Kapitola:
Pridaná: 1.5.2012, 11:15:29
Čítaná: 2410×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Adrian Pall, Severus Snape, Albus Dumbledore, Remus Lupin, Voldemort....
Stručný dej: Adrian Pall prežíva šiesty rok na Rokforte. Myslí si, že bude taký, ako tie predtým, lenže celé to vyzerá trochu inak. Celé to začne podivuhodnými smrťami jeho sovy Sarie, a jeho najlepšieho priateľa Hendera.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, tragédia, horor

Kapitola: 1 » Začiatok 2 » Čudné... 3 » Stretnutie 4 » Nastáva zlom 5 » Do Zakázaného lesa 6 » Spomínanie

V Dumbledoreovej pracovni stáli vedľa seba Adrian, Jessica, profesor Flitwick, hájnik Hagrid a minister mágie Kornelius Fudge.. Albus Dumbledore pochodoval z jedného konca miestnosti na druhý. Adrian ho takého roztržitého ešte nevidel. Neustále si čosi mumlal popod nos, v rukách kŕčovito žmolil prútik, a dokonca sa zdalo, že niečo šepká iným jazykom. Minister Fudge bol z neho nervózny a tváril sa, že s touto nešťastnou situáciou nechce mať vôbec nič spoločné.

„Vražda na pozemku školy,“ hundral riaditeľ hlasnejšie, keď si sadol za stôl a rýchlo na kus pergamenu niečo písal. Potom pergamen poskladal, vložil ho do obálky a ako na rozkaz k nemu priletela sova cez okno. Priviazal k nej list a rovnakým spôsobom ako dnu sova vletela, rovnako aj odletela. Dumbledore sa za ňou chvíľu díval. Potom sa otočil k Adrianovi a ostatným.

„Adrian,“ oslovil chlapca. „Popíš ešte raz, čo sa dialo, keď ste odchádzali od Hagrida.“

Adrianovi veľmi nebolo do reči. Jednak sa mu každou sekundou do očí vlievali slzy, a jednak to od neho Dumbledore chcel už tretí raz. Ale poslúchol.

„Nuž,“ začal skormútene, „vracali sme sa do hradu. Hender si zrazu spomenul, že potrebuje ešte ísť do soviarne. Povedal, aby sme pokojne išli do klubovne, neskôr si vraj zahráme Rachotiacu sedmu. Nevracal sa dobrú hodinu a pol. Tak sme s Jessicou poprosili profesora Flitwicka, ktorý mal dozor na chodbe, či by sa s nami nemohol ísť pozrieť do soviarne. Namietal, no potom súhlasil pod podmienkou, že Bystrohlavu strhne niekoľko bodov za to, že bol tak neskoro von. Našli sme ho niekoľko metrov od soviarne ležať na bruchu. Otočili sme ho, a ja som ho spoznal. Potom šiel profesor za vami, a zvyšok už viete.“

Riaditeľ prikývol. Na chvíľu sa zas otočil k oknu, a uvažoval, či ten list, ktorý pred chvíľou poslal rodičom toho chlapca vyznie dostatočne šetrne. Ešte nikdy nikomu nemusel oznámiť takúto nešťastnú vec. Zo zamyslenia ho ale vytrhol vzlykot. Obrátil sa.

„Je to moja vina,“ vzlykala Jessica. Všetci sa k nej zvedavo otočili. „To ja som od neho chcela, aby šiel so mnou k Hagridovi. Zabudla som si u neho učebnicu. Keby som ho nedonútila ísť, možno by si nespomenul na soviareň.“

A srdcervúco sa rozplakala. Profesor Flitwick, hoci bol od nej minimálne o dve hlavy nižší, jej stisol ruku a nežne sa jej prihovoril:

„Ani náhodou takto neuvažuj. Ty si mu to predsa nespravila. Hender by určite nechcel, aby si takto uvažovala.“

Zrejme to na Jessicu pozitívne vplývalo. Trošičku sa pousmiala, ale smútok jej z očí nezišiel.

Dumbledore už nechcel nikoho z nich ďalej trápiť.

„Môžete ísť,“ navrhol. Platilo to pre všetkých okrem Fudgea. Pre neho táto záležitosť ešte neskončila.

Hagrid na rozlúčku všetkým trom kývol a pobral sa k bráne hradu. Flitwick zaviedol Adriana s Jessicou do klubovne, kde ich oboch nechal o samote.

Ako tak obaja sedeli pri krbe, nik nepreriekol ani slova. Adrian sem-tam smutne pozrel na Jessicu. Hoci mu Hender veľmi chýbal, vedel, že jej chýba viac. Nebolo totiž žiadnym tajomstvom, že bola doňho zamilovaná. Či jej Hender lásku opätoval nevedel, ale na tom teraz nezáležalo.

Po chvíľke Jessice oznámil, že pôjde spať. Tá mu iba smutne kývla, a ďalej neprítomne hľadela do ohňa v krbe.

Lenže Adrian nešiel spať. Nie teraz. Hoci vbehol do spálne, iba čakal, kým z klubovne neodíde aj Jessica. O pol hodinu sa tak stalo. Bolo úplné ticho, takže vedel, že kroky, ktoré sa zdola ozývajú a vzďaľujú, patria jej. Vyšiel zo spálne a následne aj z klubovne.

Ako si predsavzal, dnes v noci mal namierené do Zakázaného lesa, vyhľadať tú postavu odetú v tmavom plášti a pozhovárať sa s ňou.

Pri kráčaní cez rokfortské chodby sa snažil byť čo najtichšie. Nemal neviditeľný plášť, ani žiadnu inú čarovnú pomôcku, ktorá by ho skryla, musel sa teda spoliehať len na svoju šikovnosť.

V jednej z chodieb uvidel stáť profesorku Sproutovú. Skryl sa za jeden z gobelínov a čakal. O niekoľko minút neskôr si niekam odbehla. Adrian to využil a bežal na druhú stranu chodby. Ocitol sa pred vstupnou bránou. Skontroloval, či má prútik zasunutý vo vrecku, a vyšiel z hradu.

Cesta do Zakázaného lesa mu netrvala dlho. Našťastie na pozemku nikto nehliadkoval, a tak mu len stačilo použiť Lumos, aby si mohol svietiť na cestu. Ani nevedel ako, a už bol na kraji lesa.

V lese už bol obozretnejší. Pri každom zvuku sa oprel o strom a čakal. Vlastne ani nevedel kam má ísť. Iba tak blúdil a dúfal, že na dotyčnú postavu v plášti narazí. A stalo sa.

Kráčala tesne pred ním. Všimol si ju len náhodou. Zrazu mu inštinkt vravieval, aby na ňu zozadu zaútočil, že to ona zabila Hendera.

Zdvihol prútik nad hlavu.

--------------------------------------------------------

Poprosím hodnotenia a komentáre.

[ » na začiatok « ]