Poviedka:
Pridaná: 16.2.2015, 17:38:10
Čítaná: 2273×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Úlohou finalistov bolo napísať poviedku na tému F&G Weasleyovci v období, keď ešte obaja žili.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Finalista č. 1 - Hodina literatúry 2 » Finalista č. 2 - Ignis draconis 3 » Finalista č. 3 - Kto sa smeje naposledy... 4 » Finalista č. 4 - Čarodejník vs. Mukelka. Zaručené tipy...

Mužská ruka sa dotkla zažltnutého pergamenu. Prsty zvierajúce brko, z ktorého špičky sa pomaly oddeľovala kvapka atramentu, spočinuli v jednej polohe. Odrazu sa však pohli. Najprv neisto, potom čoraz rýchlejšie a sebavedomejšie. Súvislé čiary vytvárali prvé písmená. Tie sa začali spájať do slov.

Text na papieri rozprával o jednej z mnohých životných etáp dvoch výnimočných ľudí. Osôb, ktoré sa v časoch svojho štúdia nezmazateľne zapísali do pomyselnej kroniky Rokfortu. Ich mená pritom nemuseli žiariť na oceneniach za rozvoj školy. Bol to príbeh bratov, ktorí sa svojím humorom a bláznivými činmi vryli do pamätí zástupcov mnohých generácií. Teraz sa rozhodli inšpirovať ďalšie.

Kniha, na ktorej začali pracovať, mala byť plná vtipných príbehov a zážitkov. Nielen tých, ktoré boli predurčené na to, aby ešte dlho kolovali medzi ich nasledovníkmi. Rozhodli sa totiž odhaliť aj príhody, ktoré by sa iní snažili navždy zamknúť v útrobách vlastnej mysle, aby im nepošramotili povesť.

Táto je jednou z nich.

Kde bolo, tam bolo... preskočme zbytočné formality.

Piaty ročník sa začal návalom obvyklých stereotypov. Profesori, ktorí z hodiny na hodinu strácali zvyšky nádeje, že nás niečo naučia. Zúfalý školník a jeho ešte zúfalejšie snahy prísť na to, kto stojí za zničeným školským majetkom. Nesmiem zabudnúť ani na kamarátov, ktorých pravidelne postihla akási nevysvetliteľná nehoda.

Napriek tomu však mal byť tento rok pre mňa a Georgea v niečom iný. Vôbec tým pritom nemyslím blížiace sa VČÚ. Veď ako som už spomenul, učitelia dávno prišli o akékoľvek ilúzie. V tomto smere k vám budem úprimný. Viac, než päť minúť, som okrem tejto knihy venoval len hororom Stephanie Kingovej. Tá, mimochodom, za pomoci mužského pseudonymu a poriadnej dávky všehodžúsu prerazila aj na muklovskom trhu. Avšak to už odbočujem od témy.

Chcel som vám porozprávať o začiatku školského roka. Ten totiž so sebou priniesol niečo, s čím by som naozaj nikdy nerátal. A nie, naozaj nemám na mysli poctivé učenie. Aby som vás však zbytočne nenapínal, ako to zvyknú robiť naše slávne vracačky, prejdime rovno k spomínanej udalosti.

Bol to jeden z tých typických, septembrových večerov. Chmúrny a nudný, neschopný priniesť so sebou nič výnimočné. Sedel som na zemi v teplom zaliatej klubovni a opretý o stenu som pozoroval okolie. V duchu som sa zabával pri pohľade na Angelinu a jej snahu dokončiť úlohu z elixírov. To, že ju celú napísala miznúcim atramentom a od naštvaného Snapa dostane trest, sa mala, pochopiteľne, dozvedieť až na druhý deň.

Moju pozornosť si však v tej chvíli získali ohnivočervené vlasy, ktoré sa mihli pri vchode do klubovne. Dovnútra práve vošla Ginny. Jej rázny krok ju priviedol priamo ku mne.

„Ech, čau?“ zmätene som sa ozval ako prvý. Ihneď ma zaujal jej chladný pohľad. Koncom prázdnin sme jej síce s Georgeom vpustili do izby piadimužíka, no kvôli rozhádzaným veciam sa nemohla hnevať tak dlho. Nie, muselo ísť o niečo iné.

„Neviem, či by som ti to mala hovoriť, Fred,“ začala opatrne, „no mám isté informácie, ktoré by ťa mohli zaujímať.“

Prekvapene som zdvihol obočie. „Áno? A o čo ide? Filch snáď prišiel na to, že tie záchody nevytopil Zloduch?“

Mladšia sestra pokrútila prudko hlavou, akoby sa snažila odohnať otravný hmyz. „Nie. Ide o Georgea.“

„Čo? Filch ho snáď donútil prezradiť, kto vytopil...“

„To, že ste vyhodili do vzduchu záchod, s tým nemá nič spoločné,“ prerušila ma náhle. Na tvári sa jej usadil nahnevaný výraz. „Ak sú moje informácie správne, tak sa ťa pokúsi nachytať.“

„A?“ pokrčil som nechápavo plecami. „S Georgeom sa vždy navzájom doberáme.“

Ginny sa obzrela, akoby sa obávala akéhosi neželaného poslucháča nášho rozhovoru. „Nie, vraj pôjde o niečo... väčšie. George sa plánuje zajtra uliať z dejín mágie. Namiesto toho chce pripraviť pascu na chodbe vedľa sochy škaredého raráška na štvrtom poschodí. Priamo na mieste, ktoré využívate ako skratku pri návrate sem,“ dokončila a ukradomky sa usmiala.

Zamračene som si ju prehliadol. „Kravina,“ dostal som po chvíli zo seba. „To sa skôr Ron dostane do metlobalového družstva, než by George na mňa chystal nejakú zákernosť. Odkiaľ o tom vôbec vieš?“

„Povedal mi to môj spolužiak, Colin. George ho vraj berie so sebou, aby všetko nafotil,“ dostal som okamžitú odpoveď.

„Myslíš malého Creeveyho? Toho, čo minulý rok všade doliezal za... Harrym?“ utrúsil som pochybovačne. Schválne som pritom zdôraznil posledné slovo. Ginnine líca sa pri vyslovení mena jej, vtedy ešte neopätovanej lásky, farebne zladili s jej vlasmi.

„Ver si, čomu chceš,“ vyhŕkla pohŕdavo a odfrčala preč.

Sledoval som, ako vybehla po schodoch a zahla do dievčenských spální. Pripúšťal som si to nerád, no Ginny bola jednou z mála osôb, ktorým som bol ochotný v podobných veciach veriť. O to tvrdšia lekcia ma čakala na druhý deň.

V to ráno ma zobudila spŕška nadávok z úst môjho najlepšieho kamaráta. Lee Jordan ležal celý spotený, akoby ho v nedávnej minulosti poctila ženská návšteva. Na prsiach zvieral vankúš. Prsty oboch rúk, ktoré mal prepletené, sa bezmocným mykaním márne snažil odtrhnúť od seba.

„Bré ránko. Čo nacvičuješ, ak sa smiem spýtať?“ nevinne som k nemu prehodil, aj keď som začínal tušiť, o čo ide.

Lee na mňa hodil pohľad, v ktorom sa miešali prosba a zlosť. „Fred, pomôž mi, tvoj brat... predtým, než odišiel...“ začal prerývane vysvetľovať, no zastavil ho môj výbuch smiechu. George dnes ráno zjavne neodolal pokušeniu a lepiacim zaklínadlom pripravil Leemu veľmi nepríjemné prekvapenie.

„Takže... takže George odišiel skôr?“ vyjachtal som napokon zo seba. Z tváre som si musel utrieť slzy. „Vďaka za informácie, kamoš.“ Po týchto slovách som mu venoval ešte jeden pobavený pohľad a vykročil smerom von.

„Fred!“ ozvalo sa za mnou.

„Rád by som ti pomohol, ale mám trochu naponáhlo,“ vysvetlil som mu s úškrnom. „Popros Andyho,“ ukázal som prstom k posteli pri stene. Zavalitý spolužiak naďalej spokojne pochrapkával. Zo sladkého spánku ho nevytrhol ani ranný rozruch v izbe.

To, že si George neprivstal kvôli hodine dejín mágie, som zistil ihneď po vkročení do učebne. Rýchlo som zhodnotil situáciu a vytratil sa práve vo chvíli, keď profesor Binns preletel dnu cez tabuľu. Snáď ste si len nemysleli, že tam budem tvrdnúť a počúvať o vývoji postavenia domácich škriatkov v spoločnosti? Nie, na túto tému som si radšej zobral praktické cvičenie. Inými slovami, zaskočil som do kuchyne. Pištiaci škriatkovia ma tam radostne privítali neskorými raňajkami.

Tesne pred desiatou hodinou som sa s bruchom plným krémešov vybral na štvrté poschodie. Dejiny mágie sa mali skončiť až o dvadsať minút. Predpokladal som však, že pokiaľ má môj brat skutočne niečo za lubom, bude si to musieť pripraviť. Takto ho prichytím priamo pri čine, preletelo mi mysľou.

Ocitol som sa na známej chodbe. Z kamenných stien sálal chlad, cez poloblúkové okenice prenikali slabé lúče svetla. Pri schodisku sa týčila nepodarená socha raráška. Tvor mal k ideálu krásy asi tak blízko, ako školník Filch k Merlinovmu radu prvého stupňa.

„A mám ťa!“

Ozvena hlasného výkriku sa ešte niesla zákutiami hradu, keď som sa prekvapene zvrtol. Keby sa tu v tej chvíli objavil niekto neznámy, mohol by si pomyslieť, že do stredu chodby niekto umiestnil zrkadlo. Predo mnou totiž stálo moje dvojča.

„Čo to trepeš? “ nechápavo som vyštekol. „To ja mám teba!“

George pobavene mávol rukou. „Si sklamaný, že som ti prekazil tvoj veľký trik? Naozaj si si myslel, že si zo mňa vystrelíš?

„Ja že si vystrelím z teba? Ginny mi povedala, že to ty plánuješ niečo na mňa. Priamo tu!“

Vtedy to prišlo. Poznáte ten pocit, keď sa ocitnete v absurdnej situácii a jediný moment stačí na to, aby všetko do seba krásne zapadlo? Škoda, že toto bystré pochopenie udalostí bolo mojím jediným úspechom v tento smolný deň. Úspechom, ktorý sa ako bezvýznamná kvapka rozplynul v nechutnom kalichu horkosti.

Prvý z neho okúsil George. Na hlavu mu znenazdajky spadla hnojová bomba, ktorá sa dovtedy nepovšimnutá vznášala nad nami. Nebudem klamať, na okamih mi pohľad naňho prišiel nesmierne zábavný. Ďalšia hnojová bomba, ktorej terčom som bol ja, však zmyla aj posledné stopy po smiechu. Hneď za ňou nasledovalo posledné smradľavé prekvapenie, ktoré zasiahlo raráška. Keď tak nad tým premýšľam, táto unikátna pleťová maska mu aspoň trochu pridala na kráse.

„Ginny!“ začul som Georgeov zlostný výkrik. Pred sebou som zahliadol dve nízke postavy. V jednej z nich som s námahou spoznal sestru, ktorá sa prehýbala od smiechu. Identitu jej spoločníka som odhalil po tom, čo ma nečakane oslepil prudký blesk fotoaparátu.

„Cre...Creevey!“ zúrivý vresk sa tentoraz vydral z môjho hrdla. Pokúsil som sa vstať a rozbehnúť za zlomyseľnou dvojicou, ktorá sa vybrala na ústup. Výsledkom však bolo pošmyknutie sa na hnedej mláke a následný pád na Georgea.

Asi vás nezaujímajú podrobnosti o tom, ako sme ďalších pár hodín venovali snahe o zmytie pozostatkov sestrinho zákerného žartíka, však? Dobre teda, preskočme rovno k záveru tohto hrôzostrašného zážitku.

Za tie roky štúdia (ak sa dá náš pobyt na Rokforte takto nazvať) sme si zvykli na to, že nás za naše výstrelky vítal v klubovni potlesk nadšených Chrabromilčanov. K dnešnému aplauzu sa však pridali aj hlasité pazvuky a posmešné výkriky.

„Karta sa obrátila,“ zvolal Lee Jordan. Ani sa neunúval skryť škodoradosť.

„Užili ste si kúpeľ?“ ozvalo sa odniekiaľ.

„Už sa teším, ako tieto fotky raz ukážem vašim deťom,“ začul som za sebou. Spolu s Georgeom sme sa otočili. Naskytol sa nám pohľad na osobu, ktorá bola pôvodcom našej nesmiernej hanby. „Nech sa páči,“ so širokým úsmevom dodala Ginny. Strčila nám do rúk pokrkvané fotografie a odišla si medzi kamarátov užívať svojich päť minút slávy.

„Toto jej len tak neprejde,“ precedil pomedzi zuby George.

„Neboj sa, pod posteľou mám ešte ten svrbiaci prášok. Pôvodne som ho chcel použiť na Percyho, ale...“ sprisahanecky som žmurkol na brata.

Venoval som snímke posledný pohľad. Neúspešne som sa na nej pokúšal zotrieť z vlasov hnedú masu, zatiaľ čo sa George váľal v páchnucej kaluži a divoko metal nohami. Keď som ju skrčil a hodil do tlejúcej pahreby, hlavou mi čosi preblesklo. Myšlienka, ktorá vo mne okrem pochopiteľného znechutenia vyvolala aj istú hrdosť. Nikdy som to Ginny nepovedal, no v ten deň žiak prekonal svojich učiteľov.

Fred Weasley došiel rozstrapkaným brkom na koniec riadku. Pery sa mu vykrivili do spokojného úsmevu. Práve si chcel od začiatku prečítať svoj výtvor, keď sa nad jeho hlavou ozvali nezrozumiteľné výkriky.

„Kto? Patrice? Veď ani nevie, kde sa ukrývame. A už rok sme si od neho nič neobjednali,“ zreval čo najhlasnejšie. Pochyboval však, že dostane zrozumiteľnú odpoveď.

Namiesto toho začul na schodisku tlmený buchot. O pár sekúnd sa dvere suterénu rozleteli. Stál v nich George. V jednej ruke zvieral prútik, v druhej držal dlhý, cestovný kabát.

„Keby som sa ešte pred chvíľou neobdivoval v zrkadle, tak by som si myslel, že si o ucho prišiel ty, nie ja,“ poznamenal s dávkou irónie v hlase. „Kričal som patronus. Rys. Kingsley nám poslal správu. Harry je na Rokforte. Vraciame sa domov, braček,“ rýchlo vysvetlil. Aj napriek vážnosti celej situácie nedokázal skryť úškrn, v ktorom sa zrkadlila nostalgia.

Fred prekvapene vyskočil. Nešťastne pritom prevrátil labilný stôl. Hromada pergamenov sa v ďalšej sekunde rozsypala po zemi.

„Kašli teraz na tú knihu, toto je dôležitejšie,“ posúril ho George, ktorý si medzitým stihol cez seba prehodiť kabát.

Fred s ľútosťou pozrel na hárky. Dnes chcel ešte dopísať to, ako sa na druhý deň pomstili Ginny. Opäť mu však zarezonovali v ušiach bratove slová. Náhlivo preto schytil plášť, ktorý mal prevesený cez stoličku a vybehol von. Tú kapitolu dopíše neskôr.

Priemer od užívateľov: 17,61 / 20

Gramatika – obsah – téma – dojem - progres

Richio: 9 – 7 – 9 – 8 – 7; spolu 40

Prvá verzia tejto poviedky pôsobila veľmi rozpačito. Ty proste nemôžeš písať poviedky s vtipom, násilným humorom už vôbec nie. I keď nápad najprv pôsobil veľmi plytko, štylisticky si sa s ním vyhral a nakoniec to vôbec nie je také zlé. Obsahovo mám stále výhrady, no na druhej strane si vravím, že aj v jednoduchosti je krása. Po prvom čítaní som ti radil prerobiť hlavne úvod – nekorešpondoval s líniou ďalšieho príbehu, vety boli zmätočné, a tak si k tomu niečo pridal – aby viac vyznela pointa na konci. Avšak, mohol si to zvládnuť ešte o niečo lepšie. Možno by som vety inak zoradil. Najprv by som písal všeobecne, potom prešiel na konkrétnosť, ale to už je taký detail, no je to to jediné, čo mi v poviedke rezonovalo. Gramatika bezproblémová, odseky úplne správne používané, sem-tam si napísal navyše jednu čiarku. No som veľmi spokojný, na to, ako si sa tejto témy obával, zvládol si ju ako svoje všetky diela. A ten záver – ten bol najlepší už v prvej verzii, je úžasný, štylisticky, obsahovo, logicky aj formálne sedí stopercentne!

cuca: 10 - 8 - 8 - 9; spolu 35

Úžas! Naozaj som z tejto poviedky ohromená. No začnem najprv malou kritikou, aby som sa potom mohla pustiť do chvály! Keď im tam Ginny už šla niečo spraviť, mohlo to byť viac ako len hnojové bomby. Povedala by som, že si na nich zgustne ešte aj niečím iným. No možno ak by to tam bolo, pripadalo by mi to zase veľa. Neviem... No to je naozaj len jedna jediná vec, ktorá mi na poviedke prekážala. Ten začiatok, to ako si používal/a slová, ako si sa s nimi dokázal/a pohrať, to bolo naozaj prekrásne. Potom medzi rečou pospomínané tie vracačky, miznúci atrament... všetko! Super! Aj to s tým vankúšom... Paráda, naozaj to, ako píšeš, nemá chybu! Bola som napätá, bola som zaujatá, naozaj som sa tešila ako to dopade. Musím povedať, že som trošku tušila, že sa možno stane toto a že Ginny bude tá, ktorá ich nachytá, ale... neprekážalo mi to, pretože to nebolo nejako očividné. Popravde - k druhej polovici poviedky, keď sa to rozbehlo, som si už ani nerobila poznámky, pretože som sa nevedela od čítania odtrhnúť. :D No a teraz ku koncu... uff... aj keď to bolo celé vtipné a koniec v podstate nič nevraviaci, pre tých, čo HP čítali (čo sme tu všetci), to bolo až priveľmi smutné. Normálne ma to dojalo, lebo si to napísal/a tak, že... ach... no veď vieš... Ďakujem za výborné dielo!

Kira: 10 - 5 - 7 - 4; spolu 26

Štýl písania máš skvelý, ale príbeh ma vôbec nezaujal. Predpokladám, že niektoré pasáže mali byť vtipné, no ja som sa ani raz nezasmial. Celé mi to prišlo také strojené, bez energie, a možno som necitlivý, ale pri tej „opúšťačke“ na konci som jednoducho musel prevrátiť oči.

Neber si to však osobne, predpokladám, že je to len mnou a nie tvojou poviedkou. :D

[ » na začiatok « ]