Poviedka:
Pridaná: 9.4.2015, 09:38:19
Čítaná: 1631×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Témou predposledného kola je retrospektíva.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Poviedka č. 1 - Teddy a Victoire 2 » Poviedka č. 2 - ...na konci tunela. 3 » Poviedka č. 3 - Minulosť neveští nič dobré

Chce sa mi kričať. Roztvoriť pery a nechať ten hrdelný zvuk preťať ticho májovej noci. Ten pocit neprestáva naberať na intenzite a na malý okamih mi príde, akoby sa vo mne prebudil doposiaľ nikdy nepoznaný kúsok vlkolaka po mojom otcovi.

„Ak nám na to naši rodičia prídu, je s nami amen,“ hlesne Victoirina sestra Dominique. Neprestáva však kráčať smerom k najbližšej dedine v okolí.

Je sparný augustový deň a ja musím na chvíľu zastaviť, aby som polapil dych. „Starká Andromeda sa veru nepoteší, no obávam sa, že s vaším otcom budú väčšie problémy.“

„Prečo máš ten pocit?“ zvedavo sa spýta Dominique.

„Zamysli sa,“ začnem vysvetľovať, „Bill sa s pohryznutím síce vyrovnal, no vždy keď sa na mňa pozrie, cítim, ako ma zatracuje pohľadom. Nenávidí vlkolakov a stráni sa každého, kto s nimi má čo dočinenia. O mojom otcovi hovorí len v dobrom, ale predstava, že by sa jeho dcéra mala vydať za syna vlkolaka ho desí.“

Dominique kývne rukou. „Nemá právo vás súdiť. Napokon, vlkolak a víla... Ani sa nečudujem, že ho má tvoja starká v zuboch. Ako tvrdí, tvoj otec by bol z neho sklamaný. Pokrytec...“

Victoire ma chytí za ruku a na pery mi vtisne bozk. „Nebavme sa, prosím, o tom. Nie dnes.“

Spoločne mierime k neďalekému kostolíku, odetí v jednoduchom oblečení typickom pre deti v našom veku.

Keď tam však dorazíme, pastor požiada Dominique, aby pomohla vzrušenej Victoire s prezliekaním šiat. Celú hodinu tŕpnem v očakávaní, pretože vidieť nevestu pred samotným obradom údajne prináša smolu a celý ten nápad so svadbou bol už beztak mimoriadne riskantný.

V predných laviciach sedí len zopár priateľov, inak kostol zíva prázdnotou. Celú dobu sa mi trasú kolená a upokojím sa až pri samom konci. V podstate ani nevnímam pastorove slová. Je to veľmi náročný, no predsa nádherný a výnimočný deň...

Bruškami prstov pomaly prejdem Victoire po bledom líci. Zdá sa mi, že drobné kvapky sĺz, ktoré mi spadli na to miesto len pár stotín predtým, sa zaraz menia na guľôčky z ľadu.

„Nemala by si sa s ním stýkať,“ potichu dohovára Victoire jej starší bratranec Fred, ako vchádzam do jej izby. Dvere sú prichýlené, a tak sa rozhodnem ich rozhovoru na chvíľu potajme naslúchať.

Victoire sa od zlosti trasie hlas: „Nebudem obmedzovať kontakty len preto, že si ty a Scorpius neviete prísť na meno,“ povie rozhodne, „to je medzi vami!“

„Scorpius? Čo ten s tým má?“ zaskočene sa pýta Fred.

„Ušetri ma toho,“ zastaví ho Victoire, „Scorpia nenávidíš odkedy ťa poznám, i keď nikdy nepochopím dôvod. On nie je ako jeho otec.“

Posledné slová sotva počujem, tak sa odvážim nenápadne podísť bližšie a nakuknúť do izby. Vtedy Fred roztvorí ústa, aby Victoire oponoval, no tá ho nepustí k slovu.

„Vieš, že sa Teddy v detstve hrával so Scorpiom a netvár sa že nie. Každý vie, že sa Malfoyovci po zničení Voldemorta snažili verejnosti dokázať, že sú a vždy boli na našej strane. A Andromeda bola jedna z mála ľudí, ktorí pred nimi nezabuchli dvere. Scorpius bol ešte len dieťa...“

Fred sa prudko zodvihne z okraja postele a spoly kričiac odvetí: „A odvtedy sú tí dvaja akoby prepojení. Ten tvoj frajer má preňho slabosť. Stále sa naňho díva ako na dieťa, ktoré treba ochraňovať, aj keď ho do našich sporov nič nie je!“

„Nejaký problém?“ vyjdem pre istotu z ústrania, „Victoire? Všetko v poriadku, drahá?“

Venuje mi kŕčovitý úsmev a povie: „Samozrejme, tuto Fred je už na odchode...“

Syn Georga Weasleyho si ma pohŕdavo premeria a vzápätí vyjde z izby.

Podlaha podo mnou je špinavá a mokrá, pretože na vrchu severnej veže niet okien. Sedím v bolestnej polohe, no i tak jediná bolesť, ktorú cítim, je zo straty milovanej. Jej chladné telo mi nehybne leží v lone a oči ohnivej farby sa naveky upierajú k hviezdami posiatej oblohe. Nezatváram jej ich, aj keď plameň v nich zhasol a nikdy viac sa nerozhorí.

„Fred! Nie... nechaj ho! Nie, prestaň!“

Victoire si ide vykričať pľúca, ako úpenlivo prosí Freda, aby prestal. Ten však nevníma. Pomalými krokmi sa blíži k zvíjajúcemu sa telu na zemi, nespúšťajúc z neho oči. Je ako v tranze, i keď nepochybne vie, čo robí.

Zohne sa, prsty zovrie v päsť a celou silou ju vrazí Scorpiovi do tváre. Nezostane však len pri tom - Fred neprestáva a udiera jednu ranu za druhou, nevynechávajúc ramená, brucho a nižšie partie.

Razom sa prichytím, ako plánujem zasiahnuť do ich súboja. ‚Nedovolím predsa, aby mi dokaličil kamaráta.‘ No vtom sa Scorpius premôže a snaží sa opäť sa postaviť na nohy. Je to tak lepšie - ten spor je medzi nimi a oni sami by si ho mali vyriešiť, aj keď existujú aj lepšie spôsoby.

„Naše rodiny sa nikdy nemali v láske,“ začne Scorpius a myslí pritom na svojho otca, ktorého napriek všetkému považuje za silného a výnimočného človeka, „ale prečo sa hrabať v minulosti? Zabudnime na hriechy našich otcov...“

Fred si odpľuje. Nevníma, čo mu Scorpius vraví, len sa k nemu opäť približuje a v rukách sa pohráva s prútikom. Bojím sa, že napokon prejde od hrubej sily k zaklínadlám, no ovládne sa a namiesto toho Scorpiovi podkopne nohu, ten spadne a Fred ho opäť tlčie do krvi.

Victoire sa mi doslova hodí okolo krku a ja ju tuho objímem. Ak by nebolo jej, celkom by som zabudol na to, že to, čo sa deje pred mojimi očami nie je len nejaký sen, ktorému sa bezstarostne prizerám a nechávam mu voľný priebeh, ale trpká skutočnosť. Chápem, že sa na tú scénu už viac nedokáže pozerať - i ja by som sa najradšej odvrátil, no krk mám ako z kameňa. Nedokážem sa nedívať, aj keď ma pohľad predo mnou ubíja.

A ja sa skutočne pozerám. A vidím, že Scorpius javí známky odporu a začína sa brániť. Výraz v jeho tvári svedčí o tom, že je pripravený to Fredovi oplatiť bez výčitiek svedomia.

Scorpius sa bráni z celej sily, no nestačí to. Proti Fredovi nemá šancu - je zavalitejší a vie presne, kam mieriť. Je to ako sledovať boj svalnatého muža v strednom veku a chlapca z kostí a kože.

Scorpius melie z posledného. Jeho steny sa miešajú so žalostnými výkrikmi o pomoc. Po chvíli počuť, ako mu praská nejaká z kostí. Vtedy stratím hlavu, vytiahnem prútik a v snahe celé to peklo predo mnou ukončiť, vykríknem:

„Crucio!“

V náručí cítim čoraz ťažšie, čoraz tuhšie ľadové telo Victoire a prešlo už takmer osem hodín, čo tu spolu ležíme, no i tak jej nedokážem dať zbohom. Vždy keď sa o to pokúsim, v rukách a nohách mi akoby stuhne krv a ja sa nedokážem ani len pohnúť. Kŕče z nepríjemnej polohy už takmer nevnímam. Bolesť mi je priateľkou, ktorá ma drží pri vedomí.

„Milovaný Teddy,

udalosti z posledných dní sú na nevydržanie. Odo dňa kedy si ušiel do Írska, matka sa ma snaží vydať za syna akéhosi zbohatlíka. Prieči sa mi, že sa mu musím na jej príkaz dvoriť a správať sa k nemu tým najnecudnejším spôsobom. Akoby som ani nemala manžela...

Matka samozrejme netuší, že sa zo mňa chystá spraviť bigamistku. Lastúrový domček je v príšernom stave a aj otec pripúšťa, že galeónov nie je dostatok.

Som v koncoch a bojím sa, že bez Teba na blízku to takto ďalej dlho neznesiem. Chápem, že si musel ujsť. Neodpustiteľné kliatby sa neodpúšťajú, ani v obrane najbližších a Fred by spravil čokoľvek, aby ťa napokon videl trpieť v studenej a stuchnutej cele.

Zúfalstvo ma privádza na čierne myšlienky a všetky potrebné suroviny na smrtiaci odvar, ležiace na poličkách v učebni elixírov, mi čoraz viac chodia po mysli.

Prosím ťa, Edward, vráť sa čo najskôr. Viem, že žiadam veľa a že to pre Teba nie bezpečné, no pre lásku, ktorú ku mne cítiš, urob to. Príď.

Navždy Tvoja

Victoire.“

Dočítam list a musím sa posadiť.

Som zbabelec, ak ma strach z následkov za svoje vlastné činy drží v Írsku prikovaného ako o skalu, zatiaľ čo sa moja žena tápa v problémoch. Ak ma o niekoľko stoviek kilometrov čaká väzenie, nečaká ma teda nič iné ako to, čo zažívam v špinavých uličkách na okraji Dublinu.

Edward. Tak ma už dlho nenazvala. Je to kráľovské meno a s ním sa spája i chrabrosť a nebojácnosť. Ak chcem zostať verný svojmu pravému meno, nie je inej voľby...

Odrazu si všimnem, že Victoire niečo stíska v ruke. Drobná fľaštička veľkosti nechtu je prázdna a keď k nej privoniam, cítim silný nepríjemný pach, ktorý však prekrýva ostro-svieža vôňa zázvoru.

„... všetky potrebné suroviny na smrtiaci odvar, ležiace na poličkách v učebni elixírov, mi čoraz viac chodia po mysli,“ spomeniem si zrazu na slová z jej listu.

„Ach, Victoire...“

Po líci mi stečie posledná slza. Viac ich už nemám. Vyplakal som všetky.

Kým však ako ostatné dopadne na ticho spiace telo v mojom lone, načiahnem sa po svojom prútiku a kuse rozbitého zrkadla, ktorý mi kedysi venoval Harry Potter. Dodnes som nevedel, na čo ho vlastne pri sebe nosím. Teraz to už viem.

Druhýkrát vo svojom živote vystrelím zelené svetlo z prútika, ktoré sa zlomí na postriebrenom skle a zasiahne ma priamo do tváre.

Sekundu pred tým, ako sa vyberiem na druhý svet, cítim, ako ma Victoire pohladí po ruke a usmeje sa na mňa. V jej pohľade sa navždy stratím...

Veľkú sieň naplní ohromujúci potlesk. Študenti a profesori sa zdvíhajú zo stoličiek a vyčarúvajú kytice kvetov, ktoré dopadajú na pódium, na ktorého okraji sa herci ďakovne klaňajú.

Nad ich hlavami sa týči poletujúci nápis:

Rómeo a Júlia

Muklovská hra ožíva v čarodejníckom svete v hlavných úlohách s Edwardom „Teddym“ Lupinom a Victoire Weasleyovou.

Priemer užívateľov: 15,04 / 20

Gramatika – obsah – téma – dojem – progres

Richio: 9 – 6 – 8 – 5; spolu 28

Ani to nedopadlo až tak zle, ako to na prvý pohľad vyzeralo (to hovorím o retrospektívnej časti - obsahovo). Časť z minulosti bola síce miestami až príliš sentimentálna, utopické frázy, slzy, metafory... nemala to byť až taká psychologická poviedka, aby si v nej mohol využívať takéto prvky. Menej je niekedy viac. Postava Victoire sa mi páčila, zápletka takisto. Kritizovať musím používanie prítomného času, a to najmä v retrospektíve. Použitie prítomného času v prítomnosti by som prežil, no jeho používanie v minulosti je nelogické. Ďalšia vec, veľmi zásadná, je ten záver. Je nejaké predstavenie – poviedka hovorí o čase, kedy sa predstavenie konalo. No v predstavení v jednej prítomnosti si použil inú prítomnosť s minulosťou. Takže v prítomnosti – počas predstavenia – sa konala zároveň aj minulosť. Celá problematika spísania dramatického žánru do prózy je veľmi komplikovaná. Divák v tom divadle by neporozumel ničomu. Chápem, ako si to myslel, no takýto typ zapracovania v rôznych časoch by som nepoužíval. Možno, keby sme od začiatku vedeli, že sa točíme okolo predstavenia. Takže mám pocit, že tu bola tendencia k nesplneniu zadania, bodovo však na toto kritérium nemám, keďže sme predpokladali v 100% dodržanie v každom kole, to mal ustriehnuť mentor.

Nápad však výborný, téma geniálna, možno to mohlo byť dlhšie, celkovo posledné kolá veľmi flákaš, tak si mal možno poslednú možnosť vylepšiť sa. Alebo len ukázať, čo naozaj v tebe je, asi sa ti opäť nechcelo.

Chyby boli v čiarkach, inak je štylistika aj gramatika v poriadku.

Cuca: 10 – 5 – 4 – 4; spolu 23

Tak toto sa mi bude veľmi, naozaj veľmi ťažko hodnotiť. Dobre, skúsme to postupne, hej? A neber to moc tragicky, ja sa vážne posnažím byť príjemná. :D

Nápad – super! Klobúk dole! Ale tiež viem, že nebol tvoj, ale tvojej mentorky, takže ani neviem, či ty si za neho zaslúžiš body... :D Ale ok... No, lenže spracovanie, akože... wtf?!

Výber postáv – des a hrôza! Ale to súdiť nebudem, to je úplne na každom jednom, aké postavy si vyberie. Len pre mňa osobne absolútne nezaujímavé a musela som si vybaviť telefonát, aby som si ozrejmila všetky tie vzťahy medzi nimi. :D Ale beriem, je to z HP, mala by som to vedieť, takže za to body dole nepôjdu. Ak tak, tak len za dojem. No inak... uff... :D

Ďalej – celkovo ten „Romeo a Júlia style“ – fajne... Ale!

1. časť so svadbou – ok. To bolo ešte v pohode.

2. časť s tým mladým Fredom a tá hádka – tam som sa úplne stratila. Nejako tam nebol jasne opísaný dôvod a podobne...

3. časť s tou bitkou – prečo sa pobili? Akože – nejako mi tam chýbal väčší motív, dôvod, niečo... A strašne som sa v tom strácala.

4. časť – list – ee...

5. časť – tá smrť, to bolo také trochu klišé, ale... ok, to k tomu asi patrí.

No a ten záver – to s tým, že je to hra, to si trochu odporuje s tými scénami mimo toho... A hlavne, mám tak trochu otázku – KDE je tam retrospektíva? Tú tam výrazne postrádam, čo sa na bodovaní odzrkadlí... :D

Popravde, akonáhle som dočítala, volala som tvojej mentorke, aby som vedela „čo tým chcel básnik říci“. :D Nebyť toho telefonátu, asi by bolo hodnotenie ešte horšie. :D Sakra, ale škoda ťa, lebo štýl písania sa mi páči, proste napísané to nebolo zle – samo o sebe. Ale ako celok to bolo neprehľadné, nedotiahnuté, neatraktívne pre čitateľa, rsp. pre mňa určite.

A okrem toho, konkurencia je naozaj silná a z kola na kolo sa zlepšuje a zlepšuje.

Kira: 9 – 4 – 4 – 3 – 7; spolu 27

Nápad sám o sebe bol obrovská výzva. Spracovať ho tak, aby nebol tuctový, aby nepôsobil gýčovito, aby si zachoval svoje tajomno, aby zachoval aj postavy a pôsobil na prvý pohľad reálne. A ja musím povedať, že si to nezvládol. Budem úprimný, už zo začiatku som sa bál, aby to nedopadlo v tomto prípade katastrofálne a ja mám pocit, že si ma vôbec nesklamal. Dopadlo to ešte horšie ako katastrofálne. Čo som ti hovoril po prvom prečítaní tvojej poviedky? Prerob to. Je to celé zle, nemôžeš to tak nechať. Čitateľ sa v tom stratí, nepochopí pasáže, ktoré sú aj tak dosť nedotiahnuté. Vysvetli prečo, na čo, za čo. A ty si to prerobil tak, ako predchádzajúce kolá tvoje iné poviedky - doplnil si tam pár viet, upravil si ich, ale žiadne veľké zmeny sa tam nenachádzali. Neviem, či je to celé moja chyba, ale v každom prípade... Táto poviedka bola veľmi, veľmi slabá. A to som bol na začiatku tak nadchnutý celým nápadom.

Nebudem ti písať, čo sa mi páčilo a čo nie, čo bolo dobré a čo si mal ako prerobiť. Pretože jediné, čo sa mi na celej poviedke páčilo, bol štýl tvojho písania. Toť vše.

Chýbali čiarky.

[ » na začiatok « ]