Kapitola:
Pridaná: 1.3.2014, 17:27:09
Čítaná: 4747×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Rôzne páry:)
Stručný dej: Ach tá láska nešťastná...

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » Hermiona 2 » Uhádnete? 3 » Katie 4 » Teddy 5 » Ronnie

Stál som ako v polosne. Neveril som vlastným očiam. Krstný ma vedel stále niečím prekvapiť, ale teraz som naozaj neveril vlastným očiam. Odkiaľ to len mohol mať? A v tom mi to došlo. Aj on bol tam. Aj on ich poznal. DO očí sa mi nahrnuli slzy. Som už síce dospelý, ale nemohol som si odpustiť plač. Vedel som, že tu môžem plakať a spomínať.

„Ty náš maličký poklad,“ hovorí ona a hladká ma po vlasoch a tvári. „Ako rada by som tu s tebou ostala, ale nemôžem.“ Nechápem, čo mi hovorí, no som malý a je zázrak už len to, že ju vnímam. Zamrnčím. Chcem spinkať. Na tvári pocítim jej slzy a to ma donútiť otvoriť na ňu veľké okále. Prečo maminka plače? Znova zamrnčím, ale tentoraz nespokojne a natiahnem za ňou malú rúčku.

„Ma-ma,“ naťahujem sa za ňou, ale on sa otočí a odchádza. Plače, ale odchádza a ja si ešte neuvedomujem, že odchádza naveky. Až keď sa za ňou zabuchnú dvere a spod dverí ku mne prenikne svetlo z kozuba, rozplačem sa na plné pľúca. „MA-MA,“ ryčím, ale keď sa otvoria dvere do mojej izbietky, mamka tam nie je. Ani ocko. Je tam len stará mama, ktorá si ma hneď ustarostene berie na ruky a hojdá si ma. Ja sa ale neviem upokojiť. Toto nie je plač kojenca, ktorý je hladný. Toto je plač kojenca, ktorý chce mamku. A ocka. Ktorý chce mať pri sebe ľudí, ktorých naveky bude milovať. Neprestávam plakať až nakoniec zaspávam od únavy.

„Baba,“ hovorím a lopotám sa k nej pomaličky. „Baba,“ opakujem a teperím sa k nej. Hneď ako k nej dôjdem, poťahám ju za sukňu. „Baba!“ poviem jej naliehavo a znova potiahnem.

„Áno miláčik?“ opýta sa ma a zdvihne si ma na ruky. Natiahnem sa za jej tvárou a ocapkám ju. Cítim, že má na lícach mokré stopy.

„Baba?“opýtam sa. Neviem veľa slov, ale viem, že ma pochopí. Stále to robí. Vie, na čo myslím. Vie, že sa pýtam, prečo plače.

„Ach miláčik, chýba mi tvoja mamička. Aj tebe, že?“ Pýta sa ma s úsmevom na perách, ale so slzami v očiach. Jasné, že mi chýba mamička! Tak rád by som jej to povedal takto, ale neviem to. Tak len jednoducho prikývnem a niečo zamrmlem. „Ach, keby to všetko dopadlo inak...“ vzdychá babka a znovu sa rozplače. Neviem, čo jej na to povedať a tak sa k nej pritúlim. Objíme aj ona mňa a dodávame si tak silu navzájom.

„Lupin!“ počujem svoje meno a len zdvihnem hlavu z lavice. „Už zasa spíte na hodine?“ Ach jaj, zasa sa na mne prejavujú moje nočné prechádzky hradu.

„Prepáčte pani profesorka,“ ospravedlním sa a nakuknem svojmu spolusediacemu do pergamenu, aby som vedel, koľko miesta si mám vynechať.

„Ste ako váš otec, Lupin,“ povzdychne si pani profesorka a v kútiku oka sa jej zjavia slzičky. „Takže dúfam, že si to zodpovedne doberiete.“

Zasmejem sa a prikývnem. Viem, že jej chýba a že jej to je ľúto. Ale oni predsa chýbajú nám všetkým.

http://26.media.tumblr.com/tumblr_luzfj3DVLG1qfcq0bo1_500.gif

[ » na začiatok « ]