Kapitola:
Pridaná: 2.2.2013, 17:37:35
Čítaná: 3670×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Veronika, Martin, Marek, Daniel, Kamila
Stručný dej: Sklamal ju priateľ, jej najbližší človek. Zvládne to?

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Havária 2 » Strach 3 » Chata 4 » Lepšia budúcnosť 5 » Hasič 6 » Rozhovor 7 » Zrada 8 » Mama

Po operácií sa cítila úžasne, nič ju už nemohlo zastaviť v tom, aby znovu začala chodiť. Cítila, že po tejto operácii, už bude všetko v poriadku. Že bude chodiť. A tancovať. Snáď.

No teraz, sa už nemohla dočkať, keď ju príde navštíviť Marek, pohladká a pobozká ju a povie jej, ako veľmi ju miluje.

„Veronika moja!“ vtrhol do izby, ako hurikán a očami ju hľadal vo viaclôžkovej izbe.

„Tu si, zlatko moje, tak som sa bál, aby všetko dobre dopadlo! Veronika, ty budeš chodiť! A prvýkrát pôjdeme na prechádzku do parku. Veronika, taký som šťastný a tak veľmi ťa milujem!“

Po týchto slovách zožal obdivný pohľad od Veronikinej susedy, ktorá ležala na posteli vedľa nej. Staršia pani, ktorá tu bola pre operáciu ľavého kolenného kĺbu. Veľmi milá, aj keď miestami poletovala vo svojom vlastnom svete.

„Marek, ďakujem ti...Aj ja ťa ľúbim. Kedy budem môcť ísť domov?“

„Asi o tri až štyri dni. Táto operácia sa výnimočne dobre podarila. Asi preto, že som sa vyhrážal primárovi...“ dodal s nezbedným úsmevom a znovu jej vylepil pusu na líce.

„Ty si úžasný! Nemôžeme ísť na chvíľu na chodbu, len na chvíľu, porozprávať sa?“

„Vydržím sedieť vo vozíku? Lebo ja by som ti vážne chcel niečo povedať...“

„Čo je, stalo sa niečo?“

„Poď, sadni si sem, ja ťa vyveziem na chodbu a porozprávam, čo je nové,“ chytil ju zospodu a posadil do vozíka. Vyšli na chodbu a stará pani im na rozlúčku zamávala vreckovkou, ako v romantickom filme.

„Tak, čo sa stalo?“

„Volala mi tvoja mama.“

„Čože??! Odkiaľ má tvoje číslo? A čo vlastne chcela? Veď sa zrútila po mojej nehode a vykašľala sa na mňa! Spolu s otcom!“

„Myslím, že jej ho dal Daniel. Volal mi predtým, ako ona a povedal mi, že sa mám pripraviť na veľké prekvapenie. Čo chcela? Chýbaš jej, zlatko. Má pocit, že ťa po tej nehode úplne stratila, že keď sa ti neozvala, tak si na ňu zanevrela, čo je v konečnom dôsledku aj pravda. Veronika, nie počkaj. Počúvaj ma, chce ťa vidieť. Chce sa s tebou stretnúť, chýbaš aj otcovi...“

„Chce sa so mnou stretnúť? Stretnúť, po tom všetkom, čo mi povedala? Čo mi povedali obaja? Že som krypeľ a obyčajný samovrah? Milujem ich, oboch, preboha, veď sú to moji rodičia a vychovali ma, ale nechcem sa s nimi stretnúť. Ešte nie. Myslím, že by som to nezvládla. A prečo vlastne nezavolali mne?“

„Neviem, myslím, že sa bála... Počúvaj ma, ja si myslím, že by si sa s nimi mala stretnúť. Milujú ťa a to vieš. A potrebujú ťa tak isto, ako potrebuješ ty ich. Sú to tvoji rodičia! A viem, čo ti urobili. Ale nesmieš sa na to dívať takto. Pozri sa na to z ich strany. Ako by si reagovala, keby si sa to stalo tvojmu dieťaťu?“

„Marek, preboha, čo to rozprávaš?! Takto určite nie! Bola by som mu oporou, najbližším človekom, jeho nohami! Prečo sa na mňa vykašľali, prečo? Veď som nebola na vine! Nič som nespravila! Ja som spomalila, to ten chalan do mňa trepol! Prečo zo všetkého obviňujú mňa?! Marek, nechápem, prečo?!“

To jej už tiekli po lícach slzy, ktoré jednoducho nedokázala zastaviť... Nedokázala pochopiť, prečo sa na ňu vykašľali, prečo ju nazvali samovrahom. Veď vážne za nič nemohla...Aj im to povedala, ale nepočúvali ju...

„Marek, odveď ma do izby a choď preč, prosím,“ žiadny vzťah nie je ideálny, ani ten ich nie. Prosto už jej išiel na nervy, pretože ju presviedčal o ničom, čo podľa nej, nebola pravda. A ona bola vždy tvrdohlavá. Dosť na to, aby ho teraz poslala domov a ona si šla ľahnúť.

„Čo, prečo? Čo som urobil zle?“

„Čo? Presviedčaš ma o svojej pravde. Nenávidím to. Len toľko, poďme, prosím.“

„Okey, tak ja prídem zas zajtra. Keď vychladneš...“ na to ju odviedol do izby a sám so sklonenou hlavou odišiel domov.

„Dievča, kto to bol?“ ozval sa neskôr, už večer, hlas z vedľajšej postele. Tá pani jej nepovedala ináč, ako „dievča“.

„Môj priateľ, prečo?“

„A prečo odišiel tak skoro?“

„Poslala som ho preč,“ začínala ju rozčuľovať otázkami.

„Ale prečo? Veď ten chlapec ťa ľúbi! A ty ho len tak pošleš preč?“

„Nerozumiete tomu, pani Novická...A myslím, že to nepochopíte, ani keď vám to vysvetlím, na čo teraz nemám chuť...“

„Fajn, dievča, ale drž sa ho. Podľa mňa ti s nikým už nebude tak dobre.“

„Odkiaľ viete, že mi je sním dobre?! Viete čo? Dajte mi pokoj! Nie som zvedavá na vaše poučné a múdre reči! Vážne. Buďte, prosím, ticho!“

Na to sa pani urazene otočila a ozvalo sa len rozhorčené „pfff, taká mladá a aká papuľa!“.

„No tak som papuľa, a čo?!“

Nemohla si pomôcť, tá pani ju rozčuľovala posledné tri dni, čo bola v nemocnici.

Zazvonil jej telefón a ona sa ľakom strhla. Potom sa jej na chvíľu zastavil tep, keď videla, kto volá.

„Áno?“ šeptom sa ozvala do telefónu.

„Veronika, dieťa moje, odpusť mi!“ ozval sa dosť zúfalo znejúci hlas na druhej strane aparátu.

„Mama...Myslím, že to nepôjde...Minimálne to chce čas. Asi si ani neuvedomujete, ako veľmi ste mi aj s otcom ublížili...Tisíckrát som vám zopakovala, že ja som za tú nehodu nemohla.. A vy ste mi tisíckrát povedali, že mi neveríte. Že už nie som vaša, pretože vy za dieťa krypľa a samovraha nechcete! A ja vám mám len tak odpustiť?! Milujem vás, mama, ale nemôžem, ešte nie.“

Zložila. Už nechcela počuť, čo by jej rozprávala. Jednoducho potrebuje čas a ten jej musia poskytnúť. Nemajú inú šancu, ak ju chcú ešte niekedy vidieť. Keď sa na ňu vykašľali, vtedy im nechýbala...Bola im ukradnutá. Úplne. A nateraz sú oni ukradnutí jej.

[ » na začiatok « ]