Poviedka:
Pridaná: 15.11.2014, 01:17:59
Čítaná: 2180×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Do rozstrelového kola prišlo 15 poviedok. Postúpilo týchto 9 najlepších. Pod poviedkou nájdete aj hodnotenie poroty.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Marrko Riccoli - Čierny hotel 2 » Peeta Mellark - Hudba, hraj! 3 » Vi.kt.or - Posledný žart 4 » Dado - Sila obyčajných slov 5 » Aurora Brook - Premiestňovanie je vec ťažká 6 » Bash - Priateľ 7 » Ecanus - Tojorus Pur 8 » Pán Sova - Žiť či nežiť? 9 » Gorath - Tí druhí

V diaľave sa na čerstvom Devonskom vzduchu mihal kŕdeľ vtákov. Svojou stálou rýchlosťou sa približoval čoraz bližšie k brehu. Zvyčajne by si tento pohľad celkom pomaličky do sýta vychutnával, veď on sa obyčajne aj tak nikam neponáhľa.

Sadol by si na lavičku. Popremýšľal by nad tým nádherným faktom, že mu jeho oko mätie hlavu a snaží sa mu nahovoriť, že kŕdeľ zrýchľuje, hoci tomu tak nie je. K fyzike a podobným pozorovaniam nikdy nemal ďaleko.

No dnes si nesadol. Na sedenie bol príliš nervózny. Ani jeho zvyčajný optimizmus pri ňom nestál tak ako tomu bolo zvykom za posledné roky. Lenže čakanie na svojho priateľa musel niečím vyplniť, a hoci nechcel uraziť svoju manželku, chcel byť pre zmenu sám. Preto pozoroval dianie na obzore tak ako obyčajne, no videl to chladne. Cítil v sebe, že niečo je inak, a to projektoval aj do svojho pozorovania. Prečo bolo také ťažké priznať sebe, a najmä ostatným, čo chcel? Že chcel jednoducho žiť?

Neidentifikovateľné tvory sa približujú a stávajú sa identifikovateľnými, lenže pre tieto tvory je človek na lavičke ukradnutý. Letia si svojou neverbálne dohodnutou trajektóriou, a teda nesmerujú priamo na nás, netvoria ilúziu postupného zväčšovania sa bez pohybu.

„Nicolas?“

Čím sú bližšie tým sa nám na vlastné oči zdá, že lietaním vybočujú ďalej od nás. Aká smutná to myšlienka.

„Nicolas! Už je tu Albus, čaká ťa,“ ozvalo sa ženským hlasom spoza neho, čo ho konečne vytrhlo z aj tak nie veľmi užitočného prúdu uvažovania.

„Och, áno zlatko, veď ja som ťa počul. Hneď som tam,“ povedal a uvedomil si, že vtáky mu zmizli z dohľadu.

Vedel, že by bolo nezdvorilé snažiť sa nájsť kŕdeľ, ktorý mu práve unikol pomedzi prsty. Preto sa odobral z terasy do kuchyne, kde už si pohodlne posedával Albus Dumbledore. Oni dvaja boli veľmi dobrí priatelia, no dnes sa mu do rozhovoru s ním šlo ťažšie než zvyčajne.

„Ahoj starý!“ posnažil sa o čo najfamiliárnejší a najpokojnejší tón a potľapkal osobu s pol mesiačikovými okuliarmi po pleci. Následne si pomaly a pokojne sadol na druhú stoličku. Uvedomil si, že čím viac sa človek snaží tváriť sa normálne, tým ťažšie to je. Preto sa snažil toľko nesústrediť na každý svoj pohyb a gesto.

„Citrónový drops? Tuto Perenella už odmietla, ale netuším prečo. Myslím, že na svoj vek veľmi dobre vyzerá, sladkosti si môže dovoliť,“ povedal Albus, na čo sa žena pozorujúca dvoch mužov z rohu rozosmiala a Nicolas sa iba pousmial a pokrútil hlavou.

„No čo s vami dvoma teda,“ vzdychol a uštedril cukrík aspoň sebe, čo malo za následok celkom vtipný podtón v jeho hlase, „aby som sem neprišiel len na to aby ste ma pokorne pozorovali vychutnávať si môj obľúbený cukrík, môžeme začať rozprávať o Kameni. Neviem, ako veľmi si informovaný Nicolas, takže...“

„Počul som veľa, ale rád sa dopočujem všetko ešte raz konečne od dôveryhodného zdroja. Nefiltruj myšlienky, povedz mi všetko,“ odpovedal, na čo Perenella iba pokyvkávala hlavou, a tým zastávala svoju rolu tichej podporovateľky svojho manžela.

„Dobré, dobré... No, predovšetkým by som sa v mene celého Rokfortu chcel ospravedlniť. Vec je taká, že napriek našim opatreniam, ktoré mali byť prakticky neprekonateľné, sa ocitol Kameň Mudrcov kúštik od zlých rúk. Pán profesor Quirrell, ten chlapík s turbanom, vysvitlo, že... no, ako to povedať.. spolupracoval s Voldemortom, a preto pre neho nebolo zložité dostať sa cez miestnosti a prekážky. Prekvapivo,“ v jeho hlase bol počuť náznak úsmevu, „bol do toho všetkého vtiahnutý aj Harry, Harry Potter. Práve on Voldemortovi zabránil v získaní Kameňa. Chlapec je v poriadku, čo sa teda o pánovi Quirrellovi povedať nedá. Voldemortova duša opäť unikla, no Kameň stále máme.“

„Uf, vyčerpávajúca odpoveď. To čo sa povráva teda nie je tak ďaleko od pravdy. Vieš Albus, s Perenellou sme veľakrát nad skoncovaním s Kameňom rozmýšľali. Vždy sme dospeli k tomu, že sme – logicky – od neho závislí. Nikdy nebolo nutné zničiť ho. Ale za týchto okolností...

Ono, človek by si myslel, že po 665 rokoch na tomto svete bude človek znudený, dokonca zničený, unavený. Ale v našom prípade tomu tak nie je. My sa máme, a odkedy sme sa na Beauxbatons našli, nič nás nerozdelilo.

Čo tam po bohatstve, čo tam po chutnom jedle, čo po neopísateľných zážitkoch. Nič nie je ani stotinou z toho, ako mi bude chýbať ona,“ jedným dychom zo seba vydal Nicolas, a hoci ešte chcel pokračovať, Perenellino objatie a slzy kvapkajúce na jeho líce ho umlčali.

Videl, že to neboli slzy smútku. Ale nevedel by ich pomenovať ani slzami šťastia. Boli to slzy reality.

„Flamelovci, ono to ani teraz nie je bezpodmienečne nutné. Môžeme vymyslieť iné, nové opatrenia skrývania Kameňa Mudrcov pred nesprávnymi rukami,“ začal Albus.

„Nie, nie, nie. Nebudeme to naťahovať, sme za jeho zničenie a nebudeme o tom s tebou už viac debatovať. Dohadujeme sa na tom s tebou, a napokon aj keby si nesúhlasil. Je to naše rozhodnutie odstrániť ho. Nechceme aby narobil viac neplechy ako úžitku. Čo sa týka nášho elixíru, ten ešte máme, hoci len na dva týždne. Mohli by sme si vyrobiť ďalšie zásoby, no ja osobne si neviem predstaviť žiť rok v čakaní na smrť. Dva týždne sú akurát na to, aby sme sa dôstojne rozlúčili a užili si čo najviac,“ teraz už Perenella sedela na jeho kolenách a spokojne jeden na druhého hľadeli. Nicolas pri pohľade na svoju lásku života vedel, že za ich dva týždne sa uskutoční nejedna návšteva opery s ňou po boku.

„Obdivujem vás, Flamelovci, za veľmi zodpovedný prístup k celej veci. Ak nebude prekážať moja zajtrajšia návšteva rád sa opäť zastavím, dnes už musím bohužiaľ utekať. Viete, povinnosti riaditeľa... “ vyjadril Dumbledore pochopenie ich potreby mať chvíľku iba pre seba a odmiestnil sa. Na stole po ňom zostali citrónové cukríky.

Nebudú predsa posledné dva týždne spoločného života iba poletovať ako vtáky, vzďaľovať sa a zmenšovať. Im nebudú maličkosti okolo nich cudzie a nevšimnutia hodné.

Nepotrebovali slová na to, aby sa navzájom naladili na toto zmýšľanie. Perenella vstala, čím odľahčila Nicolasove kolená. Okrem toho mu spadol aj kameň zo srdca. Áno, o dva týždne sa to všetko skončí. Ale je rozhodnuté, tak prečo sa s tým ešte zapodievať? Bolo to dobré rozhodnutie. Správne.

Perenella Flamelová siahla po krabičke na stolíku: „Citrónový drops?“

Richio:

Gramatika - 6

Obsah - 5

Téma - 5

Dojem – 3

Spolu – 19 / 40

Pekná myšlienka, mal si naozaj vynikajúci a originálny nápad na poviedku. Musím však vyjadriť isté sklamanie z jej spracovania. Nesedeli mi niektoré vyjadrenia a štylizácia viet. Buď si sa snažil hovoriť zbytočne vážne a komplikovanými súvetiami, alebo si do viet nevložil dušu, čo bolo v prípade Albusa. Neveril som ti jeho charakter. Pri čítaní jeho viet som si ho predstavil s vyloženými nohami na stole, rukami za hlavou, húpajúc sa na stoličke a rozprávajúc o nepravdepodobnom konci sveta. To, čo som čítal, som si inak predstavoval a to je veľká chyba. Autor si musí vynútiť pozornosť čitateľa presne na to, na čo potrebuje. Mám isté pochybnosti. Aj keď si sa už minulý rok postupne zlepšoval v písaní, teraz to nebolo práve najreprezentatívnejšie.

Kira:

Gramatika - 8

Obsah - 10

Téma - 6

Dojem – 8

Spolu – 32 / 40

Spôsob písania bol jednoduchý a plynulý, čítalo sa to ľahko, bez obtiažnosti (pre mňa bol možno až príliš jednoduchý). V podstate pointa bola priama, žiadne veľké zvraty sa tam neudiali. No to, čo ma oslovilo najviac, bol ten skrytý význam, ktorý ma donútil premýšľať a zamyslieť sa viac nad celou poviedkou. Je pravda, že symboly ako dva týždne na život, dlhovekosť a smrť, si vyslovene pýtajú hlbšie rozoberanie. A ten fakt, že nesmrteľnosť dokáže byť vyčerpávajúca a že za tie storočia je človek natoľko zmierený so smrťou, že zostane pokojný, keď si určí dva týždne. Pre Flamelovcov sú dva týždne viac ako dosť, pre ostatných by to bolo asi príliš skoro.

A táto vec sa mi na poviedke obzvlášť páči, pretože ma v podstate donútila viac-menej „filozofovať“, alebo ako to mám nazvať. :D

Chýbajúce čiarky.

Polmesiačikové je spolu, nie oddelene.

Cuca:

Gramatika - 10

Obsah - 6

Téma - 8

Dojem – 7

Spolu – 31 / 40

Iné, zaujímavé, dokonca až poučné. :) Osobne sa mi najviac páčilo: „Boli to slzy reality.“ Celkovo veľmi pekná poviedka, pekne napísaná. Oslovil ma štýl, akým si písal/a tok Nicolasových myšlienok. V podstate tomu nemám čo vytknúť. Iste to bolo nápadité, hlavne preto, že o tejto téme nezvykneme veľa čítať, no na strane druhej, nedospeli sme k ničomu, čo by sme nevedeli. Nečakalo nás tam žiadne prekvapenie ani podobne... Ale aj tak to vo mne niečo zanechalo, niečím ma to jednoducho oslovilo, zaujalo... Teším sa na ďalšie tvoje diela, lebo tvoja stavba viet a zaujímavé myšlienky môžu vytvoriť skvelé veci. :)

Spolu: 82

Miesto: 8.

[ » na začiatok « ]