Kapitola:
Pridaná: 18.1.2014, 22:36:27
Čítaná: 5737×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Ryuuhei, Kaori, Daichi, Kyo, Ayumi
Stručný dej: Zapisovanie si dní je len nevinná činnosť. Vážne to tak je?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia, horor

Kapitola: 1 » Deň prvý 2 » Deň druhý 3 » Deň tretí

Asi to je veľa, ale dokiaľ mám nápady, tak prečo nehodiť sem ďalší diel?

Have fun.

Pomaly sa preberám, ale nejako si necítim jednu ruku. Otvorím oči a hľadím na ňu.

„Č-č-č-čo r-r-r-obí m-moja ruka tam?!“, skríknem.

Ayumi sa na ten krik prebudí a jemne mi zatlačí ruku bližšie k sebe.

„V-v-ysvetli mi, p-prečo j-j-je moja ru-ruka j-je m-medzi tvojími prsiami?!“

Dievčensky sa zasmeje a pritiahne sa bližšie ku mne.

„Snáď sa ti to nepáči?“, spýta sa so šibalským úsmevom na tvári.

Som viac červený ako zrelé paradajky, tak len niečo zamrmlem a vytiahnem ruku z jej zovretia. Preleziem cez ňu a namierim si to k šatníku. Vezmem si veci a začnem sa obliekať.

„Idem do školy.“, poviem ani sa neobzriem. Práve si uvedomím, že sa prezliekam pred dievčaťom. Znova sa červenám.

„Nezabudni na svoj denník.“

Keď to poznamenala, tak som si uvedomil, že ten denník, je asi príčinou tejto veci. Chytím ho do ruky a otočím tam, kde som si začal zapisovať.

„ČOŽE?!“

„Asi si si uvedomil, že je tam zapísaný včerajší deň a noc so mnou, nemám pravdu?“

*Má pravdu, sakra.*

„Ja som tam nič nepísal!“

„Ja viem, funguje to tak, že keď nenapíšeš ty, ono to napíše za teba, ale len tvoju minulosť, budúcnosť musíš písať osobne. Vlastne...“, odmlčí sa, „vlastne, ty si môžeš priať rôzne veci a ony sa stanú presne tak, ako to chceš ty. Si Pán Osudu, dokonca Boh.“

Sťažka prehltnem.

„Hocičo?“, spýtam sa neveriaco.

„Áno, ale musíš to písať, ako denník, nie ako prianie.“

Sadnem si za stôl, vezmem pero do ruky a privriem oči. Otvorím ich a píšem:

/Milý denníček, dnes bolo jedno z najkrajších rán, aké som zažil. Ayumi je úžasná. Včerajšku som nechcel veriť, až dokiaľ som sa neprebudil znova. Dúfam, že tento deň v škole nebude nudný. Rád by som nemal posledné prednášky, aspoň teda posledné dve. Sú dosť únavné. Tak ja teda pôjdem. Zatiaľ sa maj./

Keď som dopísal, zaklapol som denník a otočil sa k Ayumi.

„Ďakujem.“

„Za čo?“, nechápavo som sa opýtal.

„Za to, čo si o mne napísal a ...“, nestihla to dopovedať, lebo do izby vtrhol Kyo a skríkol.

„Táááák a ide sa do školy!!!!!!!!! Ty...“, nestihol dopovedať, len zvesil plecia a vytreštil oči.

Musel som sa zasmiať. Vyzeral fakt komicky. Pozeral raz na mňa a raz na Ayumi, pričom len nezmyselne pohyboval sánkou. Pribehol ku mne, stlačil mi plece a spýtal sa ma.

„Č-čo... Kto?!... “, nevedel zo seba dostať správne slová.

„Toto je Ayumi. Ayumi toto je Kyo.“

Zdvihla si prikrývku vyššie, aby jej nebolo vidieť prsia a pozdravila mu.

„Ahoj, Kyo.“

„A-ahoj. Aký je v-váš vzťah?!“, nechápavo sa spýtal.

„Tak...“, poškrabal som sa na hlave, lebo som nevedel vlastne ani, aký má ona so mnou vzťah.

„Milujem ho.“

„ČO?!!!!“, skríkli sme obaja neveriaco.

„Tak už viem, prečo si neprišiel do školy. Mohol si mi to hneď oznámiť. Idem, maj sa.“, povedal po chvíli Kyo a odišiel.

Zostalo ticho. Privrel som oči a postavil sa.

„Musím ísť, prídem večer.“

„P-prepáč mi. Inak, prídeš skôr. Poobede. Písal si to denníku.“

„Neverím v to. Tak ahoj večer.“

Odišiel som z miestnosti a zamieril von. Pomaly som kráčal do školy. Vedel som, že budem meškať, lebo už bolo za päť minút deväť, prednáška začína o deviatej a do školy mám polhodinovú cestu. Vzdychol som si.

---O 5 hodín neskôr ---

Tak a už len na tie večerné dojsť a mám pokoj. Kyo sa neukázal ani na jednej prednáške. Sedel som teda sám a hľadel dopredu. Netrápilo ma nič naokolo. Zrazu som začul ako si za mnou šepkajú.

„Počul si to?“

„Čo?“

„Posledné prednášky vraj odpadajú, lebo sa niečo stalo profesorke.“

Keď som to počul, hneď som sa zodvihol zo stoličky, schytil tašku a vybehol z triedy. Utekal som ako som vedel. Vletel som do izby, kde ma na posteli už čakala Ayumi. Zodvihla hlavu a zašepkala.

„Už mi veríš?“

„Ale ....ako?!“

„Si Boh Osudu. Splní sa, čo si budeš priať. Je to najsilnejší Boh. A ty si ten Boh.“

„A tá profesorka? Čo je s ňou?“

„Je mŕtva.“

Zrútil som sa na kolená a dlaňami si zakryl tvár.

„J-ja som j-ju za-bil.“

„Asi som ti to mala povedať skôr, ale ten denník spraví všetko tým najjednoduchším spôsobom, takže musíš písať jasnejšie, ak nechceš aby niekto zomrel a tak podobne.“

„Myslel som si, že to nebude všetko také jednoduché.“

„A čo si čakal? Ani ostatní Bohovia to nemajú o nič ľahšie.“

„Ostatní?! Kto ostatní?!“

„Sú takí ako ty. Ale nie takí silný.“

„Je viac Bohov Osudu?“, spýtal som sa prekvapene.

Zachichotala sa.

„Nie, ty hlupáčik. Každý z nich má iné poslanie. Niektorí však sú už dosť silný, aby sa ti mohli rovnať, preto musíš ukázať, že ich dokážeš uzemniť, že si silnejší.“

„O tom si mi nerozprávala?! Iní Bohovia... uzemniť... to ako vážne?!“

„Áno. Naučiť sa lepšie uvádzať svoje myšlienky na papier, konkrétnejšie. Poď, porozprávam ti o tom.“

Sadol som si oproti nej na posteľ a ona začala rozprávať.

---Niekde v meste ---

Pršalo. Nikde nikoho, len v prázdnej úzkej uličke stojí postava. Malá postava, zahalená v kapucni. Zohne sa, vystrie ukazovák a namočí ho do vody v ktorej odrazu začnú víriť kvapky jeho krvi. Usmeje sa, zdvihne ukazovák z vody a povie:

„Našiel som ťa... Boh Osudu.“, keď to dopovie zablysne sa a ulička je znova prázdna.

---Naspäť v Ryuuheiovej izbe ---

Z ničoho nič sa Ayumi strhne a preruší rozprávanie.

„Je tu...“, zašepká.

Zmätene sa obzerám a spýtam sa jej.

„Kto?“

„Už odišiel.“

„Ale kto odišiel? Kto?!“, naliehavo opakujem otázku.

„Boh jedného zo živlov.“

„Čo?! Čo by tu robil?!“

„Asi ťa hľadá.“

Vzdychol som si. *Pre moju silu a blablabla.*

„Áno, presne pre to.“, znechutene poznamená Ayumi.

Zabudol som, že vie čítať myšlienky.

„Bol to Boh Vody, ak sa nemýlim, však?“

„Áno.“, povedala stroho, „Ryu, prosím, dávaj si pozor. Je silný. Nepodceňuj ho a hlavne nepodceňuj ani seba. Tvoja sila je tu.“, dotkla sa mu srdca, ktoré sa mu pri jej dotyku rozbúšilo ešte viac.

Usmial som sa, ani sám neviem prečo. Opätovala mi úsmev.

„Ďakujem.“

Chytila mi ruku a z ničoho nič ma stiahla na seba. Zavzdychala, no držala ma pevne na sebe. Vedel som, že sa červenám, ale nevládal som odtrhnuť oči od jej tváre.

„S-si kr-krásna“, zašepkal som hanblivo, lebo som ešte nijakému dievčaťu nikdy predtým nič také nepovedal a bál som sa, že ako zareaguje.

Zasvietili jej očí a zašepkala.

„Aj ty si krásny. Milujem ťa.“, nestihol som ani reagovať, hneď ma začala bozkávať. Nie tak, ako to bolo doteraz, ale inak. Vášnivejšie. Jej pohyby jazyka, jej reč tela, všetko to bolo dokonalé. Nechcel som aby táto chvíľa niekedy skončila.

Keď sme sa dobozkávali, tak som sa z nej odvalil. Neviem ako dlho sme sa bozkávali, ale vonku už dávno svietili hviezdy.

„Je to krásne, však?“, povedal som a pritom som ukázal na hviezdy, ktoré bolo vidno z okna.

„Áno, je.“, keď to dopovedala, chytila ma za ruku. Naše prsty sa preplietli. Nevadila mi jej prítomnosť, bol som sám sebou. Zavrel som oči a pomaly som upadal do driemot.

---

„Spi, láska moja. Oddýchni si. Zajtra budeš svoju silu potrebovať proti nemu.“, potichu sa prihovárala Ayumi. Milovala ho. Od prvého okamihu, čo dostal denník. Bál sa jej, ale odkedy mu ukázala svoju pravú tvár, len ona poznala jeho pocity. Možno sa zdal byť slabý, no v skutočnosti bol silnejší ako všetci dohromady. Skoro sa rozplakala, keď videla, ako ju poslúchol a vrazil si to pero do hlavy. Nechcela, aby si ublížil, hoci vedela, že ho aj tak potom nebude nič bolieť.

„Milujem ťa.“, ako to dopovedala, usmial sa a otočil sa presne tam kde sedela. Stále sa držali za ruky. Vedela, že teraz sa môže červenať a aj to robila. Prikryla ho a ľahla si k nemu.

„Som tu len pre teba.“, zašepkala a privrela oči. Zaspala.

[ » na začiatok « ]