Kapitola:
Pridaná: 11.3.2014, 23:15:26
Čítaná: 3155×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Draco
Stručný dej: Zakázané ovocie chutí najlepšie...Neviete si predstaviť, aká to môže byť v Dracovom prípade pravda.

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » Túžba 2 » Pokušenie

Venované mojej Báške, aby už nebola smutná :)

Taktiež sa nehanbite a nechajte mi nejaký ten komentár, aby som vedel či aj pokračovanie mám písať :D

--------------------------------------------------------------------------------------

S prázdnym pohľadom sledoval Binnsa, ako sa vznášal pred tabuľou a monotónne vysvetľoval upírsku revolúciu...alebo aspoň tak to začalo, či sa téma zmenila, to už netušil. Crabbe vedľa neho nahlas zachrápal, ale Binnsa to očividne nevyrušilo zo sústredenia. Zo svojho miesta pri okne vzadu mal výhľad na celú triedu, čo mu vyhovovalo. V rohu miestnosti ho zrazu niečo upútalo. Od údivu sa mu rozšírili oči. Ako ho tu mohol vidieť?

„Nie, to nie je možné,“ zašepkal a potriasol hlavou, aby sa uistil, že sa nezbláznil. Očividne áno, pretože keď opäť zaostril, v rohu už nič nebolo. To bude únavou, pomyslel si. Samozrejme, že je unavený. Kto by nebol, po všetkých tých prebdených nociach? Ale noci sa mu zdali krátke. Aj keby jedna noc trvala týždeň, bolo by to málo. Čas mu letel neskutočne rýchlo, keď bol s ním. Nebolo treba slov, stačila mu jeho prítomnosť. Jeho chladný dotyk, jeho vôňa...

„Draco? Draco! Ideš či nie?“ spýtal sa ho Goyle, ktorý stál vedľa neho už v takmer prázdnej triede.

„Iste, čo si mi to nepovedal skôr?“ spýtal sa nahnevane a vypochodoval z triedy s Crabbom a Goylom v pätách. Už len jedna hodina, jedna jediná, opakoval si v duchu. Už len jedna hodina a opäť bude s ním. Ale aj to sa mu zdalo ako nekonečno, ručička hodín sa vliekla ako keby na ňu uvalili spomaľujúce kúzlo. Alebo priam znehybňujúce.

„Pán Malfoy! Ešte jeden myší chvost a trieda skončí v plameňoch,“ vytrhol ho z myšlienok hlas profesora.

„Prepáčte, pán profesor,“ ospravedlnil sa a myšie chvosty položil na lavicu.

„Ste v poriadku, Malfoy? spýtal sa ho Snape a prižmúril oči. Vtedy uvidel svoju šancu.

„Vlastne nie,“ odpovedal a zhlboka sa nadýchol. „Už od rána sa necítim najlepšie.“ Keby to povedal ktokoľvek iný, Snape by ho akurát tak vysmial, ale jeho nie. Vždy si toho mohol dovoliť viac.

„V poriadku teda, môžete ísť navštíviť nemocničné krídlo.“

„Ďakujem, pán profesor,“ odpovedal, zbalil si veci a opustil žalár za šepkania ostatných. Zavrel za sebou dvere a rozbehol sa do klubovne. V pravo, vľavo, vpravo, rovno...ešte jedna chodba a...

„Malfoy!“ zahrmel za ním hlas a on zamrzol. „Kam tak letíte?“ spýtal sa hlas, ktorý sa k nemu približoval za klopkavého zvuku. Draco zavrel oči a v mysli zanadával. Moody. Do klubovne sa už tak skoro nedostane. Zhlboka sa nadýchol a otočil sa. Musel byť slušný, nechcel opäť skončiť ako fretka.

„Do klubovne,“ povedal.

„A čo vyučovanie? Nemáte teraz náhodou elixíry?“

„Áno, pane, ale profesor Snape ma pustil skôr, pretože sa necítim dobre,“ vysvetlil Draco, snažiac sa nepozerať do Moodyho oka.

„Ale, naozaj?“ spýtal sa Moody s náznakom sarkazmu v hlase. „Tak to by ste mali radšej ísť do nemocničného krídla. Poďte, odprevadím vás,“ usmial sa Moody a palicou ho postrčil pred seba. Chcelo sa mu plakať. Ako dlho ešte bude musieť čakať, až ho uvidí? Vo vrecku zovrel prútik. Keby ho vytiahol a rýchlo sa otočil...nie. Proti Moodymu nemal ani najmenšiu šancu.

Po pár minútach vošli do nemocničného krídla.

„Poppy,“ zahučal Moody. „Vediem ti pacienta.“

„Opäť si niekoho na niečo premenil?“ zasmiala sa madam Pomfreyová, keď vyšla zo svojej pracovne.

„Kdeže, len tu pán Malfoy sa vraj necíti dobre,“ povedal a ukázal na Draca. Madam Pomfeyová si ho prezrela a zamračila sa. „A je tu ešte niečo,“ dodal a naklonil sa k nej tak, aby jej niečo zašepkal do ucha. Madam Pomreyová sa pousmiala a prikývla. „Ďakujem, Poppy,“ poďakoval Moody a odklopkal preč.

„Takže pán Malfoy, zdá sa, že si tu chvíľu pobudnete,“ povedala s úsmevom a Draco sa takmer rozkričal od hnevu.

Posadil sa na posteli a poobzeral sa okolo. Ticho prerušovalo len jemné chrápanie madam Pomfreyovej, ktoré sa ozývalo z jej pracovne. Skĺzol z postele a potichu vyšiel z ošetrovne.

„Lumos,“ zašepkal a koniec prútika sa rozsvietil jasným svetlom. Pomaly prechádzal po chodbách, napätý od nedočkavosti. Musel sa priam nútiť, aby sa nerozbehol. Ale vedel, že nemôže, narobil by priveľa hluku.

Trvalo to večnosť, ale konečne stál pred vchodom do klubovne.

„Nevraživosť,“ zašepkal, stena sa zavlnila a zjavil sa vchod. Rýchlo ním prešiel, náhliac sa do svojej izby. Otvoril dvere a oči sa mu rozžiarili. Ignoroval chrápanie svojich spolubývajúcich, nič ho nemohlo odpútať od pohľadu naň. Celý deň sa k nemu snažil dostať, ale to bolo zabudnuté. V tejto chvíli neexistovalo nič iné, len oni dvaja. Potichu prešiel miestnosťou a ľahol s k nemu do postele. Zdvihol prútik a zatiahol okolo postele závesy, ktoré boli začarované tak, že neprepúšťali zvuk chrápania ostatných. Znovu rozsvietil prútik a položil ho na nočný stolík. Potom si ho konečne zobral do ruky. Obracal ho z každej strany, nedokázal sa naň vynadívať. Na jeho zelenom povrchu sa odrážalo svetlo z prútika a dodávalo mu na kráse. Nevedel z neho odtrhnúť oči. Tak nádherné, tak krehké, tak nenahraditeľné. Priložil ho k perám a jemne ho pobozkal. Držal na ňom pritisnuté pery a užíval si jeho chlad, nosom nasával jeho vôňu. Potom ho odtiahol a znovu sa naň zapozeral.

Vedel, že túto noc už nevydrží. Nakoniec ho premohla únava a on zaspal so svojim jablkom pritisnutým na hruď. Na svete je veľa jabĺk. Ale toto bolo výnimočné. Bolo to jeho Jablko.

[ » na začiatok « ]