Kapitola:
Pridaná: 1.2.2015, 18:01:05
Čítaná: 4313×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Rôzne páry:)
Stručný dej: Ach tá láska nešťastná...

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » Hermiona 2 » Uhádnete? 3 » Katie 4 » Teddy 5 » Ronnie

Hľadela som na malú sovičku, ktorá popíjala vodu, ktorú som jej dala po tom, čo ku mne prišla aj s listom. Nemohla, respektíve nechcela som pochopiť, čo v ňom stálo. Rukami som sa zaprela o parapet a otočila som sa pozerajúc von z okna. Pery sa mi chveli a do očí sa mi hrnuli slzy. Boli to už roky, ale stále sa rana pomaly otvára, keď počujem to meno. Avšak dosiaľ sa neotvárala len rana, ale aj kalich nádeje sa dopĺňal. Teraz to už nie je možné. Podvedome som pohladila sovičku, ktorá ku mne doskákala a cez zaslzené oči sa ku mne začali vracať spomienky.

„Nikdy nebudeš pre neho dosť dobrá, drahá, to už sa nauč,“ hovorila mi moja spolusediaca, ktorá si všimla na koho sa pozerám. Trochu ma to vždy zamrzelo, ale nejako som si zvykla, že si ho idealizuje.

„Nevieš o tom, že opaky sa priťahujú?“ opýtala som sa jej ticho a nespustila som z neho oči. Samozrejme, nevšímal si ma, venoval sa akémusi zaklínadlu.

„A ty si zrejme ešte nepočula, že vrana k vrane sadá. Nájdi si niekoho normálneho,“ pri jej slovách som sa na ňu ani nemusela pozerať, aby som vedela, že pretočila očami.

„On možno nie je normálny, ale mám ho rada.“ Snažila som sa jej to vysvetliť už toľko ráz, že to teraz už dopredu vzdávam.

„Ronnie!“ Začula som jeho hlas, keď som sa podvečer prechádzala neďaleko Hagridovej chalupy. V tej chvíli som ďakovala Merlinovi, že fúka vietor a on si nemohol všimnúť, že to chvenie je spôsobené ním. Zastala som a počkala, kým ma dobehne. „Čo tu robíš takto sama?“ Pýtal sa ma a ja som mu nedokázala normálne odpovedať.

„Ja...vlastne ani neviem,“ priznala som. „Už mi išlo na nervy to učenie, tak si si vyšla von.“ Dodala som po krátkej odmlke a dúfala som, že to pochopí. Bol odo mňa síce o rok mladší, ale to neznamenalo, že sa mi z neho nemohli podlamovať kolená.

„Ach, jasné, ty máš už teraz skúšky,“ potvrdil akoby sám pre seba a kýval si hlavou plnou ladných vĺn. Každá o ňom vedela, že je pekný a gentleman, ale len niektoré si všímali, že keď sa momentálne nesnaží nejakú zbaliť, oči mu hrajú veselými iskrami. Práve to sa mi na ňom páčilo.

„Ani nevieš ako rada by som sa s tebou vymenila,“ prerušila som trápne ticho, ktoré skoro ani nestihlo nastať a usmiala som sa na neho. Bola som síce staršia, no pri ňom som bola tak zvláštne drobná, že som musela vytočiť celú hlavu nahor, aby som videla ako sa tváril. Aj tentoraz mal v očiach iskry, ale iné. Ešte príťažlivejšie.

„Možno by som ti s pauzou mohol pomôcť,“ šepol mi do ucha, keď sa ku mne zohol, chytil ma za ruku a skoro nečakal na moje zvolenie a vtiahol ma akýmsi tajným vchodom do hradu, kde sme sa prepletali toľkými chodbičkami a schodiskami, že som po chvíli len verila jemu, že nás vedie dobre a nechala sa ním unášať.

Zastali sme až v miestnosti plnej tmy. Ani som si neuvedomila, že sa zotmelo, len okno, cez ktoré som videla von mi to potvrdilo. Jediným svedkom toho, že sme tam boli, boli hviezdy, ktoré síce veľa vecí vidia, ale nič neprezradia. Kým ja som si obzerala okolie, on mávol prútikom na staré rádio v kúte a odtiaľ sa ozvali prvé príjemné tóny slaďáku.

„Smiem prosiť?“ ozval sa v prítmí jeho chrapľavý hlas a kým som ja stihla súhlasiť, rozsvietili sa sviečky a zavládlo tlmené svetlo.

„Smieš,“ povedala som ticho a s mierne rozochveným hlasom, keď si ma bral do náručia a v momente, kedy sme k sebe zapasovali a naše telá delili len kusy látky, som necítila len jeho vypracované svaly, ale aj rytmus našich sŕdc a jeho zrýchlený dych na mojom krku. Bol to pocit, aký som ešte nezažila a do konca dní na neho budem spomínať.

Bola to noc, po ktorej sa všetko malo vrátiť do starých koľají. My sme boli znova len spolužiaci, ktorých okrem fakulty nespájalo takmer nič a moje, už nie tak nesmelé, pohľady na neho sprevádzalo hmkanie si. Vedela som už vtedy, že nie som tou pravou, neklamal mi v tom nikdy, ale neľutovala som, že som s ním išla.

„Ronnie, Ronnie, už musíme ísť!“ kričala na mňa spolužiačka, keď som stála posledný deň na Rokforte na nástupišti a dívala sa na veľkolepý hrad, ktorý som navždy opúšťala.

„Veď už idem,“ zamrmlala som si a spolu s kufrom som sa vydala ku dverám, v ktorých som sa s niekým zrazila. „Prepáč!“ vypustila som ihneď z úst a až potom zdvihla zrak. K nemu.

„Ronnie,“ vydýchol akoby som bola tá posledná, ktorú tu čakal. Pomohol mi s batožinou, jemne ma vzal za ruku a viedol ma ako vtedy. A ja som sa nechala, akoby sa odvtedy nič nezmenilo. Akoby nemal ďalšie a ja iných. Rýchlo našiel prázdne kupé, ktoré za nami zatvoril, zatiahol záves a zadíval sa mi priamo do očí, pričom mi svojimi mäkkými dlaňami hladil tvár. „Ronnie, ja, chcem ti povedať, že aj keď sa už možno nikdy nestretneme, že na teba nezabudnem. Viem, viem, že to možno vyzerá zvláštne a môže to znieť, že to hovorím každej, ale nehovorím. Si jediná, na ktorú budem spomínať.“ Pošepol mi do tváre a jemne ma pobozkal.

Po tejto spomienke som roztvorila oči a prstom si prešla po perách. Už nikdy to neucítim.

https://38.media.tumblr.com/c9342514ab8cd1f5907a4397f63fbe32/tumblr_mwat6gN51I1rxgopvo1_500.gif

[ » na začiatok « ]