Poviedka:
Pridaná: 27.12.2012, 09:06:06
Čítaná: 3272×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: PI súťaže
Zadanie: V prvom kole mali súťažiaci za úlohu napísať crossover HP + niečo. To "niečo" mohla byť postava/postavy z nasledovných diel: Pán Prsteňov, Hobit, Percy Jackson, Hry o život, Twilight, Ghostgirl, Artemis Fowl, Scooby Doo, Narnia, Eragon, Hviezdny prach, Titanic, alebo Alica v krajine zázrakov. Tiež si mohli vybrať aj jednu z konkrétnych postáv: Sherlock Holmes, Strýko Držgroš, Frasier. Ako sa úlohy zhostili si už môžete prečítať priamo tu!

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo

Súťažná poviedka: 1 » Keby (Kira) 2 » Časovrat (Jo) 3 » Želaj mi šťastie (Vi.kt.or) 4 » Dvojník (Lussy Noir Meteur) 5 » Tajomný Sľub (Nati Prvosienka Diggory-Fowl) 6 » Posledná Myšlienka (Meddy) 7 » The wrong warbdrobe (Lucy Lestrange) 8 » Neodolateľná ponuka (Dado) 9 » (Ne)Želaná návšteva (Marika Scrooge) 10 » Ako strýko Držgroš zbohatol o kryštálový džbán (Susan Ica) 11 » Lunalica (Dedalus) 12 » TAJNÁ

Názov poviedky: Lunalica

Použité série/knihy/filmy: Alica v krajine zázrakov, Hunger Games

Charakteristika postáv:

Absolen: Mozog celej krajiny, mudrc v podobe húsenice.

Klobučník: Šialený výrobca klobúkov, ktorí je uväznený na nekonečnej

čajovej "párty".

Ilosovič: Pravá ruka Srdcovej kráľovnej, verný radca a veliteľ vojska.

Vysoký čiernovlasý muž s čiernou páskou cez oko v tvare srdca

LUNALICA

Konečne som zacítila pevnú zem pod nohami. Okolie sa prestalo točiť a ja som sa mohla porozhliadnuť, kde to vlastne som. Veľká kruhová miestnosť so samými dverami rôznych tvarov, veľkostí či materiálov a stolom uprostred. Okrem nepeknej vázy s vyschnutými kvetmi som na ňom zazrela aj malú fľaštičku s priehľadnou tekutinou. Na tenkom hrdle fľaše bola uviazaná ružová ceduľka s nápisom: „Vypi ma!“ Keďže už poznám všakovaké elixíry, netrúfla som si ho vypiť. Viac som chcela vedieť, ako sa odtiaľto dostať.

Podišla som k veľkým mohutným dubovým dverám a skúsim zatlačiť na ornamentálnu pozlátenú kľučku. Dvere sa však neotvorili. Skúšam postupne otvárať všetky dvere v smere hodinových ručičiek, až sa dostanem k posledným. Najprv som si ich nevšimla, pretože boli maskované obrovským krvavo červeným lemovaným závesom, ktorý siahal až po samý strop. Nesiahali mi ani po kolená. Zohla som sa k nim a malíčkom zatlačila kľučku. Samozrejme, zatvorené ako všetky ostatné. A potom mi to konečne začalo páliť. Vytiahla som prútik a ľahkým mávnutím predniesla: „Alohomora!“

Malinké hráškovozelené dvere sa otvorili. Takáto veľká by som sa určite cez ne nezmestila a tak som mávla prútikom druhý krát a zvolala: „Reducio!“ Hlava, ramená, dlane či chodidlá, celá som sa pomaly scvrkávala až som dosiahla približnú výšku batoľaťa. Prekročila som prah a moje oči zazreli čosi nevídané. Predo mnou sa rozliehala obrovská krajina snáď všetkých farieb, ktoré poznám. Rastliny, kríky a stromy najnetradičnejších tvarov. Prírodu tu dotvárali všade na okolo obrovské hríby a scenériu dopĺňal samý divný lietajúci hmyz.

„Naozaj je to Alica?“ začula som tichý šepot spoza fialových kríkov napravo odo mňa. Podišla som bližšie, rozhrnula ich, no nikto tam nebol. Pokrčila som plecami, otočila sa a zrazu, ako blesk z jasného neba predo mnou stáli akési čudesné stvorenia. Dve guľaté identické holohlavé postavy v tmavomodrých nohaviciach, pásikavých tričkách a červených trakoch, malá biela myš, oblečená ako mušketierka a veľký modrý vták, mimochodom taktiež v šatoch, ktorý sa trochu podobal na pštrosa.

„Alica! Nemôžeme uveriť, že si opäť tu!“ prihovorila sa mi myš.

„Ty vieš rozprávať? Zvieratá tu rozprávajú? Kde to som? A kto je Alica?“ čudovala som sa v údive nad každou maličkosťou. V hlave mi vírilo milión otázok, pretože takmer ničomu som nerozumela. Všetko tu bolo také zvláštne, ale ani na chvíľu som sa nebála.

„Kto je Alica? Ty si predsa Alica!“ vytrhol ma z plynulého toku myšlienok jeden z tých dvoch čudákov.

„Nie, ja nie som Alica, som Luna. Luna Lovegoodová,“ usmiala som sa od ucha k uchu. Že vraj Alica. To meno ma rozosmievalo.

„Akoto, že nie si Alica, musíš byť!“ zamračil sa na mňa druhý tučko.

„Tak asi nie je, keď to vraví,“ protirečilo mu jeho dvojča.

„Ak by aj bola, mohla by byť.“

„Ale ak nie je, nie je.“

„Ale ak by bola, bola by.“

„Ale nie je, a nazdar!“

„A kto ste vy, ak sa smiem spýtať?“ prerušila som hádku, ktorá pravdepodobne k ničomu neviedla.

„Ó samozrejme, že môžeš! Ja som Tweedledee a on je Tweedledum,“ dostala som okamžitú odpoveď.

„Nie, ty si to pokazil! Ja som Tweedledum a on je Tweedledee,“ strčil do neho a opäť sa začali prekrikovať.

„To sa vždy takto hádajú?“ sklonila som sa k myške.

„Takmer stále,“ kývla mi hlavou a dvojičky utíšila. „Viem, čo teraz urobíme. Vezmeme ťa za Absolenom. Ten bude vedieť pravdu!“ chytila ma za spodný okraj bielych nohavíc a ťahala preč. Ostatní išli tesne za nami.

...

Dorazili sme na zahalené tmavé miesto plné dymu. Svetlo sem neprenikalo tak, ako v iných častiach krajiny, pretože všade naokolo boli samé fialové a tmavozelené listy. Práve na jednom z nich som spoznala siluetu veľkej húsenice. Keď sme prišli bližšie, znova ma postretla ďalšia anomália. Modrofialová húsenica si svojimi drobnými rukami fajčila vodnú fajku. To vysvetľovalo všetok ten dym.

„Á, Alica! Veľmi rád ťa opäť vidím,“ povedala húsenica s hrubým mužským hlasom.

„Oh, ja nie som Alica! Práve pre...“ ani som nestihla dopovedať a prerušil ma.

„Tak čo potom robíš v krajine Podzem, ty hlupaňa? Samozrejme, že musíš byť Alica,“ fúkol mi dym priamo do tváre.

Potom, čo som sa konečne prestala dusiť a kašľať, bola som schopná ďalej rozprávať: ,,Viete, ja som čarodejnica!“ Vytiahla som prútik a zdvihla ho trošku vyššie do svetla, aby ho všetci videli. „Práve som sa učila premiestňovať a nejako sa mi to vymklo z pod kontroly a zrazu som sa objavila tu.“

„Hmmm, zaujímavé...veľmi zaujímavé,“ mrmlal si Absolen, zatiaľ čo som si všimla, ako si všetci niečo šepkajú.

„Čo s ňou teda urobíme?“ zakričala myš z úzadia.

„Vezmi ju za Klobučníkom a chvíľu ju strážte. Ona nám pomôže premôcť Srdcovú kráľovnú,“ rozhodol s veľkou istotou v hlase.

„Tak počkať a čo orákulum?“ vykríkol Tweedledee.

„A čo brájny deň?“ a samozrejme aj Tweedledum.

„Nebojte sa, všetko sa dozviete! Trpezlivosť ruže prináša,“ dopovedal a zmizol v dyme.

Pri tejto dlhej chôdzi za akýmsi Klobučníkom som mala myšlienky úplne rozhádzané. Kto to vlastne je? A kto je Srdcová kráľovná? A čo do pekla je orákulum, či brájny deň? Nahlas som sa už ani nepýtala, lebo absolútne neviem, odkiaľ by som začala.

...

Po nekonečnej chôdzi sme dorazili na miesto. Bol tu starý ošarpaný mlyn a pred ním tri rôzne spojené stoly plné rozbitého riadu, jedla a všakovakých dekorácii. Prisunutých bolo sedem stoličiek, pričom každá bola úplne iná a za vrchom stola bolo veľké staré ošarpané tmavosivé kreslo. Sedel v ňom muž odetý v zelenom klobúku a smiešnych šatách. Keď ma zbadal, rezkým krokom obišiel stôl a kľakol si pri mňa. „Si Alica?“ nadvihol pravé obočie.

„Nie, som Luna! Ja som čarodejnica!“ siahla som po prútiku s myšlienkami ďalšej obrany svojej identity.

„Myslel som si. Poď, sadni si u nás. Stále je olovrant, nemáme čas ani riad poumývať. Dúfam, že ti to nevadí,“ sadol si opäť do kresla.

„Pomôžeš mi? Chcem ísť naspäť do môjho sveta!“ poprosila som ho o pomoc, keďže ma zatiaľ ako jediný privítal bez toho, aby o mne pochyboval. No a čo, že si o ňom všetci myslia, že je šialený. Aj o mne si ľudia myslia, že som strelená.

„Prečo neskúsiš odísť tak, ako si prišla?“ premýšľal zatiaľ čo si nalieval čaj do deravej šálky, „Dáš si?“

„Nie, ďakujem. Už som nad tým rozmýšľala, ale čo keď sa mi to znovu nepodarí a opäť skončím niekde, kde by som nemala?“

„V tom prípade ti určite pomôžem. Len pamätaj na jedno. Ak stretneš Srdcovú kráľovnú, nesmie vedieť, že ty si Alica“ zašepkal mi.

„Ale veď ja nie som Alica!“ dupla som si nohou.

„My to vieme, ale ona však nie...DOSŤ BOLO VEĽKEJ GEBULE!“ dohovoril a ja som sa ticho zadívala do jeho vypleštených zelených očí. Ničomu som nerozumela. Moje rozjímanie však o pár sekúnd šepotom prerušil: „Povedz mi Luna, prečo je havran ako písací stôl?“

„To skazostreky... Naozaj, lietajú tu všade okolo. Neboj sa, ja ti potom dodám Sršňa. Otec ich tam často spomína,“ ustúpila som krok vzad, zavrela oči a opäť sa roztočila v priestore.

...

Otvorila som oči s túžbou byť opäť vo Veľkej Sieni, no videla len akúsi postavu v honosných čierno-červených šatách sediacu na mohutnom zlatom tróne. Niečo na nej bolo ale naozaj podivné - jej obrovská hlava. Obzrela som sa a vidím ako všetky oči v miestnosti na mňa pozerajú ako na pokazené jedlo. Bolo to tu naozaj veľké a bola to aj nejaká sieň, no nie tá, ktorú som ja potrebovala.

„A ty si kto?“ opýtala sa ma kráľovná vysokým povýšeneckým hlasom.

„Veď to je Alica!“ zakričal z plných pľúc muž v brnení s páskou cez oko, ktorý stál hneď vedľa nej.

„Som Lunalica,“ povedala som bez akéhokoľvek náznaku zaváhania.

„Nie, veď to je...“

,,Ticho Ilosovič!“ zahriakla ho kráľovná, „A ty, neviem ako si spravila tento parádny kúsok, avšak každopádne si sem vtrhla bez akéhokoľvek povolenia. Takéto prehrešky tu nestrpíme...“ V tom momente ostalo v slávnostnej sále absolútne ticho. Prerušil ho až následný výkrik kráľovnej: „ZOTNITE JEJ HLAVU!“

Následne sa všetko zomlelo neskutočne rýchlo.. Z každej strany sa na mňa rozbehlo kráľovské vojsko – čo boli mimochodom obrovské karty s končatinami a kopijami. Ja som neváhala a znovu skúsila šťastie pri ďalšom premiestňovaní. Po tretí raz som zavrela oči a roztočila sa.

Pod nohami som cítila trávu, a teda mi bolo hneď jasné, že vo Veľkej sieni sa určite nenachádzam. Otvorila som oči a zbadala húštinu. Všade okolo mňa bol hustý les, no už nie taký, ako v krajine Podzem, ale celkom obyčajný les. Z ničoho nič som začula akoby výbuch z dela a následne výkriky akého si chlapca: „Katniss, bež ...Čo to robíš?...Bež!“

...

[ » na začiatok « ]