Kapitola:
Pridaná: 16.7.2012, 17:52:28
Čítaná: 3803×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Doctor, Marika, Severus Snape
Stručný dej: Po véééééľmi dlhom čase prichádzam s kratučkou kapitolovkou z prostredia dvoch svetov, ktoré beznádejne, večne milujem – Harryho Pottera a Doctora Who =). Ak Doctora aj nepoznáte, nezúfajte, bude tam Severus, kočky, takže si prídete na svoje =).

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, crossover

Kapitola: 1 » Nečakané prekvapenie 2 » Prvé stretnutie 3 » V Zakázanom lese 4 » Druhé stretnutie 5 » Acromantuly 6 » Záchrana 7 » Je toto sen? 8 » Stretnutie po rokoch 9 » Smrť 10 » Možno raz...

Túto poslednú kapitolu by som chcela venovať všetkým, ktorí túto poviedku čítali, dúfam, že sa Vám páčila a dúfam, že Vás poteší aj správa, že bude mať pokračovanie =). Najmä by som veľmi rada poďakovala dvom ľudkom - smeji a Dávidovi za to, že tak usilovne komentovali a za každých okolností sa im môj výtvor páčil =). Ďakujem ešte raz krásne, decká, ľúbim Vás =)

--------------------------------------------------------------------------

„Fantastické!“ vyskočil. „A čo také?“ spýtal sa so záujmom.

Do očí sa mi nahrnuli slzy, postavila som sa a potichu som sa opýtala. „Zatancuješ si so mnou?“ natiahla som k nemu ruku. Chvíľu na mňa zarazene pozeral, potom sa žiarivo usmial a prikývol: „Samozrejme. Akú pieseň si želáš?“

na chvíľu som sa zamyslela. Bolo by veľmi hlúpe, ak by som vybrala práve tú? Refrén sa hodil práve pre toto.

„Save Tonight od Eagle Eye Cherry,“ povedala som napokon.

„Á! Tú milujem!“ zvolal, podišiel k riadiacej doske, stlačil akýsi gombík a zrazu sa na strope TARDIS zjavili stovky malých farebných svetielok a odkdesi začala hrať hudba. Nadšene som nadskočila. Doctor nastavil kurz k nám domov, podišiel ku mne a natiahol ku mne ruku. „Smiem prosiť?“ opýtal sa galantne.

Rozpačito som prikývla a prijala jeho ruku. Pritiahol si ma k sebe a začali sme tancovať. A napriek tomu, že je to prekrásna pesnička, melódiou rytmická, skákali sme pri nej, spievali si, a smiali sa, pomaly som si uvedomila, že prichádza východ slnka a s ním sa blíži aj koniec nášho nočného výletu.

„Budeš mi chýbať,“ ozval sa po chvíli tanca a pozrel mi do očí.

„Aj ty mne,“ zavzlykala som a po líci mi stiekla slza.

„Ale, no tak, neplač,“ objal ma a pritisol si ma na hruď. „Možno sa ešte niekedy stretneme,“ dodal akoby mimochodom.

Prekvapene som naňho pozrela. „Naozaj?“

„Nikdy nevieš,“ pokrčil plecami a tancovali sme ďalej.

Pieseň sa skončila a zrazu nastalo ohlušujúce ticho.

„Si doma,“ povedal a odstúpil.

„Ja viem,“ prikývla som. Tak veľmi som mu chcela povedať ešte toľko vecí. Chcela som s ním stráviť ešte toľko chvíľ, toľkokrát s ním tancovať, cestovať do minulosti aj do budúcnosti, dokonca aj do Harryho Pottera, bojovať proti akromantulám a skrývať sa pred Voldemortom. Zrazu som si uvedomila, ako je jedna noc strašne málo. Strašne málo.

„Nemôžeš ostať?“ opýtala som sa slabým hlasom a prosebne naňho pozrela.

„Mrzí ma to, ale nie,“ pokrútil hlavou.

Sťažka som si vzdychla. „Lenže potom ťa už nikdy neuvidím,“ zavzlykala som a prikryla som si ústa rukou.

„Tak nehovor,“ podišiel ku mne a donútil ma pozrieť sa naňho. Oči sa mu leskli a na tvári sa mu mihol smutný úsmev.

„Ja nikdy neodídem, a vieš prečo?“ utešoval ma.

Pokrútila som hlavou.

„Pretože navždy ostanem tu,“ ukázal na moje srdce a žiarivo sa usmial. „To je viac než akýkoľvek pohľad na obrazovku.“

Smutne som sa pousmiala. „Ako si budem istá, že ťa znova uvidím?“ naliehala som.

„Uvidíš, možno raz,“ presviedčal ma a chytil mi tvár do dlaní.

„Marika Duffeková, bolo mi cťou s tebou cestovať,“ vyhlásil slávnostne a pobozkal ma na čelo. A bolo to...“

„... fantastické,“ dokončila som spolu s ním.

„Tak,“ prikývol so širokým úsmevom.

„Môžem sa ťa ešte niečo opýtať?“

„Samozrejme,“ povolil.

„Môžem ťa... pobozkať?“ spýtala som sa váhavo a cítila som, ako mi do tváre vystúpila červeň.

Doctor zamrzol, potom sa pomaly sklonil, dal mi jemnú pusu na líce a zašepkal: „Nechaj si to na možno raz,“ žmurkol na mňa šibalsky a ja som prikývla. Verila som, že sa ešte stretneme.

Venovala som mu ešte jedno tuhé objatie, poďakovala som sa mu a vyšla som von z TARDIS.

„Ďakujem, Doctor,“ šepla som smutne a on kývol hlavou.

„Rado sa stalo. Zbohom, Marika Duffeková.“

„Zbohom, Doctor Who,“ zasmiala som sa a pozorovala, ako Doctor pomaly zavrel dvere a za ohlušujúceho šušťania TARDIS zmizla v atmosfére.

„Budeš mi chýbať,“ šepla som kdesi dohora, sadla si na posteľ a ponorila sa do spomienok a do smútku.

„Už to ide!“ zvolala sestra a pridala hlas. Na obrazovke sa objavil Doctor, ešte stále môj Doctor, so svojím typickým úsmevom, veselými očami a v koženej bunde. Vedela som, že dnes to skončí, že hoci sa budem môcť k týmto dielom vrátiť ešte nespočetne veľakrát, už to nikdy nebude ako po prvýkrát. So žiaľom v srdci som sledovala jeho posledné dobrodružstvo a vo chvíli, keď ho pohltilo zlatožlté svetlo a namiesto jeho tela sa zjavilo nové – s tvárou Davida Tennanta. Do očí sa mi znova natisli slzy. Nie preto, že Doctor nabral inú podobu a iné vlastnosti. Preto, pretože môj Doctor bol niekde tam vonku a cestoval po svete, v čase, priestore a príbehoch a ja som netušila, či ho ešte niekedy uvidím. No vtedy sa mi v mysli vynorili jeho slová. Nikdy neodíde, pretože vždy bude tu, v mojom srdci, a to je viac než akýkoľvek pohľad na obrazovku.

Obrátila som sa chrbtom k telke a zadívala sa na zapadajúce slnko. Tam niekde vonku je. Viem to. A ja sa s ním znova stretnem. Možno raz.

[ » na začiatok « ]