Kapitola:
Pridaná: 18.2.2013, 21:59:27
Čítaná: 3007×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Diana, Antonín, Lucia, Snape,...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » -1- 2 » -2- 2 » -2- 3 » -3- 4 » -4-

http://www.youtube.com/watch?v=NvR60Wg9R7Q&feature=endscreen&NR=1

Do Vianočných prázdnin som bola zaručene tým najšťastnejším človekom Rokfortu. Všetci, čo ma poznali to nechápali, ale zvyčajne neriešili. V týchto „temných“ časoch som vykúzlila svojím optimizmom toľko úsmevom všetkým, ktorí okolo mňa prešli. A potom prišli Vianoce. Na škole sme ostávali skoro všetci siedmaci. 23. decembra som sedela s Aliciou, Angelinou a Leem pri kozube a nehorázne som sa rehotala. Lee totiž zo mňa ťahal dôvod mojej stálej veselosti a dievčatá ho v tom očividne podporovali. Na nič normálne neprišli a tak začali s nehorázne divnými teóriami.

„Myslím, že za to môže Snape,“ poznamenal, keď som sa na chvíľku utíšila. Najprv som zrejme pôsobila zmätene, potom som sa však rozosmiala.

„Hej? A ako?“ vydralo sa zo mňa pomedzi smiech.

„Hmm. Raz si bola uňho po škole a odvtedy si šťastná,“ pridala sa Angelina a Alicia sa len zasmiala.

„A čože s tebou Snapík urobil?“ zaujímal sa Lee Jordan.

„To ťa nemusí zaujímať,“ pokúsila som sa povedať chladne, ale po „nemusí“ som sa opäť rozrehotala.

„No, to ti tak veríme,“ smiala sa Alicia.

„Verte,“ chystala som sa ešte niečo dodať, ale pri nohách sa mi zjavil akýsi škriatok a po slovách: „Je čas.“ ma chytil za ruku a odmiestnil sa so mnou do žalárov.

„Myslel som si, že vám nenapadne vziať si niečo normálne,“ zachmúril sa Snape.

„To bolo narýchlo.“ Obraňovala som sa a premerala si rovnošatu.

„Ja viem, ja viem. Tu máte,“ hodil po mne nejakú tmavočervenú látku a prešiel do vedľajšej miestnosti. Zamračene som sa pozrela na dvere a vzápätí som si prezrela šaty. Tmavočervené s hlbokým výstrihom a dlhými rukávmi. Na rukách a v okolí dekoltu sa pohybovali čierne perly a vytvárali nepravidelné obrazce. Bolo to úchvatné, nádherné, dokonalé, nebezpečné a ešte mnoho iného, čo sa nedá vyjadriť slovne. Zamkla som dvere zaklínadlom a rýchlo som sa prezliekla. Šaty mi padli tak, akoby boli ušité presne na mňa. Najprv som tomu nechápala, potom som sa len pousmiala. Kúzla, nie? Alebo žeby Antonín vedel ešte stále moje číslo? Prešli po mne jemné zimomriavky. Chvíľu som si ešte obzerala dlhú sukňu a potom som odomkla dvere. Snape stál na zárubni a keď sa tie dvere otvorili, mala som pocit, že mu vypadnú oči.

„Myslel som si, že vám padnú,“ povedal napokon, ale stále som mala pocit, že som ho ohromila.

„Pane?“ skúsila som jemne. Nebola som si istá, či je dobré, že je zo mňa ohromený, alebo zle.

„Nebojte sa, Kaňuchová. Krátko o priebehu. Prídeme tam, odpoviete na isté otázky ohľadom pôvodu, zabijete zajatkyňu - nejakú mukelku – a budete mučená. Pri mučení vám vypáli temné znamenie. Ak neuspejete...“ koniec nedopovedal, ale došiel mi.

„Tak ideme?“ opýtala som sa namiesto toho.

Chytil ma za ruku a vtiahol do kozubu, kde nás hop-šup-práškovalo...

Prijali ma, ale o tom vám písať nebudem. Je, bolo aj bude to tajné. A bojím sa aby toto nenašli. A hanbím sa. Veľmi.

„Nechápem, ako ju mohol Temný pán prijať! A ty si ho v tom podporoval!“ Lestrangeová chodila ako lev chytený v klietky. Stála som za dverami a počúvala, ako sa jej kroky raz približovali a raz vzďaľovali. Skoro som ani nedýchala. Boli dva dni od môjho prijatia a Lestrangeová prišla až teraz do Malfoyovie sídla.

„Bellatrix, upokoj sa,“ dohováral jej ľadový hlas Snape a Bellatrix sa nachvíľku zastavila. „Nie je obyčajná. Jej moc je silná a čarodejka ako ty, by si mala uvedomiť, že na našej strane je dobré mať zručných mágov.“ Vysvetľoval.

„Ale veď ja som tu!“ počula som potláčaný Lestrangeovej výkrik.

„Upokoj sa, vravím ti Bellatrix. Temný pán si váži len jej rod a magickú silu, nič viac,“ pokračoval a mne pomaličky dochádzalo, čo sa preháňalo v Lestrangeovej hlave. Ona si myslela, že ju vymením na poste tej, ktorú preferuje? Nikdy. Ale v kútiku duše ma potešilo, že ma brala za hrozbu.

„Tebe sa to povie Severus!“ zrúkla tlmene a ja som sa popravde, zľakla. „Nedokážeš si ani predstaviť, aké bolo ťažké dostať seba a Narcissu tak blízko k nemu a ona sa tam dostane tak ľahko?!“ zlostila sa Lestrangeová.

„Nedostala sa tam!“ hovoril jej Snape už prudkejším tónom. „Bellatrix, uvedom si, že ona je, teda bude, Dolohovova žena a to jej zaručuje úplne iné miesto ako tebe. Ty si vyššie,“ tvrdil jej dookola a ja som ho celkom chápala, keď som počula, aký je netrpezlivý.

„A možno sa vydá za kariérou!“ bola už zúfala a ja som sa jej už vôbec nebála.

„Lestrangeová, tvoje miesto by som ti nikdy neprebrala a skutočne sa o to snažiť nebudem,“ povedala som, keď som zastala na prahu dverí. Bellatrix na mňa vyvalila oči a Snape sa len uškrnul. Vedela som, že vedel, že som tam. „A ak so mnou budeš aj naďalej mať problém, prosím, môžeme si ho rýchlo vyriešiť,“ povedala som a nečakajúc na jej reakciu som odišla do tmavej chodby. Prešla som asi dvadsať krokov a stále za mnou nik nešiel, tak som spomalila z extrémnej rýchlosti na normálnu chôdzu. Sebavedomie mi vyrástlo o veľmi vysokú hodnotu a ja som sa musela potichu zasmiať.

„Niečo smiešne?“ opýtal sa ma známy hlas.

„Ááá, Malfoy,“ zatiahla som podobne ako môj Antonín. „Nič, nič. Užívaš si vianočné prázdniny, krpec?“ zasmiala som sa.

„Nebuď hnusná, sme teraz v jednom klube,“ povedal a chystal sa pritisnúť o stenu, keď v tom som mu jednu vrazila.

„Krpec, nemysli si, že...“ nedopovedala som, otočila som sa a odišla do malej izbičky, ktorú som obývala až do dňa mojej svadby.

„Dneska je tvoj šťastný deň,“ zašvitorila Narcissa, len čo som zišla na podlažie ich haciendy.

„Nekecaj,“ uškrnula som sa na ňu šťastne. Áno, dnes je moja svadba. Ale vôbec nie typická, taká akú som chcela, keď som bola malá. Temný pán to nedovolil. Ale aj tak sme sa s Narcissou dohodli na takej malej kráse. Mala by som mať zlatú obrúčku. Temný pán sa nepotešil, ale keď sme mu jemne vysvetlili, nejako pochopil. Zhodili sme to na náš slovanský pôvod a keďže sa do toho nikto nevyznal, povolili. Za svedka som mala Narcissu a Dolohov musel mať Temného pána. Takže v podstate som si svoju svadbu neužila. Bol to jeden z páru dní, na ktoré som si nechcela viac spomenúť. Ktoré som nechcela prežiť.

„Vstávaj, zlatko,“ zašepkal mi do ucha a prilepil sa na mňa.

„Ako mám vstať, keď...“ nedopovedala som, lebo ma pobozkal. Pritúlila som sa ešte bližšie k nemu tak, že by medzi nás nevošiel ani atóm. „Vstaňme, lebo budeme na večeru Naginy,“ povedala som cez krátku prestávku, ktorú sme si dopriali.

„Ty vieš tak pokaziť všetku romantiku,“ zašomral a ja som si mu sadla na hruď. „A možno ani nie...“ slastne vzdychol, keď som ho pobozkala.

„Poď už!“ zoskočila z postele, ušla do kúpeľne a zamkla sa.

Už som tam žila rok a stále mi to pripadalo ako sen. Vraždenie ma už otupilo, už som ho tak nepociťovala a nikoho známeho som zatiaľ nevidela. Teda z tej dobrej strany. Mohla by som to brať ako dobré posolstvo, ale ja som sa bála. O rodine som nič nevedela a začala som používať priezvisko Dolohovová. Veľa sa toho zmenilo. A najmä ja. Ale našťastie sa nezmenil Bellatrixin postoj ku mne. Nenávidela ma. A ja som nenávidela ju. Keď som sa bavila s Narcissou, zdala sa mi v pohode. Síce sme sa bavili len párkrát a bola svojská, stále na ňu nemením svoj názor.

„Dnes máte špeciálnu úlohu. Dolohová a Dolohov, Bellatrix a Lestrange.“ Privítal nás Temný pán. Vystrela som sa a Antonín ma chytil okolo pása. Lestrangovci nezmenili svoje postoje, len oči sa im rozžiarili ako deťom, keď uvidia vianočný stromček. „Diana, ty s tvojím manželom,“ to slovo vyslovil posmešne, „pôjdete do dedinky Saint Sellive vo Francúzsku. Tam, žijú istí Soenexlovci, ktorých tu treba doviezť. Je mi jedno v akom stave, ale hlavne živých.“ Zazubila som sa. Už som si zvykla, že sa musím zazubiť, aby som urobila dojem.

„Pôjdeme,“ odpovedal môj miláčik a spolu so mnou sa odmiestnil do danej dedinky. Dal mi pusu a stisol ruku. „Stále lepšie to hráš, zlato. Ale ak chceš nájdem ich ja.“

„Neblázni. Som Smrťožrútka, musím ti pomáhať,“ ohradila som sa a išla som ku kostolu, pred ktorým stáli nejaké staré baby. „Bon jour, oú je peux trouver la famille des Soenexloves?“ Dobrý deň, kde môžem nájsť rodinu Soenexlovú?

„Ty vieš aj po francúzsky? Tigríča, nezdáš sa,“ zasmial sa mi pri uchu, zatiaľ čo ja som hypnotizovala tie staré dámy a očakávala odpoveď.

„Vieme anglicky,“ prekvapila ma jedna z nich, „ale Soenexloucou neposnáme. Fiete, toto je mališká tetina, posnáme kašdécho.“

„Merci,“ poďakovala som sa a spýtavo pozrela na Antonína.

„Hovorili pravdu,“ zamračil sa na mňa. „Temný pán sa nepoteší.“

„To teda nie,“ chytila som ho za ruku a odmiestnili sme sa späť.

Práve bol horúci júl, keď sa haciendou Malfoyovcov rozľahol nadšený výkrik. Mali sme šťastie, Temný pán nebol doma a nebola tu ani Bellatrix. S Narcissou sme práve sedeli na záhrade a hulákali ako o život. Nemohli sme uveriť tej správe. Bolo to úchvatné!

„Čo sa stalo, miláčik?“ opýtal sa ma Antonín, ktorý sa medzitým zozadu priblížil ku mne. S Narcissou sme si vymenili pohľad a ja som sa s nádychom otočila k tomu, ktorého som ľúbila.

„Hádaj,“ zatvárila som sa tajomne, respektíve som sa o to snažila, ale cítila som ako sa radosťou červenám.

„Nie,“ vyhŕklo z Antonína a mňa striaslo. Nechce mať deti? Nikdy sme sa o tom nerozprávali, ale mne to pripadalo také samozrejmé... „Také šťastie!“ Dodal nadšene, keď si všimol, že som znepokojená. „Budeme mať dieťa?“ opýtal sa ešte pre istotu a ja som s vervou prikývla. Vytiahol ma na nohy a silno stisol.

„Dolohov, dávaj si pozor,“ pripomenula mu Narcissa a jeho zovretie zjemnelo.

„V ktorom?“ nejasne položil otázku. Prešlo mnou jemné chvenie. Jednoducho som ho milovala. :)

„Len v prvom,“ odpovedala som mu s úsmevom hrajúcim na perách, síce som sa cítila ako v milióntom nebi. Nemala som slov. Taká nevýslovne šťastná som už dlho nebola. A to som už dlhšie prežívala úžasné obdobie.

Chvíľku bolo ticho a obe, ja aj Narcissa sme napäto čakali, čo povie. „Marcová,“ usmial sa a začal ma bozkávať po celej tvári. „Ako ty.“ Povedal napokon, keď mu ostali len pery a vzápätí mi na ne vtisol bozk.

„Ja viem,“ rozochvene som povedala a v jeho náručí sme sa roztriasli. SME! Och, ja a moje bábo.

„Budeme rodinka,“ vyslovil to, čo mi behalo po rozume. „Budeme rodinka, rodinka!“ opakoval Antonín a ja som si už len všimla ako sa na mňa Narcissa usmiala a odišla do domu.

„Áno, rodinka,“ triasla som sa celá. Mala som pocit, akoby sa aj to moje malé triaslo vzrušením. O osem mesiacov budeme pravá rodinka. Tešila som sa ako malá.

„Osem mesiacov,“ zopakoval nahlas moje myšlienky. Vedela som, že mi ich nečítal, jednoducho sme mysleli na to isté. V tej chvíli som si uvedomila, že je to príliš dokonalé. Niečo sa stane.

Prosím, ozvite sa mi, ak to niekto číta. Viete, moc ma nebaví písať, keď viem, že to nikto nečíta :(. Takže, komenty, sovky, FB: Diana Bendži Kaňuchová, sú tu pre Vás :).

[ » na začiatok « ]