Kapitola:
Pridaná: 3.1.2015, 23:17:02
Čítaná: 2361×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Carin, Draco, Temný pán, smrťožrúti, v podstate aj všetci ostatní :)
Stručný dej: Poviedka tak trochu z iného pohľadu, no hlavne s iným koncom :)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Ako sa to všetko začalo 2 » Neporušiteľná prísaha 3 » Radšej nohami pevne na zemi 4 » Pozvanie a ... odmietnutie? 5 » Aj Ohnivá whisky robí zázraky 6 » Nie je kniha ako kniha 7 » Neopodstatnená žiarlivosť 8 » Za všetko môžu urážky 9 » Nervy a zmätok 10 » Avada Kedavra 11 » Schody 12 » Plnoletosť

Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú. Aj tak by sme to mohli nazvať. Takmer po polroku nečinnosti som sa ale napokon donútila pridať sem už dávno napísanú kapitolu.

Môžem len dúfať, že sa vám bude páčiť.

Večer som sa celá nesvoja vydala za Beccou na ošetrovňu. Najradšej by som tam ani nešla, no sľúbila som jej, že dnes za ňou prídem a to, že tam stretnem asi aj Draca, bude iba nemilé prekvapenie. Nie je mŕtvy, ale absolútne nie je mŕtvy. Vlastne podľa Pansyných slov ho hneď zajtra prepustia. Nemôžem však poprieť, že ma zaujíma, čo sa dnes stalo. Naozaj ma Potter takmer odbremenil od prísahy? Ak aj áno, žiadne plusové body za to odo mňa nedostane, pretože zlyhal. Ale je na mieste otázka – chcela by som, aby sa mu to podarilo? Len čo som si tú otázku položila, cítila som, ako vzduch okolo mňa zhustol, akoby aj on vyčkával na reakciu. Na jednej strane by som bola bez Draca rada, no na tej druhej, nebola by to hanba, keby ho zabil Potter?

Pansy práve vychádzala a ja som sa šikovne schovala za najbližšiu sochu. O nejakú žiarlivú scénu nestojím. Keď prešla tesne okolo mňa, všimla som si, že vzlyká. Na to by existovalo hneď pár vysvetlení – buď jej Draco povedal, že ju nechce alebo vyzerá fakt žalostne, no možno dokonca aj napriek svojmu (vraj pomerne dobrému) stavu zraneniam podľahol. Neviem prečo, ale dúfala som vo všetky tri možnosti. Vlastne bola celkom vtipná predstava, že Draco, ktorý vyzerá veľmi zle aj na svoje pomery, povedal Pansy, že ju nechce a následne potom zomrel.

„Nečakal som, že prídeš aj ty,“ zašomral Draco, keď som vošla.

„Si fakt myslíš, že som tu kvôli tebe?“ zamračila som sa naňho.

„A nie?“ nadvihol obočie a uškrnul sa, „už tu bol za mnou asi každý. Všetci chcú vedieť, čo sa mi stalo.“

„Takže si spokojný ako celebrita?“ opätovala som mu úškrnok.

„Nie. Vlastne je to dosť otrava. Ale vieš, že tvojou návštevou nepohrdnem,“ pravou rukou si uhladil vlasy a ja som si všimla jazvu na jeho predlaktí. Nie, Draco určite nemal dôvod, aby si podrezal žily. Jedine, že by to spravil Potter s tým kúzlom. Moja myseľ začala automaticky prehľadávať všetky kúzla, ktoré som poznala. Ani jedno z nich však nespôsobilo čosi takéto.

„To je fajn Draco, no ver, že moju návštevu si ani dlho neužiješ,“ podišla som k nemu bližšie, „povedz mi, čo to bolo za kúzlo.“

„Nechcem o tom hovoriť,“ odvrátil zrak. Ach, to mám čakať dokedy sa znormalizuje jeho zronená hrdosť?!

„Draco, no tak, nemám na to celý večer,“ teraz som už stála pri jeho posteli. Naozaj som chcela vedieť to kúzlo. Z čisto sebeckých dôvodov, ale kto by nechcel?

„Ty si s tým nedáš pokoja, čo?“ zamračil sa na mňa.

„Nie. A verím, že ani ty nechceš ďalšiu žiarlivú scénu od Pansy za to, že sme spolu prehodili pár slov,“ nahodila som oslnivý úsmev.

„Tak fajn. Sectumsempra,“ povedal, no pozeral sa pri tom na druhú stranu miestnosti. Nemohla som ignorovať, ako mu v polovici poskočil hlas. Asi to kúzlo nebude nič príjemné, hoci ma i tak zaujíma, ako presne účinkuje. Neviem, či ho skúsim už na Rokforte, alebo počkám až kým budem doma. Draco sa na mňa znovu pozrel, s nejakou nedefinovateľnou emóciou v očiach, akoby čakal, že niečo poviem. Len som prikývla a pobrala sa preč od jeho postele. Hľadel za mnou, tým som si istá a možno sa v jeho očiach zjavilo ešte aj sklamanie, no ja som mu už na to nemala čo povedať.

„Carin, normálne som sa bála, že si prišla za ním a nie za mnou,“ privítala ma Becca namiesto pozdravu. Tak ja som kvôli nej prišla na ošetrovňu a ona mi ešte bude niečo vyčítať!?

„Ako vidím, už sa cítiš celkom k svetu,“ poznamenala som sucho.

„Madam Pomfrey mi povedala, že ma možno pustí už vo štvrtok a nie až v nedeľu!“ zajasala.

„To je výborná správa,“ pokúsila som sa aspoň o trochu radosti, no nepodarilo sa mi to.

„Nikto ale stále nechápe, ako sa mi to mohlo stať,“ Becca sa zatvárila zadumane.

„Asi si sa nesústredila,“ prehodila som. Aj toto je jeden z dôvodov, pre ktoré sa vrátim ku škriatkom – keď majú splniť rozkaz, radšej by zomreli akoby sa mali nechať rozptýliť.

„Stalo sa v škole niečo nové?“ spýtala sa dychtivo.

„Okrem tohto?“ kývla som hlavou smerom k Dracovi, „sklamem ťa, Becca, nič.“

„Carin, prepáč, nemala som - “

„Kašli na to,“ zahriakla som ju a hodila rukou. Potom som sa pobrala na odchod. Mám taký pocit, že aj niečo chcela povedať, ale čeľusť jej klapla naprázdno.

Až keď som z tade vyšla som si uvedomila, ako čudne to vyznelo. Prišla som za Beccou, no väčšinu času som aj tak strávila pri Dracovi. Nič to neznamenalo! Chcela som len vedieť, čo za kúzlo použil Potter. Paradoxne, toto je môj predposledný týždeň strávený tu, no práve teraz sa cítim maximálne zmätená.

Zobudila som sa s neskutočnou bolesťou hlavy. Super, môj posledný týždeň tu sa začína fakt božsky. Ledva som sa vytrepala z postele a natiahla sa do habitu. Potom som sa znovu hodila na prikrývku a keby mi Becca nebola začala vyklopkávať na dvere, tak by som nepochybne znovu zaspala. Nechcelo sa mi ísť do školy. Posledný týždeň môjho zajatia sa začína s nechuťou. A to som si pôvodne myslela, že už posledný mesiac budem skákať od radosti.

„Carin, nespi toľko! Prídeš neskoro!“ Becca klopala na dvere ako o dušu. Stavím sa ale, že mám ešte aspoň pol hodinu času.

„Becca, máš budiť mňa a nie celé podzemie,“ zagánim na ňu, keď vyjdem z izby. Pomaly sa obe poberieme smerom do klubovne. V klubovni sa nezdržiaval takmer nikto. Vlastne sme tam boli my dve, Theo, Pansy s Dracom a ešte pár druhákov, ktorí si robili domácu úlohu na poslednú chvíľu.

„Ideme na raňajky?“ usmial sa Theo. Becca však začala niečo bľabotať, tuším s ním potrebovala ešte niečo prebrať o dejinách mágie, tak sme sa usadili v klubovni za stolík. Mne sa na oplátku nejakým zázrakom podarilo započúvať do rozhovoru Draca a Pansy.

„Dráčik môj, dúfam, že dnes večer si na mňa už konečne nájdeš čas. Mám pre teba špeciálny darček,“ na konci vety nechutne mľaskla. Asi to mal byť nevydarený pokus o vzdušný bozk. Mňa však zaujalo slovo „darček“. Majú snáď dnes nejaké výročie?

„Nie, Pansy, dnes večer nemám čas,“ prehodil Draco ľahostajne.

„Ešte ani jeden rok si na mňa nemal čas!“ vykríkla Pansy a jej nahnevaný dupot, keď kráčala preč, sa ozýval celou klubovňou. A mne to vtedy konečne doplo.

„Becca? Dnes je piateho?“ spýtala som sa ako blbá.

„Áno, Carin, ale čo to má spoločné s tvojou úlohou na runy?“ spýtala sa nechápavo Becca a ja som až vtedy zaregistrovala, že Theo mi podáva nejaký zvitok.

„N-nič. Čo je čudné na tom, že sa chcem uistiť o tom, koľkého dnes je?“ odvetila som ostro a chňapla po zvitku. Tiež som sa postavila a vypochodovala z miestnosti. Cestou som zachytila Dracov pohľad. Uškŕňal sa! Nepochybne to počul. Moja nálada klesla ešte viac, hoci som si myslela, že sa to už nedá. Aspoň, že mu nemusím nič dať ... že? Nikdy som sa o jeho narodeniny nezaujímala a vlastne mi vždy boli ukradnuté. Teda, pokiaľ nerátame roky, keď som mala ešte mozog zatemnený hovadinami.

Písala som mu každý rok, to áno, no i to bolo z donútenia mojou matkou (pri spomienke na to, ako sa zachovala potom, čo som mu odmietla napísať, mi ešte teraz tuhne krv v žilách) a nikdy som sa nedostala na viac ako dve naškriabané slová „všetko najlepšie“.

Keby môžem, nerobím ani to. Mama vždy lístoček s mojim rukopisom (akoby ho nemohla napodobniť alebo zduplikovať) pribalila k nejakému darčeku – aspoň tak som to ja pochopila. Stále len nechápem logiku, že som mu niečo musela posielať i napriek tomu, že ho neznášam. Je mi jedno, že je to môj nastávajúci, keby to bolo na mne naňho celkom kašlem. Tiež som dostávala darčeky od neho. Teda, predtým som si myslela, že je to od jeho mamy, pretože mi nešlo do hlavy, ako by mohol mať také úhľadné písmo. Jeho školské poznámky na elixíroch boli však písané rovnakým, takže je len dobre, že som všetky tie veci vždy spálila (bez ohľadu na to, ako sa mi páčili).

„Nad čím premýšľaš?“ na svojom pleci som pocítila Blaisovu ruku. Ani som si nemusela domýšľať, ako ma Daphné prebodla pohľadom. Ach, prečo to dievča stále nechápe, že je len úbohou náhradou za mňa?

„Nad hlúposťami,“ odvetila som pohotovo. Nebola to lož – Draco bol hlupák a tým pádom všetko týkajúce sa jeho boli hlúposti.

„Nebudeš to konkretizovať?“

„Nie, rozhodne nechceš počuť moje úvahy.“

„Náhodou, vždy mi tvoje myslenie bolo záhadou,“ uškrnul sa.

„A aj zostane,“ postavila som sa od stola a bez rozlúčky som sa vybrala na runy. Dnes som sa na nich nedozvedela nič nové. Vedela som toho o Slovách smrti omnoho viac ako bolo na tom zvitku. Nevedela som sa však sústrediť na to, aby som ten zvitok prečítala tak, ako ostatní. Vždy keď som sa o to pokúsila som prišla až k spomienke, v ktorej zo mňa vypadli moje vlastné črevá v sprievode ohromnej bolesti. Keby ma tak matka nechala o niečo dlhšie, zomrela by som, no ona vždy svoje obete tesne pred smrťou nechala trochu zosilnieť, aby svoje mučenie mohla zopakovať. Mňa našťastie nezabila – len ma donútila napísať blahoželanie. Čo ak zanechala nejaké posmrtné kúzla? Zhrozila som sa pri tej predstave a jej dôsledky som preberala na obrane proti čiernej mágií.

Možno to bolo absolútne neúctivé, no ja som Snapea proste na plnej čiare ignorovala. Keby som nebola z jeho fakulty, určite by mi to dal vyžrať. Ale ja som v podstate nebola až tak od témy. Premýšľala som nad dôsledkami čiernej mágie na ľuďoch a v podstate i rôznom type usmrtenia pomocou tejto mágie. Becca mi dosť často mávala rukou pre očami, no potom som jej povedala, že ak to ešte raz spraví, tak o tú ruku príde. Všetci sa ku mne otočili a podaktorí sa uškrnuli (tak som nehovorila celkom ticho, no a čo!). Aj ona zbledla ako stena a ani voľnú hodinu so mnou nechcela tráviť (nie, že by to povedala na rovinu – vyhovorila sa, že musí ísť do knižnice).

Pred učebňu elixírov som sa dotrepala ako prvá. Stále neviem pochopiť, prečo Slughorn vždy púšťa až všetkých naraz. Normálne by to malo byť tak, že kedy prídem do triedy, vtedy si do nej sadnem a nie, že vyčkávam pred učebňou ako hlupák. Pochybujem, že dnes nájdem čo i len jednu vec, ktorá mi bude vyhovovať. Periférnym videním som zaregistrovala osobu, ktorá sa tiež priplichtila k učebni, tak som sa otočila. Bol to Draco, aké to šťastie, že?

„Všetko najlepšie,“ precedila som cez zuby sarkastickým tónom. On nahodil ten svoj vysoko zlovestný úškrnok, ktorý sa podobal úsmevu (no rozhodne ním nebol) a nadvihol obočie.

„Len sa mi to zdalo alebo...?“ podišiel bližšie ku mne.

„Nezdalo,“ odsekla som. I tak nás tu nikto nepočuje.

„Len škoda, že sa to blahoželanie nepodobá na to posledné,“ kútiky úst mu trochu klesli.

„Na to posledné? Tak to si rovno vyhoď z hlavy! Okolo krku sa ti nehodím,“ rozosmiala som sa. Vydesilo ma však to, že ten smiech bol úprimný.

„Popravde som si myslel, že osobné blahoželanie od teba dostanem až k osemnástim. Takže ešte stále môžeš splniť moje očakávania,“ usmial sa tým svojím typickým úsmevom, ktorý používal ešte ako dieťa. Nedokázala som presvedčiť samu seba že to úsmev nebol.

„K osemnástim, Draco? Naozaj veríš tomu, že k osemnástim dostaneš nejaké blahoželanie?“ pokúsila som sa o úškrnok, no mám taký hnusný pocit, že mi úsmev z tváre nezmizol. Nemôžem sa naňho usmievať, do šľaka! Z diaľky boli počuť tri páry nôh. Nepochybne Potter a jeho kamaráti.

„Aby som pravdu povedal Carin, áno, verím tomu,“ naklonil sa bližšie ku mne, aby tí traja nemohli počuť, o čom sa rozprávame. Myslím však, že i tak im to nebude vôbec nápadné.

„O rok uvidíme, kto mal pravdu,“ uškrnula som sa a on sa zasmial.

Ďalšie kroky oznámili Theov príchod. Povedať, že som od Draca v zlomku sekundy odskočila na tri metre by síce bolo preháňanie, no od pravdy by to ďaleko nebolo. Theo si nič nevšimol (ak áno, tak to nedal najavo), zato tá Potterova súkromná štetka ma prebodávala pohľadom. Potom sa naklonila k Potterovi a začala mu niečo šepkať. Možno to nebolo o mne, no rozhodne to tak vyznelo. Však ja jej to dám ešte poriadne vyžrať! Aj lepším ako ona už vybuchli kotlíky. Všetkých troch som prebodla pohľadom a odvrátila sa.

„Nanešťastie už len pár dní v prítomnosti takých polien,“ zamrmlala som si popod nos.

Zobudila som sa ako obvykle. Bola to však jediná vec, ktorú som tento deň robila ako obvykle. Je deviateho júna a Carina Thenebriss je konečne plnoletá! Konečne z tadiaľto vypadnem! Kufre som mala zbalené už od včerajšieho večera. Popravde som sa neunúvala baliť všetky školské habity a rovno sa ich zbavila. Dnes som sa už učiť nemala. A ak aj áno, tak sa nebudem. Vlastne mal dnes po mňa prísť nejaký ten pracovník ministerstva, odovzdať mi moje dedičstvo a potom mi dať svätý pokoj do konca života (alebo do momentu, než na mňa bude vydaný zatykač). Plná energie som vstala a začala sa dávať do poriadku. Dnes idem konečne domov! Toto nie je obyčajný deň a tak ani ja nemôžem vyzerať obyčajne. Výsledok bol taký, že som na sebe mala oblečené elegantné čierne šaty so strieborným vzorom (nech idú všetci už konečne do kelu s habitmi!) a topánky rovnakej farby. Vlasy som si sčesala na jednu stranu a čiastočne zvlnila. Na ruky a polo-odhalený krk mi pripadlo ešte pár šperkov. Aby som sa uistila, že vyzerám skutočne dobre, som sa rozhodla jedny dvere do skrine prečarovať na zrkadlo.

Poslednýkrát som si obzrela svoju izbu a vyšla von. Onedlho sa začínalo vyučovanie, takže i na chodbe bol zhon. Počkajú ma ostatní v klubovni? Asi áno, keďže to bude naše posledné stretnutie (nie, že by som dúfala v opak). No späť ku chodbe. Pár metrov odo mňa sa hádali Draco a Pansy. Žeby kvôli tej oslave? To je ale nepodstatné. Beztak sa to nikdy nedozviem, lebo keď ma Pansy zbadala, iba na mňa len zagánila a pratala sa spolu s Millicent a Goylom preč (mám len ja taký pocit, alebo som omylom vytvorila nový pár?).

„Všetko najlepšie, Carin,“ šepol Draco, keď som prechádzala okolo neho a v ruke sa mi ocitol malý balíček. Pozrela som naň a potom na neho.

„To myslíš vážne? Veď ja som ti nič nedala,“ snažila som sa znieť arogantne a nie prekvapene.

„Nečakal som ani, že si vôbec spomenieš,“ uškrnul sa, „popravde tá tvoja gratulácia bola milá.“

„Ach, ľutujem, že som do nej nedala viac nenávisti.“

„Neľutuješ to. Ľutuješ to, že dočasne nechávaš takú dokonalú osobu ako mňa samu,“ v očiach sa mu pohrávala iskra. Rozhodla som sa ju svojimi slovami zahasiť ale bezúspešne.

„Jediná vec, ktorú na dnešku ľutujem je, že dnes nie je naše posledné stretnutie,“ pokúsila som sa o úškrnok.

„Ja som za to úprimne rád,“ úsmev ho neobchádzal ani keď pristúpil ku mne. Chvíľu sme tam len tak stáli, pričom sme asi obaja zvádzali vnútorné boje. Nie som si tak celkom istá, či chcem vedieť, o čom bol ten jeho, no ten môj bol taký, či mám odísť a pozdraviť ho alebo odísť a predtým mu dať facku. Facka by ale nebola primeraná, však? Teda, samozrejme, že by som mu ju streliť mohla, určite na to mám veľa dôvodov ale momentálne som si nechcela kaziť pekný deň. Periférnym videním som zahliadla Willa ako ma sleduje. Neuzavreli tam stávky, kto dlhšie prežije, že?

„Maj sa, Carin. Veď, ako si sama povedala, toto nie je naše posledné stretnutie,“ poslednú vetu vyslovil pološeptom a mne prebehli po chrbte zimomriavky. On sa zatiaľ pustil do kroku.

„Ahoj,“ zašomrala som, ale dostatočne hlasno aby to počul a tiež som sa vybrala do klubovne.

„Páni, dnes ti to obzvlášť pristane,“ dostala som v klubovni namiesto privítania.

„Blaise!“ zahriakla ho Daphné. Žiarli snáď?

„Carin, nemôžem uveriť, že naozaj odchádzaš!“ uplakaná Becca sa mi rýchlo vrhla do náručia a ja som ju ešte rýchlejšie zo seba striasla.

„Becca, usoplíš mi šaty,“ zamračila som sa a ona zafňukala ešte viac, no ostatní sa rozosmiali. Brali to ako vtip, hoci neviem prečo.

„Myslel som, že nechceš darčeky,“ Blaise zdvihol obočie, sledujúc balíček v mojej ruke.

„Nechcem.“

„Tak potom?“

„Je niečo zlé na tom, že mi to prišlo až do izby? Asi to bude od náhradnej rodiny,“ pokrčila som plecami.

„Povedal by som, že v posledný deň nám nebudeš klamať,“ Will sa smutne usmial.

„A ja by som povedala, že ma v posledný deň nebudeš špehovať,“ odsekla som.

„Obaja ste to nemali,“ ozval sa Theo.

„Carin, kto ti o dal?“ Daphné sa sprisahanecky usmiala a natiahla sa k mojej ruke. Uhla som sa.

„Do šľaka, nemôžete na to zabudnúť?“

„Will, od koho to je?“ všetci sa naňho pozreli so zvedavosťou, len ja som ho prebodla pohľadom.

„Od niekoho vysokého a blonďavého.“

„Teda, Carin, nikdy som si o tebe nemyslel, že sa až tak kamarátiš s Ashley.“ Ozval sa Theo, čím ma zachránil. Všetci ostatní len namrzene niečo zamrmlali. Uverili tomu, že to bola Ashley? Tým lepšie pre mňa. A ak sa k tejto téme vrátia niekedy potom, bude mi to už jedno.

„Carin, budeš mi chýbať,“ Ralph ma tiež objal.

„Prečo ma všetci objímate?“ zamračila som sa ešte viac.

„To je bežná časť rozlúčky,“ uškrnul sa Theo, „aspoň pre väčšinou pre ľudí, ktorí sa ľahko citovo naviažu.“

„Nie som síce človek, ktorý sa ľahko citovo naviaže, ale nevadilo by mi, keby si objala aj mňa,“ uškrnul sa Blaise. Uškrnula som sa na oplátku a natiahla k nemu ruku hovoriac pri tom nejaký pozdrav. Nemám rada objatia. Keď niekoho objímete, ten človek si myslí, že ho máte radi. Nedá sa síce povedať, že oni boli pre mňa cudzími ľuďmi, no za mojich priateľov sa len pokladali. A to, že ma dvaja z nich nasilu objali, nesvedčilo nič dobré.

„No nič, ľudia, ja pôjdem. Aby som bola úprimná, už sa neviem dočkať, kedy odtiaľto vypadnem. Eh, prajem, hm, príjemný zvyšok školského roka,“ kývla som rukou na znak pozdravu a pobrala sa z tadiaľ preč.

„Carin, budeš mi písať?“ spýtala sa Becca, ktorá ešte stále plakala. Tváriac sa, že ju nepočujem som z tade vybehla preč.

Keď som sa vonku nadýchla slobody, bolo to niečo úžasné. Pocit, že sa sem už nikdy nebudem musieť vrátiť ma napĺňal závratnou radosťou. Bola som plnoletá a voľná. Aspoň na chvíľu. Chvíľu, ktorá by ideálne mala trvať večnosť.

[ » na začiatok « ]