Kapitola:
Pridaná: 30.12.2013, 21:25:32
Čítaná: 6740×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Austin, Amanda, Morghat, Vasaki
Stručný dej: Austin je sedemnásťročný chalan, ktorý žije vo svojom svete kníh a fantázie. Keď bol iba malým chlapcom, opustil ho otec za veľmi zvláštnych okolností. Po presťahovaní sa do Paríža stretne dievča, ktoré mu narobí kopu problémov. Austin ani len netuší, čo všetko si spôsobí, keď otvorí knihu, ktorú mu Amanda podstrčí. Zistí, že fantázia existuje aj za hranicami jeho predstavivosti - dostane sa do celkom nového sveta, ktorý je okupovaný zlým a mocným vládcom, ktorý chce Austina zabiť.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Rozhľad 2 » Pod prachom 3 » Smaragd 4 » Hrad 5 » Stretnutie 6 » Putovanie

V jaskyni sme strávili dobrých pár hodín!

Amanda si vzala späť deku, ktorú na mňa prehodila, keď som bol celý mokrý a rozprestrela si ju na studenú jaskynnú podlahu. Nevyzerala, že by mala náladu sa o čomkoľvek rozprávať. Sadla si do tureckého sedu, lakte si zaprela do stehien a do dlaní zvesila svoju hlavu. Vlasy jej obopínali lícne kosti, takže vyzerala ešte viac chudá ako v skutočnosti. Pripadalo mi, že meditovala. Alebo spáva s otvorenými očami?

Oprel som sa o stenu jaskyne. Bola ľadová skoro tak ako voda v potoku, ale aspoň som už nebol celý premočený. Oziabali ma len palce na nohách. Poobzeral som sa po svojich nasmradnutých teniskách a obul ich – teplo mi teraz bolo prvoradejšie ako ostať v čistote.

Zamýšľal som sa, koľko môže byť hodín a kedy asi mama, či moja sestra, zistia, že nie som doma. Batéria v mobile sa mi úspešne vybila, takže všetok odhad bol aj tak zbytočný.

Vonku ostávala stále tma, ako keď som sa tu objavil.

Aj keď som bol na smrť unavený, nedokázal som si bezstarostne zaľahnúť a snívať. Na um mi prichádzalo toľko nezodpovedaných otázok, ale nemal som náladu rozprávať sa s Amandou. Napokon, asi by ani nereagovala.

„Dobré ráno, Aust,“ začul som ju. „Myslela som, že budeš hladný. Na,“ položila predo mňa niečo pokrútené a malé. Nechcel som sa zamýšľať, čo to vlastne je, no voňalo to lákavo a napohľad čerstvo.

Uvedomil som si, že ležím na studenom kameni, pod hlavou mám menšiu guču sena a kríže mi zakrýva rovnaká deka ako včera... Včera?

Posadil som sa a zahľadel sa na otvor jaskyne. Vonku bola tma ešte mizernejšia, ako keď sme sem prišli.

„Ráno? Veď musí byť ešte neskoršie ako pred... koľko som spal?“

„Hm, možno šesť hodín,“ vzala si deku, poskladala ju a uložila do koženého batohu, ktorý mala prehodený cez rameno.

„Koľko je hodín?“ Cítil som sa ako v tranze. Ako keď sa po dvoch mesiacoch prebudíte z kómy.

„Súdim, že pol deviatej,“ zazipsovala kapsu a prehodila si ju za chrbát.

„Teda večer...“ opravil som ju. Jej správanie sa nedalo vysvetliť. Na jednej strane vedela odpovedať na nepochopiteľné otázky, na druhej splietala jedno cez druhé.

„Austin! Mali by sme ísť,“ postavila sa k previsu z lián, ktoré zakrývali vchod do nášho ‚nocľahu‘ a akoby hodnotila terén.

Stúpal mi tlak: „Kam ísť?“ pýtal som sa vážne.

„Myslíš si, že toto je vhodné miesto na čakanie?“ rozčúlila sa a začala si poklepkávať nohou. Ďalšie námietky boli zjavne zbytočné.

„Ak sa z tohto povraciam, tak...“ ukázal som na potravinu pripomínajúcu koreň zázvoru.

Amanda si až príliš nahlas vzdychla, prudko odhodila liany a vyšla von.

Zatvoril som oči, zadržal dych a odhryzol si z toho čuda. Chutilo to ako osie hniezdo, cítil som v tom med a orechy. Nech to bolo čokoľvek, prebralo ma to. Oči si navykli na svetelné podmienky.

Vstal som, oprášil si ruky od prachu a pobral sa za Amandou.

Stála pár metrov pred jaskyňou, opierala sa o mladý stromček, z ktorého namiesto listov vyrastali obrovské kvetinové kalichy a pohľad upierala na oblohu.

Najprv mi nedávalo zmysel, vlastne nič mi tu nedávalo zmysel, no toto bolo o niečo viac nezmyselnejšie, prečo sa pozerala do oblakov. Faktom bolo, že tu som doposiaľ žiadne oblaky nezbadal. Zdrvujúcejšou pravdou bolo to, že tu, v tomto nepochopenom svete, neblikotali ani len hviezdy. Až o pár sekúnd som si uvedomil, prečo viem lepšie rozpoznávať tvary, prečo som videl do Amandiných nádherných zelených očí, prečo som badal jemný odlesk od jej vlasov. Na oblohe svietila obrovská mesačná guľa. Žltkasté svetlo odrážala všade na okolitú prírodu. Z jednej strany sa črtal hlboký les z nekonečne veľa druhov porastov, krov, stromov obmotaných trávami a lianami, z tej druhej bolo vidieť horizont ponad ďalekú studenú púšť.

Musel som priznať, že niečo tak nádherné v noci neexistuje ani v mojom svete. Nie to ešte ráno, ako hovorila Amanda.

„Zajtra bude spln,“ šepla si skôr pre seba s roztvorenými, sústredenými očami.

„Hej,“ pritakal som. Aspoň v jednom som s ňou mohol súhlasiť.

„Tak teda poďme,“ vykročila vpred.

Ešte chvíľku som ostal stáť sám a vnímal ticho, ktoré sa nieslo nepochopenou krajinou, novým svetom. Keď už som Amandu strácal z dohľadu, rozhodol som sa, že najbezpečnejšie bude držať sa za ňou.

„Ale kam ideme, nepoznáme to tu, nemali by sme sa vrátiť na miesto, kde nás to... no, veď vieš...“ snažil som sa ju presvedčiť. O to naliehavejšie, keď sme prechádzali cez prechod medzi jemnou trávou a drsným pieskom. Hádam len...

„Nepôjdeme priamo cez túto púšť, však?“ chytila ma panika.

„Neviem, ale myslím, že by sme sa určite nemali vrátiť,“ hovorila presvedčene, no nepozrela sa mi do očí, aby ma nabádala na súhlas.

„Ešte stále mi nepovieš, ako to, že aj teraz si niečo myslíš?“ podpichol som ju.

„Nie,“ usmiala sa a pridala do kroku.

Povzdychol som. Čo si o sebe myslela? Chcel som vedieť všetko, čo vie ona, a to hneď.

„Pozri sa, Aust...,“ začala.

„Nevolaj ma tak!“ skočil som jej do reči. Nemohla si zase robiť len to, čo sama chcela.

„Fajn, pán AusTIN,“ prebodla ma pohľadom. „Je mi do plaču, že tu musím byť práve s tebou...“

„Kde tu?“ nedalo mi nepokúšať.

„Mamička moja... netuším! Ale nezdá sa ti nelogické, ostať na mieste, na ktorom nás takmer vykynožili strážcovia?“

Chytil som sa posledného slova. „Strážcovia? Ako vieš, že to boli strážcovia?“

Hodnú chvíľu mlčala, ostal som opäť nervózny.

„To som nepovedala!“ šepla a zastala na mieste. O pár krokov som ju predbehol a otočil sa k nej tvárou v tvár.

„Ale áno! Počúvaj ma, ty... neviem, čo si zač. V škole sa dáš so mnou do reči. Podsunieš mi knihu, lebo vieš, že si ju prečítam. Máš nejako veľa informácii o mojom súkromí, slečna, nemyslíš?“ stúpal mi tlak. Mal som pocit že sa rovno pred ňou zosypem, alebo možno aj explodujem. Srdce mi bilo až kdesi v krku. „Otvorím knihu, ktorej nerozumiem a zrazu, hups, z čista jasna,“ vystrúhal som najironickejší podtón, aký som v sebe dokázal nájsť, „z nenazdajky sa tu objavíš... práve ty!“

„Aust, počúvaj ma...“ chcela ma zastaviť a obhájiť sa.

„Nevolaj ma TAK!“ skríkol som na ňu, až o jeden krok cúvla a noha sa jej až po členky zaborila do studeného piesku. „Nájdeš ma pri tom sprostom potoku, vieš, že nás chceli, ako si to povedala? Vykynožiť? Áno, vykynožiť strážcovia a teraz sa tváriš, že putujeme nevedno kam. Povedz mi! Vysvetli mi, ktorý normálny človek by sa vydal len tak cez púšť, že však spravíme si okruh, nie?“ dostával som sa do hystérie.

„Austin, to som nepovedala. Skutočne neviem, kde sme, ver mi. Vôbec netuším, čo sa stalo s tou knihou, čítala som ju už veľakrát a nikdy som nemala pocit tejto... ach, keby som len tušila. Možno sa nám to sníva, Austin. Našli sme sa v sne a zajtra sa zobudíme do ostrého svetla teplého rána a stretneme sa na biológii,“ usmiala sa.

„Čítala? Tak teda... akým jazykom je tá kniha napísaná? Nerozumel som ani len nadpisu!“ rozkričal som sa, môj hlas sa však strácal v dutom prázdne púšte.

„Zrejme si sa na to pozeral z iného uhla,“ odpovedala pokojne Amanda.

Ja som jej neveril ani nos medzi očami, ale rezignoval som.

„Dobre, tak si tu sadneme a budeme čakať, kým sa konečne zobudíme,“ vyprskol som do burácajúceho smiechu.

„Austin, ja by som radšej šla ďalej...,“ nadhodila jemným hláskom, zrazu akoby to ani nebola ona. „Možno práve ten sen to tak chce. Musíme prejsť púšťou, aby sme sa zobudili na svitanie, celí prepotení a unavení,“ nabádala ma povzbudzujúco.

„Aha! Aha, a už sme opäť pri tom,“ vytasil som na ňu svoj ukazovák, no stratili sa mi slová z úst. Amanda sa postavila do obranného gesta.

„Nie, nie, dobre! Počkáme. Tu si sadneme a budeme čakať, kým sa zobudíme,“ pristala na môj ironický tón a tiež jej prišlo do smiechu.

Sadli sme si do piesku, rukami si objali kolená a čakali.

Piesok bol nechutný. Nasypal sa mi cez nohavice, mal som ho plnú... Nie, radšej som to nechcel komentovať, už vôbec na to myslieť. Pokiaľ bola Amanda ochotná čakať so mnou, budeme čakať. Mal som pochybnosti, že sa nezobudíme a zmrzneme celkom sami. To dievča mi neskutočne liezlo na nervy, ale aj tak som sa s ňou cítil bezpečnejšie.

„Nemám na to nervy, poďme preč!“ zahlásil som po pár minútach, štuchol Amandu medzi lopatky, postavil sa a oprášil si piesok z nohavíc. O topánky som sa už nestaral, veď to bol len sen. Nerozumel som, prečo som sa potom oprašoval. Už som blúznil. Naozaj som tak ľahko mohol uveriť tomu, že sa mi to len sníva? A skutočne som tak jednoducho vedel pristať na Amandinu hru, že sa mi zrazu bude prispôsobovať?

„A kam ideme, Austin? Vieš, ja som z tohto sveta asi tak mimo ako ty,“ párkrát žmurkla viečkami.

„Ja...“ nezaujímalo ma, kam by sme sa pobrali. Očami som hľadel do tých jej. Bola ako záhada, jedna živá krásna záhada, nad ktorou môžete sedieť až do svojej smrti a aj tak nenájdete kľúč riešenia.

„Tak poviem zase ja. Poďme tadiaľto,“ chytila ma za ruku a opäť sme sa vliekli cez púšť. Myšlienku jej zvodnej krásy som hodil za hlavu, aj tak mi stále liezla na nervy.

Išli sme, jedna noha cez druhú, počuli sme len prevaľujúci sa kryštálový piesok, ktorý sme prehadzovali našou chôdzou. Ani ja a ani Amanda sme neprehovorili. Občas sme zastali, lebo Amanda nabrala do svojich dlaní plnú hrsť piesku a hodila ho len tak do povetria. Keď piesok padol na zem, zmyl naše najčerstvejšie stopy.

Nechcel som sa zamýšľať nad nezodpovedanými otázkami. Už len pomyslenie na mesiac, ktorý svietil stále rovnako intenzívne a stál stále na rovnakom mieste, mi našepkávalo, že aj tak nemám šancu dozvedieť sa nič viac.

Putovali sme snáď tri, štyri, či až päť hodín. Bolo ťažké to odhadnúť, keďže doma som bez hodiniek zvyknutý orientovať sa podľa intenzity svetla, či polohy slnka. V tejto krajine sa čas zjavne zastavil. Pomaly mi začala chýbať voda a pociťoval som smäd. V ústach ma nepríjemne ťahalo a hlava ma začala bolieť. Pomyslel som si, že keby vyšlo o chvíľu slnko, zahynuli by sme od smädu.

Mal som túžbu nazrieť Amande do mysle. Nad čím premýšľala, kde bola pravda, čo všetko mi tajila a kedy hovorila pravdu... Bolo tak ťažké v nej čítať.

Každú polhodinu Amanda vyberala zo svojho batohu kúsky tej dobroty, ktorú mi podsunula na raňajky. Niektoré boli, našťastie, celkom šťavnaté, tak aspoň chvíľu som nepociťoval štípanie a pálenie v perách.

„Odkiaľ to vlastne máš?“ odvážil som sa konečne prehovoriť. „A nezavádzaj ma,“ podotkol som jej.

„Nemohla som zaspať... Len som vyšla z jaskyne a zacítila tú sladkastú vôňu, ktorú mi do nosa prihnal jemný vánok od neďalekého stromu. Podišla som k nemu a odtrhla jeho plod. Chutil dobre, tak som si povedala, že by mohol aj tebe,“ pousmiala sa a pozrela, ako sa budem tváriť.

Jej úsmev bol úprimný. Na chvíľu mi niečo našepkávalo, že ma má Amanda skutočne priťahovať. Potriasol som hlavou.

„Hej, bolo to fajn,“ dostal som zo seba a odvrátil od nej zrak.

„Tuším si smädný,“ zastavila náhle a z kapsy, ktorú mala prehodené cez plece, vytiahla fľašu z nášho sveta. Do polovice bola naplnená bledomodrou, trochu hustou tekutinou.

„To máš odkiaľ?“ žasol som a trochu jej vyčítal, že sa s ňou nepriznala skôr.

„Pred jaskyňou rástol strom podobný kokosu. Tiež som chutnala a usúdila, že niečo z tých plodov vyžmýkam. Nemali škrupiny, bolo to ľahké, no bolo ich málo. Nepovedala som ti, že máme čo piť, inak by sa nám to hneď minulo,“ vysvetľovala ospravedlňujúco a vykrútila vrchnák fľaše. Ja som sa už nanič nepýtal a nalial do seba tri výdatné glgy. Chutilo to ako mlieko so sladkastou príchuťou banánu. Ústa mi zalial chlad a aj žila na temene mi prestala pulzovať. Keď sme vypili viac ako polovicu toho, čo Amanda nabrala do fľaše, vykročili sme ďalej, no mierne na západ, nie stále rovno, ako po celú dobu doteraz.

Stále som ani len netušil, čo malo to dievča v úmysle, ale nechcel som tomu dávať väčší význam. Ani by to nemalo zmysel.

Kráčali sme ďalej a ďalej. Piesok pod nohami začínal byť ťažší. Brodili sme sa hustým pieskovým závejom. Miestami tam prefukovalo, až mi začali slziť oči od zvíreného prachu. Dlaňami som si zakrýval tvár. Amanda ma oslovovala menom vždy, keď ma stratila z dohľadu. Volala ma Austin. Rozveselil som sa pri spomienke, ako som jej vynadal za to, že ma oslovovala Aust – v skutočnosti mi to vôbec neprekážalo, chcel som byť len dôležitý.

Musel som si priznať, že mala oveľa lepší orientačný zmysel. Alebo bola naozaj podlá herečka. Druhá možnosť sa mi zdala prípustnejšia, no niečo hlboko v mysli mi vravelo, že nebola až taká otravná a hnusná, namýšľajúca si, že je najmúdrejšia na svete.

Keď vietor ustal, potreboval som chvíľu oddychu. Každý sme sa napili po jednom hlte a zjedli jeden škoricový plod. Nápoju ostalo na dne fľaše a len posledné dva plody.

Určite prešlo ďalších pár pekelne dlhých hodín. Pozrel som sa na oblohu. Mesiac majestátne vyžaroval svoje svetlo, tlmene osvetľoval piesok, no z miesta sa ešte stále nepohol.

„Počuj, čo keby sme si tu tak sadli, ako v tej jaskyni a chvíľu proste nič nerobili?“ nadhodil som, keď som sa zohol a oprel sa o svoje kolená, aby som chytil dych. Na to, že bola noc, na púšti bolo až príliš horúco. Po tvári mi stekali kvapky potu. Nechcel som si predstaviť, ako som musel po tomto dobrodružstve smrdieť.

„Och, nevydržíme ešte chvíľku?“ potlačila úsmev, mne však do smiechu nebolo.

„Prečo zase?“ opäť mi stúpol adrenalín – nemohla jednoducho pristať na môj návrh?

„Dobre, ako chceš,“ vytiahla deku z batoha, „ale postavíme stan.“

„Stan? Ty máš aj STAN?“ vyvalil som na ňu oči.

„Samozrejme, vždy sa zíde,“ rozbalila puzdro a žmurkla na mňa. Na pohľad išlo len o pár oporných tyčiek a celkom malú sivú plachtu, avšak zo slušne masívnej látky.

„Chceš mi povedať, že keď si šla ku mne, vieš, zaniesť tie učebnice či čo, tak si si zobrala so sebou aj stan, že keby sa náhodou naskytla príležitosť a náhodne by sme šli stanovať do parku?“ Zase mi nič, čo sa krútilo okolo Amandy, nedávalo zmysel.

„Austin...“

„Vieš čo, asi sa nebudem pýtať, ako je možné, že v batohu máš všetko, čo takí ľudia potrebujú na prežitie v divočine, ak chápeš, kam tým mierim,“ založil som ruky vbok.

Amanda zatiaľ stihla postaviť stan – netrvalo jej to ani minútu.

„Nie, skrátka ho mám,“ uzavrela.

„Dobre, tak, pospi si,“ zaželal som jej a išiel pár krokov napred s vedomím, že kazím svoje mužské ego. Bola taká drzá a taká na zožratie. Nebudem sa s ňou tlačiť v jednom malom útlom stane, telo na telo, vôbec nie. Rýchlo som tú myšlienku zahodil ďalej odo mňa.

„Kam si myslíš, že ideš?“ okríkla ma.

„Nemaj strach, ale v tom stane s tebou nebudem,“ sadol som si a prstami prehrabával piesok. Bolo to na zaplakanie. Ale nepoddal som sa svojim pudom.

Amanda si povzdychla, no viac som už nijaký zvuk nepočul. Ostalo úplné ticho, aj vietor ustal, ani piesok sa nekotúľal.

Byť v stane s Amandou – v tesnej blízkosti sa pozerať do jej krásnych veľkých očí, ovoňať jej vlasy, nenápadne aj jej krk, pocítiť to splnenie túžby, ktorá ma sprevádzala, odkedy som ju prvý raz zbadal.

A zase som sa splietol. Viac som nemohol myslieť na Amandu. Všetko mi bolo jedno, len nech sa dostanem späť, späť odtiaľto, z ničoty domov, do sveta, k pokoju – preč!

[ » na začiatok « ]