Kapitola:
Pridaná: 26.1.2014, 00:16:15
Čítaná: 6891×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Sirius Black, James Potter, Remus Lupin resp. Záškodníci, Lily Evansová, Severus Snape
Stručný dej: Ako vznikala Záškodnícka mapa? A prečo vlastne? A čo na nej bolo také super okrem pochodujúch labiek? Veď Rokfort predsa nie je taký veľký, proste hrad... ! V tejto poviedke sa Vás pokúsim previesť rôznymi poschodiami a súčasťami hradu, do ktorých sa naši hrdinovia dostanú vďaka vlastnej šikovnosti... alebo aj nešikovnosti :D A mimochodom, už som spomínala, že svoju rolu dostane aj temná strana?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » ... žaláre 2 » ... prízemie 3 » ... prvé poschodie

Remus zazíval, odložil brko a nešťastne zabuchol učebnicu transfigurácie, keďže sa už viac než hodinu trápil nad domácou úlohou, ktorú dostali navyše, najradšej by si vzal na pár dní zo školy voľno. Napokon, čoskoro sa mu to aj splní - mesiac dorastal, čo znamenalo, že minimálne na tri dni vypadne z vyučovania. Zroloval pergameny a keď ich spokojný hádzal do tašky, všimol si na dne poskŕčaný kus papieru. Takmer by naň zabudol. Bol to náčrt labyrintu, ktorý robil pri poslednom objavovaní tajnej chodby. Chvíľu naň zaujato pozeral, potom vzal brko a pri vchode nakreslil náčrt sochy, pod ktorou sa skrývalo. Zamyslel sa, predstavujúci si chodbu tiahnucu sa napravo ku schodom, ktoré vyúsťovali k drevenému arkádovéhu mostu, no keby ste k soche prichádzali z ľavej strany, sprevádzal by vás rad učební a výzdoba v podobe zaprášených brnení. A uprostred toho všetkého stála zabudnutá, opustená, nikým nepoznaná tajná chodba. Pousmial sa. Nebola až tak opustená. Stačilo na konci odbočiť vľavo, prejsť pár metrov k falošným dverám, ktoré sa tvárili že sú pravé, ale po ich otvorení ste narazili na hrubý múr. Väčšina študentov ich okamžite so sklamaním a znechutením zabuchla, ale on vedel, že aj ten múr svoju identitu len predstiera. Stačilo zatlačiť na kameň v hornom rohu a dostali by ste sa na prudké, pavučinami ozdobené schodisko, ústiace až na treťom poschodí, len niekoľko metrov od Siene slávy.

Remus sa usmieval už len pri potulkách, ktoré sa odohrávali v jeho hlave, ale tie schody objavili už v štvrtom ročníku a dnes boli pre nich viac-menej zastaranou záležitosťou, ktorou mohli ohurovať maximálne tak dievčatá na rande.

Z úvah ho vytrhlo tiché otvorenie dverí a mäkké, nezvyčajne tiché, kroky. Zdalo sa mu, že James sa snaží nepútať na seba pozornosť, ale už tradične sa mu to nedarilo.

„Myslíš, že keď sa budeš prechádzať ako baletka, nevšimnem si ťa?“ utrúsil Remus. „Ako dopadol konkurz?“

„Mám, čo som chcel,“ odvetil, vyzliekajúc si metlobalovú uniformu. „A možno aj niečo lepšie.“

„Čo máš na mysli?“ nechápal Remus.

„Našiel som ti frajerku.“

Pochybovačne zdvihnuté Remusove obočie mu presne prezrádzalo, čo si o Jamesovi a jeho novinke myslí. Diagnóza: ‚čiastočná retardácia‘

„Poznáš Jolie Raymondovú?“

Remus potriasol hlavou. „Ani nechcem.“

„Ale ona je dokonalá!“ namietol James. „Lieta takmer tak dobre ako ja a to je len štvrtáčka!“

„To znie skôr ako ideálne dievča pre teba,“ mračil sa. „Nemôžeš moje dievčatá radšej nechať na mňa?“

James zamieril tichým krokom do kúpeľne. „S čím by som sa uspokojil ja, musí byť pre teba priam božské,“ zahundral na dôvažok, nespokojný s jeho chladnou reakciu.

„Paroháč!“ vtrhol do izby Sirius s iskriacimi očami. „Dnes v noci sa ide na prieskum a neuveríš, kto sa chce pridať!“

Študovňa bola takmer prázdna. Školský rok ledva začal, preto sa netreba čudovať, že študenti si to ešte nevšimli. Mnohí mali ešte prázdniny a namiesto Starovekých rún a nekonečného zoznamu zaklínadiel mali v hlavách slnko, more a zvyšky nevyprchaného alkoholu. Na rozdiel od nich, flákajúcich sa po chodbách alebo popri jazere, Peter sedel pri veľkom okne s knihami a pergamenmi rozloženými všade naokolo a snažil sa dohnať všetko, čo počas svojej neprítomnosti zameškal. Hoci Remus, ktorý mal s doháňaním učiva skúsenosti, sa ponúkol, že mu pomôže a požičal mu všetky svoje poznámky a vypracované úlohy, Peter sa rozhodol byť radšej sám. Dookola si čítal komplikovanú látku z Obrany proti čiernej mágii, na ktorej sa nový profesor rozhodol venovať starodávnym, tradičným a menej známym druhom čiernej mágie. Práve bez povšimnutia prešiel obrázok akéhosi sabatu, na ktorom spojením síl temní čarodejníci privolávali hrôzy na celé mestá, a začal si písať poznámky na zajtrajšiu hodinu. Myšlienky ho však stále lákali na cestu do krajiny pochýb.

Pred očami sa mu zjavovala matkina uplakaná tvár, keď vyťahovala predmety z otcovho stola, keď čítala riadky podpísané podozrivými ľuďmi, keď na pohrebe zbadala skrývajúcu sa postavu... napokon samotná otcova smrť bola veľkou záhadou, ktorú blízkym a rodine objasňovali slabým srdcom a falošnými obvineniami, no fakt, že jeho mama bola vypočúvaná aurormi sa rozkríkol prirýchlo.

Na okamih tuho zažmúril oči, aby sa tej predstavy zbavil, náhodne otvoril učebnicu Dejín mágie a snažil sa čítať. Bola to rozsiahla kapitola o Gellertovi Grindelwaldovi a o jeho definitívnej porážke v roku 1945, ktorou sa mohol chváliť Dumbledore. Pre túto zastaranú učebnicu to bol najväčší temný čarodej a najzaujímavejší zaznamenaný čarodejnícky súboj. Prečo teda nezastaví aj Voldemorta? Prečo Dumbledore nechá pustošiť vlastnú krajinu, napriek tomu, že šiel zachraňovať životy, rodiny a svedomia ľudí na kontinente?

„Ty si Pettigrew?“ ozvalo sa mu pri uchu, od prekvapenia ho myklo, no keď zdvihol vodnaté oči od knihy, videl, že obavy tu nie sú na mieste. „Môžem si prisadnúť?“ spýtalo sa sympatické tmavovlasé dievča a nevyčkajúc na odpoveď sa posadilo oproti. „Volám sa Jolie.“

Peter nervózne žmolil stránky knihy medzi prstami. Čo od neho môže chcieť také pekné dievča? Podľa rovnošaty patrila do Chrabromilu, ale nepamätal si, že by sa s ňou už niekedy stretol. Nevedel, čo jej má na to povedať a tak len prikývol, pričom si dával dobrý pozor, aby jej nepozeral do očí, pretože vždy, keď sa im pohľady na kratučký moment stretli, cítil, ako mu horia líca.

Jolie si ho nesmelo premeriavala, aby čakala nejakú reakciu, no veľmi rýchlo pochopila, že Peter už svoje možnosti vyčerpal a tak sa povzbudivo usmiala. Výrazná jamka v pravom líci spôsobila, že Peter sa začervenal ešte viac, no tomu nevenovala pozornosť. „Dúfam, že sa na mňa nenahneváš, ale chcela som sa s tebou pozhovárať. Vieš, počula som, čo sa stalo tvojmu otcovi.“

Pozrel na ňu len veľmi neochotne, ale pozorne. „Odkiaľ to vieš?“

„Som Raymondová, môj otec bol Jules Raymond,“ veľavravne na neho upierala pohľad, akoby mu od tej chvíle malo byť všetko jasné, no on nereagoval inak než nechápavo pootvorenými ústami a vyplašeným pohľadom. Jolie sa opäť povzbudivo usmiala. „Naši otcovia boli predsa priatelia. Nepamätáš si, ako ste chodievali k nám? Máme domček v severnej časti Manchestru.“

Zalovil v pamäti a zrazu sa mu rozjasnilo. Pamätal si, že chodievali k jednej rodinke do Manchestru, ale táto mladá slečna mu nešla dokopy so spomienkou na ufúľané strapaté dievčatko, s ktorým sa hrávali na svahu pred domom. „Už si spomínam,“ vysúkal zo seba. „Ale už sme tam dávno neboli.“

„Áno, dávno sme sa nevideli,“ prikývla. „Naše mamy sú však v kontakte a... vieš o tom, že aj môj otec zmizol?“ Poobzerala sa okolo, či ich niekto nepočúva a napriek v študovni boli len dvaja ďalší študenti, ktorí boli plne zaujatí učivom, stíšila hlas. „Aj môjho otca upodozrievali, že spolupracoval s Veď-Vieš-Kým. Žili sme úplne normálny život, až kým otec nešiel s mojím mladším bratom do Blackpoolu, na kolotoče. Vedel si, že som mala brata? Našťastie som bola chorá, takže sme s mamou zostali doma, inak by sme možno zmizli aj my.“

„Kedy sa to stalo?“

„V lete, predtým, ako som nastúpila do druhého ročníka,“ odvetila. „Stále dúfame, že ich nájdu, ale čím dlhšie to trvá, tým menej tomu verím.“

Peter chápavo prikývol, očami blúdil od okna ku knihe a nevedel, čo dodať.

„Tak som si myslela,“ pokračovala Jolie, „, že by sme sa mohli niekedy stretnúť a pozhovárať. Bolo by skvelé, môcť sa o tom všetkom porozprávať s niekým, kto vie aké to je...“

Peter sústredene odvracal pohľad. Nemal predstavu o čom sa s ňou bude ešte rozprávať, ale nenazbieral odvahu odmietnuť. „Tak dobre, niekedy,“ nervózne sa zasmial túžobne si želajúc, aby bola chlapec.

„Tak už mu to povedz,“ uškŕňal sa Remus, keď James vyšiel zo sprchy s výrazom sfingy a bez ďalších súvislostí vyhŕkol: „Evansová, však?“

Sirius spokojne pretáčal gombíky na rádiu, tváril sa, že je príliš započúvaný do škrípavých zvukov pomedzi ktoré z času na čas preletel záblesk melódie, a teda nemôže hneď odpovedať.

Napokon poklepkal prútikom po boku rádia a rezignovane pokrútil hlavou. „Možno.“

„Robíš si srandu?“ neveril James.

„Uvidíš večer,“ smial sa Sirius, kým v rádiu chrčala a praskala Presleyho pesnička. „I wanna good luck charm...“

„Počul som, že tento Presley je v skutočnosti mukel,“ zamiešal sa Remus.

„Koho to zaujíma, Námesačník?“ ohradil sa Sirius. „Dnes v noci ideme do tej chodby a tentoraz bez plášťa.“

„Ale spieva neskutočne,“ dodal Remus, kým sa James neúspešne snažil tváriť, že nočný výlet s Evansovou mu je ukradnutý.

„Určite by bol dojatý hĺbkou tvojich citov,“ sarkasticky poznamenal Sirius a pristúpil k Remusovi. „Ale mňa teraz viac zaujíma tá mapa.“

„Je to len náčrt,“ opravil ho striktne a podal mu pergamen. „A nie je to veľmi presné...“

„Si akýsi útlocitný,“ poznamenal James. „Kedy máš svoje dni?“

Remus sa zahanbene zapýril. Neznášal, keď James takto hovoril o jeho hendikepe. „Ešte tri noci.“

„No prosím,“ zaceril sa James. „Tri dni pred. Samozrejme, že si nervózny a precitlivený!“ Pohľadom hľadal podporu u Siriusa, ale nedočkal sa jej. Jeho kamarát obracal pergamen so strany na stranu a sústredene sa mračil. „Musí to predsa mať nejaký systém, slečinky, pozrite sa na to svojou ženskou logikou.“

„Ženská logika?“ zasmial sa Remus. „To vždy vedie k jedinému záveru: ‚Určite sa to všetko deje kvôli mne‘.“

James so smiechom prikyvoval. „Daj to sem, Tichošľap. Prečo si myslíš, že labyrint by mal mať systém? Podstata je v tom, aby sme sa cezeň nedostali!“

„To áno, ale ten, kto ho postavil, sa možno chcel dostať do stredu.“

„Alebo na druhú stranu,“ doplnil Remus a všetci traja sa sklonili nad náčrt. „Ale dosť pochybujem, že to má nejaký kód.“

„A ako potom...?“

„Počul si o Ariadninej niti?“

Sirius sa zamračil. „Myslíš Arianu Kannovú z Bystrohlavu?“ Pri spomienke na tmavú krásu podvedome nasadil šarmantný úsmev. Jeho kamaráti si vymenili pobavené pohľady.

„Presne tá,“ škeril sa James. „Jej frajera poslali do labyrintu, ale ona mu dala kĺbko nití, aby sa dostal von tou istou cestou.“

„Blbosť, nikoho okrem mňa nemala,“ namietol Sirius.

„Je to päťuholník,“ vyhŕkol zrazu Remus, vyhrabal z tašky ceruzku a pomaly, uvažujúc nad každým ťahom ohraničil načrtnuté chodby troma ťahmi. „Ak si domyslíme, že tvar bude pokračovať v rovnakých líniách...“

„Môže to byť úplne inak!“ namietal Sirius.

„Alebo aj nie,“ James vytrhol kamarátovi ceruzu z ruky a dokreslil päťuholník. „Dáva to zmysel. Musí to mať svoje hranice, stále sme predsa vnútri hradu!“

Sirius kriticky mraštil obočie. „Uvidíme. Dnes v noci si to potvrdíme.“

Lily vstala, prehrabla oheň v kozube a s hlbokým povzdychom sa oprela o jeho vyhriatu rímsu.

„Nejdeš už spať?“ spýtala sa Olivia, pretiahla si chrbát, ktorý ju po dlhom sedení nad knihami poriadne bolel a začala zbierať knihy roztrúsené okolo gauča.

Lily sa obzrela. Veľké hodiny za vitrážovým sklom okna lenivo odbíjali polnoc. Klubovňa bola takmer prázdna a ten zvyšok vytrvalcov sediacich nad knihami už ledva držal oči otvorené. Ona však na spánok ani nepomyslela. Každú bunku v tele mala napätú a hoci spolu s Oliviou pracovala na domácich úlohách, nevnímala, čo robí. „Nie som vôbec unavená, ešte začnem písať prácu pre Binnsa, to ma určite unaví.“ Nervózne si pomädlila ruky, vykročila ku kreslu a vzápätí akoby zabudla čo chcela urobiť sa vrátila k ohňu a ešte raz ho prehrabla.

„Odkiaľ berieš tú energiu ešte aj na Binsa? Ja som mŕtva,“ sprisahanecky zašepkala, nešetrne napchala pergameny do tašky a zmizla za dverami dievčenských internátov.

Lily sa usadila s Dejinami mágie v ruke, ale ani sa neobťažovala predstierať, že číta. Počúvala škrabanie bŕk na pergamene. Dokedy tu chcú tí ľudia sedieť? Nervózne poklopkala nohou po kamennej podlahe. Možno by ich mala nejako odohnať. Napokon, bola polnoc a Sirius hovoril, aby po polnoci čakala v klubovni, takže niečo budú musieť vymyslieť, ak sa chcú vytratiť nebadane.

Rozhliadla sa okolo. Čo by mohla použiť?

„Evansová! Čo tu robíš takto neskoro večer?“

Zmätene pozrela na Jamesa. Nevie o dnešnom pláne? S úsmevom od ucha k uchu zbehol po schodoch internátu, v rukách neprestajne prehadzoval balíček kariet a pôsobil úplne bezstarostne, nie ako človek, ktorý sa chystá v nasledujúcich hodinách porušovať školský poriadok s frekvenciu úderov srdca.

„Učím sa,“ odvetila takmer otázkou. Nechápala o čo mu ide.

„A bude ti veľmi vadiť, ak si so Siriusom zahráme partičku rachotiacej sedmy? Remus nás vyhnal z izby, vraj sa pri tom nedá sústrediť,“ zatváril sa takmer tragicky, rozvalil sa na gauči a vyhadzoval karty do vzduchu, pričom sa mu vždy poskladali späť do dlane ako harmonika.

Lily stále váhala. Potom si uvedomila, že škripot bŕk ustal. Šprti čakali, čo odpovie. „Vlastne,“ vysúkala zo seba. „Pridám sa. Už potrebujem pauzu.“

„Dokončíme to zajtra?“ ozval sa šepot pri okne a kým James predvádzal ďalší kartový trik; tentoraz za pomoci prútika lietali v zástupe po klubovni sa vlnili sa ako čínsky drak; pozbierali si svoje zvitky a knihy a potichu sa odkradli do izieb.

James mávol prútikom a karty sa poukladali na stôl. „Tak, Evansová,“ zaškeril sa, naklonil sa k nej a vzápätí zvážnel. „Naozaj chceš ísť s nami?“

„Chcem,“ prikývla bez rozmýšľania, pretože vedela, že by to bolo na dlho.

Pozrel ponad jej plece a s rovnako vážnou tvárou prikývol.

Sirius zrejme stál za ňou, no teraz prišiel dopredu a postavil sa k ohnisku. „Tak prisahaj.“

„Prosím?“ zasmiala sa prekvapene.

„Prisahaj, že nikomu nepovieš, čo dnes v noci uvidíš,“ povedal James.

„A že ak sa objaví Filch, budeš bežať ako o život,“ dodal Sirius.

„A ak ťa chytí, zaprieš aj vlastnú matku, ak to bude potrebné.“

„Prisahaj, že nám nebudeš v ničom brániť, ani keby to znamenalo vyhadzov zo školy.“

James sa vážne prikyvoval a napokon povedal: „A hlavne prisahaj, že... že nemáš za lubom nič dobré.“

Zasmiala sa. „Vy s tým narobíte. Noc sa kráti, nestrácajme čas!“

***

Sľúbila som si, že ju dokončím ešte včera, ale čas je vytrvalejší než ja a polnoc ma predbehla, takže je tu až dnes :(

[ » na začiatok « ]