Rozhodoval sa. Prečo by nemal vojsť, keď už sa dostal sem? Podarilo sa mu infiltrovať do skupiny tretiakov na ich ceste do Rokvillu, a tak by jeho snaha vyšla nazmar, keby sa teraz otočil a šiel si kúpiť sladkosti ako malé decko. To môže mať doma.

Rozhodnutie napokon vykonal. Už ho tak mrazili ruky, že asi by jeho prsty utrpeli poriadnu ujmu, keby už konečne neotvoril tie drevené dvere. Áno! Išiel iba okolo a padajúce vločky, cloniac výhľad na cestu, ho zaviedli do baru. Nemá predsa inú možnosť.

Ako sa tak na jeho prekvapenie dvere zabuchli celkom potichučky v porovnaní s ich hmotnosťou, rozhliadol sa okolo seba. Atmosféra mu dodala trochu rozjarenosti, i keď možno to predsa len bolo tým, že mu konečne zmizli z očí tie čierne dementné vysávače. Teraz ozaj dúfal, že jeho myšlienky sú pred nimi chránené tmavými stenami miestnosti, lebo dnes teda nemal náladu zapodievať sa bozkávaním beztvárnej entity.

Zozadu do neho vrazil akýsi chlapík, prezrel si ho a potom s úškrnom zahlásil: „Hej mladý, nejaký si odvážny, sám sa ponevierať po krčmách v tvojom veku? A nehovor mi, že si si myslel, že vchádzaš do obchodu s metlobalovými potrebami, to ti teda neuverím!“

Najprv mu to prišlo celkom smiešne, ale potom začal premýšľať. Čo keď to bolo myslené tak, že on by nikdy nemal šancu hrať metlobal? Bol to jeden z jeho snov, ktorý sa mu určite ďalšie roky splní. Musí.

Do tváre sa mu nahrnula červeň, no napokon svoj nábeh na absolútne neoprávnený výbuch zlosti potlačil. Dnes si zachová svoju masku veselého štvrtáka dlhšie ako zvyčajne.

Až teraz si všimol, že U troch metiel to aj napriek neveľkým priestorom smrdí poloprázdnom. Kamaráti mu toto miesto vždy opisovali ako rušné miesto, kde veľký počet ľudí vôbec neprekáža. Vraj sem chodia ľudia priateľskí a srší to tu smiechom, no on si všimol len zopár izolovaných skupiniek.

Pobral sa k stolu v rohu miestnosti a ako si sadal, spomenul si na svojich kamarátov. Už sa s nimi veľmi nebavil, nevedeli pochopiť jeho výkyvy, občasnú aroganciu a autistické maniere, a on ich napokon aj tak čoraz viac prestáva mať rád. Nuž, možno ich i nenávidí.

„Čo vám prinesiem?“ vytrhla ho zo zamyslenia nad tínedžerskými problémami akási dáma v najlepších rokoch. To bude určite madam Rosmerta.

„Poprosím jednu ohnivú whisky,“ snažil sa vydať zo seba dospelo.

„Občiansky poprosím,“ povedala, ale po Cormacovom zmätenom výraze sa jej smiech z očí zmenil na súcitne prevrátenie očnými buľvami, „jáj chápem, čistokrvný, a navyše zjavne nie je v stave vtipkovať... Človek si musí sám sebe robiť náladičku, keď mu tu poletujú po ulici dementori a oberajú ho o kšefty. Ogdenskú starú či Blishen?“

„Čo, prosím?“ stále snažiac sa pôsobiť dospelo zo seba vykoktal.

„No veď tá ohnivá whisky. Mimochodom, prosím ťa, myslíš, že ti verím, že už máš 17? Ale môžem sa tak tváriť, ozaj nechcem skrachovať a keď už sú tu tie špeciálne opatrenia... Tak teda Ogden alebo Blishen?“

Niekde v útrobách svojej popletenej mysle si spomenul na minuloročnú hodinu Obrany proti čiernej mágii, ktorá bola celá o tom, ako Lockhart básnil o Ogdenskej ohnivej whisky. O tej jej výraznej chuti a farbe, ktorá dokonale ladí s jeho skvelými vlasmi...

„Blishenskú poprosím. Ďakujem,“ povedal už trocha viac chlapčensky, čo by si nedovolil ani pred spolužiakmi v škole. Táto madam jednoducho v sebe má niečo, čo človeka núti rešpektovať ju a zbožňovať ju ako modlu hneď od prvej chvíle.

No super...

Vo dverách sa zjavila Hermiona Grangerová. Myšlienky na madam Rosmertu, ktorá mu mimochodom práve položila pohár ohnivej whisky na stôl, odišli tak rýchlo ako prišli. Nerád si to priznáva, no každý v živote má pár ľudí, na ktorých jeden pohľad nestačí.

Všetko čo chcel bolo oddýchnuť si na chvíľu od ľudí, ktorých vídava každý deň. Ktorí sú dôvodom jeho otravnosti a otrávenosti. Ale nie. Dnes asi nie.

Snažil sa nepozorovať ju moc okato, no napokon mu došlo, že vlastne ona ani netuší, kto je, takže si to pokojne môže dovoliť. Došlo mu, že jeho akcia infiltrácia do Rokvillu bola úspešná pravdepodobne preto, lebo ho vlastne takmer nikto reálne nepozná. Niekedy to má svoje výhody.

Pri stole na druhom konci sedela aj s dvoma chlapcami. Nemohol potlačiť neskutočnú závisť, ktorú k nim pociťoval. On sám sa s ňou v živote nerozprával, všetko čo o nej vedel bolo z toho čo videl. Sám nevedel, prečo bola výnimočná, ale bola. Opäť vec ktorú si v živote neprizná nahlas, no veľmi dobre ju vedel – stačí zočiť nesilený úsmev do vetra, mimovoľné pohyby pri zažratom rozprávaní, a obdiv a kladné city prídu k životu.

Jeden z nich bol Harry Potter. Pokiaľ si pamätal, on nebol v skupinke tretiakov, ktorí sem išli. Možno sa mu sem tiež podarilo nejako dostať neoficiálne, podobne ako jemu? Prečo tam potom nesedí s ňou on?

Whisky do seba hodil na ex a pohybom ruky naznačil Rosmerte, že jedna mu rozhodne nestačí. Začali sa k nemu tlačiť výčitky, veď nemá právo toho slávneho Harry Pottera v svojej hlave odsudzovať, ale... Naozaj je to tak? Nemá právo?

Do zadymenej a útulnej krčmy sa začalo valiť priveľa dospelých a dôležitých ľudí. Teraz mali McLaggenovu plnú pozornosť oni, i keď kútikom oka zaregistroval zdesenie na tvári Hermiony Grangerovej a následné náhle zmiznutie Harryho Pottera, ktorý ešte pred pár sekundami sedel vedľa nej.

Medzi týmito dôležitými ľuďmi spoznal príliš veľa známych tvárí. Minister Cornelius Fudge. Profesorka McGonagallová. Profesor Flitwick. Vytušil, že asi mal naozaj radšej zavítať do Medových labiek.

Všimol si, že tri ďatelinové pivá zmizli spolu s Potterom. Po chvíľke si všimol pohyb pod stolom. Mal by sa skryť aj on? A prečo sa neskryla aj Hermiona? Keď ona skrýva ďatelinové pivo, čo on urobí so svojou druhou ohnivou whisky?

„Á, pán minister! Vítam vás, viete čo, ja som úplne zabudla na to, že vaše posedenie u nás bude dnes,“ vychrlila zo seba madam Rosmerta cupitajúc k novým návštevníkom, „poďte sem, usadím vás tuto.“

Odviedla ich do dostatočnej vzdialenosti na to, aby sa mohol nepozorovane vypariť. Ako sa Rosmerta vracala od ich stola, grimasou mu naznačila, že tú druhú whisky za týchto okolností veru priniesť nepôjde, čo ho viac-menej potešilo.

Na stôl položil za hŕstku Siklov, okolo krku si omotal šál tak, aby mu sčasti zakrýval ústa a vstal. Cestou ku dverám sa snažil upokojiť. Sám nenávidel, keď bol v takomto rozpoložení.

Pri potiahnutí kľučky svoj posledný pohľad venoval jej. Nie preto aby ona videla jeho, ale aby on videl ju.

Dvere teraz naplno využili svoju mohutnosť a hlasno sa za ním zabuchli. Pomalými krokmi sa vydal späť do strachom naplnených ulíc, kde sa stratil v tanci snehových vločiek a v hudbe vlastných myšlienok.

Kira napísal:

Štýl písania sa mi obzvlášť páčil, ale... to je len jedna časť poviedky. Príbeh je druhá a... ten akosi chýbal, však? Nejaká pointa, nejaká gradácia, niečo viac ako len úvod do niečoho, čo by mohlo mať väčšie vyvrcholenie, napríklad ako kapitolová poviedka. Je pravda, že s tebou som najmenej komunikoval, čo sa týka nápadu a prerobenia, a aj to som musel zohľadniť, no to neznamená, že sa mi s tebou nespolupracovalo dobre.

Ale skutočne musím povedať, že oproti minulému roku si sa výrazne zlepšil. :)

[ » na začiatok « ]