Kapitola:
Pridaná: 29.9.2013, 11:50:46
Čítaná: 3502×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Austin, Amanda, Morghat, Vasaki
Stručný dej: Austin je sedemnásťročný chalan, ktorý žije vo svojom svete kníh a fantázie. Keď bol iba malým chlapcom, opustil ho otec za veľmi zvláštnych okolností. Po presťahovaní sa do Paríža stretne dievča, ktoré mu narobí kopu problémov. Austin ani len netuší, čo všetko si spôsobí, keď otvorí knihu, ktorú mu Amanda podstrčí. Zistí, že fantázia existuje aj za hranicami jeho predstavivosti - dostane sa do celkom nového sveta, ktorý je okupovaný zlým a mocným vládcom, ktorý chce Austina zabiť.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Rozhľad 2 » Pod prachom 3 » Smaragd 4 » Hrad 5 » Stretnutie 6 » Putovanie

Dochádzala mi trpezlivosť. V bruchu som cítil nepríjemné šteklenie – nie len od nervozity, ktorá mi pripomínala, v akej šlamastike som sa nachádzal, ale aj od sužujúceho hladu.

Akú dlhú dobu som vlastne mohol byť na tomto... čo je to vlastne? Zem? Krajina? Svet? Pri týchto otázkach som sa cítil oveľa nepríjemnejšie a to mi nerobilo dobré vyhliadky na úspešné upokojenie sa.

Okrem iného som pocítil aj odpudivý zápach, ktorý mi vychádzal z pokožky. Ako skysnuté, ani som si to v mysli nechcel dopovedať. Nesmel som dopustiť, aby som sa rozčúlil. Bola predsa potreba šetriť si svoje sily.

Na nohách mi ostalo zaschnuté bahno, z nohavíc mi stále kvapkala voda a ruky už nezniesli, že ich zaťažovali páchnuce tenisky, keďže nakoniec som sa rozhodol neobuť si ich a risknúť naboso túto nepoznanú zem.

Bola taká tma, že som si ledva dovidel na palce na nohách, no hmatom som rozpoznal, že čím moje nohy kráčali ďalej, cítili pod sebou stále jemnejšiu pôdu, ktorá pomaly prechádzala do piesku. To ma zmiatlo, pretože ak som sa ocitol na púšti, už aj som si mohol hľadať polohu pri umieraní.

V jednej sekunde som si uvedomil, že v zadnom vrecku nohavíc mám ešte stále mobilný telefón. Zastal som, tenisku z pravej ruky som prehodil ku druhej a vytiahol z vrecka mobil, ktorý na prvý pohľad vyzeral byť funkčný. Ťukol som do odblokovávacieho tlačidla. Signál bol nulový, tak ako som očakával, no batéria sa nevybila, takže som si mohol posvietiť na smer svojej nezmyselnej cesty.

Nestál som v púšti, okolo mňa sa nerozprestierala ničota, práve naopak. Predo mnou sa týčili palmy, nie veľmi vysoké, no tvarom špecifické natoľko, aby som ich vedel rozoznať. Za nimi stáli o niečo vyššie listnaté stromy s čudesnými obrovskými lopúchmi namiesto listov a všetky stromy boli ovinuté tenkými riasami, papraďami a machmi. Pripadalo mi to ako nepodarený mix pralesa a stepí.

Priblížil som sa k prvému kmeňu útleho stromu a od únavy som sa oň oprel chrbtom. Konečne som si zhlboka vydýchol. Touto čudesnou a pre mňa stále nepochopenou krajinkou fúkal chladivý, no na pocit osviežujúci vánok. Aspoň sa mi tlak konečne ustálil do normálu a ani bitie srdca som už nepociťoval až v hrdle.

Zatvoril som oči a rozmýšľal.

Nevedel som prísť na rozumný a ľahko vysvetliteľný dôvod, prečo som sa ocitol práve tu, na mieste, ktoré nemohlo byť blízko môjho domu, nikde v meste, ba dokonca ani v štáte nie. Musel som byť niekde úplne mimo.

Možno som ani neobýval planétu.

Sen, alebo skôr nepodarenú nočnú moru som vylúčil, na to som prežíval až príliš intenzívne pocity strachu a úzkosti. Až mi v hrdle navrela hrča, ktorá sa utíšila až pri mojom spolovice vydarenom pokuse o spánok. Veľmi ma zmáhala únava. Zošuchol som sa pod strom a hlavu položil na veľký lopúch. Vzduch bol suchý a ťažký. Vedel som, že bez ochladenia a vody by som dlho nevydržal.

Podarilo sa mi zaspať, nie však nadlho.

V absolútnej tme som začal vnímať zvuky. V diaľke bolo počuť ostrý zvuk svrčkov. Nebol tak intenzívny, ako býva po západe slnka v záhradách dedinských domov, či blízko oceánu v kríkoch hotelových rezortov, no konečne tu fungovalo aspoň niečo normálne. Nie že by som sa sťažoval.

Svrčky však prekrýval o čosi sľubnejší zvuk. V blízkosti som spoznal zvuk tečúcej vody. Pripomínal mi jemnú melódiu lesného potôčika, ku ktorému som chodieval, keď sme ešte bývali v Kanade.

Posmelil ma, vstal som, s mobilom v ruke som si posvietil na cestu popod stromami a inou neznámou zeleňou a vykročil som za zvukom vody.

Moja intuícia bola správna. Neprešiel som ani päťdesiat metrov. Potok širší, ako som predpokladal, odrážal svetlo z môjho mobilu a vrhal ho na okolité porasty.

Kľakol som si na kolená a odhodlal sa omočiť si ruky. Voda bola ľadová, no lepšia ako žiadna. Postupne som do nej vnáral ruky hlbšie a hlbšie a skúšal, aký by mohol byť potok hlboký.

„Pst!“

Keď som zistil, že voda bola priezračne čistá, ponoril som si do nej celé ruky, až som dlaňami narazil na jemné kamenisté dno.

„Hej!“

Ruky som spojil do misky, nabral do nej vodu a poriadne si poumýval tvár. Z mrazivej vody mi na chrbte naskákali zimomriavky, no konečne som sa cítil sviežo a o niečo pohodlnejšie, keď sa bahno v záhyboch mojej pokožky začalo rozpúšťať.

„Austin!“

Chladný vzduch mi oblizoval zmáčanú tvár a mne to bolo veľmi príjemné. Upokojilo ma to natoľko, že by bolo možné, aby som mal z toho halucinácie? Mal som pocit, že niekto volal moje meno. Bolo to však vylúčené. Určite tu nikto nemohol byť a už vôbec niekto, kto by poznal moje meno.

Ešte raz som si chladnými rukami prešiel po tvári a konečne sa zbavil všetkých zaschnutých šmúh z toho nešťastného bahna, do ktorého som práve ja musel vpáliť. Práve ja... akoby tu bolo okrem mňa aj viac ľudí.

„Tváriš sa, že ma nepočuješ, alebo si naozaj taký strašne rád, že namiesto čítania knihy v tvojej izbe kľačíš na brehu rieky v...,“ neznáma osoba ma schmatla za rameno, až som stratil rovnováhu a s pleskotom sa prevážil priamo do potoka.

Uši mi naplnila ľadová, pichľavá voda, ovíjala sa okolo môjho tela ako had, stláčala mi pľúca a nedovolila mi nadýchnuť sa, až kým ma niečie ruky nepotiahli na suchú zem. Príšerne ma striasalo a chvíľu trvalo, kým som sa mohol dostatočne nadýchnuť.

„Och, prepáč, to som nechcela,“ šeptal mi niekto do ucha. „Ale nemusel si narobiť až taký hluk,“ prehodil mi cez ramená deku, bola zvláštne teplá, razom som sa prestal cítiť ako zmoknutý pes.

„To čo má znamenať?“ vymanil som sa zo zovretia, prstami si masíroval rameno a hľadal môj osobný zdroj svetla.

„Už hodnú chvíľu sa snažím upriamiť tvoju pozornosť!“ Mala jemný zamatový hlas, žiarivé oči, až som spoznal, že to nemôže byť nik iný ako...

„Amanda! TY? Prečo som mal pocit, že z tých všetkých miliárd možností som tu musel naraziť práve na teba?“ Postavil som sa, viac zaostril svoj pohľad a ruky si prekrížil na prsiach, aby jej náhodou nenapadlo znova ma zdrapiť za ruku a potiahnuť. Navyše, schúlenému mi bolo teplejšie.

„Vieš, že to isté som si hovorila aj ja? Kde vlastne sme?“ Obzerala sa po okolí.

„Že kde sme, kde len môžeme byť, to mi povedz... počkaj! Chceš mi povedať, že ty nevieš?“ Čudoval som sa.

Bolo to také jasné, úplne od začiatku, ale až teraz som si to uvedomil. Amanda mi nanútila prečítať si knihu, vďaka ktorej som sa ocitol na tomto, fajn, konečne som to začal nazývať iným svetom. A potom sa tu len tak zjavila a hovorila, že netuší, kde sme?

„Nie. Absolútne netuším. No poď, mali by sme odtiaľto zdrhnúť,“ prikázala.

Brada mi ostala visieť na sánke. Čo si tá baba myslí?

„Tak, počkať, počkať, počkať. Najskôr si to pekne a pomaly všetko ujasnime.“ Chytil som sa za spánky a začal premýšľať.

„Tak si pohni, naozaj by som tu nerada strávila ešte pár ďalších zbytočných minút, kým,“ nenechal som ju dohovoriť.

„Kým čo?“ Vyvalil som na ňu oči. Práve mi všetko prestalo dávať zmysel.

„Ale to je jedno. Tak, poďme si to teda ujasňovať,“ usmiala sa a vsunula si ruky do vreciek džínsov. Teatrálne si povzdychla, akoby ma napodobňovala. Bola taká krásna, ale to ma nesmelo rozptyľovať.

„V škole si mi dala knihu,“ začal som.

„Postreh!“ zarehotala sa a vztýčila palce na rukách.

„Buď ticho, chvíľu, prosím ťa!“ Umlčal som ju, už ma začala rozčuľovať. „Tá kniha bola naozajstným klenotom, to sa musí uznať. A potom, keď som narazil na ten úžasný kosoštvorec, všetko začalo svietiť a... zrazu som sa ocitol v bahne,“ zanadával som si.

„Áno, a potom si sa chvíľu nevedel spamätať, vykročil nevedno kam a narazil si na De... no, lesík. Áno,“ znovu sa pousmiala, vytočila jednu nohu smerom ku mne a ukázala na špinavé čierne fľaky, ktoré mala až po kolená nasušené na modrých džínsoch.

„Takže ty si,“ nevedel som, čo vlastne.

„Skrátka som prišla ku tebe domov, odniesť ti knihy, ktoré si si zabudol v knižnici, keď si sa ponáhľal na vyučovanie. Tvoja mama bola fakt opitá, prepáč, ale naozaj bola, vtiahla ma dnu, tak som len rýchlo našla tvoju izbu a položila ti knihy na posteľ. Keď som zbadala, že doma nie si, všimla som si, že kniha bola roztvorená na stole, tak som sa nad ňu nahla a, hop, čľupla som do tých zradných D... močiarov! Videla som odlesk svetla, tak som si uvedomila, že to budeš určite ty,“ rozprávala, akoby si tieto vety pripravovala a naspamäť sa ich učila.

Kým som si uvedomoval, že jej príbeh do toho môjho celkom zapadá, za sebou som začal vnímať zvuky. Nebol to už len potok vlniaci sa cez les, boli to silné a drsné mužské hlasy.

„Cítim ich,“ hovoril jeden.

„Buď ticho, nech nás nezačujú,“ zastavil ho druhý a zvuky šuchotu lístia, po ktorom kráčali, náhle stíchli.

„Čo to má...,“ obzeral som sa do tieňov. Už nikto ďalší tam nemal byť!

Amanda už stála vedľa mňa, vytrhla mi mobil, vypla svetlo a ruku mi držala pred ústami. Perami sa nahla k môjmu uchu.

„Buď ticho, ty idiot!“ sykla na mňa. Ja som len vyvalil oči.

„Možno zašiel ďalej, poďme,“ zakňučal prvý hlas a opäť bolo počuť šuchotanie lístím.

„To čo malo byť?“ opýtal som sa, keď som švacol Amandu po ruke, ktorá mi zakrývala ústa.

„Hej, počujem ho!“ zreval jeden a utekal za mojím hlasom.

„Vďaka. A teraz bežme!“ šepla Amanda, stiahla ma za ruku a dala sa na útek.

Svoje nohy som prepletal jednu cez druhú, aby som Amande stačil. Bežala naozaj rýchlo, nikam sa neobzrela a zrejme sa jej ani nechcelo nič mi vysvetľovať.

Pred nami sa objavila nízka jaskyňa prekrytá lianami padajúcich z pokrútených stromov nevšedného tvaru. Vyzerala odpudzujúco a strašidelne. Kútikom oka som sa pozrel na svoju spoločníčku a dúfal som, že do nej nevbehneme. Amanda zastala, zhlboka sa nadýchla, potom ma opäť popohnala a vleteli sme do jaskyne.

Netušil som, čo nás tam čaká, no nakoniec som bol aj rád, že sme sa striasli tých mužov. Niečo mi našepkávalo, že nám nechceli pomôcť. Oveľa silnejšou intuíciou mi však bolo podozrenie, že Amanda vedela presne, kde sa nachádzame. Vedela s istotu, kto boli tí muži. Preto sa tak ponáhľala preč od toho potoka.

[ » na začiatok « ]