Kapitola:
Pridaná: 19.1.2014, 13:22:28
Čítaná: 5911×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Krey, Yomi, Kurama, Satoshi
Stručný dej: Nebo- peklo, zem- podsvetie, ríša ľudí- ríša démonov, život- smrť...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zoznámenie 2 » Pravá tvár

No, prvú kapitolu som dokončil strašne dávno. Uvedomil som si, že by som zvládol dať sem aj druhú, no bojím sa, že som vyšiel z cviku. Budem sa snažiť ju spraviť, čo najlepšie.

Tak teda sa do toho pustíme!

Nezvyčajná trojka kráčala po úzkych uliciach. Kde, tu, sa povaľovali zvalené odpadkové koše z ktorých vybehovali potkany alebo sa v nich hrabali túlavé mačky. Pri tomto pohľade si Yomi odpľuvol a znechutene poznamenal.

„Ľudské pokolenie je nechutné.“

Kuramovi sa to tiež nejako nepozdávalo, ale radšej zmenil tému tak, aby chlapca už nestrašil, no jeho vzhľad, hlavne uši, však dokonale prezrádzali, že nie je odtiaľto.

„Aký máš dom, chlapče?“

Satoshim troška trhlo.

„Bývam v b-byte, pane.“

Kurama si vzdychol a poznamenal.

„Volaj ma Kurama,“, no keď to dopovedal, všimol si Yomiho pohľad a dodal, „áno a jeho môžeš volať Yomi.“

„Č-ČO?! Si strašný kretén, Kurama! Tento potkan, nemá právo vyslovovať naše mená!“, vybuchol Yomi.

Satoshi sa zastavil a vytreštenými očami sledoval túto scénu. Dvaja chalani, približne v jeho veku sa hádali, k tomu boli z jedného sveta, ale nie z toho jeho a považovali ho za potkana. Teda aspoň ten Yomi.

„Ale, ale! Koho to tu máme?“, ozval sa nepríjemne známy hlas. Hlas patril Satoshiho nenávidenému spolužiakovi.

„Gendo...“

„Áno som to ja, ty moje batoľa. A kto sú títo krásavci? Tvoje priateľky? Ahahhahaha. Navaľte prachy! Všetci.“, kývol hlavou na dvoch chalanov, ktorí stáli v tieni opretí o stenu. Približovali sa.

Kurama kývol Yomimu hlavou, aby počkal.

„Satoshi?“

„R-radšej mu dám peniaze, nech mi dá pokoj.“, povedal chlapec skľúčene.

Kurama zdvihol ruku a položil ju na Satoshiho plece. On prekvapene zdvihol pohľad.

„Nebuď smutný. Ty nám dáš dočasné ubytovanie. Sme ti dlžní niečo, tak aspoň toto vyriešime za teba, dobre?“

„U-hm...“

Slová sa mu akoby vytratili z úst, jeho oči zaliali slzy. Po prvý krát sa ho niekto zastal. Kurama sa naňho usmial a otočil sa k Yomimu.

„Čo tam stvárate, poserínkovia?!“, kričal Gendo.

Yomi to nevydržal a skríkol.

„Povedz mi to do očí!“, len čo to dopovedal, zmizol v pare čierneho dymu.

„Dívaj sa.“, zašepkal medzičasom Kurama Satoshimu, stále ho držiac za plece. Jeho úsmev prezrádzal, že dôveruje priateľovi a nielen to, oni milovali boj.

„Kde zmizol ten černooký sráč?! Dopekla, kde je?!“

„Tu som...“, ozvalo sa za Gendom.

Ten sa v mihu oka otočil a stál zoči voči... príšere.

„T-t-to je príšera!!!“, skríkol.

Satoshim myklo. Kurama to spozoroval a potichu povedal.

„Yomi je jedným zo Siedmych posvätných démonov. Démov Noci. Jeho oči menia farbu, jeho tvár sa predĺžuje a jeho nechty, ako si môžeš všimnúť, ostávajú predĺžené.“

Jeho oči prezrádzali, že to myslí smrteľne vážne.

Yomi zdvihol pazúry a so šialeným úsmevom sa rozmachol. Gendo vykríkol. Celé jeho oblečenie sa roztrhalo a on padol na zem, úplne nahý.

„Kto je teraz sráč?“, úsečne a celkom cudzím hlasom sa spýtal Yomi.

Kurama pustil Satoshiho plece a dal sa smerom k prestrašeným Gendovým priateľom.

Začala mu okolo tela prúdiť aura. Bielo-červená.

„Vypadnite a vezmite so sebou tohoto magora.“, keď to dopovedal, ešte hlbším hlasom skríkol, „IHNEĎ!“

Dvaja kamaráti neotáľali, čo najrýchlejšie vzali nahého Genda a utekali niekam do ulíc. Yomi zmenil svoju podobu späť, takisto aj Kurama prestal svetielkovať.

„To tvoje žiarenie, ja snáď raz prídem o oči.“, na oko znechutene poznamenal Yomi, no jeho úsmev prezrádzal spokojnosť.

„Pardon, bratku.“, poškrabal sa na hlave Kurama.

Satoshi sa musel usmiať. Len nevedel, čo ma ďalej robiť. Vedel, že musí niečo povedať.

„Tak ideme? Ak chcete samozrejme.“, dodal rýchlo.

Chvíľu bolo ticho. Satoshi nevedel, čo má robiť, tak len pozeral z jedného na druhého. Potom len Yomi prikývol.

*Oni sa snáď dorozumievajú!*

Pristúpil k prekvapenému Satoshimu a pozrel sa mu do očí. Chvíľu takto nehybne stál, akoby odhadoval jeho charakter a nakoniec nastavil pravú ruku.

„Priatelia?“, povie a usmeje sa.

Jeho úsmev úplne zmení jeho tvár, odrazu vyzerá mladšie. Satoshi mu pomaly podá ruku a zašepká.

„Pr-priatelia.“

„Ták, to by bolo a teraz hor sa do tvojho bytu, Satoshi. Prosím, zaveď nás tam, ako si nám sľúbil.“, prerušil tento okamih Kurama.

„Už to bude, p- Kurama.“

Keď ho konečne nazval meno, tak sa pousmial a ešte poznamenal.

„Keď tam už budeme, tak ti všetko vysvetlíme.“

[ » na začiatok « ]