Poviedka:
Pridaná: 8.2.2013, 18:23:58
Čítaná: 3147×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Typ: PI súťaže
Zadanie: V tomto kole mali súťažiaci dve úlohy: 1. vybrať si žáner, ktorý chcú písať a 2. vybrať si postavu. Zo žánrov to bola karikatúra, paródia a satira. Postavy: A. Weasley, M. Weasleyová, H. Grangerová, F. Fliwtick, S. Black alebo akákoľvek všeobecne známa literárna/filmová/seriálová postava.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » 10. Jo - (No) ordinary girl (paródia) 2 » 9. Nati Prvosienka Diggory-Fowl: Filius a Fašiangy (karik.) 3 » 8. Meddy: Trest (karikatúra) 4 » 7. Dado: Ratatuj (paródia) 5 » 6. Kira: Milujem ťa, milujem ťa, milujem ťa (paródia) 6 » 5. Lussy Noir Meteur: Gazela a Bes (paródia) 7 » 4. Vi.kt.or: Čo sa na lúke skutočne stalo.... (paródia) 8 » 3. Lucy Lestrange: Môj upírsky život (paródia) 9 » 2. Dedalus: Julo a Romana (paródia) 10 » 1. Marika Scrooge: Draculova rodinka úžasných (paródia) 11 » TAJNÁ

Draculova rodinka úžasných (vrátane mňa;))

28. 1. ´13

Drahá Clemece,

toto je zápis z môjho denníka, o ktorý si ma tak dlho žiadala. Posielam ho klasickým listom, lebo cez čip by to bolo veľmi nebezpečné a ja musím chrániť svoje spomienky.

Piatok, 13. septembra 2013

Zovrela som veľké klopadlo s vlčou hlavou a trikrát zaklopala. Zvnútra sa rozľahol buchot, ktorý prenikol hrubými múrmi a zastavil sa až pri obrovskej, kedysi čiernej, teraz už zhrdzavenej (škoda jej) bráne, ktorou som práve prešla.

Čakala som dlho, až tak, že mi zamrzli aj končeky vlasov (a verte mi, bolí to). Vietor fúkal všetkými smermi, akoby nevedel, kade skôr (ani sa mu nečudujem). A občas sa zablyslo, veď prečo nie, pre dotvorenie atmosféry, no ja som nemienila ustúpiť. Bol predsa nažive. Nažive. A nemohla som si nechať ujsť stretnutie s ním.

Nakoniec sa mu konečne uráčilo otvoriť. Išlo mu to rovnako pomaly ako rast slovenskej ekonomiky, no keď sa konečne roztvorili krídla dubových dverí, do očí mi udrelo jasné svetlo, ako na konci tunela („Nechoď tam! Do neba predsa nepatríš!“ hovorila som si) a keď som zopárkrát zaklipkala očami a stále nepovolilo, odkašľala som si a zakričala: „Boli by ste taký dobrý a stlmili svetelný efekt? Rada by som videla, aj keď odtiaľto odídem!“

Ozvali sa kroky a šťuknutie vypínača a keď biele kvapôčky pred mojimi očami konečne trošku ustúpili, zbadala som muža, kvôli ktorému som sem prišla. Precestovala som stovky míľ, plavila sa loďou, lietadlom a vlakom (teda, lietadlom som letela a vlakom som sa nechala odviezť), aby som ho konečne uzrela. Muža, ktorý ma tak fascinoval už od malička, dokonalého, desivého a hlavne stále žijúceho (a nie, nebol to Edward Cullen). Mal však k nemu blízko. Už len tým, že určoval štýl. Bol niečo ako starý otec Cullenovcov, Salvatoreovcov a neviem ešte akých -ovcov, len s nimi nebol spríbuznený, lebo, samozrejme, nežiaril na slnku ani nemal čarodejnicu, ktorá by mu darovala prsteň na ochranu pred slnkom. Títo boli upgradeovaní. Dracula bol Windows 95, „-ovci“ boli Windows Vista (to o nich veľa hovorí).

Popolavo sivú tvár vzhľadu pokrčeného papiera mal zvraštenú v škaredej grimase (a možno mal toľko vrások, že to bol jeho prirodzený výraz), červené oči sa mu leskli potláčanými slzami (strachu to asi nebolo) a ruky mal smrteľne bledé, šľachovité, s dlhými nechtami (ale určite nebol na manikúre). Bol trošku zhrbený, asi mal ťažkú hlavu, no vôbec nemal toľko vlasov, ako to ukazovali vo filme. A nebol ani taký príťažlivý, ako Gary Oldman (dobre, nikto nie je taký príťažlivý ako Gary Oldman, ale o tom v nejakom inom vstupe). Bol to jednoducho starý ujo, veľmi starý ujo. Hrozne starý ujo a mne ho bolo napoly ľúto a napoly z neho smiešno.

„To každého vítate tými lasermi?“ opýtala som sa a vošla dnu.

Dracula zdvihol prst a zasyčal.

„Dobre, dobre,“ zastala som. Podišiel ku mne.

„Čo tu chceš?!“ zreval mi do ucha, až som nadskočila.

„Prečo po mne kričíte?“ kukla som naňho a trochu sa odtiahla. Pil krv. A krv bola horká. A keď si neumyl zuby... uf, no veď viete. Vlastne neviete, to treba zažiť, ale radšej nie ako áno.

„Áno, áno, ja vás zničím!“ zakričal a pričaptal ku mne.

Pregúlila som očami. „Ste nahluchlý?“ opýtala som sa hlasnejšie.

„Nie, neupečiem vám žiadne buchty!“ odsekol. „A teraz von!“

Zahrešila som.

„V mojom dome sa nenadáva!“

„Takže zrazu už počujete?“

Dracula rezignovane mávol rukou. „Dobre, dobre. Počujem. Nie veľmi dobre, ale počujem. To je len taká zásterka. Nikomu sa nechce baviť sa s hluchým.“

„Lenže ak sa nikomu s vami baviť nechce, tak potom ani nikoho nezjete,“ podotkla som s úškrnom.

„Čo?!“

Zopakovala som otázku.

„Ja ľudí nejem, ja ich vyciciavam!“ odsekol podráždene. „Ujasnite si tieto dva pojmy!“

„Okej, dobre, prepáčte,“ zdôraznila som posledné slovo ironicky. „Takže ma teraz vyciciate?“ dodala som po chvíľke, keď sa Dracula otočil a vybral sa k veľkému schodisku uprostred haly.

„Nie! Ešte mi nedošli nové protézy a staré mi už dobre nesedia. Musím hladovať,“ zavrčal a pomaly začal vystupovať po schodoch.

„Okeeeeej,“ zatiahla som prekvapene. „Ale, počkajte!“ rozbehla som sa za ním. „To akože naozaj fungujete na protéze?“

„Najnovšie druhy zubného kazu si našli aj mňa. Človek by čakal, že nemŕtveho nechajú na pokoji, ale nie! Zuby, moje zuby!“ otočil sa ku mne a ukazoval na prázdne ústa, kde mali byť pravdepodobne... zuby.

„Nepomohla vám ani dnešná medicína?“ nadvihla som obočie.

„Jasné, že nie! Tí tĺci nevedia nič! V čase mojich predkov boli lepšie liečebné metódy, ako teraz! Kam len tento svet speje! A všetky tie lieky! Čistú, nepoškvrnenú krv upír už len tak nenájde, všade samý Paralen, Acilpirín, kvapky do oka, kvapky do nosa, taká tabletka, hentaká tabletka, tu injekcia, tam injekcia a upír aby hladoval!“

„Nemôžete piť zvieraciu krv?“ navrhla som mu, kráčajúc po jeho boku.

„Pche! A to máte z tých svojich romantických ´upíroviek´?! Zvieracia krv ma neuživí! Nemá potrebný hemoglobín a už vôbec nie tú sladkú chuť, ako ľudská! A navyše – keď zabijete zviera, ľudia ho zakopú. Keď zabijete človeka, vyvoláte paniku,“ oblízol si peru. „Preto je to vzrušujúce.“

„Lenže ja sa vás nebojím,“ povedala som po pravde.

„Jasné, že nie, nevideli ste ma v akcii.“

„Nie som si istá, či by ma aj to vystrašilo,“ zasmiala som sa, na čo sa Dracula prudko otočil. „Kedysi som bol veľmi desivý, slečna. A aj očarujúci. Ešte stále môžem byť.“

„Desivý... možno,“ pripustila som. „Očarujúci...“ tvárila som sa, že premýšľam, „... nie,“ dokončila som napokon.

Dracula znova nespokojne zasyčal. „Ach, vy ženy. Ide vám stále len o vzhľad. Aj moje nevesty – a človek by čakal, že budú vďačné za to, kým som ich spravil, koľko som sa o nich staral – odišli a našli si Hiddlestona, Tennanta a Cumberbatcha.“

Zastala som s otvorenými ústami.

„Telka bolo to najhoršie, čo mohla taká potrava ako človek vymyslieť. Jediné, čo som celý čas počúval, bolo Loki, Doctor a Sherlock !“

„Takže z tých troch sú teraz upíri?“ spýtala som sa neisto.

„Už dávno, moja zlatá.“

„Ale to je super!“ zvolala som. „Takto budú žiť a hrať naveky!“

„Moje nevesty vás k nim nepustia.“

„Nebudú musieť,“ žmurkla som naňho. „Raz aj ony zostarnú, vypadajú im zuby a potom ich už nebudú chcieť. Potom prídem ja, mladá a čerstvá, a premenia si ma, a budem s nimi žiť naveky. A budem ich mať rada, aj keď im vypadajú zuby a budú mať tvár ako papier,“ vysypala som mu svoj plán.

„Ľudia hovoria, že som smilník, keď mám tri nevesty naraz. Vy chcete mať troch ženíchov,“ pokrútil hlavou nesúhlasne. „Tí dnešní ľudia. Kedysi existovali isté mravy, ktorých sa držali. Teraz sa pozrite vonku! Sodoma Gomora!“ rozhodil rukami.

„A vás to štve, pretože...?“

„Pretože už nie som jediné zlo na tomto svete! Nežijem, len prežívam! Pozrite sa okolo seba! Kedysi ľudia v niečo verili! Teraz je to celé len o peniazoch a...“

„Takže preto tak chradnete? Lebo už nie ste jediné zlo na tomto svete?“

„Trefa, mladá slečinka. Nenapadlo vám opýtať sa ma, ako to, že žijem, aj keď ma pred viac ako storočím ten Harker s jeho Minou a Van Helsingom zabili?“

„Vlastne, preto som sem prišla, len ešte na to neprišla reč,“ priznala som a vstúpila za ním do obrovskej jedálne osvetlenej krištáľovým lustrom pokrytým pavučinami.

„Mali by ste si tu upratať,“ podotkla som.

„Nikto sa sem nedoteperí, len, aby mi upratal! Príliš dlhá cesta!“ odvrkol.

Prikývla som. „Takže, ako to, že žijete?“ opýtala som sa konečne otázku, na ktorú som túžila poznať odpoveď.

„Jednoducho. Som zlo. Zlo vždy bolo, je aj bude. Nemožno ho zničiť. Iba proti nemu bojovať. A občas sa stane, že ho porazia. Ale ja som špeciálny druh zla. Mňa nič nezničí. Ani čas, ani nedostatok zubov,“ vysvetlil zatrpknuto.

„Tak poďte so mnou,“ navrhla som mu.

„Načo by som to robil?“ zvraštil nos znechutene.

„Pomôžem vám,“ mykla som plecom. „Ste tu sám a zuby vám môžu robiť aj u mňa. Mám kamaráta zubára.“

„Nebuďte smiešna,“ zamumlal, no v jeho očiach sa zračil záujem.

„Fakt, poďte so mnou. Zajtra sa pobalíme a pôjdeme. Nemusíte dokonca cestovať ani v truhle, všade sú teraz závesy a tienidlá,“ žmurkla som naňho.

„To myslíte vážne?“ spýtal sa pochybovačne.

„Smrteľne,“ usmiala som sa. „Už nebudete sám a môžete ma premeniť tiež na upírku. Ale zabudnite na to, že budem vašou nevestou,“ dodala som rýchlo.

Dracula pomaličky, váhavo prikývol. „Dobre.“

A tak sme cez skype začali zariaďovať predaj jeho pozemkov a išli si ľahnúť až nad ránom, keď vyšlo Slnko.

Teraz už vieš, čo sa pred tými tristo rokmi stalo. Určite ti došlo, že ten starý pán, čo s nami býva, a niekedy vyzerá lepšie a niekedy horšie, je Dracula. Žije sa nám dobre. Ak sa pýtaš, ako je možné, že dokážeme vychádzať von aj za denného svetla – je to jednoduché. Neverila by si, koľko upírov nájdeš vo vláde a koľko ti podpíše postavenie filtru, ktorý bráni slnečným lúčom, aby na teba priamo dopadali ;).

Ani Hiddelston, ani Tennant, ani Cumberbatch nie sú doma, ale pozdravujú Ťa. Tom nakrúca v Rusku 132. pokračovanie Avengerov (vraj si nerozumie ani s jedným zo svojich kolegov, všetci sú vraj príliš mladí, najradšej by ich vycical, ale nemôže, musí počkať do konca nakrúcania tak, ako vždy); David sa už tretíkrát vracia ako Doctor, nová séria bude v telke na budúci rok; a Benedict sa práve pustil do nakrúcania štvrtej série Sherlocka.

Budem veľmi rada, ak nás prídeš pozrieť, určite zoženiem aj chlapcov. Radi Ťa znova uvidíme, príď, kedy sa Ti len zachce, spravíme si malú hostinu.

S láskou, Constance.

[ » na začiatok « ]