Poviedka:
Pridaná: 1.12.2012, 11:51:12
Čítaná: 5641×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ: PI súťaže
Zadanie: V Rozstrele Majstra Poviedkára 2012 mali súťažiaci jednoduchú úlohu - napísať akúkoľvek poviedku. Podmienkou bolo, aby sa v nej vyskytovala jedna z týchto postáv: Harry Potter, Lucius Malfoy, Frank Longbottom, Pani Norrisová, Ginny Weasleyová/Potterová, Severus Snape, Barty Crouch Jr., Filius Flitwick, Lesná víla Solla (pôvodná postava), Chudobná sirota Laura (pôvodná postava), Mimozemšťan Osir (pôvodná postava), Rytier Codington (pôvodná postava), Hokejista Daniel Krman (pôvodná postava), Bohyňa Delta (pôvodná postava), Rudolf Ušatý – zajac obľubujúci mrkvu a kapustu (pôvodná postava), Vodník Buržuj (pôvodná postava)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia, songfic, crossover

Súťažná poviedka: 1 » 12. Dedalus: Šťastné a veselé 2 » 11. Susan Ica: Bohyňa Delta 3 » 10. Aidži: Frankov posledný deň v práci 4 » 9. Marika Scrooge: Môj drahý Snapík 5 » 8. Dado: Najvernejší sluha 6 » 7. Nati Prvosienka Diggory-Fowl: Slepec 7 » 6. Lucy Lestrange: Búrka 8 » 5. Meddy: Nový život (songfic) 9 » 4. ® Lussy Noir Meteur™: Dvojitá výhra 10 » 3. Vi.kt.or: Život je zmena 11 » 2. Jo: Žuvačky Super veľká bublina 12 » 1. Kira: Láska z nás robí slabochov

Nepokladať ruky na stôl. Držal ich v pohodlnej výške, o povrch stola sa párkrát obtrel len látkou bielej košele, ktorú si slávnostne obliekal na každú večeru. Tu nezapadal do davu, tu bol výnimočný, takmer jediný svojho druhu.

Ostré zaškrípanie preťalo ticho, ktoré bolo zakázané v takýchto chvíľach prerušiť. Rýchlo pozrel na otca, no bola to prvá a tá najväčšia chyba, akej sa mohol dopustiť. Nestihol zamaskovať strach, ktorý mu zaplavil vnútro, nestihol skryť ľútosť nad tým, že sa dopustil chyby... V ich rodine sa však chyby neodpúšťali – žiadne sa totižto nesmeli robiť.

Len čo si uvedomil to, ako veľmi sa teraz odhalil, vrhol letmý pohľad aj na mamu, a až potom ho zabodol do svojej nedojedenej porcie. Stihol si zapamätať len jej úzkosť, ktorú sa vždy snažila schovávať. Mlčky čakal na svoj trest, ani v tejto chvíli však nerezignoval a ruky na stôl protestne nepokladal. Spravil to raz, následky poznal, ich sila sa mu doposiaľ zarezávala do kože pod kolenami – bolesť tam bola najväčšia a dá sa to celkom ľahko skryť. Pred celým svetom.

Sedel rovno, ani sa nenahrbil ako každý, kto očakáva úder. Nebol s tým zmierený, ale nik sa ho na to ani nepýtal.

„Už druhý raz tento týždeň. Ak to takto pôjde ďalej, neviem, či ťa budem chcieť cez vianočné prázdniny doma. Choď.“

Nenechal otcovi priestor, aby ho upozornil znova, odsunul sa, obrúsok položil na stôl a bez jediného slova sa pobral z jedálne preč. Špeciálne sa na dnešnú večeru tešil – mama nechala urobiť jeho obľúbené jedlo. Dokonca si ho nestihol poriadne vychutnať.

Nenávidel tieto chvíle. Cítil sa ako niekto, kto jednoducho nemá žiadnu slobodu, žiadne práva, žiadne možnosti. Uvedomoval si, kde urobil chybu. Uvedomoval si, že si za to môže sám. Uvedomoval si, že trest bol na mieste. Tak to jednoducho chodí. No v jeho vnútri sa táto rezignácia miešala s pocitom hnevu, ktorý v ňom postupne narastal a živil ďalšie emócie, ktoré by ako poslušný syn nemal v sebe prechovávať. Len chuť do niečoho si kopnúť, niečo zničiť, akoby sa snažil skoncovať s tým, ako neslobodne bol vychovaný. Takéto skryté vyčíňanie je to jediné, čo si môže dovoliť. Na viac mu už nezostalo odvahy.

Sedel na zemi, sledoval perie z vankúšov, ktoré v návale zlosti roztrhal, na rukách mal rany po nechtoch, na ktorých mu zostali stopy po vlastnej krvi. Vedel, že nenávidí. Že tu je niečo, proti čomu by dokázal bojovať, čomu by sa chcel vzoprieť – ak by to znamenalo, že ho už otec nebude biť po zadnej strane kolien, že nezostane bez jedla, že nebude nútený počúvať reči o tom, aký je neschopný, akú hanbu robí ich rodine, aký je úbohý.

Klopanie na dvere ho donútilo, aby sa pozbieral a zahnal tieto momenty, kedy bol ochotný čeliť strachu. Rozhodol sa otvoriť, mohol to byť hocikto. Aj napriek tomu sa však pristihol pri tom, že pri otváraní sa hrbí a ustupuje, pripravený utiecť zdrvujúcej rane. Nech už pred pár minútami prežíval čokoľvek, stále bol rovnakým zbabelcom.

Maminmu pohľadu sa vyhýbal, uhýbal sa pred jej dotykmi a celkovou prítomnosťou. Nepotreboval ľútosť, na to si zachoval trochu hrdosti. Jej hlas ho nedonútil, aby sa jej venoval. Aby sa zastavil pred útekom, ktorým sa snažil ukryť to, ako veľmi zlomený sa cíti. Ako zničený v skutočnosti je.

V kúpeľni sa pustil do večernej hygieny, aby svojmu prázdnemu žalúdku zatrhol akékoľvek protesty. Aj ten bol iste odvážnejší ako on. Nevedel, či je mama stále v izbe, nevedel, ako dlho vydrží na neho čakať. Sústredil sa na hukot vody, umýval si ruky a nemal žiaden pojem o čase. Už i takáto banálna činnosť ho upokojovala. Už i tá teplá voda nahradila utešujúci dotyk, ktorého by sa iste dočkal, keby toľko neutekal, keby sa tak nebál.

Zdvihol zrak a pozrel do zrkadla. Dôkaz bol nezvratný. Vedel by nebrať ho do úvahy, keď ho len cítil, ale teraz... Ponížil sa sám pred sebou. Ukázal aj sebe, ako veľmi je úbohý. Slzy si veľmi rýchlo utrel, no aj keď už žiadna viditeľná stopa neexistovala, mal pocit, že sa ich nikdy viac nezbaví. Že tu zostanú navždy.

Vošiel naspäť do izby a všimol si, že mama zostala. Vankúše boli preč, nepoškodené teraz ležali na sedačke pod oknom. Posteľ bola nachystaná na spanie – niečo, o čo sa inokedy starali domáci škriatkovia. Sedela na tmavozelenej prikrývke s matným leskom, bola dokonale vystretá, so zmyslom pre detaily narovnávala odokrytú perinu, ktorá odhaľovala bielu časť posteľnej bielizne. Jej výraz nič neodhaľoval, tvárila sa nezúčastnene, bola presným vyobrazením čistokrvnej čarodejnice vydatej za čistokrvného čarodejníka, ktorá vie, čo znamená bohatstvo a dobré meno. Pristúpil bližšie, vyhýbal sa jej pohľadu, dával jasne najavo to, že sa chce vyspať, že k žiadnemu rozhovoru prístupný nebude. Bránil sa jej láske, pretože tá ho robila slabým. Aspoň tak ho to vždy učili.

Mohol rátať s tým, že na ňu také divadlo nebude fungovať. Sprvu sa z jej objatia chcel vytrhnúť, no jeho vlastné telo protestovalo. Bolo zbytočné brániť sa pred tým, čo bolo v jeho živote ako jediné dobré.

Sklápal pohľad, keď si prezerala jeho tvár, z ktorej chcela vymazať utrápené vrásky – boli tam, aj napriek tomu, že mal len štrnásť. Hanbil sa. Cítil sa vinný za to, že vidí jeho bolesť, a sama sa tým trápi ešte viac. Keby mohol, dal by všetko za to, aby ju mohol uchrániť pred zlým. Prešla mu prstami po líci presne na mieste, kde zostali neviditeľné stopy po jeho slzách. Ona ich však videla, až príliš zreteľne, bolestivo zreteľne. Mama jednoducho vždy vie.

_________________________________________________________________

Pritláčal si prsty na viečka, aby dal tým desivým obrazom ešte zreteľnejšie obrysy. Chcel presne vidieť, čoho sú schopné, no oni sa len opakovali, jeho myseľ sa k nim strnulo vracala. Už aj ten strach poľavil a pominul. Hrozba pomaly mizla, takmer by ju vysmial za trápnosť a úbohosť, toto bola chvíľa, kedy sa cítil odvážnejší ako kedykoľvek predtým. Mechanicky sa to opakovalo. Noc čo noc pred návratom domov ho nočné mory prenasledovali až do chvíle, dokým ich neporazil svojím spôsobom. Fungovalo to lepšie ako po prvý raz, postupne sa to naučil. Bol to však aj spôsob, ako bojovať proti otcovi a jeho výchove, ako bojovať proti jeho neustálej nespokojnosti, ako bojovať proti tej neustálej potrebe ukázať mu, že má byť na čo hrdý. Že nie je až tak nepoužiteľný. Že je lepší, ako si myslí.

Na verejnosti sa o tom nehovorilo – to bolo najpodstatnejšie pravidlo. Hral sa na rozmaznaného fagana, ktorým z časti aj bol, len aby si nik nevšimol skutočnosť. Nechcel, aby vedeli pravdu, aby odhalili to zničené a pokrivené vnútro, ktoré v ňom Lucius Malfoy zanechal. Bolo ľahké stať sa bezcitným, povrchným, výsmešným a v podstate odporným – otec bol pre neho dokonalým príkladom. Príkladom, ktorému sa všemožne chcel podobať, len aby si vyslúžil pochvalu. Alebo aspoň milý pohľad, možno úsmev. Za tie roky sa jeho sebadeštrukcia stala celkom bežnou a pomerne úspešnou.

Prevalil sa na druhý bok, odhodlaný zaspať.

Odstrčil pár prvákov z cesty, ťažký kufor si nechal niesť „priateľmi“, a rozhliadal sa po nástupisku, hľadajúc svojich rodičov. Všimol si ich takmer okamžite. Stáli tam, dokonale upravení ako vždy, trpezlivo čakali a ignorovali háveď naokolo. Nik si nezaslúžil ich pozornosť.

Otec ho privítal vrúcnejšie ako obyčajne. Po prvý raz vyzeral byť hrdý na to, že má takého syna. Zmätene sa pozrel na mamu, tá sa však jeho pohľadu vyhýbala. Úlohy sa vymenili, vždy bola ona tá, ktorá ho objímala, pričom otec ho len vlažne pozdravil. Zdalo sa mu to príliš zvláštne na to, aby za tým nebolo čosi viac. Lucius Malfoy, ten vážený muž, sa mu prihováral tak, akoby bol naozaj jeho synom, pričom jeho matka celú cestu domov nepovedala ani slovo. Bála sa, že by nedokázala ďalej úspešne skrývať svoj žiaľ, svoj strach o to najdrahšie, čo v živote má. Ešte ani nebol dospelý, nezaslúžil si také riziko, také nebezpečenstvo. No nik nemal tú odvahu, aby niečo také odmietol.

__________________________________________________________________

Pod rukou cítila silný tlkot srdca, aj napriek tomu, že svoju informáciu dostala, neprestala ho prezerať. Sklonila sa k nemu až tak, že plavé vlasy mu zakryli takmer celú tvár.

„Draco žije? Je v hrade?“ Hlas ju nezradil, bol taký tichý, ako ho chcela mať, netriasol sa, i keď jej telo bolo ťažko skúšané takmer nekontrolovateľným chvením.

Len čo začula kladnú odpoveď, pocítila pokoj, ktorý konečne donútil jej roztrasené svaly, aby sa uvoľnili. Už dávno sa rozhodla.

Nikdy nechcela nasledovať Temného pána ako jej rodina. Nikdy nechcela, aby sa jej milovaní kvôli nemu vystavovali nebezpečenstvu v podobe vážneho zranenia alebo smrti, úcta neúcta.

„Je mŕtvy!“ Hlas mala pevný, stavala sa zo zeme a nevšímala si radostné výkriky okolo seba. Dokázala by sa k nim pridať, ale z úplne iných dôvodov.

Pripojila sa k manželovi, dotkla sa jeho studenej ruky, ktorú pevne zovrela. Bála sa naňho pozrieť, dobitá tvár spôsobovala ďalšie rany v jej srdci, no predsa len neodolala. Jeho milovala o mnoho viac ako seba. Trpela spolu s ním, no neľutovala to. V konečnom dôsledku nebol zlý muž.

Cítil, že plače, a sám mal čo robiť, aby neukázal svoju slabosť tiež. Objímal ju pevne, hladil po chrbte a neuhýbal sa pred jej bozkami a pohladeniami, ktoré teraz dokonca vítal. Bol dojatý maminým pohľadom, teraz by sa tomu skutočne nič nevyrovnalo. Nemal nutkanie upozorniť ju, aby neplakala, pretože by to bolo úplne zbytočné. Navyše, slzy šťastia si vždy zaslúžila.

Chvíľami si myslel, že sa mu to sníva, keď ho dokonca aj jeho otec zovrel v náručí. Nebolo to formálne gesto, držal ho dlhé minúty a on sa neubránil, aby mu to neopätoval. Ani vtedy sa Lucius neodtiahol. Draco bol ochotný odpustiť mu úplne všetko.

Oči ho štípali, láska ho skutočne robila slabým. Ale aj napriek tomu sa teraz cítil silnejší ako kedykoľvek predtým.

[ » na začiatok « ]