Poviedka:
Pridaná: 9.12.2014, 22:15:30
Čítaná: 2322×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Typ: PI súťaže

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Vi.kt.or - Špina a Smrť 2 » Gorath - Toľko mŕtvych hrdinov... 3 » Aurora Brook - To, čo vidíš, je to, čo chceš 4 » Dado - Odraz duše 5 » Bash - Milý denníček 6 » Peeta Mellark - Vtedy na oslave 7 » Pán Sova - Niet kam

Keď sa prebudím, zrak mi v okamihu padne na hodinky na nočnom stolíku. Je krátko po polnoci a ja som už oficiálne plnoletý. Mám sucho v ústach, no nevenujem mu príliš veľkú pozornosť. Na lepkavé sliny si čoskoro sotva spomeniem...

Vstanem a takmer spiac sa vyberiem k zrkadlu. Automaticky sa pritom snažím ísť čo najtichšie, aby som neprebudil spolužiakov v miestnosti. Až neskôr mi svitne, že ich postele sú už dávno prázdne. Pridám teda do kroku.

Ako sa na seba dívam v odraze a uterákom si suším vlhkú tvár, premýšľam hneď nad niekoľkými vecami; nad tým, čo očakávať od dnešnej noci, nad dievčatami zo siedmeho ročníka, ktoré viac ako ochotne prijali moje pozvanie, nad Hermionou Grangerovou a jej predraženou pomocou a tiež nad tým, čo všetko by som ako sedemnásťročný mal vo svojom živote zmeniť.

Cestou von z hradu ďakujem za to, že na chodbách nehliadkuje Filch. Dokonca ani po starej Norrisovej niet stopy. Hrad zíva prázdnotou a nádvorie je ešte tichšie. Ja však viem, že to všetko je iba klam - o niekoľko desiatok metrov sa uprostred metlobalového ihriska nachádza vatra vo veľkosti Zúrivej vŕby, ktorú spolu s pozvanými spolužiakmi bezpečne ukrýva Grangerovej Fidelius. To však vidím a počujem iba ja a tí, ktorým boli doručené pozvánky na moju narodeninovú oslavu.

„Oslávenec!“ kričí na mňa Colin Creevey. Dva prsty na jednej ruke si strčí do úst a silno zahvízda, kým tými na druhej pevne stíska fľašu s akýmsi modrým alkoholom a naznačí mi, aby som sa popohnal.

„Už sme sa začínali báť, že ťa prichytili,“ pousmeje sa Zabini a podá mi ruku, „všetko najlepšie, starec!“ Objíme ma.

Do nosa mi privanie korenistá vôňa, ktorú akoby dochucovali kúsky čokolády s pomarančovou kôrou. Zabini si vždy vedel vybrať parfum.

Potom sa však moja pozornosť plne sústredí len na skupinku dievčat zo siedmeho ročníka. Ani jednu z nich nepoznám po mene, dokonca aj ich tváre v tejto tme len ťažko rozoznať. Za celé tie roky som sa im zvykol dívať inde než do očí...

„McLaggen! Kedy už podpálime tú vatru? Je nám zima,“ povie prostredná z nich a prstom ukáže na krátke rukávy, v ktorých prišla.

„Hneď to bude, zlatko,“ zasmejem sa a pokúsim sa pri tom jemne si zahryznúť do pery. Obvykle pri tom vyzerám sexi, no takto krátko po zobudení sa tá grimasa väčšmi podobá na nepodarený facelifting.

Keď sa lepšie porozhliadnem, vidím, že Colin a Zabini odviedli kus práce a ja som im za to nesmierne vďačný. Nikdy sa nemali v láske, no obaja ma pokladajú za svojho najlepšieho priateľa a to isté cítim ja voči nim. Prekonali sa; vatra je vyzdobená fialovými nápismi s prianiami od ostatných, každý pozvaný v ruke drží červený umelohmotný pohárik, v ktorom - ako pevne dúfam - nie je žiadna voda či limonáda, a dokonca vidím aj menší stolík s občerstvením.

„No tak, McLaggen, hádam dnes nebudeš za triezveho!“ ozve sa Draco Malfoy a švihne pritom Pansy Parkinsonovej po zadku. Tá sa len hlúpo zachichoce a pritúli sa mu k hrudi. Potom Draco stíši hlas a ja mu odčítam z pier: „Ženy treba opiť.“

Nemôžem inak len súhlasiť. Do minúty už aj ja tak ako Colin stískam fľašu v ruke. Nájdem ju medzi svojimi narodeninovými darčekmi - je to ohnivá whisky a daroval mi ju Zabini.

„Uuuu!“ ozve sa z davu okolo vatry. Niekto ju práve podpálil a kričí: „Tanec okolo vatry!“

Na tanec však potrebujem partnerku, a tak sa pred jej výberom posmelím niekoľkými glgmi whisky. Chutí naozaj skvelo. Niet divu, je od Zabiniho.

„Prepáč!“ zhíkne Romilda Vanová, ktorá do mňa vpáli z celej sily. Trochu whisky sa mi vyleje na košeľu. „Chcela som... chcela som ísť za Harrym. Tancovať,“ vysvetľuje.

Na Pottera som celkom zabudol. Pozvánku som mu poslal ešte v čase, kedy som veril, že mi to pomôže dostať sa do metlobalového tímu, ale ten kretén sa tak ľahko podplatiť nedá. Najmä nie, keď ide o jeho priateľa Weasleyho.

Potter však nie je jediný, ktorého prítomnosť ma zaráža. Keď sa rozhliadnem, vidím, ako okolo vatry poskakuje až príliš veľký počet Slizolinčanov. Viem, čia je to práca... ale dnes nemám náladu niečo také riešiť. Chcem sa len opiť, užiť si a mať na háku.

Vanová sa na mňa ešte stále díva ospravedlňujúcim pohľadom a čaká na moju reakciu. Zrazu mi napadne, ako sa Potterovi odplatiť: „Ty by si uprednostnila Pottera pred oslávencom? Ale no... nechceš mi predsa pokaziť oslavu, zlomiť srdce, či áno?“ a zažmurkám. Teplo valiace sa z obrovskej vatry mi pomáha prebrať stuhnuté údy. Tomuto pohľadu jednoducho nemôže povedať nie!

„No dobre, teda...“ chytí ma za ruku a už sa pripájame k tancujúcim.

Po pár minútach sa mi točí hlava. Usúdim, že mám v tele nedostatok tekutín a ponúknem sa z ružového vína, ktoré niekto nechal ležať na zemi. Nechutí mi, a tak sa vrátim po svoju ohnivú whisky. Keď k nej pričuchnem nanovo, zdá sa mi, že z nej cítiť Zabiniho parfum - korenie, čokoládu a pomaranč.

„Bavíš sa?“ podídu ku mne Colin a Zabini. Usmievajú sa.

Rýchlo si usrknem z whisky. „Jasné, chalani. Čo vy? Nejaké úlovky?“ zasmejem sa.

„Pokiaľ počítaš aj herpes od Patilovej,“ povie namrzene Colin a prstom si prejde po spodnej pere, „už teraz cítim, ako sa mi tvorí.“

„Tak ti treba, nemáš sa vylizovať s č...“ začne Zabini, no Colin mu skočí do rečí.

„... s černoškami? Haha!“

„S čaptavými chuderami,“ povie Zabini prevracajúc očami, „Patilová má ďaleko od černošky - je to Indka... Bože, s tebou sa fakt nedá vydržať. Správaš sa ako decko!“

„Iba keď pijem,“ namieta Colin a prstom pritom máva Zabinimu pred očami. Sú skutočne komickí. „Čo nie je tak často, takže... Cormac, počul som, že Čchangová sa na teba dnes nemôže dočkať.“

„Čchangová? Azijatky ma neberú. Nemáš niečo lepšie?“ poviem znudene.

Colin práve otvára ústa, keď doňho drgne Zabini, mne dá ruku za chrbát a pomkne sa bližšie hovoriac: „Čo keby si si šiel užiť s Brownovou? Weasley tu nie je, takže je celá len pre teba... ja zatiaľ pôjdem uniesť Parkinsonovú. Malfoy na ňu nemá patent!“

Ako to hovorí, ovlažuje ma tak studeným vzduchom, ktorý pristáva na mojom rozpálenom pravom líci.

S Lavender to nejde tak ľahko ako s Romildou. Je podstatne triezvejšia a zdá sa, že i cudnejšia. Pri pokuse o bozk ma zasiahne na citlivé miesto a ja sa obávam, že dnes v noci už na viac ako bozk nedôjde. Kričiac odkráča preč, nie však späť do hradu - oslava sa jej očividne páči.

Napokon sa vrátim po svoju fľašu ohnivej whisky. Zdá sa, že okrem Colina a Zabiniho je dnes večer jedinou spoločnosťou, na ktorú sa dá spoľahnúť. No potom si všimnem, že som sa asi zmýlil; Colin je obklopený skupinkou siedmačiek, ktorým predvádza svoje bicepsy a tricepsy, a ktorým je od môjho posledného stretnutia s nimi značne teplejšie, pretože podaktoré z nich na sebe nemajú už ani tie tričká s krátkymi rukávmi, a Zabini tancuje slaďák s Pansy, ktorá je na ňom zavesená podobným spôsobom, akým bola doteraz na Malfoyovi.

Po asi desiatich minútach sa mi minú zásoby ohnivej whisky. Prejdem teda pár krokov ku kôpke s darčekmi a poobzerám sa tam po ďalších fľašiach. O značkovej whisky od Zabiniho

môžem iba ak snívať, no poteším sa aj klasickej študentskej, lacnejšej verzii od Colina.

Som opitý, no na vlastné počudovanie necítim bolesť hlavy, únavu či iné sprievodné znaky. Cítim len hnev a dosť dlhú dobu mi trvá, kým si v hlave ujasním, voči komu je ten hnev orientovaný. Snažím sa ho však ovládať, a tak iba väčšími dúškami ako kedy predtým do seba lejem whisky. Nie je ani zďaleka taká jemná ako tá prvá, napriek tomu mi chutí.

Nikto si nevšíma, že už hodnú štvrťhodinu stojím opretý o stôl s občerstvením, zato ja si všímam ostatných a to najmä Zabiniho s Pansy. Neviem prečo, ale tá dvojica mi jednoducho prekáža. Je slizká a je mi z nej zle. A určite tomu nepomáha ani moja opäť spoly prázdna spoločníčka vo fľaši.

Byť outsiderom na vlastnej oslave je teda zážitok! Nemôžem sa na tých ľudí viac dívať. Dopíjam posledný deciliter a stále zazerám na Zabiniho a Pansy. Hudba sa medzičasom zmenila na trochu netradičný typ pre narodeninové oslavy, no to len prihralo do karát Zabinimu, ktorý sa teraz so svojou partnerkou pokúša o pasodoble. Musím však uznať, že Pansy ide hranie handry obzvlášť dobre. Keď pieseň dohráva, Zabini teatrálne hodí Pansy o zem, čím si vyslúži potlesk od zopár ďalších pozorovateľov. Pansy sa mu celá nadšená hodí okolo krku a začne ho bozkávať.

Vtom sa však Zabini od nej odtrhne, opätovne ju hodí na zem, no tentokrát ich noví fanúšikovia výskajú od zlosti skôr ako z nadšenia. Zabini sa rozbehne preč a o pár sekúnd už stojí pri mne a nadáva: „Hlupaňa. Si myslí, že sa budem vykusovať s babou, ktorej predtým vyluxoval ústnu dutinu Malfoy? Nie že by to bolo po prvýkrát... však vieš...“ zasmeje sa.

„Neviem. Nechápem, čo tým myslíš,“ priznám sa a dopíjam posledné kvapky druhej fľaše. Vtedy si uvedomím, že som splnil svoj dnešný cieľ - som totálne na mol.

„Nič, nechaj tak,“ snaží sa zahovoriť Zabini, no ja mu tú šancu nevenujem. Chlapsky mu štuchnem do lopatky a nabádam ho.

„Tak dobre. Malfoy a ja sme sa bozkávali.“

„Čo ste sa?“ neverím vlastným ušiam a pri tej predstave vnútri vybuchujem smiechom.

„Len raz! Hrali sme so siedmačkami ‚pravda alebo čin‘... veď vieš, aké sú. Chceli sme ich opiť a zostať pri tom triezvi. Ibaže ony spĺňali každý čin, dokonca si radšej niečo vyzliekli, ako by sa mali napiť, a tak sa celá tá hra pretiahla... Dopadlo to tak, že ja a Malfoy sme si minuli tri razy, kedy sme mohli odmietnuť čin a potom to už asi netreba opisovať...“

„Nebuď z cukru. No tak ste si dali pusu, je tam toho...“ poviem po krátkej odmlke, počas ktorej v sebe premáham smiech, „a stále nechápem, prečo si odsotil Parkinsonovú. Je to buchta! Máš jedno s ktorou... hlavne že s nejakou. Pozri sa na mňa - žiadna o mňa ani nezakopne. Na vlastnej oslave, chápeš?!“

Zabini sa pousmeje. „Asi si sa im za tie roky zunoval. Nie je tajomstvom, že ťa už každá dobrá... vyskúšala.“

Spolu sa tomu zasmejeme, i keď mi veľmi do smiechu nie je. Ak budem jediný chalan, ktorý si na tejto párty neužije, rovno ma môžu korunovať za kráľa ‚lúzrov‘.

„Ak ju teda nechceš... ja nedbám!“ vyhlásim napokon. „Som v takej núdzi, že by som pretiahol aj teba.“

Pohľad, ktorý mi venuje Zabini v tej chvíli, som uňho ešte nikdy nevidel.

Keď sa ráno preberiem, v hlave mám zmätok. Matne si pamätám, čo sa v noci dialo - vypil som nemálo alkoholu, skúšal to na niekoľko dievčat a pri konci som takmer zbĺkol, keď sa mi zaštikútalo pri vatre.

Naraz mi však hlavou preletí iná scéna; niečia ruka ma ťahá k okraju Zakázaného lesa, obzerám sa po možných zvedavých očiach, potom silný náraz do stromu, z ktorého bolesť v hlave sa postupne dostavuje až teraz, Zabiniho tvár a potom len vzdychnutie. Moje a jeho vzdychnutie zároveň.

Kira napísal:

To, akú spoluprácu sme za toto prvé kolo spolu absolvovali, je presne to, čo som si predstavoval pôvodne. Komunikácia o všetkých možných bodoch, zachovanie samého seba a pritom si si fakt dal povedať a poradiť. Páči sa mi to, ako si poviedku upravil oproti pôvodnej verzii, pretože predsa len... to bola romantická volovina! :D A toto nie je žiadna Pilcherová.

Extrémne sa mi páčilo to vykreslenie vzťahov medzi Colinom, Cormacom a Zabinim. Tí boli, v podstate, na celej poviedke nazaujímavejší. Vlastne ti nemám čo vytknúť, pretože si tam zachoval tú ľahostajnosť a vtipnosť, ktorá sa od McLaggenovej povahy vyžadovala.

A aspoň na konci sme sa dozvedeli niečo nové. :D

[ » na začiatok « ]