Kapitola:
Pridaná: 18.1.2014, 21:02:06
Čítaná: 2659×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Ryuuhei, Kaori, Daichi, Kyo, Ayumi
Stručný dej: Zapisovanie si dní je len nevinná činnosť. Vážne to tak je?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia, horor

Kapitola: 1 » Deň prvý 2 » Deň druhý 3 » Deň tretí

No, áno, druhý diel je asi na svete no. Enjoy!

Ten hlas zrazu stíchol. Rýchlo som sa postavil zo stoličky a začal sa obzerať.

„Kto dopekla si?!“

Ticho. Stále to ticho. Keď tu zrazu sa vzduch akoby zavlnil a znova ten hlas prehovoril.

„Ak mi odprisaháš, že moja existencia bude len medzi nami, tak ti to prezradím.“

Prebehli mi zimomriavky po tele. Prinútil som sa ukľudniť, už aj tak roztrasený hlas a povedal som.

„Prisahám.“

Znova to zavlnenie.

„Myslíš, že to bude také jednoduché?! Prilož si hrot pera k boku hlavy, presne tam, kde máš očný nerv.“

„Čo?!!!! Ste vy vôbec normálny?! Načo by som to robil?! Preboha...“

„Tak, teda zbohom.“

Zaváhal som. Zvedavosť ma premohla, vzal som pero zo stola a pravou rukou si ho priložil tak, ako mi ten hlas povedal.

„A teraz?“, spýtal som sa váhavo.

Ticho.

*Odišiel?*, pomyslel som si.

„Zapni pero tak, aby ti hrot mieril na ten nerv a celou silou bodni.“

Zapnem pero, avšak moja ruka sa trasie.

„M-môžem ešte otázku?“

Po minúte ticha, hlas odpovie.

„Počúvam.“

„Keď spravím ako mi kážete, tak mi všetko vysvetlíte, však?“

Znova to ticho. Dlhšie ako predtým.

„Áno.“, ozval sa hlas z ničoho nič.

Privriem oči, napriahnem ruku a celou silou si ju vrazím zboku do hlavy. Bolesť, ostrá neznesiteľná bolesť, cítim ako mi krv steká po tvári, obe oči mám pre prípad zatvorené. Padám na kolená. Odrazu v mojej hlave akoby zahrmel blesk.

„Upokoj sa.“

„Kde si?!“, skríknem, no neotváram oči.

„Psst. Už ťa to nebolí, môžeš otvoriť oči.“

A vážne, bolesť prestala, avšak bojím sa stále otvoriť oči.

„Ty si ale číslo. Ohmataj si to miesto a potom mi uveríš.“

Pomaly dvíham ruku k tvári, pero mi už dávno vypadlo, prechádzam pomaly k miestu odkiaľ som cítil vytekať krv. Je zahojené! Rýchlo otvorím oči, no zrazu to oľutujem. Oslepí ma slnko.

„Au... nechápem, kde som?!“

„Si doma. Je ráno.“

*Čože? Veď pred chvíľou bol večer?!*, pýtam sa sám seba nechápavo.

Smiech.

*Ono sa to zo mňa smeje.*

„Prepáč, ale keďže som v tvojej mysli, tak ti dokážem čítať aj tvoje myšlienky. Tým, že sme uzavreli pakt, tak si mi dovolil dostať sa bližšie k tebe a pochopiť ťa. A teraz je rad na mne, aby som sa ti ukázala.“

*Ukázala?! Čo to dopekla zase je za žart?!*

„Nezabúdaj, že ti čítam myšlienky!“

„Fajn, fajn, no kde si?“, spýtam sa už netrpezlivo a žmúrim oči.

„Som tu.“, ozve sa spoza mňa hlas. Dievčenský a oveľa príjemnejší ako ten v mojej hlave. Prudko sa teda otočím a vidím dievča. Je asi tak vysoké ako ja. Gaštanové oči a vlasy tej istej farby. Zrazu si to uvedomím.

„Ty si nahá!!!“, tresnem sa rukou po čele a otočím sa chrbtom. Cítim ako sa červenám.

„Ryuuhe?“, spýta sa dievča potichu.

„Á- áno?“, spýtam sa stále nesvoj.

„Môžeš, prosím ťa, prísť bližšie?“

„A-a-ako to m-my-myslíš?“

Zrazu počujem kroky, ktoré sa zmenia na beh a v zlomku sekundy ležím na zemi.

„Č-čo to dopekla vyvádzaš?!“

„Konečne mám brata!“, skríklo dievča natešene.

Snažím sa ukľudniť, ale stále cítim každý jej dotyk nahého tela. Chytím sa za hlavu a pomaly poviem.

„Prosím, vstaň zo mňa, v skrini sú nejaké tričká a tak, vyber si niečo.“

Cítim ako sa odo mňa odlepila a zasmiala sa. Nebol to nijaký nepríjemný smiech, bol skôr vďačný. Pousmial som sa a vyšiel z izby. Namieril som si to na toaletu. Vedel som, že školu nestihnem, tak som sa nikam neponáhľal. Umyl som sa a pozrel do zrkadla.

„MOJE OČI!!!“, skríkol som.

Všetko na mne bolo rovnaké, ale farba mojich očí sa zmenila. Neboli modré ako kedysi. Boli modré, ale v samej podstate mali kopec červenej. Pretrel som si ich. Stále to tam bolo. Zrazu niekto vbehol do kúpeľne.

„Čo sa stalo, Ryu?“, s obavami sa spýtalo dievča.

Poškrabal som sa vzadu na hlave a otočil sa k nej. Vytreštil som oči. Mala na sebe moju košeľu. Pod ňou nemala nič. Chvalabohu, že bola aspoň dostatočne dlhá. Cítil som, ako naberám farbu. Bola krásna. Potriasol som hlavou.

„Ja len, moje oči, čo sa s nimi stalo?“

Priblížila sa ku mne. Zľakol som sa a cúvol som k umývadlu. Prišla znova bližšia až dokiaľ nebola na mne nalepená. Chytila mi tvár do oboch rúk a zdvihla sa na špičky. Pozerala mi priamo do očí.

„Sú krásne. Také aké majú byť. Si jeden z mála, kto môže mať takéto oči. Sú to oči Boha Osudu.“

V tej chvíli ako to dopovedala, priblížila svoje pery k mojim. Pobozkala ma. Bolo to nežné. Môj prvý bozk, vzatý dievčaťom, ktoré nepoznám. Zatvoril som oči a objal ju oboma rukami. Jemne vzdychla no nebránila sa. Ovinula ruky okolo mňa a pritisla sa bližšie.

Zrazu zazvonil mobil. Strhol som sa. Odlepila sa odo mňa a odstúpila.

„J-ja...“

„Pššt. Choď.“, povedala potichu a kývla na dvere.

Cítil som sa divne. Vošiel som do izby, vzal mobil a zdvihol ho.

„Kde trčíš?“

„Kyo? Tak, doma, necítim sa práve najlepšie. Zajtra však prídem. Drž sa, čau.“

„Ale...“

Nenechal som ho dohovoriť a zrušil som ho. Vzdychol som si.

„Nebuď tvrdý na priateľov. A hlavne nie na svojho najlepšieho.“, odpovedalo spoza mňa dievča. Otočil som sa k nej a spýtal sa.

„Povedz mi prosím, kto si a čo sa to vlastne deje?“

Prebehla okolo mňa a hodila sa na posteľ.

„Ako som ti sľúbila, poviem ti všetko, ale nie teraz. Volám sa Ayumi. Kto som? Som vlastne tvoj pomocník. Si Boh Osudu.“

Pozeral som na ňu ako na zjavenie. Vlastne ona bola zjavenie.

„Boh Osudu... Ayumi... pero do hlavy... toto je snáď zlý sen!“, skríknem a hodím sa na stoličku.

Zrazu sa Ayumi postaví a ide ku mne. Sledujem, čo chce spraviť. Jej úsmev je úprimný a oči plné života. Je krásna, hoci ju nepoznám. Zastane nado mnou. Nakloní sa a povie.

„Poď si ľahnúť, musíš sa vyspať.“, len čo to dopovie, chytí ma za ruku. Postavím sa a nechám sa odviesť do vlastnej postele, ako päťročné decko.

Vážne som unavený. Prikryjem sa perinou a otočím sa ku stene, vždy tak zaspávam.

Cítim ako ma odkryje a ľahne si za mňa.

„Č-č-čo to...?!“, nestihnem ani dopovedať, keď ma otočí k nej a priloží mi prsty na pery.

„Sladké sny.“, povie potichu, odtiahne prst a pobozká ma.

Keď sa odo mňa odtiahne, uvedomím si, že jej bozky a prítomnosť jej takmer nahého tela vyvolali u mňa nežiadúce účinky.

Pozerá mi do očí a pousmeje sa. Chcem ju bozkávať a chcem aby ten úsmev tu bol vždy. Neviem prečo, proste to chcem.

„A teraz spi.“, povie mi ešte raz a chytí mi obe ruky. Nechá ich vo svojich dlaniach a zatvorí oči. Ako tak na ňu pozerám, tak sa usmejem. Privriem oči a pomaly zaspávam.

[ » na začiatok « ]