Kapitola:
Pridaná: 4.12.2012, 17:25:27
Čítaná: 2095×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Veronika, Martin, Marek, Daniel, Kamila
Stručný dej: Sklamal ju priateľ, jej najbližší človek. Zvládne to?

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Havária 2 » Strach 3 » Chata 4 » Lepšia budúcnosť 5 » Hasič 6 » Rozhovor 7 » Zrada 8 » Mama

Všetkým, ktorí vydržali čakať doteraz ;)

„Boli sme raz milovaní, a tak budeme raz spasení...“ niesla sa nemocničnou izbou známa pesnička od Teamu. A jej sa po lícach, ako inak, znovu kotúľali slzy... Spomenula si na tú odpornú zradu, ktorej sa voči nej dopustil človek, ktorého tak milovala a dlho naňho nemohla prestať myslieť. Ešte dlho po havárii.

***

Bol teplý jesenný večer a Veronika sa rozhodla, že sa pôjde prejsť a prekvapí Martina. Obliekla si tenkú vetrovku, zobrala wolkman a išla. No už po niekoľkých metroch zistila, že brať si vetrovku bola chyba, pretože vonku bolo na toto ročné obdobie dosť teplo. Rozmýšľala, či sa má vrátiť, alebo kašľať na to a niesť ju v ruke. Rozhodla sa, že sa nevráti, čomu neskôr ďakovala, pretože prišla na to, s kým sa stýkala a komu sa celkom oddala.

Išla asi hodinu, keď za jednou z budov v starom meste začula chichot a pomerne známy hlas. Keď išla okolo nazrela tam a chcela pokračovať ďalej. Veď sú mladí, nech si užijú. Lenže v slabom pouličnom osvetlení si stihla všimnúť dlhú blonďavú hrivu a kučeravé čierne vlasy. Jeho vlasy. Nič nepovedala, iba sa schovala za blízke kontajnery. Počkala, kým zanikne jej vzdychanie a kým sa obaja oblečú. Potom pokojne vyšli spomedzi budov a pokračovali vo svojich sexuálnych radovánkach aj na ulici, lenže v menšej miere. Vyšla spoza kontajnerov a obehla ich. Nechcela, aby videl v jej očiach slzy hnevu, sklamania, smútku, bolesti... To všetko sa v tej chvíli v nej odohrávalo.

Prečo, Bože, prečo...? Čím som si to zaslúžila? Azda som mu nebola dosť dobrá?

Vedela, že nemá zmysel Boha obviňovať potichu, musela mu to povedať, aj tak vedel, čo sa v nej odohráva.

Zrejme si niečo tušil, keď si ma akurát dnes donútil vyjsť vonku...Vedel si, akého hada si chovám na prsiach?! Ale prečo, prečo si mi to nepovedal skôr?!

To všetko stihla Bohu povedať, keď začula, ako niekto volá jej meno a beží za ňou. Zastala, obzrela sa. Chcela sa tej svini pozrieť rovno do očí. Nezniesla by, keby jej klamal o niekoľko dní.

„Veronika, ja...“

„Čo chceš?“

„Veronika, prepáč, ja, myslel som, že ty...“

„Čo odo mňa chceš? Nebola som ti dosť dobrá? Dokonca som sa s tebou vyspala, pretože si to chcel! Ja som to ešte nechcela! Tak prečo, ty hajzel?!“

To jej už vyhŕkli slzy, lenže boli to slzy zúrivosti.

„Veronika, milujem ťa, proste som si potreboval uľaviť, nedokážeš to pochopiť?!“

„Čože? Čo si povedal? Do šľaka, ty si asi úplne mimo! Vieš čo? Daj mi pokoj, kašlem na teba, si obyčajný nadržaný hajzel! Zbohom!“

„Veronika!“

„Zbohom, to znamená navždy, rozumel si?!“ otočila sa na päte a odišla skôr, ako jej stihol ešte čokoľvek povedať.

Keď prišla domov, nezvládla nič iné, len zvaliť sa na posteľ a plakať. Plakala asi dve hodiny a bola úplne vyčerpaná. Vedela však, že nezaspí, preto vytočila Kamilu. Tá hneď po pozdrave vedela, že je zle.

„Do desiatich minút som u teba!“ a zložila.

Stačilo jej počuť to zúfale „ahoj“, ktoré doslova prahlo po poteche a vedela, že toho odporného hajzla odhalila.

Nezvonila, vošla rovno do domu. Vedela, že je u rodičov, povedala jej to včera. Aj to, že jej mama má nočnú.

„Veronika, zlatko, prosím ťa, upokoj sa.“

Povedala jej, sama celá zúfala, keď ju už bezpečne držala v náručí. Myslela na to, či jej má povedať aj o tých ostatných neverách, alebo má na to kašľať. Myslela si, že Veronika toho už viac neznesie, no tá sa ozvala prvá.

„Ty si to vedela, však? Vedela si, že ma podvádza za mojim chrbtom, čo?“

Nehnevala sa na ňu, chcela ju predsa len chrániť. Síce jej to trošku zazlievala, ale necítila hnev. Jediné, čo teraz cítila bola hlboká bolesť a sklamanie.

„Prosím, povedz mi o všetkých jeho štetkách, nech mám túto bolesť rýchlo za sebou. Myslím, že viac to už bolieť nemôže...“

„Veronika, ja ti nechcem ešte viac ublížiť...Ale môžem ti povedať, že je to ten posledný, ktorý si zaslúži tvoju lásku...Je to obyčajný hajzel...“

Veronika mala pocit, že sa iba vykrúca a preto sa jej na rovinu opýtala, či s ním spala tiež.

„Veronika...Ja, prepáč mi to. Nechcela som, ale bola som strašne sklamaná, keď ma Andrej nechal. Vtedy som sa s ním stretla v meste a potom to už išlo samo. Ja som vážne nechcela, mala som slabú chvíľku...Odpusť mi, prosím!“

Myslela, že jej bolesť sa nemôže znásobiť, ale mýlila sa. Toto bolelo omnoho viac. Nie len človek, ktorý pre ňu bol všetkým ju zradil a to niekoľkonásobne, ale aj človek druhý najdôležitejší v jej živote. A podviedli ju spolu!

Do šľaka, čo sa to deje?! Bože, to celý môj doterajší život sa musel zrútiť v jednom momente ako domček z karát?! Ale prečo, prečo aj ona?

„Prosím ťa, zmizni a viac sa mi neukazuj na oči. Si obyčajná zmija, presne taká, akou ťa nazvala Simona. Už ti nemôžem veriť, nič mi nehovor, proste zmizni.“

Povedala, keď videla, že otvára ústa. Nechcela vedieť, čo z nich vyjde, nezaujímalo ju to. Stratiť dvoch najdôležitejších ľudí v rozpätí asi štyroch hodín bolelo. Viac, ako si dokázala predstaviť.

Náhle však do nej vošla strašná zlosť až zúrivosť. Schmatla kľúče od otcovho auta a takáto nahnevaná si sadla za volant. Zamierila na najbližšiu diaľnicu rozhodnutá, že to napáli do najbližšieho betónového múru.

***

„Ááá, Veronika, tak tu vás máme. Ale čo, neplačte, bude aj horšie!“ vošiel do izby vysmiaty lekár, ktorý ju prišiel skontrolovať pred operáciou. Zrazu si uvedomila, že tohto lekára ma mimoriadne rada. Tento starý pán, vždy s úsmevom na tvári, dokázal rozohnať všetky chmáry, ktoré sa jej preháňali hlavou. A za to mu bola neskutočne vďačná.

Spolu s ním vošiel do izby aj Marek prezlečený v lekárskom odeve. Vedela, že nebude na operácii, ale chcel ju pobozkať a ubezpečiť, že všetko bude v poriadku a po operácii ju tu bude čakať.

„Tak, slečna, sestrička za chvíľku príde a vy už neplačte. Nech sa deje čokoľvek, nestojí to za vaše slzy, pretože vy ste úžasná mladá žena a nikto si nezaslúži slzy tak skvelého človeka. A verte, že Marek t u bude vždy, viete ako o vás krásne rozpráva. Však, kolega?“

S týmito slovami odišiel a poslal do izby sestričku.

[ » na začiatok « ]