Poviedka:
Pridaná: 1.12.2012, 11:49:24
Čítaná: 2915×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ: PI súťaže
Zadanie: V Rozstrele Majstra Poviedkára 2012 mali súťažiaci jednoduchú úlohu - napísať akúkoľvek poviedku. Podmienkou bolo, aby sa v nej vyskytovala jedna z týchto postáv: Harry Potter, Lucius Malfoy, Frank Longbottom, Pani Norrisová, Ginny Weasleyová/Potterová, Severus Snape, Barty Crouch Jr., Filius Flitwick, Lesná víla Solla (pôvodná postava), Chudobná sirota Laura (pôvodná postava), Mimozemšťan Osir (pôvodná postava), Rytier Codington (pôvodná postava), Hokejista Daniel Krman (pôvodná postava), Bohyňa Delta (pôvodná postava), Rudolf Ušatý – zajac obľubujúci mrkvu a kapustu (pôvodná postava), Vodník Buržuj (pôvodná postava)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia, songfic, crossover

Súťažná poviedka: 1 » 12. Dedalus: Šťastné a veselé 2 » 11. Susan Ica: Bohyňa Delta 3 » 10. Aidži: Frankov posledný deň v práci 4 » 9. Marika Scrooge: Môj drahý Snapík 5 » 8. Dado: Najvernejší sluha 6 » 7. Nati Prvosienka Diggory-Fowl: Slepec 7 » 6. Lucy Lestrange: Búrka 8 » 5. Meddy: Nový život (songfic) 9 » 4. ® Lussy Noir Meteur™: Dvojitá výhra 10 » 3. Vi.kt.or: Život je zmena 11 » 2. Jo: Žuvačky Super veľká bublina 12 » 1. Kira: Láska z nás robí slabochov

Nervózne pozerám na nástenné hodiny visiace na stene, aj keď čas pre mňa už dávno nič neznamená. Napriek tomu, že nedokážem povedať, koľko je hodín, viem, že každú chvíľu už prídu. Cítim to v kostiach.

Po pár minútach nepokojného čakania sa konečne otvoria dvere. Do izby vstúpi stará žena so smiešnym klobúkom, ktorý pripomína havrana. Mám chuť sa smiať.

Za ňou kráča zhrbený chlapec. Pozerá do zeme a ja mám pocit, že najradšej by bol hocikde inde len nie tu.

Ten chlapec mi je tak veľmi povedomý, mám pocit, že by som ho mal poznať, či dokonca k nemu niečo cítiť, no v hrudi mám prázdno.

Napriek mojim zmäteným pocitom k nemu neisto pristúpim, potľapkám ho po chrbte a vykokcem zo seba : „Harry!“

Skutočne neviem, prečo som povedal práve toto slovo, jednoducho mi to prišlo len tak na jazyk. Ale tak je to so všetkým. Všetko čo robím sú len akési náhle popudy, ktoré si neviem vysvetliť a motajú mi hlavu ešte viac.

Naša ošetrovateľka vraví, že sú to záblesky môjho bývalého ja. Nechápem tomu.

Chlapec po mojom výstupe však skloní hlavu ešte viac a niečo si zašomre popod nos.

Jeho tiché šomranie však preruší energický hlas tej stareny.

„Aký bol obed? Zase ste dostali tie muklovské sladkosti? Niežeby som mala niečo proti muklom, nie to nie, ale skutočne nechcem aby sa vám pokazili zuby alebo niečo podobné. Myslím, že sa pôjdem sťažovať na vedenie, nepotrebujem aby vás kŕmili takýmito nezdravými vecami.“

Veľmi ju však nepočúvam, nakoľko významu jej slov som prestal chápať takmer okamžite. Skôr jej hlas vnímam len ako kulisu, ktorá dotvára atmosféru.

Dám si ruku do vrecka a zacítim dotyk akéhosi predmetu. Som veľmi zmätený, nechápem čo to môže byť. Vyberiem neznámu vec z vrecka a na tvári sa mi usadí spokojný úsmev. Je to obal od žuvačky Super veľká bublina. Viem to, pretože je tam zobrazený chlapec s veľkou ružovou bublinou.

Pri pohľade na fialový papierik mi v mozgu niečo zapadne do seba a ja viem s istotou povedať, že práve teraz prichádza ďalší záblesk.

Predieram sa chodbami, ktoré sú preplnené študentmi, so zúfalou snahou dostať sa do učebne transfigurácie. Okolostojaci ľudia mi situáciu neuľahčujú, ba dokonca sa mi zdá, že niektorí ma naschvál štuchajú lakťami. Sú to študenti so zelenou nášivkou na habitoch. Ignorujem ich a konečne sa dostávam na chodbu, ktorá vedie do učebne transfigurácie. Na tvári sa mi usadí víťazoslávny úsmev, že som úspešne prekľučkoval a dostal sa do cieľa. Takmer.

Zrazu ma celkom nečakane niekto sotí dopredu a ja sa rútim na zem. Učebnice, pomôcky, a všetko čo som mal v taške sa mi roztrúsi po chodbe. Za chrbtom sa mi rozozvučí drsný, posmešný smiech. S prekvapením zisťujem, že je to dievča, asi o kúsok väčšie ako ja. Dlhé čierne vlasy jej padajú na chrbát a zakrývajú nášivku na hrudi.

„ Niekto tu asi nevie chodiť, však nemehlo?“ Znova sa uškrnie a odkopne mi kalamár ešte ďalej.

Rýchlo zbieram veci zo zeme, v snahe čo najskôr vypadnúť a vyhnúť sa tejto konfrontácii. Na jej otázku neodpovedám, jednoducho ju ignorujem. Čo keby som jej dal ďalší dôvod na smiech?

S pobaveným úškrnom sleduje ako si dvíham veci zo zeme, keď vtom jej pohľad padne na veľké fialové balenie žuvačiek Super veľká bublina. Rýchlo sa zohne, schmatne žuvačky a strčí si ich do vrecka.

„Toto si zoberiem. Je to daň za to, že si sa mi priplietol do cesty.“ Rozosmeje sa a spokojne kráča ďalej, očividne potešená svojim úlovkom.

Ale to sú moje žuvačky! Mám chuť skríknuť, no nechcem hada dráždiť ešte viac.

Zrazu sa napravo odo mňa mihne akási rozmazaná škvrna, vzápätí vystrelí slabomodré svetlo a naša milá zlodejka leží na zemi s vyvrátenými vreckami.

„ Vráť tie žuvačky!“ Skríkne môj záchranca a ponáhľa sa k nej. Rýchlo vychmatne zlodejke žuvačky z ruky a s hrozivým výrazom na ňu zazerá.

„Ty...“ Začne dievčina a už aj ona vyberá prútik. Nestihne však dokončiť vetu, preruší ju hlas profesorky transfigurácie : „Čo sa to tu deje? Slečne Lestrangeová postavte sa a odložte prútik. A vy tiež!“

„Ale ja...“ snaží sa protestovať slečna Lestrangeová, no je opäť prerušená.

„Žiadne výhovorky slečna! A buďte rada, že som vám nestrhla body, študenti nemajú čo používať prútiky mimo hodín. A teraz poďte so mnou. Odvediem vás na ďalšiu hodinu, nemôžem riskovať, že znova spravíte nejaký rozruch.“

Chytí dievčinu za rameno a rázne ju vedie preč.

„My sa ešte uvidíme!“ Stihne ešte zlostne zasyčať , no potom mi už zmizne z dohľadu.

Slabo sa usmejem na svojho záchrancu. Teda vlastne záchrankyňu.

„ Ďakujem.“

„To nestojí za reč. Nemám rada Bellatrix. Robí ľuďom zo života peklo. A tu máš tie žuvačky.“ Usmeje sa na mňa a podáva mi balíček, ktorý pre mňa tak hrdinsky vybojovala.

„Ešte raz ďakujem. Dáš si žuvku? Je veľmi dobrá. Môžeme sa rozdeliť.“

Neviem ako sa mi to podarilo, no to dievča sa stalo mojou priateľkou a neskôr aj manželkou. Zvláštne. A čo sa týka druhého dievčaťa, ešte sme sa stretli, presne tak ako hovorila. Vtrhla do nášho pokojného života a so škodoradostným úsmevom nám spôsobila bolesť. Mne aj jej. Niečo mi však hovorí, že to nebolo len kvôli tým žuvačkám.

Zamyslene hľadím na fialový obal. Zrazu už neviem, prečo ho držím a tak sa rozhodne postavím, podídem k chlapcovi a podám mu ho. Chlapec ho len mlčky prijme a strčí si ho do vrecka.

„No poď Neville, už je čas ísť. Och už zase? Už ich máš doma toľko, že si nimi môžeš vytapetovať izbu.“ S týmito slovami opustí táto dvojica izbu a ja tam zostávam stáť so spokojným úsmevom na perách.

A mimochodom zabudol som sa predstaviť. Volám sa Frank Longbottom a občas zabúdam. Ale to už asi viete.

[ » na začiatok « ]