Kapitola:
Pridaná: 15.7.2012, 20:56:25
Čítaná: 1711×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Doctor, Marika, Severus Snape
Stručný dej: Po véééééľmi dlhom čase prichádzam s kratučkou kapitolovkou z prostredia dvoch svetov, ktoré beznádejne, večne milujem – Harryho Pottera a Doctora Who =). Ak Doctora aj nepoznáte, nezúfajte, bude tam Severus, kočky, takže si prídete na svoje =).

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, crossover

Kapitola: 1 » Nečakané prekvapenie 2 » Prvé stretnutie 3 » V Zakázanom lese 4 » Druhé stretnutie 5 » Acromantuly 6 » Záchrana 7 » Je toto sen? 8 » Stretnutie po rokoch 9 » Smrť 10 » Možno raz...

O chvíľu sme pristáli na mieste. Doctor otvoril dvere, pustil ma von, chytil ma za ruku a viedol zanedbanou záhradkou priamo k miestu, ktoré túto noc naposledy navštívime.

Škriekajúca búda vyzerala, že sa každú chvíľu rozpadne, mala porozbíjané okná, omietka bola opadaná, kde-tu chýbala tehla, strecha bola deravá a dvere také spráchnivené, až som sa zľakla, že keď ich Doctor otvorí, rozpadnú sa a prezradíme sa, no nakoniec sa mu to podarilo bez najmenšieho cinknutia a opatrne sme vstúpili dnu.

„Budem s tebou, dobre?“ šepol mi, keď sme kráčali tichou, tmavou chodbou. Mlčky som prikývla. Tuho som mu zovrela ruku a cítila som, ako sa mi srdce prudko rozbúchalo. Už len chvíľka a bude po všetkom. Už len chvíľka.

Potichučky sme sa plížili búdou k malej miestnosti na konci chodby. Sálalo z nej slabé svetlo a keď sme sa priblížili, zbadala som vysokú siluetu muža stojaceho v strede miestnosti. Voldemort. Pri pohľade naňho ma striaslo. Bol ešte horší, ako v mojich predstavách. Červené oči mu žiarili ako dva krvavé, vraždiace rubíny, namiesto nosa, o ktorom sa toľko žartovalo, mal len dve štrbiny a okolo neho akoby sa vznášala čudná aura nenávisti, hnevu a smrti. Akoby som prišla o všetku radosť sveta. Čo potom robili s ľuďmi dementori?

Doctor mi naznačil, aby som bola ticho a zatiahol ma do tmavého kúta pod spráchniveným schodiskom. Stáli sme v tieni, počúvali Voldemortov nebezpečný, sykavý hlas, ktorý ma desil pri každom jeho slove a pozorovali Severusa, ako sa snaží presvedčiť svojho „pána“, aby mu dovolil nájsť Harryho Túto časť knihy som čítala už toľkokrát, toľkokrát som pri nej plakala a ešte vždy ma dokázala dojať, no vidieť to takto, naživo, bolo ešte horšie. Akoby sa všetky moje najhoršie, najdesivejšie predstavy o Severusovej smrti zliali dokopy a práve teraz sa mi zjavovali pred očami ako film, v ktorom som sa práve ocitla.

Mlčky sme počúvali, úzkostlivo som stískala Doctorovi ruku a čakala na tú chvíľu. Po nekonečnom čakaní, až sme takmer vystáli dieru do podlahy, Voldemort konečne povedal tie osudné slová a zasipel niečo v parselčine. Ten jazyk bol ešte horší, ako som si predstavovala. Nebolo to len obyčajné syčanie, bolo to ako jazyk, odporný, slizký jazyk, ktorý slúži len na jedno – na zabíjanie. Ako teraz.

Hľadela som, ako cez miestnosť letí obrovská bublina a v nej sa nedočkavo krúti Nagini – tá odporná Nagini, ktorej Neville o pár hodín odtne hlavu. Tak rada by som to videla.

Nagini sa omotala okolo Severusa, až zmeravel a vyľakane blúdil očami po miestnosti. Zrazu sa zastavili na mne. Netušila som, ako ma mohol vidieť v tej tme, no bola som si istá, že na pár stotín sekundy sa na mňa zadíval.

Vtom Nagini roztvorila obrovskú papuľu a vrhla sa na neho. Chcela som vykríknuť, no Doctor mi zakryl ústa a držal ma tak pevne, že aj keby som sa mu chcela vytrhnúť, nedokázala by som to. Zdesene som sledovala, ako Severus klesol na kolená, Nagini sa spokojne doplazila k svojmu pánovi a nechali tam Severusa ležať, zakrvaveného a umierajúceho. Chcela som sa k nemu rozbehnúť, chcela som mu pomôcť, aspoň byť pri ňom ako jediná, ktorá vie, na čej strane v skutočnosti stojí, no keď som vykročila, Doctorova ruka ma stiahla späť, nasilu ma posadil a tuho ma objal.

„Voldemort vyjde priamo tadeto,“ zašepkal mi, až som ho ledva počula a primkol si ma bližšie. Vydesene som si uvedomila, že hovorí pravdu. Ak nás Nagini zacíti, je po nás. A ja som vôbec nemala chuť zomrieť jej zubami.

Doctor mi prikryl ústa, až som ledva dýchala. Zrazu sa vedľa nás zjavil Voldemort. Tesne nad ním sa vznášala Nagini, syčala a prskala a jastrila očami po chodbe.

Zamrela som hrôzou. To zviera bolo odporné. Voldemortov plášť sa mihol tesne vedľa mojich nôh. Cítila som, ako mi prudko bije srdce. Z izby som počula, ako sa krabica pomaly odsunula. Určite to bol Harry.

So zatajeným dychom som pozorovala, ako sa Voldemort vzďaľuje. Nagini ho pokojne nasledovala, až nakoniec zmizli v temnote chodby.

„Poď,“ šepol Doctor a pomohol mi postaviť sa.

Oprela som sa o stenu a sledovala, ako Harry berie od Severusa jeho spomienky. Po lícach mi stekali horúce slzy, úzkostlivo som zvierala zárubňu a tíško plakala. Keď som začula slová „Pozri... sa... na... mňa...“ horko som sa rozvzlykala a zaborila si tvár do Doctorovej hrude. Nemohla som sa na to pozerať. Bolo to hrozné, horšie, ako v ktorejkoľvek mojej predstave. Vidieť človeka umierať bolo strašné. A vidieť umierať človeka, ktorého milujete, bolo ešte horšie.

Z izby som začula tlmený buchot. Doctor ma stiahol do tieňa a okolo nás prebehli tri páry nôh.

„Môžeš sa ísť ešte rozlúčiť,“ šepol a zdvihol mi bradu. Nešťastne som prikývla a opatrne som vstúpila do izby. Na podlahe sa leskla zasychajúca krv, pri diere oproti stála veľká drvená krabica a pod oknom ležalo mŕtve telo Severusa Snapa. Opatrne som k nemu pristúpila, kľakla si k nemu a odhrnula mu vlasy z tváre. Vyzeral tak pokojne. Akoby sa konečne dočkal vytúženého cieľa.

„Mrzí ma, že sa to inak nedalo,“ zašepkala som, sklonila sa a pobozkala ho na čelo. „Ľúbim ťa.“

Postavila som sa a meravo som podišla k Doctorovi.

Ten ma bez slova chytil za ruku a spolu sme pomaly vyšli von zo Škriekajúcej búdy. Nad hlavami nám jasne svietili hviezdy, v pozadí sa leskol kosákovitý mesiac a z diaľky k nám doliehali zvuky bitky.

Pozrela som sa tým smerom. Rokfort nebolo takmer vôbec vidno, okolo Búdy a Rokvillu bolo tak ticho, že človek by ani netušil, čo sa deje, niet farebných zábleskov a hluku z diaľky.

Bez slova som vstúpila do TARDIS a Doctor za mnou. Zronene som si sadla na schody a objala si kolená.

Doctor si ku mne prisadol, položil mi ruku na rameno a starostlivo sa opýtal: „ešte nám ostáva trochu času. Chceš ešte niekde ísť?“

„Možno...“ začala som, no zrazu som sa zarazila.

„Nepros ma, aby sme sa tam vrátili,“ zdvihol ruky. „Mrzí ma, ale to nemôžem urobiť, po tom, čo sa stalo s Rose...“

„Ja viem,“ skočila som mu to reči a prikývla som. Kiežby som vedela vrátiť čas. Zachrániť Severusa. No vedela som, ako by to skončilo. Rovnako, ako keď sa Rose rozhodla zachrániť otca. Navyše, keď som si spomenula na Severusov pokojný, takmer anjelský výraz, pochopila som, že to možno bolo preňho najjelpšie. Hoci za ním budem vždy smútiť.

„Chceš ešte niečo robiť?“ dodal a znova do mňa buchol ramenom. Vtedy som si uvedomila, že dnes v noci som nestratila len jedného blízkeho človeka. Stratím aj Doctora. Nielen v seriáli, ale aj tu, teraz, v mojom sne, ilúzii, realite alebo čo to vlastne bolo. Spomenula som si na scénu, na ktorú som sa veľmi tešila a pri ktorej som si povedala, že toto by som si chcela skúsiť aj ja.

Šibalsky som naňho pozrela. „Chcela.“

[ » na začiatok « ]