Kapitola:
Pridaná: 16.7.2014, 20:55:18
Čítaná: 2879×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Carin, Draco, Temný pán, smrťožrúti, v podstate aj všetci ostatní :)
Stručný dej: Poviedka tak trochu z iného pohľadu, no hlavne s iným koncom :)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Ako sa to všetko začalo 2 » Neporušiteľná prísaha 3 » Radšej nohami pevne na zemi 4 » Pozvanie a ... odmietnutie? 5 » Aj Ohnivá whisky robí zázraky 6 » Nie je kniha ako kniha 7 » Neopodstatnená žiarlivosť 8 » Za všetko môžu urážky 9 » Nervy a zmätok 10 » Avada Kedavra 11 » Schody 12 » Plnoletosť

Čo povedať, asi by som sa na začiatok mala ospravedlniť za to, že som vás nechala tak dlho čakať. Na začiatku prázdnin som si rozčítala A Song of Ice and Fire (áno, v angličtine) a aby som pravdu povedala, poviedka mi celkom vyfučala z hlavy. Verte však, že sa polepším :D

Pochybujem, že moja nálada zrána môže byť čo i len o kúsok horšia. Viem, že som mu to kedysi povedala. Prečo na to nemohol radšej zabudnúť? Ale nie, on tú spomienku používa na Patronus! Znamená to niečo? Musí mať aj šťastnejšie spomienky, sakra! Rýchlo som sa obliekla a vyrazila do klubovne. Nikto tam nebol, len hŕstka prvákov, ktorí asi ešte nevedeli o tom, čo sa včera stalo, pretože ak by vedeli, pravdepodobne by si už niečo šepkali. Sadla som si celkom do kúta a pozorovala, ako sa klubovňa pomaly zapĺňa a ostatní na mňa vrhajú vystrašené a zdesené pohľady.

„Jéj, Carin, nečakala som ťa tu tak skoro,“ povedala Becca, keď si ku mne prisadla.

„Čo ostatným narozprávala Pansy?“ spýtala som sa jej, ignorujúc to, že ešte len prišla.

„Ona, povedala, že si,“ zastavila sa.

„Prečo sa to bojíš vôbec povedať? Veríš tomu snáď?“ prebodla som ju pohľadom a ona sklopila zrak.

„Nie, samozrejme, že nie. Povedala, že si chcela Draca zabiť aby si jej spôsobila škodu a jemu sa len tak-tak podarilo uniknúť smrti a teraz leží na ošetrovni. Vraj ju za ním ani pustiť nechceli, tak nevie presne povedať ako sa to stalo.“ Až teraz som si uvedomila, že celá klubovňa s napätím pozoruje moju reakciu. Rozosmiala som sa. Čakala som rôzne verzie, ale že som chcela Draca zabiť len preto, aby som jej uškodila? Toto je už fakt moc.

„Ach bože, kedy sa už konečne poučí? Ak by som jej chcela ublížiť, spravím to dokonale premyslene a hlavne tak, aby sa to už nedalo zvrátiť,“ povedala som flegmaticky Becce.

„Takže to tak nebolo?“ spýtala sa Becca, očividne celá natešená, že som sa ho nepokúsila zabiť.

„Nie.“

„Tak potom, čo sa stalo?“

„Zasa s tým začínaš?“

„Ale - “

„Nechcem o tom hovoriť. NIKDY, Becca. Rozumieš?“ pozrela som sa na ňu a ona len mlčky prikývla. Aspoň toto sme si práve vyjasnili.

Možno keby Draco včera v noci zomrel, všetko by bolo lepšie. Ale ako by som si potom splnila svoje povinnosti voči rodine? Musel by sa tam k jeho smrti premiestniť kňaz a oddať nás. Síce, to by bolo výhodné, lebo by sme ho mohli hneď potom aj pochovať.

Ale čo s dedičom? Fuj, dieťa nechcem ešte aspoň desať rokov.

Aj keď to mi zas bráni v mojom pláne, čo najskôr ho zabiť. Je normálne, že práve teraz po prvýkrát v živote neviem, čo chcem? Carin, no tak, nechaj to tak, časom budeš vedieť, čo chceš, tak ako vždy.

„Šach mat!“ skríkla radostne Becca, „po prvýkrát v živote som s tebou vyhrala!“

„Carin, dnes nie si vo svojej koži, že?“ z pravej strany si ku mne prisadol Theo.

„Máš pravdu, nie som.“

„Čo sa - “ nepochybne mi chcel položiť otázku čo sa stalo včera večer? Ale Beccina ruka mu rýchlo prikryla ústa.

„Psst! Nechce o tom hovoriť,“ šepla mu. Zjavne nechcela aby som to počula aj ja, no tak nejako jej to nevyšlo.

„Prepáč,“ usmial sa, „ja som len chcel vedieť, či si Malfoya nejako neočarovala.“

„Prečo?“

„Vraj chce čo najskôr opustiť nemocničné krídlo. A to sa k nemu nehodí. Keď môže, uleje sa čo najdlhšie môže.“

„Možno to má niečo spoločné s tou úlohou, o ktorej hovoril vo vlaku,“ prisadol si Blaise, „prepáčte, nemohol som sa nepripojiť do rozhovoru.“

„Akej úlohe?“ spýtal sa Will, ktorý tam pricupital. Prečo preboha všetci vstávajú v rovnaký čas?

„Vystatoval sa, že má nejakú úlohu pre Toho-Koho-Netreba-Menovať. No podľa mňa to hovoril len preto, aby zapôsobil na Pansy. Tá z toho bola paf,“ Blaise si zobral do rúk včerajšie noviny, do ktorých si zavŕtal nos.

„Klebetíte ako staré baby na trhu,“ poznamenala som namrzene.

„To nie je klebetenie, len predávanie si informácií,“ povedal Theo a chytil ma okolo pliec, „a sme taktiež veľmi zvedaví aj na to, čo sa stalo včera.“

„Dajte mi s tým všetci pokoj,“ zašomrala som.

„Ale, ale, niečo o čom sa nehovorí?“ lišiacky na mňa žmurkol Will, „neboj sa priznať Carin, viac ako polovica tu v miestnosti ho má vo svojich predstavách.“

„Skôr by som povedala, že si predstavujú jeho peniaze,“ odfrkla som, „ale nie, Will, tak hlboko by som sa neznížila.“ Zdvihla som hlavu a venovala mu nadradený pohľad.

„Will, naozaj si myslíš, že niekto ako ona by mal záujem o niekoho ako je on?“ Blaise vystrčil hlavu z novín a pokrútil ňou.

„V dnešnej dobe nikdy nevieš,“ poznamenal Will. Všetci okolo mňa vybuchli do smiechu, len mňa zlá nálada nechcela opustiť. Tak to pokračovalo až do večera. Všetci okolo mali úplne vynikajúcu náladu a bavili sa, zatiaľ čo ja som na nich len hádzala falošné úsmevy a modlila sa, aby ich nikto neprekukol.

„Becca, spravila si mi tú úlohu z rún?“

„A-áno, hneď ti ju aj donesiem,“ rýchlo sa postavila od stolu a uháňala do svojej izby.

„Carin, vieš, že - “

„Áno Theo, viem, že je to nesprávne a porušujem tým školským poriadok a že ako prefekt by si ma na to mal upozorniť, ale ja nikoho do ničoho nenútim, Becca to robí dobrovoľne.“

„Mala by si si dať pozor, aby sa to s úlohami nedozvedela Millicent,“ šepol mi do ucha Blaise.

„Znovu sa pýtam, čo mi môže urobiť? Trest do konca školského roka?“

„Napríklad. Bolo by ti to aj tak jedno?“

„No, keďže mám väčšinu roku za sebou,“ pokrčila som plecami. Vlastne som tu do konca školského roka ani neplánovala byť.

„A čo budúci rok?“

„Budúci rok?“

„Hej.“

„Ten tu nebudem,“ uškrnula som sa a ostatní na mňa vyvalili oči, „naozaj ste si mysleli, že sa tu rozhodnem zostať?“

„Ja, ja som myslela, že -“ zajachtala Becca, ktorá mi trasúcou roku podala úlohu.

„Nie Becca. Nezostanem tu kvôli tebe ani kvôli nikomu inému. To, že sa tu s vami bavím neznamená, že zahodím jeden rok slobody,“ posledný by mu sedelo viac.

„Nekuješ ty žiadne pikle s Malfoyom, že?“ spýtal sa Will. Prečo mi s ním nedá pokoj?

„Mala by som?“ povedať nie by bola lož a povedať áno tiež.

„Ja len tak, keďže tu obaja budúci rok nebudete.“ Na jednej strane ma nahnevalo, že ma podozrieval z niečoho takého, ale na druhej strane, aspoň niekto si tu vedel dať dokopy dva a dva. Aj keď, ešte rok a pol s ním nechcem mať nič spoločného.

„Podľa môjho názoru nie, nemá ti čo dať,“ vypol hruď Blaise. Konečne niekto s rovnakým názorom!

„Na rozdiel od niekoho iného čo,“ Will potľapkal Blaisa po chrbte a všetci sme sa rozosmiali. Bola už takmer polnoc, keď sme sa konečne rozišli spať.

Na ďalší deň sa mi podarilo prespať polovicu rún s otvorenými očami. Potom ma však profesorka vyvolala a tým ma donútila sa prebrať. Obrana prebehla celkom v poriadku, učili sme sa podrobne o kliatbe Crucio. Kto napísal najlepších dvadsať centimetrov o tom, ako si myslí, že Crucio pôsobí, získa pre svoju fakultu dvadsať bodov. Samozrejme, že som to získala ja. To mi však práve nepomohlo, pretože na ďalší deň som si vypočula verziu, ako som v Zakázanom lese mučila Draca a druhú ako on uvrhol to kúzlo na mňa a ja som ho v sebaobrane skoro zabila

Zistila som, že ma neskutočne baví počúvať rôzne verzie toho, čo sa stalo. Našťastie nikto ani len nepredpokladal, že by som vyslovila slová smrti. Rôzne verzie podporilo aj to, že aj Draco sa odmietol hocijako vyjadriť k tomu, čo sa stalo. Úprimne mi vyhovovalo, keď sa mi všetci študenti z iných fakúlt vyhýbali a boli pri mne ostražití. Inak môj život pokračoval tak ako predtým. Po večeroch sme hrávali rôzne hry, väčšinou o peniaze, popíjali ohnivú whisky a zabávali sa.

„Becca? Bola by si pre mňa ochotná spadnúť zo schodov?“ spýtala som sa poobede cestou do podzemia.

„Ja, ja, prečo?“

„Beriem to ako nie,“ vlastne som ani inú odpoveď nečakala, no chcela som si preveriť, či sa mám v budúcnosti vrátiť k domácim škriatkom alebo ju presvedčiť, aby mi šla slúžiť.

„Ja, ja, spadla by som. Ale, dnes mám skúšky z premiestňovania, tak - “

„Nepovedala som kedy. Choď si na tie skúšky, do triedy trafím. Daj mi moju knihu,“ natrčila som ruku.

„Naozaj nechceš aby som - “ veľmi neochotne strčila ruku do tašky po knihu.

„Tú knihu, Becca,“ trochu sa pri mojom tóne otriasla, no poslušne mi podala knihu a odišla. Skúšky premiestňovania, načo preboha? Na také niečo nepotrebujem skúšky ani nič podobné. Aj tie ich 3S sú mi na nič, keď poznám iný spôsob.

Učebňa bola takmer prázdna. Vlastne sme v nej boli iba štyria, ja, Draco, Potter a ešte nejaký človek pri jeho stole. Len dúfam, že nám ten bláznivý profesor nezadá úlohu vo dvojiciach, pretože doteraz sa mi pomerne úspešne podarilo presvedčiť samu seba, že so mnou za stolom nikto nie je. Pôvodne som uvažovala, že si sadnem za ten prázdny, kde väčšinou sedávajú modrí, no nechcela som zbytočne vzbudzovať podozrenie. Na tejto hodine by som bola tak či tak, aj keby sa prihlásim do kurzu premiestňovania, pretože som do dnešného dňa ešte nedovŕšila sedemnásť. Aspoň, že som sama nebola. Keď tu boli Theo a Blaise, tak mi elixíry vždy ubehli rýchlo, ale takto? Budem rada, ak sa neunudím na smrť.

Aj to tak bolo. Profesor povedal, že mu máme namiešať niečo zábavné, tak som sa rozhodla pre jed. No náhodou, je celkom zábavné sledovať ako otrávený zomiera. Ktovie, či tie elixíry budeme skúšať. Čo ak? Pohľad mi zablúdil na druhý koniec stola, kde namrzený Draco niečo krájal. Škoda, že toho otráviť nemôžem. Znovu som prezrela miestnosť. Slughorn by to nevypil a Pottera treba nechať Temnému pánovi. Aj keď, ako veľmi by mu vadilo, keby nezabil Pottera ale priotráveného Pottera?

Prečo práve dve osoby, ktoré absolútne neznášam musím nechať nažive? Zaryla som nechty do lavice, no našťastie si to nikto nevšimol. Rozhodla som sa nechať úvahy o nepriateľoch tak a pokračovať vo svojom „vtipnom elixíre“. Nech ho už vyskúša na čokoľvek, nepochybne bude dokonalý. Chcel niečo zábavné, bude ma žartík akoby bolo prvého apríla.

„Tak, čo to tu máme?“ zamrmlal si Slughorn, „ách, Harry! To je ten najlepší elixír eufórie, aký som kedy videl...“

„Ach bože, kedy to konečne skončí?“ zamrmlala som si dostatočne ticho na to, aby to nik iný nepočul. Naozaj ma už unavovalo každú hodinu počúvať, ako Slughorn vychvaľoval toho debilného Pottera. Aj tak dám krk na to, že moje elixíry sú lepšie ako tie jeho.

„Slečna Thenebriss, to je..?“

„Takzvaný Insanex, alebo v oficiálnej verzií, Insanis Nex,“ usmiala som sa a pozrela sa do kotlíka na svoj výtvor.

„Jed, slečna Thenebriss? Na mojej hodine?“

„Chceli ste niečo vtipné, pán profesor, tak to berte ako vtip,“ usmiala som sa naňho.

„V tom prípade je to veľmi vydarený vtip,“ zasmial sa, keď mu konečne došiel význam mojich slov, „už som sa zľakol, že tu chcete niekoho otráviť.“

„Pán profesor, vyzerám na to?“ vrhla som naňho začudovaný pohľad.

„Nie, samozrejme, že nie. A čo to máme tu?“ odišiel odo mňa preč a mne sa chcelo neskutočne smiať. Zobrala som svoj kotlík a šla ho pomaly vyliať. Tak sa mi do toho nechcelo a nanešťastie tu nebol žiadny Blaise, ktorý by to s úsmevom spravil za mňa.

Hneď po konci hodiny som sa vybrala do klubovne. Bolo po skúškach, takže to tam dosť žilo. Na moje prekvapenie som však nikde nevidela Beccu. Neviem, či ma to sklamalo alebo potešilo.

„Kde je Becca?“ spýtala som sa, keď som si prisadla k Theovi.

„Na ošetrovni. Nepremiestnila sa na požadované miesto, ale niekoľko metrov odtiaľ na akési schodisko, na ktorom sa neudržala a spadla z neho,“ Theo sa zatváril smutne, no ja som sa rozosmiala.

„To myslíš vážne?“

„Tiež som tomu nechcel veriť,“ zavrtel hlavou Ralph, „ale je to tak. Vraj cestou na ošetrovňu stále opakovala „samozrejme, že pre teba spadnem“. Nevieš, čo to do nej vošlo?“

„Nie, neviem,“ zaklamala som, „asi by som mala ísť za ňou, že?“

„Máš ju ty vôbec rada?“ spýtal sa Theo.

„Čo to má byť za otázku?“

„Ja len tak. Podľa mňa sa k nej správaš viac ako k sluhovi ako ku kamarátke,“ odmlčal sa a zamyslel, „prepáč, to odo mňa bolo netaktné.“

„Hej, tiež si to myslím,“ zamračila som sa naňho a odišla.

„No to si tomu teda dal!“ počula som Blaisa a dala by som ruku do ohňa za to, že pri tom zalamoval rukami.

„Madam Pomfrey mi povedala, že tu budem musieť ešte dva týždne ležať,“ šepla Becca. Očividne sa dosť premáhala, aby povedala čo i len to, pretože jej hlas dosť preskakoval a takmer ho nebolo počuť.

„Dobre, Becca. V poriadku. Nechám ťa odpočívať,“ pozrela som na ňu. Nevyzerala vôbec zdravo. Jej pokožka bola takmer ako stena za ňou. Oči mala zaliate krvou a okolo krku hrubý obväz. Čo presne sa jej stalo? Spýtať sa jej to by asi bolo hrubé a k tomu, jej vykoktanie by trvalo asi hodinu. Zahryzla som si do pery a pokračovala, „prídem, keď to s tebou bude lepšie. Nechcem aby si kvôli mne prišla aj o tú energiu, ktorú máš.“

Nebolo to klamstvo! Bolo to len, hm, prikrášlenie pravdy. Jediné, čo ma štvalo je, že mi nebude kto mať robiť úlohy, ale chodiť za ňou na ošetrovňu? Tak to teda nie!

„Ďakujem ti Carin,“ len čo to povedala, obrátila som sa k odchodu, no keď som bola pri dverách, prehovorila znova, „a Carin? Spadnem pre teba zo schodov.“ Pokúsila sa o úsmev a ja som jej ho opätovala. Môj úsmev bol, samozrejme, vydarenejší.

„Becca si poleží na ošetrovni ešte dva týždne,“ oznámila som, keď som si v klubovni prisadla na svoje obvyklé miesto.

„Máš za ňu náhradu?“ spýtal sa ironicky Theo. Čo mu sadlo na nos?

„Nie, predstav si,“ uškrnula som sa, „vystačím si aj bez nej len pre tvoju informáciu.“

„Budeš si nosiť veci? A robiť úlohy?“ nadvihol obočie.

„Čo ti je?“ moja otázka ho zaskočila a on zažmurkal.

„Nič, čo by malo,“ zamračil sa, postavil sa od stolu a odkrokoval si to do svojej izby.

„Čo mu - “

„Odkedy ráno dostal list, ktorý, mimochodom, hneď po prečítaní spálil, je nervózny. Ktovie, čo sa tam písalo,“ pokrčil plecami Blaise.

„Aha. No, asi to neboli práve dobré správy,“ v duchu som si predstavila Thea ako si číta list od svojho otca a pritom sa trasie od hnevu. Nečudo, že mal zlú náladu.

Rozhodla som sa, že si skúsim spraviť moje úlohy sama. Urobila som si však len jednu. A to pre Snapea o infernioch, pretože ma tá téma úprimne zaujímala. Zvyšok za mňa urobil Ralph – ktorý sľúbil, že Theovi o tom nepovie ani slovo.

Aby som pravdu povedala, takmer vôbec som neregistrovala, že mi Becca necupká v pätách. S hrami kariet bol však koniec. Becca bola an ošetrovni, Blaise s Daphné, Theo sa odmietal čo i len s nami baviť a stále bol zavretý v izbe – keď si myslel, že ho tá izba ochráni pred jeho otcom, tak prečo nie – a Ralph bol z dôvodu dvojnásobku domácich úloh indisponovaný. A čo sa týka Willa, ten zorganizoval amatérsky šachový turnaj.

Moja dnešná návšteva Beccy mala byť vlastne spestrením môjho jednotvárneho režimu, ktorý sa skladal z chodenia na hodiny a čítania. Dúfam, že nebude príliš zhovorčivá. Na ošetrovni jej určite chýba inteligentná spoločnosť, ale ja snáď môžem za jej neschopnosť? V istom zmysle možno, ja som predsa –

Z mojich myšlienkových pochodov ma vytrhol vreskot. Prudko som sa otočila a silno zovrela okraj umývadla. Nebol to totiž ľudský krik. Z opačnej strany miestnosti sa na mňa dívala Umrnčaná Myrta.

„VRAŽDA! VRAŽDA! VRAŽDA NA ZÁCHODOCH!“ kričala. Vyvalila som oči. Žeby v tej kabínke, z ktorej vyšla, bolo mŕtve telo? Ak áno, asi by som sa mala rýchlo spakovať a odísť, inak z toho obvinia mňa.

„HARRY POTTER ZABIL...HARRY HO ZABIL...“ podarilo sa mi rozoznať medzi vzlykmi.

„Potter? Koho by už len tak mohol zabiť Potter?“ rozosmiala som sa na plné hrdlo. Pravdepodobnosť, že by Potter niekoho zabil bola asi taká, ako tá, že Temný pán je milovníkom malých mačiatok.

„AKO SA NA TOM MÔŽEŠ SMIAŤ!“ vydala sa smerom ku mne, pričom ma prebodávala pohľadom.

„Dokonči ten vtip, povedz, koho zabil,“ posledné slovo som vyslovila ironicky. Nemohla som sa prestať smiať. Celý tento rozhovor bol v konečnom dôsledku neskutočne komický. Budem o tom musieť povedať Becce, keď za ňou večer pôjdem.

„DRACA MALFOYA!“ znovu zakričala. Môj smiech ešte zosilnel, hoci som pocítila aj pichnutie neistoty.

„TAK TEBE TO PRÍDE SMIEŠNE, ČO!? MOŽNO PRETO, ŽE NEVIEŠ, ŽE TEN ÚBOHÝ CHLAPEC MAL AJ SVOJE CITY!“ zrúkla na mňa a mne zamrzol úsmev na tvári. Čo ona o tom vedela?

Vytiahla som prútik a šepla „Phasma Ivaneska!“

Myrta sa začala metať. Skutočne metať, pričom sa menila na prach. Na mieste, kde sa predtým vznášala bola teraz len malá kôpka. Vyletela som z kúpeľne bleskovou rýchlosťou. Klubovňa bola takmer prázdna. Sadla som si za náš stôl a snažila sa presvedčiť samu seba, že to, čo sa odohralo v kúpeľni bolo len mojím snom. Neverila som tomu. Nemôžem tomu uveriť bez dôkazov. Jednoducho, ak by som jej uverila, že by bol mŕtvy a začala sa tešiť zo svojej voľnosti, no pritom by to bola mylná informácia a neskôr by som ho uvidela, asi by to nedopadlo dobre pre nás oboch (on by skončil skutočne mŕtvy a ja v Azkabane).

Na druhej strane, ak by naozaj bol mŕtvy, tak som práve vydesila samu seba tým, že sa z toho neviem tešiť. Necítim nič. Ten pocit neskonalej radosti, ktorý by sa v tomto momente mal dostaviť, mi uniká.

Tak snáď sa páčilo :)

[ » na začiatok « ]