Kapitola:
Pridaná: 19.3.2013, 13:19:28
Čítaná: 3207×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Krey, Yomi, Kurama, Satoshi
Stručný dej: Nebo- peklo, zem- podsvetie, ríša ľudí- ríša démonov, život- smrť...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zoznámenie 2 » Pravá tvár

Tak to mi zase raz napadlo, že niečo napíšem. Sám seba musím dokopať na pokračovanie, aj keď neviem, či sa to bude vôbec niekomu páčiť. Hoci len kvôli dvom, trom ľuďom som ochotný to dokončiť. Tak dúfam, že sa bude páčiť.

Prajem pekné čítanie.

Zem sa začala otriasať. Prichádzali.

„Otvorte bránu!“, skričal niekto z hradieb. Brána sa začala pomaly, so škripotom otvárať. Vojaci pobehovali sem a tam. Neboli to však normálny vojaci. Ich telá boli pokryté zbrojou, ťažšou ako je váha troch dospelých mužov. Niektorí z nich boli vyzbrojení dvojručným mečom, ktorý mali upevnený na chrbte, iní zase mali dva meče visiace im po oboch stranách tela a nakoniec tí na hrádbách, boli vyzbrojení lukmi a drobnými vrhacími dýkami.

Kurama ich napočítal len na nádvorí pred bránou asi dvestopäťdesiat. Do vojny to určite nestačilo. Preto sem jeho otec pozval ďalšiu "zver", ako to on nazýval.

Cez bránu vošli prví vojaci, alebo skôr obludy. Telá mali tmavo-zelené, oči žlté a ich tváre pripomínali divoké svine. Niektorí mali hlboké jazvy brázdiace ich telo. Tí boli určite veteráni z Veľkých vojen. Boli síce starí, ale vedeli ešte vždy narábať so zbraňou lepšie ako hocijaký mladý bojovník.

Z premýšľania Kuramu prebrala niečia ruka na jeho pleci. Prudko sa otočil s rukou pripravenou na úder.

„Na vlastného otca chceš zaútočiť?“, s úsmevom na tvári sa spýtal Krey.

Kurama spustil ruku, sklonil hlavu a povedal.

„Prepáč, otče. Nepriatelia sú všade, tak...“

„Nemusíš sa ospravedlňovať. Som rád, že si pripravený kedykoľvek sa brániť a že si v strehu. Pôjdem privítať návštevu. Ty choď. Máš úlohu. Ideš do sveta ľudí. Nepozeraj na mňa tak! Ideš a hotovo! To je príkaz.“, otočil sa, urobil pár krokov a zastavil sa.

„Ešte niečo. Pôjde s tebou aj Yomi. Obaja musíte byť v bezpečí. Zbohom synak.“

„A-al-ale?! Otče!!!“, skričal Kurama, no jeho otec ho už nepočul. Zmizol.

~O tri hodiny neskôr~

„Kurama?“

„Ano?“

„Prečo sa tak tváriš?“

„Ako sa tvárim?“

„Tak ustarane, veď tvoj otec povedal, že vojnu vyhráme.“

„Mhm, ale prečo nás potom posielal preč?“

„Bál sa, aby nás nikto neuniesol alebo aby nás niekto nezabil. Najatí vrazi sa tu len hemžia.“

„Yomi, ja si to nemyslím. Ale to je už jedno. Čo teraz? Sme vo svete ľudí a kam teraz? Ja sa tu vôbec nevyznám.“

„Hmm.“

„Takže ani ty nevieš čo a ako?! Super! Sme niekde v prdeli sveta, nie je tu nikto, kto by bol normálny a povedal nám cestu. A ja som taký sprostý, že som si nevzal mapu sveta ľudí. Ty nemáš nič tiež čo?“

„Buď už ticho, doprdele! Snažím sa racionálne premýšľať a ty mi tu do toho bľabotáš ako stará panna.“

„No jasné! Typický Yomi! Vždy nad všetkým premýšľa! A tak urobiť niečo? Há, há, há?!“

„Ticho! Niekto tu je...“

Kurama zbystril uši a hneď to počul. Šuchot lístia v kríku za nimi. Pozrel sa na Yomiho, ktorého oči už stihli nadobudnúť čierny odtieň. Ten mu len prikývol. Kurama si kľakol, pripravený skočiť, zatiaľ čo Yomi sa rozplynul. Obaja zamierili ku kríku.

'Ten, čo ich tak dlho pozoroval už dlho žiť nebude.', pomyslel si Kurama uprostred skoku. Z kríka sa ozval vyľakaný hlas. Kurama dopadol do kríka šokovaný tým, že ten, kto ich pozoroval nie je démon, ale človek. Videl, čo človeka vystrašilo prv, než naňho skočil on. Yomi stál za ním, jeho oči čierno svietili. Držal chlapca zozadu. Jeho pravú ruku mu vykrúcal dozadu až ku krku a svojou ľavou mu zvieral hrdlo pazúrmi.

„Nechaj ho, Yomi. Je to len chlapec.“

„Si si istý“

„Áno, cítim to z neho.“

„Dobre, ty si líška, nie ja.“, pokrčil plecami a pustil chlapca na zem.

„Kto si?“, opýtal sa ešte stále mierne prekvapený Kurama.

„J-ja?“, vykoktal chlapec.

„No nie, pýta sa toho stromu vedľa teba! Jasné, že sa to pýta teba!“

„P-pr-prepáčte, j-ja s-s-som vás nes-nes-nesledoval.“

„Pýtal som sa ťa ako sa voláš?“

„S-sa-sat-satoshi.“

„Dobre, tak Satoshi, počúvaj. Odveď nás niekam kde môžme bývať.“

„D-dobre. A-ale nez-nezabi-nezabijete m-ma v-však n-nie?“

„Nie, ale pohni sa. A prestaň už koktať.“

Chlapec sa zdvihol zo zeme, ešte raz sa pozrel na nezvyčajnú dvojicu, pregĺgol a vykročil smerom k svojmu domu.

„M-môžem otázku?“

„Už si sa opýtal.“, tvrdo mu odpovedal Yomi.

„Tak teda dve?“

„Toto bola druhá.“

„Tak štyri?“, nedal sa odbiť Satoshi.

„Bwahahahaahaha. Ale ti dal, Yomi. Kľudne sa pýtaj, ale ak sa mne alebo Yomimu bude zdať otázka až príliš podozrivá, tak... ťa jednoducho zabijeme. Platí?“

Satoshimu sa zježili všetky chĺpy na tele. Prehĺtol naprázdno a spýtal sa.

„Nie ste odtiaľto, však?“

„Dobrá otázka. Máš pravdu, nie sme.“

No ako som spomínal v úvode, možno to dokončím, možno nie, ale ak sa dnes nájde dosť ľudí, ktorí ma do toho dokopú, tak možno aj dnes dám druhú kapitolu. :) Ako vždy, komenty, SP a Šepkadlá s nápadmi sú vítané, prípadne vytknutie chýb. :)

[ » na začiatok « ]