikdy ich neprestal študovať a je autorom mnohých kníh práve o jednorožcoch...“

Lin si spomenula na názvy ako Jednorožce – ich výskyt a podrobné delenie na poddruhy; Jednorožce v iných krajinách sveta, zvlášť európskych; Štúdia o živote jednorožcov a ďalších ušľachtilých živočíchov či Bylinožravý jednorožec a jeho boj o teritórium.

„Medzi čarodejníkmi bol uznávaný, no navôkol žijúcim chudobným muklovským roľníkom sa rozsiahlosť jeho pozemkov páčila len pramálo. Nemohol priznať, ako získal bohatstvo, takže ho – celkom typicky – začali podozrievať z paktu s diablom a z podobných nezmyslov. Nedali si nijako vyhovoriť, že peniaze si nahonobil spoluprácou so zlými silami – a veruže nepomohlo ani to, že vstup na sweetingovský pozemok mali okoloidúci zakázaný. Lockie predsa nemohol riskovať, že nejaký mukel zočí živého jednorožca.

Vtedy aspoň dali pokoj mne, no moje okrídlené kone možno ľahko zamaskovať. Jednorožce, ako bytosti z čírej čistoty, nemožno meniť. V Castle Combe vypukli v tisícsedemsto piatom, keď sa mladý Georgie oženil, nepokoje – dedinčania voľajako vtrhli k Sweetingovcom a vyhnali ich z vlastného sídla, ktoré vzápätí spálili. Bolo to hrozné, priam akoby tu vypukla vojna. Veruže nemám na tie časy dobré spomienky.“

„Zvláštne, že tato mi o tom nikdy nehovoril; musel to predsa zažiť,“ uvažovala Lin.

Withers pokrčil plecami. „Ja len viem, že som sa náhlil priateľovi na pomoc. Lockie pochopil, že tu viac nemôžu žiť – aj s Grenobiou, Eve a Edmundom chcel odísť kamsi inam, najlepšie do čisto čarodejníckeho mesta alebo dediny. Samozrejme, najradšej by bol so sebou vzal aj Georgieho, ibaže jeho žena čakala Lockieho pravnúča. Nebolo pre ňu bezpečné cestovať, no ani sa nemohli premiestniť mágiou, lebo si so sebou chceli vziať aspoň to málo vecí, čo sa im podarilo z horiaceho panstva uchovať. Naložili sa teda na jeden z mojich kočov a odišli preč – už nikdy som ich nevidel, len čo som sa neskôr, roku tisícsedemstodesať, v Dennom Prorokovi dočítal, že významný magizoológ Havelock Sweeting zosnul vo veku sedemdesiatšesť rokov.

Jeho vnuk s manželkou ostali u mňa – zo začiatku sa nazdávali, že len dočasne, no napokon... Vlastne, neprezradil som vám, ako znelo priezvisko Eveinho Edmunda, všakže? Takto je azda môj príbeh napínavejší. Tak, naša sladká, tvrdohlavá Eve sa tam v tom Londýne pred vyše päťdesiatimi rokmi vydala, prosím pekne, za Edmunda Kenwaya.“

Lin pootvorila ústa, privrela, zas otvorila a spustila: „On je jeho pravnuk! Samozrejme, mala som na to prísť ešte uprostred vášho rozprávania, ba čo, už vtedy, keď ste vraveli, že Eve pomenovala svojho syna George... Tak sa predsa volá Redov otec! Mala som na to prísť už... Počkať!“ zamračila sa zrazu. „Prečo u vás žijú ako sluhovia? Sú to potomkovia vášho priateľa! A vy im na Vianoce darujete tvrdé zoschnuté mäso?!“

„Je to tak. Vedia, akí muklovia dokážu byť nebezpeční; na vlastnej koži zažili ich nenávisť voči mágii. Georgie i Valerie sa vzdali svojich prútikov a pre Alfredovo dobro...“

„... mu nikdy neprezradili, kým v skutočnosti je?! Že je čarodejník, šľachtic, dedič?! A čo jeho list? Musel mu z Rokfortu prísť list.“

„Chceli ho chrániť,“ bránil ich, odomykajúc zásuvku starodávneho stola, „nechceli ho vystaviť príliš zvedavým a nevhodným otázkam, neprívetivým pohľadom a zbytočnej nenávisti.“

„Lenže mágia sa v ňom predrala na povrch! Jeho rodičia sa to čochvíľa dozvedia, prišiel im to oznámiť a spýtať sa, zistiť... Veď oni ho obrali o všetky šance, o život v Rokforte, o roky štúdia... Vzali, ukradli mu svet, do ktorého patrí. Nemali na to právo!“

„Tak mu ho odovzdajte, slečna,“ podával jej obálku s nerozlomenou purpurovou pečaťou, „odovzdajte mu list z Rokfortu.“

Vzala ho do pravice a prečítala Redovo meno napísané úhľadným a ozdobným písmom. „Nie som slečna,“ zamrmlala nesúvisle. „Vydala som sa zaňho. A pravdu sa dozvie – no od nikoho iného než odo mňa,“ vstala od stola a odhodlane sa obrátila k dverám.

Dobrodružstvá Lin a Reda