Poviedka:
Pridaná: 27.12.2012, 09:29:19
Čítaná: 5530×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: PI súťaže
Zadanie: V prvom kole mali súťažiaci za úlohu napísať crossover HP + niečo. To "niečo" mohla byť postava/postavy z nasledovných diel: Pán Prsteňov, Hobit, Percy Jackson, Hry o život, Twilight, Ghostgirl, Artemis Fowl, Scooby Doo, Narnia, Eragon, Hviezdny prach, Titanic, alebo Alica v krajine zázrakov. Tiež si mohli vybrať aj jednu z konkrétnych postáv: Sherlock Holmes, Strýko Držgroš, Frasier. Ako sa úlohy zhostili si už môžete prečítať priamo tu!

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo

Súťažná poviedka: 1 » Keby (Kira) 2 » Časovrat (Jo) 3 » Želaj mi šťastie (Vi.kt.or) 4 » Dvojník (Lussy Noir Meteur) 5 » Tajomný Sľub (Nati Prvosienka Diggory-Fowl) 6 » Posledná Myšlienka (Meddy) 7 » The wrong warbdrobe (Lucy Lestrange) 8 » Neodolateľná ponuka (Dado) 9 » (Ne)Želaná návšteva (Marika Scrooge) 10 » Ako strýko Držgroš zbohatol o kryštálový džbán (Susan Ica) 11 » Lunalica (Dedalus) 12 » TAJNÁ

Názov poviedky: Albusove hry

Použitá séria: Hry o život

Charakteristika postavy:

Finnick Odair - hral v 65tych hrách o život, keď mal 14 rokov. Vyhral aj vďaka sieti a trojzubcu, ktorý získal od sponzorov. Je veľmi fyzicky zdatný. Vie dobre narábať s nožmi, oštepmi, dokonca je výborný vo viazaní uzlov. Ide o klasického sympatického krásavca, ktorý si vie ľudí získať na svoju stranu. Na prvý moment sa možno javí namyslene, lenže ak sa mu človek dostane pod kožu, zistí že je veľmi fajn a srdcom odovzdaný svojej jedinej láske.

Albusove hry

„Ako som ti vravel už asi tisíckrát, Albus!“ povie mi otec trochu smutne a díva sa na mňa zelenými očami. „Keď sme sa sem sťahovali, poriadne som o tom nevedel.“

„A prečo ste si nezistili viac?“ opýtam sa trochu dotknuto tichým hlasom.

„Albus... úprimne, tebe by napadlo pýtať sa na niečo také?“ Mám pocit, že je to úplne rovnaká diskusia ako pred rokom či rok predtým, alebo predtým...

„Nie,“ odpoviem mu úprimne. V tom momente ku mne príde malá sestra a posadí sa mi na kolená. Objímem ju zozadu a bradou sa opriem o jej rameno.

„Prečo neodídeme? Čo... čo ak to bude ona?!“ zašepkám zúfalo.

„Nemôžeme.“ Dostanem odpoveď. Neurčitú, nič nehovoriacu. Prečo mi k tomu nikdy nemôže povedať viac?

Otec sa postaví a ide preč. Počujem len tlmené hlasy, ako sa bavia s matkou vo vedľajšej izbe. Začnem pohojdávať svoju mladšiu sestru na kolenách a pozerám sa do neurčita. Toto je jeden z najsmutnejších dní v roku. Vždy je to tak. Snažím sa prísť na to, prečo to nemôžeme zmeniť. Mrzí ma, že mi na túto otázku nechce nik odpovedať. Teda, predpokladám, že okrem otca to ani nik nevie. Dokonca ani matka, ktorá každý rok v tento deň plače a prosí otca, aby sme odišli, aby sme zmizli, aby sme sa odsťahovali. Nechodíme ani do Rokfortu, ako sme pôvodne začali. Učíme sa doma, učia nás rodičia. Aj keď sa mi z otca nič konkrétne nikdy vypáčiť nepodarilo, vypočul som si párkrát za dverami, ako matku uisťuje, že onedlho odídeme. No už sme tu štyri roky. Ako keby sme sa skrývali, alebo ako keby sem otca poslalo Ministerstvo alebo niečo podobné. Najhoršie je, že všade naokolo sú muklovia, takže čarovanie nie je dovolené.

Nikdy som sa nebál o seba. Otec mi stále hovorí, že som úplne typický Chrabromilčan, nech som sa na začiatku strachoval akokoľvek. Vždy mi šlo len o sestru. Vždy... veď je to len malé a nevinné dievča. Samozrejme, že je veľmi mocná, ale iba čo sa mágie týka! Tú však používať nemôže... teda, vraj! No ja viem, že by som ju použil. Teda, myslím si to.

O brata sa tak nebojím. Po prvé, on je hrdinom, skutočným hrdinom. A po druhé... ja viem, že ak by prišlo na lámanie chleba, postavil by som sa tam za neho. Nenechal by som ho odísť. Otec mi vždy hovoril, že je to jednoducho náš údel a že ak sa niečo také stane, proste s tým musíme rátať. Tak isto mi vravieval, že mám brata nechať ísť, ak by sa niečo také pre Merlina stalo, ale ja viem, že by som ho neposlúchol.

Máme však aspoň jedno šťastie – za každý rok tam máme len jeden lístoček! Peňazí máme totiž dosť. Aká je pravdepodobnosť, že z tých všetkých detí vyberú práve nás? Malá... a toto si hovorím zakaždým.

***

„Dobrý deň, vitajte,“ pozdraví nás ako každý rok čudne namaľovaná žena. Je mi nesympatická, doslova mi prekáža. No teraz s ňou musím vydržať pár minút, pretrpieť a potom budeme zase celá rodina pokope a šťastná. Vždy po výbere detí do Hier o život sa ideme naobedovať a tak nejako osláviť, že to nepostihlo nás. James je v losovaní predposledný raz, mňa čakajú okrem toho dnešného ešte dve losovania, no naša sestra ich musí pretrpieť až štyri.

Patríme k najbohatším ľuďom v našom okrese. Snažili sme sa podplatiť najvyšších, aby tam naše mená nemuseli figurovať, teda, otec sa o to snažil, ale nepodarilo sa. Preto stále nerozumiem tomu, že sme tu. Že neodídeme. No nejaký dôvod to iste mať bude. Aký? Neviem.

Príhovor veľmi nepočúvam. Čakám len na to, kedy zaznejú mená dvoch úbožiakov. Najprv vždy losujú dievča. To je tá najhoršia časť. Zatnem zuby, privriem oči a len ticho čakám na to, aké meno zaznie.

„Takže, slečny, pripravte sa... Áno... A tou šťastnou je...“

Nech už povedala čokoľvek, nepoznám ju! To meno mi skutočne nič nehovorí, neviem o koho ide a nie je to moja sestra. V tomto momente mi zo srdca padol obrovský kameň. Nasleduje losovanie chlapcov.

„Tak, ktorý odvážlivec sa pridá ku malej Sáre... áno... takže tým šťastným je... Albus Severus Potter!“

V prvom momente si neuvedomujem čo sa stalo, čo sa deje. Vôbec mi nejde do hlavy to meno, čo som počul. Je naozaj moje? Hovoril som si, že ak by ma vybrali, nevadilo by mi to. Že by som sa rád obetoval za svojho brata a ešte radšej za svoju sestru, ak by to bolo možné. Ale... oni ma teraz naozaj vylosovali?

Srdce mi nebije. Mám pocit, ako keby som ho v hrudi ani nemal. Rátal som s viacerými možnosťami, ale na toto som akosi nepomyslel. Cítim, ako ma niečie ruky vystrčia z radu, kde stojíme. Rozhliadnem sa a jasne vidím len tvár svojej malej sestry. Hlavné je to, že je v poriadku, no nie? Vyjdem na pódium a vôbec nevnímam dianie okolo seba. Aj keď, popravde, všetci sú ticho. V našom dvanástom obvode sa ľudia nikdy veľmi na túto príležitosť netešia. Aj by som preklínal svojich rodičov za to, že sme tu, ale stále verím otcovi, že bol nejaký dôvod na sťahovanie práve do tohto miesta. Pozriem sa ku rodine... Už stoja pokope. Lily plače. Oh, to nie! Mám chuť zakričať na ňu, utešiť ju. Nechcem vidieť jej slzy. Po chvíli si uvedomím, že plačú všetci. James, mama, no aj otec. Otca som ešte plakať nevidel. Chcem ísť za nimi, objať ich a povedať im, že to bude všetko dobré, že sa nemajú čoho báť, že to bude v poriadku. No nemôžem. Niečia veľká ruka ma odtiahne a ja som nútený odísť preč, do budovy, kde sa môžem so všetkými rozlúčiť.

***

Sedím sám vo veľkej izbe. Jedna sedačka, stôl a zdobený luster. Nič viac tu nie je. Na onom malom stolíku sú sušienky a čaj. Ani sa ich nedotknem. Ešte si nedokážem pripustiť to, kam idem, čo sa stalo, čo tam na mňa čaká. Ako keby som si to poriadne neuvedomoval.

Nemyslím na nič, len sedím a čakám, kedy sa otvoria dvere. Stane sa tak asi po dvadsiatich minútach.

„Lily! Lily!“ volám jej meno, keď sa mi ocitne v náručí. Cítim jej slzy, ktoré mi dopadajú na bledé tričko. „Neplač, Lily, ja som o chvíľku späť,“ zašepkám jej. Sú to však len prázdne slová, slová útechy.

„Sľubuješ?“ spýta sa ma tichým zlomeným hlasom.

Objímam ju okolo pása a ponad jej rameno sa pozriem na otca. Na tvári má stopy po slzách, ale už neplače.

„Sľubujem.“ Takto odpoviem nie len jej, ale celej svojej rodine. Nechcem, aby trpeli, aby sa trápili a smútili. „Lily, drahá Lily, sľúb mi niečo aj ty!“ Odtiahnem sa od nej a chytím jej tvár do rúk. „Sľúb mi, že sa na to nebudeš pozerať!“

Na chvíľku je ticho, hľadí mi priamo do očí. Ako keby zvažovala svoju odpoveď.

„Sľubujem,“ povie napokon. „Ľúbim ťa.“

„Aj ja teba, Lily.“ Moje slová sú úprimné a niečo mi našepkáva, že to hovorím poslednýkrát. Len čo odíde, príde ku mne James. Večne usmiata tvár je teraz poškvrnená smútkom, zúfalstvom a slzami. Ako som predpokladal, nič mi nepovie. Vidieť na ňom, že by to jednoducho nezvládol. Tuho ma zovrie vo svojom veľkom náručí a dlho ma nechce pustiť. Nevadí mi to. Stále premáham slzy.

Nasleduje matka. Jej bolesť v očiach je neprehliadnuteľná. Perami sa pritisne ku môjmu čelu a slzami mi kropí vážny výraz.

„Milujem ťa, dávaj si pozor... ty to zvládneš, Albus!“ nepovie mi nič viac, pretože ju premohne taký plač, že musí odísť. Vidím, ako k nej idú Lily a James, ako sa objímajú a plačú. Na záver sa pri mne pristaví otec.

„Mrzí ma, že som toto všetko zapríčinil.“

V tom momente ako keby vo mne všetko vybuchlo, ako keby som sa úplne zlomil, nedokázal sa ovládať.

„Oci, zabil si Voldemorta, spravil si pre Ministerstvo viac ako ktokoľvek iný, navrhli ťa na post ministra mágie... Prečo tam musím ísť?!“ Rozplačem sa už aj ja. Uvedomenie si toho, že idem na smrť je nepríjemné. Jediné, čo viem, je dobre ovládať prútik. Vec, ktorú tam nebudem môcť použiť.

„Albus Severus Potter! Si ten najšikovnejší a najodvážnejší chlapec akého poznám,“ prihovára sa mi šeptom. „Ja ti verím! Zvládneš to a ja sa zatiaľ pokúsim spraviť všetko, čo je v mojich silách! To, že sme tu, je... bolo to pre našu ochranu. Bolo to proti vzbure, ktorá nastala po dvadsiatich piatich rokoch od smrti Lorda Voldemorta. Čarodejnícky svet je skoro v troskách! Nás a ešte pár ľudí skryli sem, na miesta, kde nás nemožno vypátrať. Všetko to bolo za cenu tohto risku... A teraz, teraz budem dúfať a skúšať, čo je v mojich silách, aby som ťa dostal preč! Veľmi ťa ľúbim, odpusti mi to!“

Pevne sa mu hodím do náručia a dlho sa mlčky objímame.

„Aj ja ťa ľúbim, ocko,“ odpoviem mu, snažiac sa o pevný hlas. Ak je toto možnosť ako chrániť rodinu, idem do toho!

Dvere sa zrazu otvoria a moju rodinu ťahajú preč. Všetci plačú, nechcú odísť, ale nakoniec nemajú na výber.

„Zbohom,“ zašepkám, keď ma tu nadobro nechajú samého.

***

Ani neviem, čo sa dialo, ako to všetko ubiehalo. Jednu chvíľku som bol s rodinou u nás, v dvanástom obvode a o chvíľku som sa vlakom viezol do hlavného mesta. Tam ma zoznámili s mnohými ľuďmi, ktorí sa o mňa starali. Upravovali ma, dokonca maľovali. Pripravili mi oblečenie, šatstvo, kostýmy... pripravovali ma na rozhovor, ktorý sa mal konať o pár dní. S nikým som sa nebavil, dokonca ani s dievčinou z môjho obvodu. Nechcel som byť vrah, ale nechcel som ani zomrieť. Aj keď, stále som nemal ani len tušenie, ako sa mi podarí niečo spraviť bez čarov.

„Zajtra ráno vás čaká tréning,“ zachytil som, tak som sa od večere pobral spať so zvláštnym pocitom. Tréning. A čo ja budem trénovať? Špeciálnu silu nemám, dokonca ani presnosť, akú som mal voľakedy, nadanie na maskovanie, jednoducho nič okrem vynikajúcich čarodejníckych schopností.

Ľahnem si teda do postele a zaspím celkom rýchlo. Mám pocit, ako keby som driemal len pár sekúnd, keď ma zobudí klopanie na dvere. Vstanem, oblečiem sa a ide za svojim mentorom do veľkej telocvične, ak sa to tak dá nazvať. Tam ma už nechá osamote.

„Ahoj,“ zastaví sa pri mne chlapec, ktorý je viditeľne mladší odo mňa. Viditeľne, no, možno tak o dva roky.

„Ahoj,“ odzdravím ho neisto. Nechcem sa s nikým baviť. Chcem to mať za sebou, chcem, aby bol pokoj, chcem... aby sa moja rodina netrápila. Naozaj nevidím reálnu šancu na výhru.

„Volám sa Finnick, som zo štvorky. Ty si z dvanástky, že?“

Prekvapí ma, že o mne niečo vie, zatiaľ čo ja nemám ani predstavu o nikom z prítomných.

„Áno,“ odpoviem mu takmer až hanblivo a potom od neho odídem. Myslím, že na dnešok to bolo rozhovoru až dosť.

***

A čo sa dialo potom? Na cvičisku som, samozrejme, nezvládol nič. Možno mám v sebe skrytú presnosť vďaka metlobalu, no to je všetko. Ešte aj tá je oslabená, pretože metlobal v dvanástke môžeme hrať len vo veľmi výnimočných prípadoch. Od porotcov som dostal dosť mizerné hodnotenie a bolo mi to jedno...

Ako to vlastne uplynulo? Ten príchod, slávnostná promenáda, potom rozhovory, predvádzanie pred porotou, nekonečné úpravy, prípravy... Ja vlastne ani neviem. Možno nie som až taký Chrabromilčan ako si o mne otec vždy myslel. Nedokážem sa tomu jednoducho postaviť a čeliť. A nie, stále to nie je zo strachu o mňa samého. Aj keď, už aj ten sa pomaly dostavuje. Je to hlavne zo strachu o rodinu. O Lily, Jamesa, maminku a otecka...

***

Stojím na úzkom podstavci, okolo seba mám sklo a ono ma to vynáša hore. Neviem, čo ma tam čaká, pri sebe nemám nič. Hlavne mi chýba prútik, bez ktorého sa cítim veľmi zraniteľne. Zrazu na mňa dopadnú lúče slnka, ktoré ma sprvu oslepia a ja sa náhle ocitnem na brehu nejakého jazera, alebo čo to vlastne je. No okrem jazera vidím aj les, oblohu a hlavne – Roh hojnosti! Priestor, o ktorom som veľa počul. Veď, existuje niekto taký, kto býva v obvodoch a nevie, čo to je? Pochybujem! Je tam mnoho vecí, ktoré by mi mohli pomôcť prežiť. Lenže – som dosť rýchly na to, aby som tam bežal? Po svojej ľavej ruke vidím chlapca, ktorý sa mi ako jediný za celý ten čas prihovoril. Finnick? To bolo jeho meno? Jeho pohľad je sústredený. Očividne bude bežať po veci. Videl som, ako narába s trojzubcom. Je to naozaj macher. Aj keď mám taký pocit, že oproti mne je tu macher každý! Počujem zvuk píšťalky, ktorý jasne znamená začiatok 65. Hier o život. Okamžite zoskočím a utekám niekam do lesa. Za sebou počujem krik, priam vreskot, údery, plač... No ja sa vzďaľujem, až sa ocitnem mimo toho všetkého. Podarilo sa mi prežiť začiatok, aspoň niečo. Bežať už veľmi nevládzem a tak sa prudko dýchajúc dostanem ku jednej skale obklopenej krovím a vleziem tam. Smäd či hlad ešte nepociťujem. Posadím sa na zem a čakám...

Pomaly sa dokonca zotmelo, no ja som sa ani nepohol. Zrazu však započujem nejaký šum krokov, približujúci sa ku mne. Vykuknem spoza kameňa, čo bola samozrejme chyba a jeho oči si ma hneď nájdu.

„Hej, dvanástka,“ osloví ma, keďže som sa mu sám nepredstavil. Aj keď, ak nie je taký ignorant ako ja, iste si ma pamätá.

„No?“ prehovorím trochu začudovaný tým, že ma ešte nezabil.

„Ty si tu omylom, čo?“

„Ako to myslíš?“

„No, že si sem ísť nechcel, že?“

„A je niekto taký, kto by chcel?“ Môj hlas je nedôverčivý.

„By si sa čudoval.“ Zasmeje sa a podíde ku mne.

„Finnick Odiar.“ Natiahne svoju ruku, čakajúc, kedy ju chopím do svojej.

„Albus Severus Potter,“ odpoviem mu a ruku mu podám. Neviem, prečo to robím, keď sa o chvíľku aj tak budeme musieť zabiť, ale je celkom príjemne vedieť, že tu nie som sám.

„Tak si dávaj bacha, Potter.“ Usmeje sa na mňa svojím asi typickým úsmevom a odíde. Po pár krokoch sa obráti a hodí po mne fľašku vody. Okamžite sa jej chopím a odpijem si riadny dúšok. Je to úžasné, pretože už mi naozaj vysmädlo.

Takto tu strávim noc a skoro celý ďalší deň. Večer som samozrejme videl, kto zomrel a teda bolo ich celkom dosť. Nečakal som, že sa dožijem druhého dňa, ale stalo sa. No hlad ma vyženie z úkrytu a tak sa musím pobrať do nebezpečnej arény. Kráčam asi dvadsať minút, snažím sa skrývať a zároveň hľadať niečo pod zub. Zrazu sa predo mnou zjaví králik. Usmejem sa, aj keď netuším, ako ho zabijem.

Au!

Čo je to?

Čo sa stalo?

Čo to tečie?

Teplé... červené....

Chytím sa za hruď a z nej mi trčí oštep, ktorý sa mi zapichol do chrbta. Krv sa mi valí z úst, slzy z očí....

„Oci!“ zavolám nahlas a hlavu vyvrátim ku oblohe.

Pred očami sa mi zahmlieva, krvácanie silnie, bolesť je neúnosná.

„Mami!“ zavolám zúfalo a vtedy počujem, ako niekto prichádza ku mne.

„James!“ volám, ako keby som dúfal, že ma niekto zachráni. Klesnem na kolená a vidím, že mi z úst kvapká krv na zem. Ťažko sa mi dýcha, cez slzy už nevidím.

„Lily, nepozeraj sa...“ šepnem, na čo spadnem tvárou priamo do hliny.

[ » na začiatok « ]