Kapitola:
Pridaná: 24.12.2013, 11:06:11
Čítaná: 3437×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Sirius Black, James Potter, Remus Lupin resp. Záškodníci, Lily Evansová, Severus Snape
Stručný dej: Ako vznikala Záškodnícka mapa? A prečo vlastne? A čo na nej bolo také super okrem pochodujúch labiek? Veď Rokfort predsa nie je taký veľký, proste hrad... ! V tejto poviedke sa Vás pokúsim previesť rôznymi poschodiami a súčasťami hradu, do ktorých sa naši hrdinovia dostanú vďaka vlastnej šikovnosti... alebo aj nešikovnosti :D A mimochodom, už som spomínala, že svoju rolu dostane aj temná strana?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » ... žaláre 2 » ... prízemie 3 » ... prvé poschodie

Všetka zábava skončila v momente, keď vzorne napochodovali do kabinetu profesorky McGonagallovej a so sklopenými hlavami si vypočuli rozsiahly príhovor o svojej bezhraničnej nezodpovednosti a zarážajúcej nevyspelosti vzhľadom na blížiace sa skúšky VČÚ, ktoré, ako sa zdá, vehementne ignorujú.

„Oddnes žiadne túlenie sa po hrade,“ uzavrela a obdarila každého z nich veľmi škaredým pohľadom. „Budete sa pripravovať na skúšky a budete mi pravidelne nosiť domáce úlohy, ktoré vám osobitne zadám.“

„To predsa nie je potrebné, pani profesorka,“ zaprotestoval Sirius, no keď jej obočie vyskočilo do vlasov, radšej zmĺkol.

„A čo by ste navrhovali, pán Black? Nebudem vás podporovať v lenivosti a podvádzaní, áno, pán Lupin, netvárte sa tak prekvapene, myslíte si, že neviem čo všetko máte na svedomí? Je najvyšší čas urobiť z vás ľudí,“ povedala a keď sa Remus zachichotal, na moment jej tvár zmäkla, akoby sa chystala usmiať. „Chcete niečo dodať, pán Lupin? Práve od vás by som čakala, že budete rozumnejší. Ten prefektský odznak ste nedostali náhodou.“

Prikývol a opäť zvážnel.

„Navyše sa koncom týždňa dostaví pán Pettigrew a vzhľadom na nepríjemné udalosti v jeho rodine očakávam, že sa mu pokúsite pomôcť aspoň so školou.“

Všetci traja prikývli.

„A Potter,“ spomenula si ešte. „Kedy bude metlobalový konkurz?“

„Budúci utorok,“ zamrmlal akosi bez nálady.

„Dobre, choďte.“

Pomaly opustili jej pracovňu a vliekli sa chodbami na večeru.

„Myslí to naozaj vážne?“ vrčal Sirius. „Ak nám dá úlohy navyše, nebudem mať chvíľku voľného času.“

Remus sa však tváril skrúšene. „Má pravdu. Tento rok by sme mali trochu skrotnúť.“

„Ty si ten posledný, ktorý by nás mal súdiť, Námesačník,“ uškrnul sa Sirius. „Nie si to ty, kto behá každý mesiac po štyroch a vyje na mesiac?“

„Sklapni,“ odbil ho, ale na tvári sa mu tiež mihol úškľabok, potom, akoby chcel zahovoriť, upriamil pozornosť na Jamesa: „Čo ti je, Paroháč? Tváriš sa ako v skutku pribrzdený horský troll.“

„Nič,“ zavrčal, no Remus pokračoval: „Je to kvôli Evansovej?“

„Čo je s ňou?“ rýchlo vyzvedal Sirius.

„James ju videl bozkávať sa s iným.“

Sirius sa zarehotal a buchol priateľa po chrbte. „Nenechaj sa odradiť, Paroháč.“

„Je mi to ukradnuté,“ ohradil sa dotknuto.

„Iste,“ kyslo poznamenal Sirius. „Takže ťa nebude trápiť, keď ti poviem, že práve kráča k nám?“

„Kde?“ vystrel sa ako struna a rýchlo sa obzrel. Krátka bočná chodba však bola prázdna, napravil si tašku na pleci a prevrátil oči, kým sa Sirius váľal od smiechu. „Veľmi vtipné, naozaj. Prasknem od smiechu.“

Tak, ako avizovala profesorka McGonagallová, na konci týždňa prišiel do školy Peter, skľúčený, nešťastný zo života, plný nevyriešených otázok o svojom mŕtvom otcovi. Pošepkávalo sa, ale to by pred priateľmi nikdy nepriznal, že jeho otec donášal nesprávnej strane. S kým sa mohol o niečom takom objektívne porozprávať? Kto mu mohol povedať pravdu a napokon - uveril by jej, nech by bola akákoľvek?

Vyhýbavo odpovedal na Remusove starostlivé otázky, aj Jamesovo priateľské podpichovanie, nech sa pripraví na rušnú noc, pretože stretnutie po tak dlhom čase proste musia osláviť porušením školského poriadku; zatiahol závesy na posteli a predstieral, že spí, bol príliš unavený na pretvarovanie sa, že je všetko v poriadku.

„Rozprávam sa s tebou,“ zaluskala mu prstami pri uchu.

„Hm?“ vydal zo seba neurčitý zvuk bez toho, aby odlepil oči od diania na ihrisku.

„Kam to v noci chodievate?“

„Uhm,“ prikývol, zdvihol k perám píšťalku a prenikavo zapískal. „HOKLYOVÁ! SI PRIJATÁ!“ zreval cez celé ihrisko, opäť zapískal a otočil sa ku skupinke deciek nesmelo postávajúcej s metlami v rukách. „A teraz vy. Predveďte sa, potrebujem strážcu, takže na začiatok obletíte trikrát obruče!“

Všetci vysadli na metly a postupne sa odrážali do vzduchu. James odvrátil pohľad a akoby si až teraz uvedomil, že Lily stojí kúsok od neho, sa frajersky uškrnul. „Chcela si niečo, Evansová? Ešte budem vyberať jedného odrážača. Udržíš vôbec pálku v ruke?“

„Určite dostatočne pevne na to, aby som ti s ňou jednu švacla,“ odsekla. „Snažím sa s tebou komunikovať už päť minút, ak si si nevšimol.“

„Hej, hej,“ zahundral s očami opäť upretými na ihrisko. „Dobre! Zostanú len tí, čo sa vedia udržať na metle!“ zareval, natiahol ruku a bez najmenšieho zaváhania, akoby to bola najprirodzenejšia vec na svete, povedal: „Hore sa!“ Metla mu skočila do dlane, obzrel sa ešte raz na Lily a žmurkol. „Rád pôjdem s tebou na rande, Evansová, ale až niekedy inokedy, dnes nemám čas.“

Prekrížila si ruky na hrudi a na tvári sa jej usadil mierne znechutený výraz, pričom si hrýzla do pery, akoby sa rozhodovala, či mu má pripomenúť, že je šťastne zadaná, alebo ho stačí ignorovať.

„Trhni si,“ odvetila napokon sledujúc ho, kým stúpal k oblohe a keď opäť zaznel hvizd jeho píšťalky, vykročila späť ku hradu.

James medzitým roztriedil nádejných strážcov do dvojíc. Vedel, že navzájom si nebudú pomáhať a budú hádzať najhnusnejšie rany, aké kedy metlobalový svet videl, len aby súper pohorel a presne to mienil využiť. „Budete sa striedať po troch nadhodeniach. Kto nechytí dve, automaticky končí, takže... Začíname!“

Zapískal a sediac na metle vysoko nad obručami všetko sledoval. Prvý nájazd a lopta preletela mimo obruče. Netrafil, ale ani strážca sa neosvedčil. James zatskal jazykom a úplne odignoroval ďalšiu pustenú loptu, kým mu pohľad blúdil ponad hlavy prizerajúcich sa študentov ďaleko za ihrisko. Chodníkom k hradu sa vzďaľovala drobná postava s ohnivočervenými vlasmi a o pol kroka za ňou, akoby jej nestíhal, ponáhľal sa chlapec v dlhom čiernom habite. James veľmi dobre vedel, kto to je a cítil, ako ho pohľad na Severusa Snapa podráždil. Ako sa vôbec opovažuje taký odporný tvor zhovárať s Lily? A prečo mu ona odpovedá, prehadzuje si vlasy... prečo sa smeje... berie si od neho lístoček?

„Ďalší!“ zakričal len tak mimochodom, keď tretia lopta preletela cez obruč a strážcovia sa vymenili.

Napokon, prečo ho to tak trápi? Uškrnul sa nad svojimi myšlienkami. Na Snapa predsa nemusí žiarliť, to nie je nijaká konkurencia. No z nejakého nevysvetliteľného dôvodu ho Snape štval viac ako Nestor, hoci sa s ním Lily vodila za ruky po celom hrade. Možno preto, že už teraz cítil triumf, ktorý ho čaká po prvom zápase proti Bystrohlavu, za ktorý Nestor hral ako stíhač. S Jamesom sa nemohol rovnať.

Lily so Severusom zmizli za radom stromov a James mohol opäť nerušene sledovať hru. Oni však pokračovali vo vážnom rozhovore.

„Daj tomu pokoj,“ dohovárala mu Lily, kým prišli k malej bráne s padacím mostom. „Ja sa o tom s Potterom porozprávam, dobre?“

Severus zmraštil čelo. „Dokážem ti, že mám pravdu, Lily,“ odvrkol tvrdohlavo. „Potter k tebe nikdy nebude úprimný. Príliš mu veríš!“

„Neviem, čo ťa tak štve,“ namietala. Prešli popod arkádový vstup Zvoncovej veže a ocitli sa na hlavnom nádvorí. „Potter je jeho kamarát, musí to vedieť a pri troche šikovnosti to z neho dostanem. Hlavne nerob hlúposti, Sev.“ Zastali, Lilin pohľad smeroval na náprotivnú stranu nádvoria, odkiaľ sa k nim pomaly blížil Nestor. „Už by si mal ísť, Sev.“

V očiach sa mu zablýskalo. „Nechápem čo na ňom máš.“

„Rozumieme si,“ odvetila zapýrená až po končeky vlasov. Nemohla priznať, že vzala prvé čo sa jej naskytlo - tak dobre, druhé, ale Potter sa nepočíta - len aby umlčala posmešky spolužiačok. No a čo, že čaká na toho prvého?

Severus obdaroval jej vyvoleného znechuteným pohľadom, rýchlo sa rozlúčil a odišiel. Lily vykročila svojmu priateľovi oproti. „Ahoj, ponáhľaš sa niekam?“ spýtala sa s úsmevom. Možno by mohli zájsť do auly Východného krídla, kde sa dnes mala konať beseda s predsedom Wizengamotu. Veľmi rada by si vypočula jeho odôvodnenie, prečo nadviazali takú úzku spoluprácu s Dementormi.

„O pol hodinu nám začína metlobalový konkurz,“ odvetil, zdvihol zrak na hradby za jej chrbtom a niekomu kývol.

Obzrela sa, bol tam Sirius Black, opretý o cimburie pozeral dolu na nádvorie a zdalo sa, že vôbec nepočúva, čo mu hovorí Slizolinčan po jeho boku, v ktorom spoznala jeho mladšieho brata. Napokon, pri tej podobe to nebol až taký problém.

„Nevedela som, že máte dnes konkurz.“

„Chcel sme začať skôr, ale vopchal sa nám tam Potter a viem, že on neskončí skôr než o tretej.“

„To chápem,“ zasmiala sa. „Tak veľa šťastia.“

Sklonil sa, aby ju pobozkal na líce a vykročil k padacej bráne.

Do auly na šiestom poschodí prišla, takpovediac na poslednú chvíľu. Debata už začala a tak sa s malou dušičkou usadila v zadnom rade, tašku si zasunula ku nohám a pozorne počúvala.

Predseda bol vysoký útly muž so živými očami, prísnym výrazom a kartáčovými fúzmi. Lily ho predtým vídala len na obrázkoch v Dennom Prorokovi, vždy, keď Wizengamot prijímal nové opatrenia, ako napríklad pravidlo, že je lepšie na Smrťožrúta použiť Neodpustiteľnú kliatbu, než nechať ho ujsť.

Pán Bartemius Crouch, vedúci oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva a predseda Wizengamotu stálo na tabuli nad jeho hlavou.

„... Wizengamot sa rozdeľuje na dve snemovne,“ vysvetľoval práve zvučným hlasom. „Čestná snemovňa sa skladá z čarodejníkov, ktorí patria k významným čarodejníckym rodom, prejavili záujem o zasadanie vo Wizengamote a dosiahli vek tridsaťštyri rokov...“

„Bez ohľadu na to, či budú súdiť svojich spojencov alebo nepriateľov,“ dodal Sirius a bez vyzvania si k nej prisadol.

Za normálnych okolností by si možno ja odsadla, aby ju zbytočne neotravoval, ale tentoraz mal navrch. V administratívnych záležitostiach čarodejníckeho sveta bola nováčik, kým on pochádzal z jednej z tých významných rodín.

„Ale počet členov Čestnej snemovne nebude nikdy taký, aby mohli prehlasovať nezávislú Radu ministerstva.“

Sirius sa uškrnul. „Nebuď naivná... nezávislú radu. Keby im nepredsedal Crouch, polovica Azkabanu by sa prechádzala po uliciach.“

„Zdá sa mi to, alebo sa priveľmi vyznáš?“

„Vieš, u nás doma nie je Crouch práve obľúbený, odkedy poslal strýka Cygnusa na tri roky do väzenia kvôli donášaniu temnej strane. Mal dostať oveľa viac, ale má príliš vplyvných priateľov,“ priznal trpko, pobúchavajúc nechtami po stole a vzápätí sa pridal k búrlivému potlesku pre Croucha, ktorý práve dokončil svoju vyčerpávajúcu úvodnú prednášku o zložení a funkcii Wizengamotu.

Na jeho miesto si teraz zastal Dumbledore, ktorý doteraz sedel bokom. „Ďakujeme za poučné slová, Bartemius, ak vám to nebude prekážať, môžeme sa rovno presunúť do druhej časti nášho stretnutia a tou je debata. Nech sa páči,“ mávol prútikom a po jeho pravici sa zjavilo pohodlné mäkké kreslo a malý konferenčný stolík s nápojom. „Dúfam, že vás moji študenti príliš nevyčerpajú.“

Pán Crouch si s vďakou sadol, odpovedal pár zdvorilostných fráz a vyzval študentov k otázkam.

„Aj by som sa niečo opýtal, ale keď vidím McGonagallovú, mám strach, že to poseriem,“ zašepkal Sirius a Lily sa pri pohľade na vedúcu ich katedry zachichotala. Profesorka stála na boku auly a všetkých si premeriavala prísnym pohľadom, ktorý jasne naznačoval, že len čo zaznie nejaká stupídna otázka, ocitne sa previnilec na koberčeku v jej kabinete.

„Ja to aj tak risknem,“ povedala Lily napokon a zdvihla ruku. „Lily Evansová, piaty ročník,“ predstavila sa, keď jej Crouch udelil slovo. „Zaujímalo by ma, či zvažujete oddelenú väznicu pre ľudí s menšími priestupkami, teraz, keď Azkaban strážia výlučne dementori. Podľa mňa je nespravodlivé, že čarodejníci, ktorí sa previnili napríklad krádežou, alebo neúmyselným zabitím musia byť pod vplyvom týchto tvorov.“

„Nie, slečna, nič také v pláne nemáme,“ pokrútil hlavou. „Dementori strážia Azkaban už roky a nikdy nebol s ich využívaním problém. V minulých mesiacoch sme ich počty zvýšili, ako som uviedol pre Denný Prorok, pretože sa rovnako zvýšil počet zadržaných a nebezpečných väzňov, ktorí si vyžadujú cely s posilnenou strážou.“

„Tomu rozumiem, ale oproti Smrťožrútom, ktorí si za svoje činy určite prísnu väzbu zaslúžia, sú tam aj ľudia...“

„Nemajte starosti, slečna, väzni sú držaní oddelene v rôznych častiach pevnosti a s náležite upraveným režimom. Samozrejme, že na vreckových zlodejom nenasadíme troch dementorov! Navyše, podľa ich reakcií a aj odborných štúdií je vplyv týchto tvorov konštantný miere previnenia. To znamená, že myseľ ľudí s temnejšou minulosťou zasahujú väčšmi, než previnilcov s menšími prehreškami a najmenej vplývajú na nevinných.“

„Nemôžem súhlasiť,“ vykríkol zrazu Sirius. „Som Black. Sirius Black. Viete, učili sme sa a určite ste si toho vedomý aj vy, že dementori nás nútia myslieť nielen na naše zlé činy, ale ja na hrôzy, ktoré sa nám stali, alebo ktorých sme boli svedkom. Nevinný človek môže potenciálne trpieť rovnako ako viacnásobný vrah!“

„V tom máte pravdu, pán... Black,“ odvetil pomaly vyslovujúc jeho meno. „Je to však veľmi relatívne, napríklad na zvieratá nemajú dementori takmer nijaký vplyv, takže sa polemizuje aj o vzťahu osobnej inteligencie a ich účinku na myseľ. Napokon za všetko hovorí fakt, že z Azkabanu sa doposiaľ nepodarilo ujsť ani jednému väzňovi a to je v dnešnej dobe veľmi dôležitý faktor!“

Sirius prikývol a zmĺkol. Crouch teraz odpovedal na otázku bystrohlavčana, či sa dá tvorom ako sú dementori vôbec veriť a ako s nimi rokujú.

„O nejakých rokovaniach sa veľmi nedá hovoriť...“

Lily sa nahla k Siriusovi. „Ty schvaľuješ použitie tých oblúd?“

„Ver tomu, že niektorí z väzňov by si zaslúžili spávať s dementorom pod vankúšom. Netvár sa tak, Evansová, nikto čistý a nevinný sa do Azkabanu nedostane. Za nenapísanú domácu úlohu dostaneš maximálne tak T.“

„Sirius? Kam v noci chodievate?“ vyhŕkla zrazu.

„Prečo ťa to zaujíma?“

„Nezaujíma ma to, len to chcem vedieť.“

Podozrievavo si ju premeral. „To máš od Ufňukanca? Stále do niečo pchá ten svoj groteskný nos.“

„Nie,“ zahovárala rýchlo, no bolo zjavné, že jej neverí.

„Prestaň, nemá to s ním nič spoločné, proste len...“ prehodila si vlasy na stranu. „Možno som vás videla.“

„To je celkom v poriadku, tiež ťa vídam denne.“

„Ale ja som vás videla pred hradom. V noci, asi pred dvoma týždňami. Nemali ste tam vôbec čo robiť!“ zamračila sa. V skutočnosti bola celkom rada, že ich videla len z okna a navyše tak ďaleko, že si ani nebola istá, či to boli oni. Keby sa jej priplietli pod nohy v hrade, bola by nútená, v záujme svojej prefektskej cti, strhnúť každému po bode, čo nechcela.

„Ak nemáš nič lepšie na práci ako špehovať ľudí z okna, som rád, že nemusím viesť tvoj nudný život,“ zafrflal Sirius v duchu nadávajúc na Jamesov zabudnutý Neviditeľný plášť, kvôli ktorému sa museli k Zúrivej vŕbe dopraviť celkom viditeľní. Vedel, že im to len tak neprejde.

Lily sa stále nervózne pohrávala s vlasmi. „Vieš, tak som si hovorila,“ začala a najradšej by sama seba prefackala. „Možno by vám nevadilo, keby som sa niekedy pridala?“

Veselé Vianoce, Harryovce, Jamesovce, Siriusovce, Remusovce... alebo akékoľvek iné Ovce, ktoré oslavujete :)

[ » na začiatok « ]