Kapitola:
Pridaná: 22.8.2013, 23:01:36
Čítaná: 5706×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Diana, Antonín, Lucia, Snape,...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » -1- 2 » -2- 2 » -2- 3 » -3- 4 » -4-

„Dolohovová, máš službu vo Werrictone pri tých utečencoch,“ oznámila mi Lestrengová a ja som prevrátila očami. „Ale to ty určite vieš,“ poznamenala sarkasticky, na čo som na ňu len zazrela, zdvihla sa zo stoličky spolu so Snapom.

„Zmenila si sa za posledný mesiac,“ poznamenal, keď sme vyšli von.

„Vieš prečo,“ usmiala som sa na neho a dovolila jeho náporu vstúpiť do mysle.

„Takže sa narodí malý Dolohov?“ po asi druhýkrát v živote som videla Snapa sa usmiať.

„Alebo malá Dolohovová,“ uškrnula som sa a radšej som nedopovedala celé priezvisko. Dolohovová-Kaňuchová-Whilová. Ako ja. Zdedí všetky moje priezviská.

„Diana, Diana. Nemyslíš si, že to je nebezpečné? Vojna sa blíži.“ Zaprorokoval.

„Vo vojne sme stále. Potom ako sa narodí, bude dobre. Možno,“ usmiala som sa trošku a spoločne sme sa premiestnili do Werrictonu. Strážili sme tam utečencov v dome, ktorý kedysi mal patriť mne. Preto som väčšinou nemala stráž. Teraz som išla na prvú.

„Neboj sa, nepoznáš ich. Sú to politickí väzni, teda aspoň tak sa im hovorí v muklovských vojnách. Ani jedna strana im neublíži,“ povedal pokojným hlasom, aký som počúvala na hodinách elixírov. Upokojilo ma to.

„Ďakujem,“ zašepkala som a otvorila vlastné dvere.

„To je samozrejmé,“ uškrnul sa a ja som pokyvkala s hlavou. Snape sa mení pri každom. Pri Smrťožrútoch je nejaký, pri žiakov je iný... a pri mne je iný.

„Dobrý deň,“ povedala som príjemne a prezrela si ľudí v obyčajnej obývačke. Sedeli tam dve ženy, jeden muž a tri deti. Jeden chlapček, ktorý mohol mať tak päť rokov, jeden, ktorý mohol mať takých osem a asi trojročné dievčatko. Dospelých som radšej neodhadovala, nejde mi to.

„Dobrý,“ počula som hromadnú odpoveď, ale nikto sa mojím smerom ani nepozrel.

„Môžeme sa s nimi rozprávať?“ opýtala som sa Snapa ticho.

„Chceš sa hrať s deťmi?“ povedal pomedzi zuby a ja som prikývla. Dievčatko na mňa totiž ako jediné pozeralo. Malo kučeravé čierne vlasy a jasné svetlé modré oči. „Opýtaj sa ich.“ Po tejto vete som sa na Severusa pozerala ako na blázna. On mi len mimikou tváre naznačil, že to myslí vážne a tak som podišla k nim.

„Madam,“ povedala som s pohľadom na ženu, ktorá sa podobala na malú.

„Áno?“ povedala a niečo v mojom hlase akoby ju prinútilo pozrieť sa do mojich čokoládových očí. Neviem, čo tam videla, ale akoby mi potom uverila.

„Môžem, môžem byť chvíľku s vašou malou?“ povedala som ticho a periférne som zazrela ako muž stŕpol. Žena ho chytila za ruku.

„Tvoje dary nebudú mať krídla,

pod ktoré by sa zložili.

Jednému bude velieť tieň Riddla,

Druhému Fénixovia by pomohli.

Rozdelené teda budú vo dvoje,

svetu to možno trocha pomôže,

no ich to len k záhube dovedie.

Naberú odvahu a spoja svoje sily?

Je tu ešte nádej, aby tie útrapy prežili...,“

povedala a druhou rukou ma chytila za tú moju. Naľakala som sa a vytrhla sa jej. Nemôže mať pravdu, jednoducho nemôže. Druhýkrát za život som mala pocit, že sa dieťa, teda deti v mojom lone pohli.

„Nataša, vystrašila si ju!“ pokarhal ju muž s ruským prízvukom a ja som sa zviezla na zem. Bola som akoby v inom svete. Moje malé! Moje malé budú samé! Nevedela som nič. Kto som, kde som. Nič. Ticho, tma. Len jeden pocit. Samota. Sadla som si do kĺbka a začala sa hojdať. Obe ženy si sadli ku mne. Vnímala som to ako v sne. Akoby som bola obalená hmlou. Sama. Moje malé budú samé.

Zachránil ma až Snape tým, že poslal svojho Patronusa po Yaxleyho, že našu dvojicu treba vystriedať. Keď prišli Yaxley a mladá Smrťožrútka, ktorú som nepoznala, už som bola ako tak v pohode. Chcelo sa mi len hrozne spať. Vtedy som len začula trochu z ich rozhovoru:

„A NIKOMU to nesmiete povedať!“ prizvukoval im Snape.

„Samozrejme,“ povedal pokojne Yaxley. S Dolohovom vychádzal stále dobre, nechcel mu poškodiť. Dúfam.

„Ani nemuknem,“ prikývla ženská. Tú si ešte omrknem.

Snape ku mne prišiel a hneď po tých slovách ma vzal na ruky a odniesol do sídla. Odtiaľ si už nepamätám skoro nič. Len to, že som zaspala v objatí môjho milovaného s rukami na bruchu. Rodina, ktorá nevydrží dlho.

„Kto bola tá ženská s Yaxleym?“ opýtala som sa najprv Antonína hneď ráno, keď sa prebral. Zo včerajška som si toho veľa nepamätala, teda popravde, nepamätala som ti nič. Nevedela som, či som mu niečo povedala. Zrejme nepovedala, keďže netušil o čo ide. Bola som tam predsa so Severusom Snapom, ten by mal vedieť. V tom momente som sa narýchlo upravila - premenila sa na ako-takého človeka a vybehla som pred haciendu.

„Pradiarska ulička, Liverpool,“ povedala som ticho a otočila sa na päte. Ocitla som sa pred blokom tmavých, ošarpaných budov, o ktorých som skoro nič nevedela. Len to, že tu mal svoje „letné sídlo“ Snape. Vykročila som k tmavým dverám a s nádychom na ne zaklopala. Bol posledný augustový týždeň, tak som sa modlila, aby ešte nebol v škole. Ako pán riaditeľ. Áno, Snape mal byť riaditeľom. Nechcela som ísť do školy. Hanbila by som sa. Najmä pred mojou pani profesorkou.

Zrazu som začula šuchtavé kroky a vzápätí hlas, v ktorom som spoznala Pettigrewa: „Kto je tam?“

„Ja,“ povedala som tichým výhražným hlasom, akým som s ním stále komunikovala. Bol to druhý chrabromilčan, ktorý sa pridal k Temnému pánovi, ale bol to srab. Nezaslúžil si ani jedno z toho.

„Diana, vitaj!“ hneď na moje ohlásenie sa ozval Snape typickým chladným hlasom a otvoril dvere dokorán. „Poď ďalej,“ vstúpila som a on sa vyklonil von, aby skontroloval, či ma niekto nevidel. Keď zavrel dvere, len pozrel na Pettigrewa a ten sa spakoval hore schodiskom skrytým za knižnicou. „Čo ťa sem privádza?“ pýtal sa ďalej. Na chvíľku som z neho mala dokonca pocit, akoby sa mojej návšteve potešil.

„Ja... Severus, kto bola tá žena s Yaxleym?“ opýtala som sa ho a poriadne som si ani nevšimla, že som mu povedala menom a tak som vytvorila komornejšiu atmosféru. Snape najprv neodpovedal, usadil sa do kresla, mne pokynul, aby som si sadla na gauč a ja som ho napäto počúvla.

„Di, načo to potrebuješ vedieť?“ nevedela som prečo, ale to ma vyľakalo.

„Severus, prosím,“ šepla som v napätí. Potrebovala som vedieť, či jej môžem veriť. Cítila som sa divne. Prvýkrát som nevedela niekoho odhadnúť.

"Diane, ja jej verím a to ti musí stačiť. Nezradí ťa a ani tvoje poklady," povedal mi Snape s pohľadom na moje zatiaľ ploché brucho. Zasa som začala plakať. Nechápala som sa. Možno to bolo tými tehotenskými hormónami alebo čím, ale v poslednej dobe som často plakávala.

"Sú tu dve osoby navyše." Týmto začal Temný pán schôdzu v jedálni Malfoyovcov. Nastal šum. Každý sa začal obzerať, vypytovať sa spolusediaceho, len ja a Narcissa sme stŕpli v tichej dohode pohľadmi. Obe sme potom pozorovali nášho pána ako mu za zavretými viečkami behajú oči. Zrazu sa so stále zavretými očami postavil a tvár mal natočenú smerom na mňa. Stŕpla som ešte viac, pot mi stekal dole chrbtom. "Ale, ale, Antonín, nechcel by si mi nič povedať?" pýtal sa ho Temný pán, no pohľad jeho zúžených zreníc sa stále upieral na mňa.

"Ja-ja, á-áno," koktal môj manžel a ja som mu pod stolom stisla ruku, Musí byť silný, nesmie sa nič stať. O veštbe nevedel nič, bála som sa mu to povedať. Nevedela som, či som mu pomohla ja alebo sa len pochlapil, no vzápätí sa ozval pevným hlasom. "Moje dieťa o osem mesiacov rozšíri naše rady!" Povedal hrdo a vystrel sa do plnej výšky.

"Naše deti," opravila som ho rovnako hrdým hlasom, ale niečo vo mne mi pripomenulo veštbu. No musela som to zvládnuť. Oklumencia. To jediné mi pomohlo prežiť tú radosť okolo mňa.

Ja viem, že je to krátke, ale dúfam, že ste na mňa nezabudli...

[ » na začiatok « ]