Poviedka:
Pridaná: 9.4.2015, 09:40:33
Čítaná: 2231×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Témou predposledného kola je retrospektíva.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Poviedka č. 1 - Teddy a Victoire 2 » Poviedka č. 2 - ...na konci tunela. 3 » Poviedka č. 3 - Minulosť neveští nič dobré

Prezeral si ranu z viacerých uhlov. Na prvý pohľad vyzerala hrozivo, ale tak už to s ranami chodí. Ich prejav je častokrát precítenejší, než je ich skutočná hĺbka a závažnosť. Usmial sa.

„Rany a city sú si veľmi podobné. Ten, koho sužujú ich prežíva oveľa intenzívnejšie než jeho okolie. Myslím, že je to tak správne, ale povedzme si pravdu... Komu záleží na tom, čo si ostatní myslia, keď krváca či už to obrazne, alebo naozaj. Nemusíš sa báť. Toto vyriešim jednoduchým zaklínadlom, ale najprv to budem musieť vyčistiť.“

Pričaroval fľašku alkoholu, uterák a misu s pariacou sa vodou, vyhrnul si rukávy a začal si dôkladne umývať ruky. „Pamätám si na jednu moju citovú ranu. Ó, ako som vtedy všetkých nenávidel, keď ma nechápali a poviem ti pravdu, na konci som najviac nenávidel sám seba.“ Smiech. „Príbeh o citovej rane na srdci Siriusa Blacka! Ten sa ti bude páčiť.“

„Nemám k tomu čo dodať!“ Siriusovi už dochádzala trpezlivosť. Stála tam ticho a slzy mala na krajíčku, ale čo viac mohol urobiť? Bola pekná, to áno. Koniec koncov, on by si so škaredou ani nezačal, ale rozumu a dôvtipu veľa nepobrala.

„Si krutý a chladný!“

A už to začalo. Otrepaná pesnička o tom, aký je netvor. Niekedy sa na tom dobre bavil, ale dnes nemal náladu. „Chceš dodať ešte niečo?“

Skryla si tvár do dlaní a rozbehla sa za najbližší roh. Dúfal, že si cez ruky videla pod nohy, pretože tej peknej tváričky by bola škoda, ale to už vlastne nebol jeho problém. Bol rád, že to s ňou ukončil v deň splnu. Bude si môcť naplno užiť večerný výlet do zakázaného lesa. Zhlboka sa nadýchol a úsmev sa mu rozlial po tvári. Dnešok bude stáť za to!

Sirius vybral malými klieštikmi kúsok skla a položil ho na stôl. „Tých úlomkov je tam požehnane.“ Očistil malú ranku a šmahom prútika ju zacelil. „Evelyn sa z toho rozchodu pomerne rýchlo spamätala. Výdatne jej pritom pomohol bystrohlavský odrážač Erik Kirk.“ Zasmial sa štekavým smiechom. „Vráťme sa ale späť k nášmu príbehu. Toto bol len začiatok toho, čo môj priateľ Námesačník neskôr veľmi trefne pomenoval.“

„Myslel som si, že po Evelyn si dáš na chvíľku pauzu.“ James uznanlivo zodvihol palec a rozvalil sa na svojej posteli.

„Ja som za taktiku pokus - omyl. Evelyn bola istotne omyl, ale táto Amanda bola čistá katastrofa, ani neviem čo som si myslel, keď som do toho išiel.“

„Možno si závislý!“

„To je dobrá poznámka Paroháč. Ja si proste neviem pomôcť!“

Ich smiech prerušil Remusov nezaujatý hlas. „Alebo sa len nepozeráš na následky.“

„Aké následky? Myslíš, že by som mal dávať Červochvostovi ochutnávať moje raňajky?“

„Prečo by som mal ochutnávať tvoje raňajky?“ Nechápavo sa spýtal Peter.

„Ty si niekedy taký tupý, až sa trasú základné kamene Rokfortu!“ James sa postavil a podišiel do stredu izby. „Myslím, že zbytočne preháňaš Námesačník.“

Sirius sa upreto pozeral von oknom. Koniec októbra bol tohto roku nevídane divoký. Na okenné tabule šibal dážď a vietor ohýbal stromy, akoby to boli len steblá trávy. Vedel kam Remus mieri, ale bral to príliš vážne. Nikomu sa predsa nič zlé nestalo. Sklamať sa musí občas každý. On predsa nikomu nič nedlží a nemusí sa nikomu spovedať.

„Podľa mňa ti týmto tempom hrozí citové vyprahnutie.“

„Citové čo? Remus, kamarát, ja viem, že pred splnom bývaš mierne pomätený, ale toto je fakt sila.“ James ukázal na Siriusa a len ťažko sa bránil úsmevu. „Zdá sa ti, že by tuto Tichošľap vysychal? Peter, ponúkni mu radšej pohár vody.“

„Ja tvrdím len to, že každý má svoje limity. Nemôžeš všetkými pohŕdať a čakať, že to na teba nebude mať dosah.“

„Odkedy je z teba odborník na vzťahy?“ Štipľavo sa opýtal Sirius a uprel svoj pohľad na Remusa.

„Možno nie som odborník, ale viem, čo je to samota, no a ty si staviaš pekne vysoké múry.“

Ďalší úlomok skla dopadol na dosku stola. Ďalšia ranka sa po švihnutí prútika zacelila. „Vtedy mi to prišlo ako zbytočné dramatizovanie.“ Oprel sa do kresla a povzdychol si. „Remus mal pravdu. Nechával som za sebou spálenú zem a prekračoval mŕtvoly, a ani mi nenapadlo obzrieť sa. Zakaždým vo mne niečo umrelo a ja som si pritom myslel, aký som silný. Život je sviňa v tom, že ťa nechá kopať vlastný hrob a keď je práca hotová, ochotne na teba zhodí celú horu.“

Položil prázdny pohárik na stôl a dolial si. „Moje zlyhanie som nevidel, a tak som úspešne pokračoval v nastolenom trende. Školský rok sa prelial do decembra a v zámku začala vládnuť predvianočná atmosféra. Ja som, samozrejme, nezaháľal a využíval som to k môjmu zahrávaniu sa.“

„Hej Evansová! Chodila si už niekedy so svätcom?“ James ukázal prstom nad svoju hlavu. Vznášalo sa tam imelo, ktoré sa otáčalo a vydávalo zlatistú žiaru. „Myslím, že jedného máš práve pred očami, takže máš jedinečnú možnosť.“

Sirius sa už dlho tak dobre nezasmial. Lily Evansová, zvyknutá na podobné Paroháčove kúsky, reagovala s noblesou a rozvahou. Pomaly vytiahla prútik a imelo za okamih zachvátili plamene. James mal čo robiť, aby ich uhasil a zachránil si pritom svoje vlasy.

„Podľa mňa vyzeráš skôr ako služobník pekiel.“ Nečakala na jeho odpoveď a odkráčala na raňajky do Veľkej Siene.

Sirius zavíjal od smiechu a James len nechápavo krútil hlavou s obhorenými vlasmi. „Ona je proste úžasná. Myslím, že to už nebude dlho trvať a pôjdeme spolu na rande. Prestaň sa tu smiať ako blázon a radšej mi povedz, ako to včera išlo s... ééé... prepáč, strácam v tom prehľad.“

„Nikol.“

„Áno, Nikol!“

Sirius sa konečne ovládol. „Nebolo to najhoršie. Nie je úplne tupá a, samozrejme, ani škaredá a nemala ani tie slepačie rečičky. Myslím, že do toho investujem viac času a ponechám si ju aj cez prázdniny.“

„Tak to by mala brať ako kompliment. V poslednom čase som ťa videl striedať dievčatá častejšie než ponožky. Dokonca roka sa budeš musieť znížiť k obdivovateľkám zo štvrtáku. Nechápem, že ti na to ešte skočia.“

Sirius sa tváril dôležito a samoľúbo zároveň. „Je to jednoduchý trik. Stačí byť takzvaným nenapraviteľným rebelom. Potom si myslia, že si len nepochopený, a že práve ony budú tie, pre ktoré sa zmeníš. Vždy si myslia, že sú lepšie než ostatné a ty ich v tom, samozrejme, podporuješ.“

Vošli do Veľkej Siene a sadli si k raňajkám. „Tento rok by si mal prísť na sviatky ku nám. Písal som rodičom a nemajú s tým žiadny problém.“

„Dobre vieš, že moja drahá mamička si nenechá ujsť žiadnu príležitosť na to, aby ma mohla porovnávať s jej „lepším“ synom. Jej čas sa ale kráti, zanedlho budem dospelý a potom ma na Grimualdovom námestí nikdy viac neuvidia.“

Sirius hodil posledný úlomok skla na stôl. „A je to!“ Spokojne sa posadil do kresla a nalial si ďalší pohárik. „Vtedy som ešte netušil, že to boli na dlhý čas moje posledné chvíle v tomto dome.“ Rozhliadol sa vôkol seba. „Moja „drahá“ mamička sa vyznamenala a pohádali sme sa hneď po mojom príchode domov. Myslím, že to bol náš rekord. Hádka sa rýchlo priostrovala a vyvrcholila mojim definitívnym odchodom.“

Vyprázdnil pohárik na ex a rozkašlal sa. „Išiel som k Potterovcom a po dlhom čase som zažil Vianoce plné pokoja a mieru. Nebudem ti klamať. Bol som nahnevaný a zatrpkol som ešte viac. James a jeho rodina boli úžasní a ja som im to závidel. Ľutoval som sa a videl som len seba a svoje utrpenie.“

Postavil sa a prešiel k oknu, za ktorým sa pomaly začínalo stmievať. „Stále som nevidel svoje zlyhanie. Jednoducho som si myslel, že to ostatní robia chyby a ja na to len doplácam.“

Naraz sa štekavo rozosmial. „Hovoril som ti o tom, ako chcel James poslať Lily na Vianoce to obhorené imelo? Chcel jej tým ukázať, aká je ich láska nažhavená. Mal na ňu slabosť, ale to sme mali svojím spôsobom my všetci. Videla v tom druhom to dobré a vedela ti ukázať smer, keď sa ti cesta stratila pod nohami.“

„Potter!“

Hlas profesorky McGonagallovej bol nezameniteľný a tento tón neveštil nič dobré. „Prvý deň po sviatkoch a na slizolinských študentov strieľajú toalety svoj obsah!“

„Možno im tie záchody chcú naznačiť, čo si o nich myslia, pani profesorka.“

„Netvárte sa ako neviniatko. Filch videl, ako ste utekali z miesta činu a náramne sa na tom bavili!“

„Ale oni...“

„Mňa nezaujíma, čo urobili oni. Za toto budete dnes po škole a Chrabromilu strhávam 20 bodov.“ Profesorka McGonagallová zavrela oči a upokojila sa. „Pán Black?“ Sirius sa so zadržiavaným smiechom pozrel na vedúcu jeho fakulty. „Poďte so mnou k riaditeľovi.“

„Ale ja som nič neurobil!“

Profesorka sa naňho smutne usmiala a chytila ho za plece. „Toto sa netýka toaliet.“ Vrhla na Jamesa posledný spaľujúci pohľad a vykročila k riaditeľni.

Sirius bol v kancelárii riaditeľa už mnohokrát. Nespomínal si, že by tam bol niekedy kvôli inému ako pokarhaniu. Pracovňa sa za tie roky nemenila. Všade sa nachádzali malé prístroje, ktoré vydávali kovové zvuky a na stenách viseli portréty predošlých riaditeľov a riaditeliek.

„Sadnite si, pán Black.“ Spoza veľkého stola naňho upieral svoj prenikavý pohľad Albus Dumbledore a pokynul mu rukou k stoličke. Sirius poslúchol a čakal čo sa bude diať.

„Takéto momenty mi radosť nerobia, ale je moja povinnosť informovať vás. Váš strýko Alphard Black predvčerom zomrel...“

Za tých pár návštev v riaditeľni sa naučil vždy čakať to najhoršie. Teraz nevedel, čo si má myslieť. Strýko Alphard bol jediný člen jeho rodiny, ktorý ho bral takého aký je. Mal v ňom oporu a teraz ju stratil. Niečo z jeho životom nebolo v poriadku. Mal by cítiť ľútosť a možno aj hnev a miesto toho sa mu telom rozlieva hluchá prázdnota.

„...poslednú vôlu.“ Dumbledorov hlas k nemu doľahol ako z veľkej diaľky.

„Prosím?“

„Alphard Black vám zanechal značnú časť svojho majetku. Všetko je to uvedené v jeho poslednej vôli. O potrebné veci sa postarajú zamestnanci Gringottbanky, ale mám tu list, ktorý strýko adresoval priamo vám.“

Dumbledore mu podal zapečatený pergamen. Sirius videl v jeho očiach súcit a ešte niečo iné. Vyzeralo to, akoby ho riaditeľ hodnotil a odhadoval. Čakal, že sa tu zosypem?

„Môžem už ísť?“

„Samozrejme.“

Cestu do klubovne si ani nepamätal. Prehrabával sa vo svojom vnútri a hľadal v ňom niečo, čo by sa podobalo pocitom. Zdalo sa mu, že sa prechádza po obrovskej katedrále, ktorú niekto vysťahoval a pozatĺkal v nej všetky okná. Citové vyprahnutie? Ale čo to znamená? Niektorí ľudia sú predsa silnejší a odolnejší než ostatní.

Prešiel cez priechod za portrétom a sadol si do prvého kresla, ktoré uvidel. Klubovňa bola preplnená študentmi a šumelo to v nej ako v úli. Červochvost sedel pri vedľajšom stole, dokola si mrmlal nejaké zaklínadlo a krútil hlavou nad stránkou v knihe.

Sirius rozlomil pečať na pergamene a roztvoril ho. Ihneď spoznal strýkov úsporný a precízny rukopis.

Všetci máme v sebe dobrú aj zlú stránku. Záleží iba na nás, podľa ktorej budeme jednať. To, a nič iné o nás hovorí, kým naozaj sme.

A.B.

Otočil pergamen, ale na druhej strane nič nebolo.To je všetko? Pár prázdnych slov? Nemusel sa ani unúvať. Nepotreboval počúvať o dobre a zle. V hlave mu hučalo a v preplnenej klubovni mu začalo byť dusno. Peter neustále mrmlal zaklínadlo a škrípal pri tom perom po doske stola. Opakoval ho stále dokola a dokola a škrípal čoraz intenzívnejšie.

Čítal si ten list stále dokola a nemohol sa ubrániť sklamaniu. Čakal niečo povzbudivé, miesto toho dostal radu do života, ktorá vlastne nič veľké nehovorila. Zas to Petrove mrmlanie a škripot pera. Chcel sa opäť začítať do listu, ale telom mu začal pulzovať hnev a vystreľoval do končekov prstov.

„JE TO ONEOFUS OPUS! NEVIEŠ TO ANI VY-SLO-VIŤ!“

Uvedomil si, že stojí a prútikom mieri na Červochvosta. Posledné slovo hláskoval a za každým pri tom švihol prútikom. Petrova ruka udrela svojho majiteľa po tvári. V miestnosti nastalo hrobové ticho a všetci upierali zrak naňho.

„To si prehnal Sirius!“ Remus sa postavil medzi neho a trasúceho sa Petra.

„Toho idiota inak nevychováš.“

„Čo je to s tebou?“

„Vždy rozumný Námesačník. Na hrudi máš odznak prefekta a pritom sa bojíš. Vidím ti to na očiach. Tak urob niečo, pomôž kamarátovi!“

Remus vytiahol prútik a namieril ho na Siriusa. „Desíš svojich spolužiakov.“

„Ja ich desím a pri tom jediná beštia, ktorá je v tejto miestnosti sídli v tebe.“

„To si prehnal!“ Remus zodvihol prútik.

„Prestaňte! Ihneď!“ Lily vybehla z dievčenských izieb a bežala k nim.

Sirius hodil list od strýka k Remusovým nohám a vybehol z klubovne na chodbu. Telom mu pulzoval hnev a vystreľoval do končekov prstov. Na všetko bol sám. Vždy tomu tak bolo! Je na čase naučiť sa s tým žiť.

„Sirius.“

Otočil sa a uvidel, ako k nemu nesmelo kráča Nikol.

„Čo chceš?“

„Ja... len...“ Podišla k nemu a chcela ho pohladiť po tvári. Odstrčil jej ruku a išiel ďalej. „Chcem ti len pomôcť.“

„Pomôž sama sebe, ty chudera!“ Neunúval sa k nej ani otočiť. Rozbehol sa po chodbe. Chcel byť sám a presne vedel, kam ísť. Vybehol z hradu a premenil sa na čierneho psa.

Ráno sedel vo Veľkej Sieni špinavý, unavený a dokonale prázdny. Nemal chuť na jedlo. Jediné, na čo myslel, bol definitívny odchod z hradu. Ani nevedel, prečo sa vracal. Jednoducho nedokázal odísť a nechať všetko za sebou. Prečo potom cíti takú prázdnotu? Na myseľ mu opäť prišli Remusove slová o citovom vyprahnutí. Čo sa to deje?

„Sirius.“ James si sadol oproti na lavicu a ustarane sa naňho pozrel. „Čo sa to včera dialo? Námesačník bol úplne vytočený. Nič mi nepovedal a dal mi len toto.“ James podal Siriusovi list od strýka a spýtavo sa mu pozrel do očí.

Nechcel o tom hovoriť, ale slová z neho začali vyliezať sami od seba. Nedokázal to zastaviť. Niečo v ňom ich chcelo dostať von a on sa tomu na koniec poddal. Povedal mu o návšteve v riaditeľni a o strýkovej smrti. James počúval bez slova a on mu bol za to vďačný. Keď skončil, prázdnota v ňom sa mierne zdvihla a telom sa mu rozlialo teplo.

„Nedivím sa, že si vybuchol. Stalo sa toho až príliš. Hlavné je, že si celý. Kde si vlastne celú noc bol?“

„V Zakázanom Lese.“

James sa usmial. „To miesto vie človeku vyčistiť hla...“

„Čo si si včera myslel?“ Lily ich bez opýtania prerušila a postavila sa k stolu s rukami v bok. „Vydesil si celú fakultu! Potom si zmizneš a celú noc sa niekde túlaš!“

„Daj mu pokoj Evansová.“

„Ty sa do toho nestaraj Potter. Čo máš za problém Black?“

„Umrel mu jediný člen rodiny, ktorý sa naňho nepozeral s opovrhnutím a ty tu po ňom ziapeš ako vodný človek na suchu.“

Lily sa uvoľnila a spustila ruky pozdĺž tela. „To ma mrzí, Sirius.“

„Ušetri ma.“

„Určite to nemáš ľahké, ale to tvoje správanie neospravedlňuje.“

„Pri Merlinovej brade! Daj mu pokoj.“

„Neziap na mňa Potter! Ja...“

Sirius prestal ich hádke venovať pozornosť. Nemal náladu na kondolencie a ani na karhanie smerované na jeho osobu. Mal chuť zaliezť do postele vo svojej izbe a prespať celý deň. Chcel, aby svet len plynul okolo a on nemusel nikoho a nič riešiť. Všetko sa komplikovalo a jemu sa z toho točila hlava. „Dobre!“ Počul sám seba ako hlasne ukončil ich hašterenie. „Čo chceš Evansová?“

Pozrela sa naňho a z jej výrazu sa nedalo nič vyčítať. „Buď dnes večer o polnoci na Astronomickej Veži.“

„Fajn.“ Súhlasil skôr, než si stihol zahryznúť do jazyka.

Po jeho súhlase odišla spokojná k vedľajšiemu stolu a viac im nevenovala pozornosť.

„Musíš uznať, že je úžasná.“ James ju vyprevádzal obdivným pohľadom.

„Neskutočne.“ Kyslo poznamenal Sirius.

Stál na vrchole Astronomickej Veže a pozeral sa na jasnú oblohu. Noc bola chladná a tichá. Prázdna ako jeho vnútro. Celý deň prežil ako vo sne. Na hodinách sa sotva sústredil a splývali mu jedna do druhej. Nechcel sem ísť, ale nakoniec sa presvedčil, že nemá čo stratiť. Nečakal, že sa niečo zmení, ale sľub je sľub a on tie svoje drží.

„Ahoj.“

Otočil sa. Lily stála vo vchode a tiež pozerala na hviezdy.

„Ahoj.“

Podišla k nemu a oprela sa o zábradlie. „Vieš, prečo som ťa zavolala sem?“

Premýšľal nad tým počas dňa, ale na rozumný dôvod neprišiel. „Nie.“

„Čo vidíš na oblohe?“

„Ehm... hviezdy?“

„Čo ešte?“

Dochádzala mu trpezlivosť. Nemal náladu na hádanky, chcel to skončiť čo najskôr. „Súhlasil som, že tu budem. Splnil som to a čakám, že mi povieš, čo máš na srdci. Tak to prosím vyklop, nech tu zbytočne nemrzneme.“

„Pred čím chceš ujsť?“

„Je pred ničím neutekám!“

„Naozaj? Takže mi chceš povedať, že si pokojný a všetko je v poriadku?“

Mal toho plné zuby. „Čo ty vieš o mne a mojej samote?“

„Áno, si sám! A čuduješ sa? Rodina ťa neprijíma takého aký si, a akým by si chcel byť. Nedivím sa, že ukazuješ tvrdú tvár, ale to sa nedá večne. Zlomil si sa a teraz sám v sebe nariekaš. Chodíš si po svete a tváriš sa, že je všetko v poriadku, ale seba neoklameš. Včera večer si uvidel, že tie štyri steny, čo si si vystaval na svoju ochranu, nebudú stačiť. Myslíš si, že si lepší než ostatní? Polož si otázku prečo je to tak. A skôr než si odpovieš, prestaň sa ľutovať.“

Pozeral na ňu. Cítil hnev a obdiv zároveň. Toto mu ešte nikto nikdy nepovedal a musel uznať, že v tom bol kus pravdy. Vzopäla sa v ňom hrdosť a nahlas si odfrkol. „Ty ale máš rodinu, ktorá ťa miluje. Máš sa kam vrátiť.“

„To je tvoj problém Sirius. Myslíš len na seba. Moja sestra ma nenávidí za to čím som sa stala a neverím tomu, že si my dve nájdeme k sebe cestu. Každý má svoj život a svoje problémy.“

Bol ticho. Nenávidel ju za to, že mala pravdu a seba za to nenávidel ešte viac. Po rozume mu behala Remusova tvár, ktorá ústami šepkala Citové vyprahnutie. Chytil sa zábradlia a uprene sa zahľadel na nebo. Lomcoval s ním hnev. Cítil, ako mu prúdi žilami. Chcel ho zo seba vypustiť, zbaviť sa ho. Ako môže byť taký prázdny a vzápätí plný nenávisti a opovrhnutia.

„Chceš vedieť, prečo som ťa zavolala práve sem?“ Pozrel sa na ňu a zábradlie stískal stále silnejšie. „Chcela som, aby si uvidel hviezdy. Ty sám máš po jednej meno a tvoji predkovia tiež. Na nebi ich žiaria tisíce a každá je iná a jedinečná. Každý jeden z nás má na tomto svete miesto a každý jeden žiari pre tých druhých. Ak budeme svoje svetlo skrývať a nechávať si ho len pre seba, nikdy nebudeme úplní. Otvor oči Sirius a uvidíš, že v ľuďoch je oveľa viac, než sa na prvý pohľad zdá.“

„Lily mi vtedy ukázala cestu. Videla tú bolesť, čo som skrýval pred svetom. Ukázala mi aký som bol a aký by som mohol byť. V tú noc som cítil, že ma konečne niekto vidí celého.“

Sirius podišiel k Hrdozobcovi a začal ho hladkať po krku. Vonku sa zotmelo a cez okná domu na Grimualdovom námestí číslo 12 prenikala žltkastá žiara pouličných lámp.

„Vyliečila ranu na mojom srdci tak, ako som dnes vyliečil tú tvoju a od toho dňa som stal lepším človekom. Nemysli si, že som začal sekať dobrotu. To teda nie!“ Štekavo sa zasmial a zapálil sviečky na stole.

„Bol som to stále ja, ale už som sa pozeral na svet inak. Videl som to, čo mi predtým unikalo. Tú prázdnotu v sebe som mohol naplniť len jediným spôsobom. Začal som milovať tých, ktorí v mojom živote naozaj niečo znamenali. Niektoré životné pravdy sú otrepané klišé, ale to je len preto, že sú stále a nemenné. Život nie je fér, ale dá ti možnosť voľby a je len na tebe, ako s tou voľbou naložíš. Môžeš ostať sám vo svojom vlastnom svetle a vôkol teba bude tma, ktorá bude na konci zrkadliť tvoju samotu. Alebo prijmeš ruku z temnoty a vykročíš do neznáma, aby si mohol s tými, ktorých máš rád, hľadať svetlo na konci tunela.“

„Sirius!“ Dvere na izbe sa rozleteli dokorán. Na prahu stál zadýchaný Lupin a oči sa mu leskli vzrušením a strachom. „Harry je na oddelení záhad! “

Sirius Black nezaváhal ani na sekundu. To, ako sa zachováme, o nás povie to, aký naozaj sme. A on už dávno pochopil, že za svetlo v sebe vďačí tým ostatným.

Priemer užívateľov: 17,00 / 20

Gramatika – obsah – téma – dojem – progres

Richio: 5 – 6 – 8 – 5; spolu 24

V prvom rade – perfektné prepojenie prítomnosti s retrospektívou. Skvelo to do seba pasovalo, najskôr som mal pochybnosti, keďže si sa do prítomnosti viackrát vracal, ale urobil si to dobre. Veľmi sa mi páčilo, že sme nevedeli, v zhruba akom období sa odohráva prítomnosť (možnosti boli pre mňa také, že niekedy v období dvoch rokov) a ešte viac, že až na konci sme sa dozvedeli, že sa rozpráva s Hrdozobcom. Super boli myšlienky celej poviedky.

No ústredná pasáž, tá retrospektívna, hlavne od úmrtia, ma veľmi nudila! V podstate klasika – Záškodníci sa doťahujú, hovoria o dievčatách, nič výnimočné, nič dynamické. Niekto zomrie, čomu si sa venoval veľmi obšírne a úplne zbytočne a prichádza taký ten násilný koniec – nejako poviedka skončiť musí, prečo nie filozoficky. Proste som tým preplával a koniec. Ani stretko na Astronomickej veži mi nič nedalo. Možno to bolo celou dĺžkou poviedky, dynamika sa pre mňa stratila. Niektoré pasáže nemali v príbehu zmysel, vôbec tam byť nemuseli. Zbytočne to bolo preplátané. Možno to bolo tým kontrastom medzi dvomi časovými obdobiami, lebo tá prítomnosť bola zvládnutá dobre...

A na koniec - veľa chýb v čiarkach, gramatické chyby, preklepy, lepšie členiť odseky!

Cuca: 10 – 10 – 10 – 10 – 10; spolu 50

Jerguš, Jerguš, Jerguš... Ako začať? Kde je tá poviedka, ktorú si napísal ako prvú? Tá pred úpravou? Tá je niekde ďaleko preč. Viem, že si tejto poviedke venoval veľa času, že si sa vzdelával, že si zisťoval o Siriusovi všetky známe fakty a podobne. No bolo to potrebné? Dá sa toto porovnať s vecami, ktoré si písal predtým? Nedá... No už idem k veci...

Jerguš, ďakujem. Konečne niekto napísal poviedku, ktorej nemám čo vytknúť a tým si u mňa vyslúžila plný počet bodov. Malo to nápad (prvotne mi prišiel slabý, ale v tejto rozpracovanej verzii to bolo výborné!), malo to retrospektívu, perfektne si zachoval charaktery (čoho som sa, ako vieš, veľmi bála), držal si ma v napätí (aj keď som vedela ako to skončí... A to je fakt sila :D), donútil si ma zamyslieť (no...!), dojal ma na konci (áno... takto nejako som si to predstavovala!). Áno, oplatilo sa zisťovať si to všetko, vyplatili sa tie dlhé telefonáty o tom, čo písať, ako písať, oplatilo sa predĺžiť to a konečne využiť voľnosť rozsahu.

Som nadšená! A skutočne nespoznávam toto dielo oproti tomu, čo si písal pred tým. Neuveriteľne si sa zlepšil a posunul a ja musím povedať, že s touto poviedkou si skutočne zaslúžiš ísť do finále. Nechať si opraviť poviedku človekom znalým gramatiky bol tiež výborný krok. Nuž, ak sa dostaneš ďalej, moje nároky na teba sa výrazne zvýšia! :P A neskús ma sklamať! :D A ako si sa pýtal, že ako napísať poviedku, ktorá bude u mňa na prvom mieste, tak... takto! :)

Ešte stále sa hneváš, že som ti po prečítaní nechcela povedať, čo si o tom myslím? :D

Kira: 4 – 10 – 10 – 9; spolu 33

Ehm, toto akože čo malo byť? Neviem, či ti niekto niečo narozprával, ale... ty si sa asi rozhodol ísť na istotu, čo? Dobre, poviem to takto. Toto je presne ten typ poviedky, ktorý by som si prečítal aj mimo MP. Síce by tam bola primiešaná ešte trocha slashu, preslashu, ale to je jedno. Sirius ako hlavná postava s citovými problémami. Uhm, o tom by som vedel čítať celé hodiny, veď je to moja obľúbená postava a sám som ju analyzoval už snáď tisíckrát, či už na papieri alebo vo svojej hlave. Oceňujem štýl písania, oceňujem pointu, oceňujem vtipy, pri ktorých som sa pobavil, oceňujem dodržanie charakterov postáv, no na to, že Siriusa zbožňujem, som sa v tvojej poviedke totálne zamiloval do Remusa. Pri vete „Ja ich desím a pritom jediná beštia, ktorá je v tejto miestnosti, sídli v tebe.“ som trpel aj za neho. Myšlienky ukryté v tvojom príbehu boli krásne a na hlbšie zamyslenie, čo ja na poviedkach milujem. Dávaj si však pozor na opakovanie slov a gramatiku, tá bola skoro horšia ako po minulé kolá. Bod dole za dojem je kvôli tomu, že aj napriek tomu, ako mi poviedka zahrala do nôty, nenašiel som v nej tú chvíľu, ktorá by ma dojala alebo zasiahla silnejšie.

Zakázaný les je s veľkým Z na začiatku.

Chýbali čiarky.

Zavíjal od smiechu - správne zavýjal od smiechu. Vyť je vybrané slovo.

Na Grimualdovom námestí - správne na Grimmauldovom námestí.

Mojim definitívnym odchodom - správne mojím definitívnym odchodom. Inštrumentál jednotného čísla.

Niečo z jeho životom - správne niečo s jeho životom. S kým, s čím; z koho, z čoho.

[ » na začiatok « ]