Kapitola:
Pridaná: 20.6.2013, 17:27:29
Čítaná: 4779×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Kevin, Ron,...
Stručný dej: O chlapcovi ktorého čaká operácia ktorá mu môže zmeniť život...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, tragédia

Kapitola: 1 » Nemocnica- môj domov 2 » Ron

Na druhý deň bolo všetko tak ako zvyčajne. No nie všetko! Ráno som vstal, nalačno som išiel na prehliadku a po nej som šiel na raňajky. Potom som šiel do izby a počkal som, kedy ku mne príde sestrička s liekmi ako mi kázala. Hneď keď mi ich položila na stôl dal som si ich do úst a zapil čistou vodou. Potom som si vybral z tašky rozvrh hodín (ktorý sme spoločne s profesorkou Sonovou zostavili) a vybral si z tašky učebnice, pero a zošity. Profesorka Sonová prišla o 15 minút.

,,Ahoj Kevin.“

,,Dobré ráno“ povedal som spoza tašky z ktorej som si práve vyberal gumu.

O 3 hodiny (samozrejme, že aj z prestávkami, sa výučba skončila). Bol som veľmi hladný a tak som nezašiel na izbu, odložiť si knihy (učili sme sa v oddychovej miestnosti pretože tam boli stoly na ktorých sme mohli pracovať), ale šiel rovno do jedálne.

,,Aaah! Konečne.“ zaradoval som sa keď som uvidel na dverách jedálne papierik na ktorom priam svietilo:

Dnes: polievka: slepačia

druhé jedlo: palacinky

Menu je napísané iba pre tých, ktorý nedržia diétu stanovenú doktorom. Tí, čo majú predpísanú diétu sa svoje menu dozvedia u svojho lekára!

Posledné vety som ani nečítal pretože sú tam stále a ja žiadnu diétu nedržím (ale držal som. Bolo to hrozné) a oveľa viac ma zaujalo slovo palacinky.

Nestáva sa často, že by nám uvarili alebo upiekli niečo sladké. No to nebolo jediným prekvapením čo ma v ten deň postihlo.

Po obede som šiel do knižnice vypožičať si nové knihy.

,,Ahoj, Kevin“ pozdravila mi pani Lastangová, vedúca knižnice. ,,No, to som zvedavá čo vyhrabeš tento krát. pokračovala, ale pri tom sa usmievala ,,Myslím, že pre teba musíme dokúpiť nejaké knihy. Veď ty si už skoro všetko prečítal.“

Keď sa nad tým tak zamyslím, asi ma tu naozaj poznajú skoro všetci.

* * *

Priam som už bežal po chodbe pretože moje ruky už nezvládali ťarchu toľkých kníh. Vletel som do izby a za hlasného buchnutia položil, či skôr jemne hodil knižky na stolík pri skrini. Vystrel som sa a až teraz som sa poobzeral po mne dobre známej izbe číslo 31. Zrazu sa moje oči zastavili na druhej strane izby. Dovliekli tu posteľ. A na tej posteli niekto sedel. Chlapec. A pozeral sa na mňa očividne trochu zaskočený, že som tu tak vtrhol.

,,A-ahoj!“ po hodnej chvíli čo sme na seba civeli som sa prebral zo šoku a pozdravil.

,,Ahoj“ zamumlal.

,,Ja som Kevin“ vstal som a šiel som mu podať ruku.

,,Ja Ron“ povedal už oveľa sebavedomejšie a stisol mi moju nastavenú ruku.

,,No...ehm akú máš chorobu?“ spýtal som sa trochu neisto a pochytil ma čudný pocit. Odrazu som si všimol, že mu do ruky vedie infúzia a je spojený z prístrojom- tak ako ja bude musieť so sebou vláčiť všade kam chce ísť infúziu. Mne ju teraz na chvíľu dali dole, no onedlho ju budem mať späť.

Od rúk som sa posúval k telu. Mal červené neupravené vlasy a zistil som, že na ústach mu pohráva jemný úsmev. Potešil som sa a aj ja som sa povzbudivo usmial.

,,Nooo... Podľa sestričiek takú ako ty. Rozprávali mi o tebe.“ dodal neisto a svojím rozprávaním ma prebudil z pozerania sa naňho.

,,A čo o mne povedali?“ Spýtal som sa zvedavo.

,,Ó, nič také detailné. Iba pár vlastností. Že rád čítaš, si milí a tak.“ odvetil a usmial sa.

Úsmev som mu opätoval.

,,Mám ti pomôcť vybaliť sa?“ spýtal som sa.

,,Ó, nie ja to zvládnem.“ odvetil mi.

Kým sa vybaľoval, šiel som si dať knihy do šuplíka.

,,Kevin?“

,,Áno?“ zamrmlal som spoza kníh.

,,Budú robiť aj tebe tú veľkú operáciu? Myslím tú...“

,,Áno.“ skočil som mu do reči.

,,A kedy?“ opýtal sa.

,,O päť mesiacov.“ odvetil som.

,,Och... Mne o štyri.“ povedal neisto.

,,Aspoň ma budeš informovať aké to bolo.“ povedal som a pokúsil som sa o úsmev.

,,Ak sa podarí a ja nezomriem.“ poznamenal skľúčene.

,,Áá tak si to neber. Toto je profesionálna nemocnica. Neberú tu do práce len tak niekoho. Ešte som nepočul, že by sa tu nejaká operácia nevydarila. A koľkého?

,,siedmeho apríla. A ty?“ odvetil oveľa odvážnejšie a sebavedomejšie.

,,dvanásteho mája.“ odpovedal som.

Po hodnej chvíli, zatiaľ čo som mu pomohol vybaliť posledné zvyšky oblečenia Ron prerušil ticho.

,,Koľko je vlastne hodín?“ opýtal sa

Pozrel som sa na hodinky, ktoré boli na stene oproti postele.

,,Pol deviatej“ odvetil som a ukázal na hodinky.

,,Aaach... zvyčajne tak skoro do postele nejdem, ale teraz som unavený.“ povedal Ron.

,,Idem aj ja“ povedal som.

Prezliekli sme sa do pyžama a ľahli do postele.

Neviem ako dlho to trvalo, možno pol hodiny možno hodinu, ale až dovtedy, kým sme nezaspali, sme sa rozprávali.

,,Máš nejakých súrodencov? opýtal som sa, keď som sa prikrýval.

,, Áno. Troch. Eliot, Seven a Zachari. Ale Zacharyho voláme Zack.“ dodal ,,A ty?“

,,Ja len jedného. Amy.“

,,A kedy máš narodeniny? Ja o dva dni.“

,, Ja o týždeň.“

,, Dvanásť?“

,,Áno.“

Po celej izbe sa rozhostilo ticho. Po hodnej chvíli sa ozval Ron.

,,No, keď to tak vravíš... možno ťa naozaj budem informovať aké to bolo“

,, To dúfam“ a usmial som sa. Nevedel som že či vidí môj úsmev (v izbe sme, keď sme si ľahli do postelí, zhasli.), ale on asi zaregistroval pohyb mojich pier a usmial sa tiež.

[ » na začiatok « ]