Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 14.3.2012, 13:33:33
Čítaná: 2140×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape, Iris
Stručný dej: Severus Snape prežil útok Nagini a niekoľko týždňov po páde Voldemorta mu profesorka McGonagallová oznámi, že sa musí postarať o dieťa - dievčatko, ktoré bolo nájdené v jednom z hlavných stanov smrťožrútov. Čo sa rozhodne Snape urobiť? Ako ho prijme malá deväťročná Iris, to najzvláštnejšie dieťa, aké kedy obávaný profesor elixírov videl?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Tak, dnešný diel je o čosi dlhší ako obvykle, trochu som sa rozpísala :D. Dúfam, že sa vám bude páčiť a skutočne ďakujem za vaše komentáre, ktoré mi vždy zlepšia náladu.

SPOILER: V ďalšej časti sa oslávia Irisine narodeniny, aký darček jej donesie Snape? Čo všetko sa skrýva za jej realistickými snami?

„Kam ideme?“ Iris bola neuveriteľne zvedavá, čo niekedy dalo Severusovi Snapovi riadne zabrať. Bola veľmi všímavá a často preto prišla až na koreň veciam, o ktoré sa on vôbec nestaral, hoci on bol jeden z tých detailných ľudí. Hodnú chvíľu mlčal.

„Dnes ideme na návštevu, Iris, preto chcem, aby si sa správala slušne a rozprávala iba vtedy, keď ťa k tomu niekto vyzve, rozumieš?“ jeho hlas bol vzdialený a chladný, tak ako vždy, no votrela sa do neho akási familiarita, ktorá tam predtým nebola.

„Samozrejme,“ natešene pritakala a takmer pritom zhodila tanier s raňajkami. Už sa vôbec nebála tohto zvláštneho muža, ktorý ju opatroval. Hoci sa jej na začiatku dosť protivil a bála sa ho, neskôr si uvedomila, že to všetko je len akási pretvárka. Tušila, že raz si svoju masku zloží, no ešte si to zrejme nezaslúžila.

„Prezleč sa, Mitzi ťa učeše a potom príď sem,“ prikázal jej jednoducho a nechal ju odísť od izby. Iris s chvatom vybehla po schodoch, celkom zabúdajúc na jedno z ďalších pravidiel (NIKDY nedup, nekrič, ani žiadnym iným spôsobom nenarúšaj pokoj domácnosti). Keď otvorila skriňu, uvedomila si, že nemá príliš na výber, ale spomedzi všetkých tých nepekných šiat si snáď najviac obľúbila jednoduché sivé. Hoci sa príliš nelíšili od ostatných, mali trochu nariasené rukávy a peknú sukničku po kolená s veľmi nenápadnou čipkou pri okraji. Rýchlo sa teda prezliekla a počkala na Mitzi, ktorá ju prišla učesať, pretože jej už o čosi podrástli vlasy, ktoré mala predtým nepekne zubato zastrihnuté.

„Slečna Iris, Mitzi sa dopočula, že vy budete mať narodeniny, slečna,“ štebotal domový škriatok zatiaľ čo jej zaplietal vrkôčiky.

„Kde si to počula, Mitzi?“ prekvapene na ňu pozrela Iris. „Ja som na to skoro zabudla,“ priznala, hoci teraz, keď jej to pripomenula, jej to prišlo zvláštne.

„Ach...“ povzdychlo si dievča s malým úsmevom na tvári. „Mitzi, nikomu to nehovor, ale zajtra budem mať desať rokov. Môžeme to potom spolu osláviť, dobre?“

Severus čakal pri kozube, v ktorom už horeli plamene. Iris sa rozhodol zobrať ku Weasleyovcom hneď z niekoľkých dôvodov. Nechcel ju nechať doma samú, iba s Mitzi a potreboval si niečo vybaviť s Arturom a jeho deťmi, tušil že ani Potter a Grangerová nebudú ďaleko, lebo mu Minerva nedávno oznámila, že sa ich chystá prekvapiť v strede leta práve u Weasleyovcov.

Ďalším dôvod prekvapil jeho samého. Chcel, aby sa Iris opäť stretla s Georgom a aj celou ich rodinou, pretože sa mu zdali omnoho vhodnejší na to, aby ju nejakou potešili než on.

„Môžeme ísť,“ zaštebotalo dievčatko, keď takmer behom vošlo do miestnosti a ledva zastavilo pred kozubom.

„Ovládaj sa, Iris,“ napomenul ju Snape, no potešila ho jej radosť. „Pôjdeš prvá, chcem si byť istý, že nič nespletieš,“ s týmito slovami ku nej natiahol misku s hop-šup práškom. „Dávaj si pozor na výslovnosť, miesto kam ideme sa volá Brloh, rozumieš?“

„Áno, rozumiem,“ nadšene prikývla a do ruky si nabrala za hrsť jemného prášku. Mala rada ten pocit, keď sa ho mohla dotýkať. „Takže, Brloh,“ povedala si sama pre seba pred tým, ako vstúpila do plameňov a pocítila ako ju ovieva teplý vánok. „Brloh!“ odrazu sa Iris ocitla vo víre farieb, sem tam zahliadla východy z iných kozubov. V jednom momente ešte letela vzduchom a v druhom už cítila pod nohami pevnú zem. Najprv vystúpila z krbu, až potom si dovolila obzrieť sa okolo seba. Miestnosť, v ktorej sa ocitla bola dosť veľká na to, aby ju mohli nazývať kuchyňa, veľký stôl v strede miestnosti však zaberal väčšinu priestoru. Z obdivom hľadela na riady, ktoré sa samé umývali v drese a na pár štrikovacích ihlíc, ktoré so štrngotom plietli. Hoci Severus Snape vedel čarovať, len málokedy svoje čary využíval na niečo podobné, preto ju to tak zaujalo.

„Aha, koho to tu máme v našej kuchyni!“ začula povedomí hlas a keď vzhliadla k tým červeným vlasom a šibalskému úsmevu, hneď spoznala pána Weasleyho z jeho obchodu.

„Dobrý deň,“ v momente ako sa pozdravila z krbu vyšiel Severus, na tvári mal ako vždy, neutrálny až ľadový výraz.

„Ááá, vitajte pán profesor,“ tento krát sa jej zdal byť pán Weasley omnoho viac uvoľnený, nakoľko bol doma. Potešilo ju, že zatiaľ nezačali po sebe kričať. Nečakala však, že pôjdu na návštevu k pánu Weasleymu, od ich prvého stretnutia mala pocit, že sa práve nemusia.

„Ďakujem, Weasley, prišiel som za Arturom, tak ako sme sa dohodli, dievča muselo ísť so mnou,“ vysvetlil situáciu vecne a o Iris hovoril takmer akoby tam ani nebola.

„To je predsa jasná vec, kto by ťa nechal samú doma, však?“ žmurkol na ňu pán Weasley. „Otec vás čaká na dvore,“ nachvíľu pozrel na Snapa, ktorý iba so stisnutými perami hľadel na to, ako sa správa ku malej George.

„Veľmi dobre, prosím vás, postrážte ju nachvíľu,“ mávol rukou k dievčatku a behom pár sekúnd zmizol z miestnosti. George sa vrátil pohľadom k Iris a opäť mu v očiach hrali neposlušné plamienky, hoci tvár prezrádzala, že prešiel niečím ťažkým.

„Je k tebe dobrý, hm?“ a znovu ju vzal na ruky, postrapatil jej vlásky a prešiel s ňou do ďalšej miestnosti, ktorá bol plná ľudí, čo ju na moment vyviedlo z miery.

„Uhm, je veľmi milý,“ povedala trochu nesústredene lebo očkami si prezerala osadenstvo. Prevládajúca väčšina ľudí mala rovnako ryšavé vlasy ako pán Weasley, no pozastavila sa pri mužovi s tmavými čiernymi vlasmi a dievčaťom s kučeravými hnedými.

„Och, George, pozri sa na ňu, aká je vyplašená, daj ju sem, daj mi ju,“ odrazu k Georgovi pribehla zavalitá žena nízkeho vzrastu s milým úsmevom.

„Ale no tak, mami, samozrejme, že je vyplašená, keď na ňu všetci pozeráte ako na atrakciu, však?“ usmial sa na Iris George a pustil ju na zem. Z tejto výšky musela zakláňať hlavu, aby na všetkých dovidela.

„Vo-volám sa Iris, veľmi ma teší!“ vyhŕkla a tvár jej zaliala červeň, väčšina ľudí v miestnosti sa iba zasmiala na tom milom zjave. Nikomu však neuniklo, že dieťa ma jedno oko tyrkysovej a druhé zelenej farby.

„Ach, Iris, si samá kosť a koža, čo ťa ten Severus nekŕmi?“ sťažovala sa zavalitá paní. „Ja som Molly, zlatko, pokojne ma tak oslovuj, poťapkala ju po hlave a ponáhľala sa do kuchyne. „Dáš si niečo sladké? Máme kotlíkové koláčiky! A mlieko k tomu?“ kričala pani Molly z vedľajšej miestnosti.

„Ďakujem, nie som hladná,“ snažila sa povedať čo najhlasnejšie, no Molly už ku nej trielila s tácňou plnou koláčikov a obrovským pohárom mlieka.

„Mami, teraz si ju skutočne vystrašila,“ zasmial sa George a s ním aj zvyšok miestnosti. Posadil sa na jediné prázdne kreslo a Iris zobral na kolená, tá bola veľmi šťastná, že sa jej nikto nebojí. Severus, hoci bol skutočne dobrý opatrovateľom, ku nej lásku prejavoval len veľmi málo a svojským spôsobom.

„Tak, Iris, predstavím ti týchto ľudí dobre? Všetci sú veľmi milý a určite sa ti budú páčiť,“ usmial sa na ňu George a Iris kdesi z kúta začula niečo ako, Keď žije so Snapom, tak sa jej bude zdať milý aj Chlpáčik. „Toto sú moji starší bratia, Bill a Charlie,“ ukázal prstom na dvoch mužov, ktorý sa veľmi ponášali na Georga, lenže jeden mal cez tvár dlhú úzku jazvu. Obaja sa na ňu usmiali a hneď vedela, že budú presne taký dobráci, ako ich brat. „Toto je môj mladší brat, Ron a moja najmenšia sestrička,“ pri tom našpúlil pery, „Ginny. A toto je Harry Potter a Hermiona Grangerová, obaja sú naši veľmi dobrí priatelia,“ dokončil napokon a Iris sa snažila zapamätať si aspoň niektoré mená tak aby ich nedoplietla.

„No tak, George, evidentne je úplne zmätená,“ ozvala sa Hermiona Grangerová jemným kultivovaným hlasom a pokrútila hlavou.

„A určite aj hladná,“ trvala na svojom pani Molly a zobrala Iris na ruky, potom ju usadila na sedačku na jediné voľné miesto medzi Ginny a Hermionu a do ruky jej vtlačila jeden koláčik. „Tak, pokojne papaj,“ usmiala sa na ňu. Iris bola chvíľu veľmi rozpačitá, no napokon začala pomaly jesť a zistila, že kotlíkový koláč je vynikajúci. Vedela, že by nemala rozprávať bez vyzvania, no nevydržala byť dlho ticho.

„Vy ste všetci chodili na Rokfort, však?“ jej oči žiarili šťastím a zvedavosťou, doslova všetkých v miestnosti hypnotizovala.

„Ó, áno, vidíš, tuto Bill a Charlie obaja získali veľmi vysoké hodnotenia na V.Č.Ú aj na M.L.O.K-och,“ vypäla hruď pani Molly s hrdým úsmevom.

„Určite budeš veľmi bystrá študentka, Iris,“ usmiala sa na ňu Hermiona.

„A sú tam štyri fakulty, však? Chrabromil, Bystrohlav, Bifľomor a Slizolin!“ od nadšenia dievčatko takmer nevedelo obsedieť na mieste.

Neskôr ten deň sa celá rodina Weasleyovcov pobrala von, aby nachystali stoly na obed a Iris ich pri všetkom so záujmom sledovala. Keď uvidela Brloh zvonku, dlho si myslela, že je to domček pre lesné víly, no Ron ju rýchlo vyviedol z omylu, keď jej prezradil, že v podkroví sa skrýva záhrobný duch.

„Naozaj?“ neverila vlastným ušiam a ešte fascinovanejšie si prezerala pokrivený dom.

„Vlastne, niekedy sme si mysleli, že máme v dome iba kopu nespratných mačiek,“ opravila ho Ginny. Všetci boli ku nej naozaj veľmi milý a dovolili jej pomáhať pri skladaní stolov.

„A koľko máš rokov, Iris?“ opýtala sa jej Hermiona, ktorú si hneď a zaraz obľúbila, stále okolo nej behala a nevedela sa nabažiť pocitu šťastia a voľnosti, ktorú zažívala na ich záhrade.

„Deväť, vlastne...skoro desať,“ vyhŕkla a prisunula ku stolu novú stoličku.

„Skoro? Kedy máš narodeniny?“ zaujímal sa Harry, ktorý bol tiež veľmi milý, no Iris z neho cítila čosi zvláštne.

„Hm...ani sama neviem,“ zaklamala rýchlo. „Len si myslím, že už čoskoro,“ nikdy predtým neklamala.

„Ale, ale,“ podišli ku nej Charlie a Bill, obaja mali v ruke prútiky a usmievali sa rovnako nezbedne ako George. „Vieš o tom, že malé dievčatká ako ty by nemali klamať?“ a začali ju naháňať po celej záhrade. Iris sa smiala, až pokým sa nepotkla a nepadla na zem. Obaja muži ju dohnali a začali ju štekliť, takže sa teraz všetci traja zvíjali na zemi. Dievčatku do očí vyhŕkli slzy. Nikdy sa necítila tak...šťastne.

„Zajtra?!“ vyhŕkla Ginny s Hermionou a pomohli dievčatku na nohy, rýchlo ju začali oprašovať a gánili na Billa s Charliem.

„Uhm, ale nechcela som, aby si niekto preto robil starosti,“ priznala potichu s rumencom v tvári a posadila sa na stoličku, postupne sa okolo stola zhromaždili všetci a o necelú minútu sa zjavil aj Severus a rusovlasý muž, ktorý už trochu plešatel, na nose mal nasadené okuliare. Všetci utíchli vo všeobecnej vrave, dokonca aj Iris musela priznať, akú mrazivú atmosféru zo sebou priniesol Severus, no keď sa posadili, o chvíľu sa znovu všetko rozprúdilo. Všetci si však všimli, že dievčatko už nerozprávalo, iba počúvalo a pozorovalo, čo sa okolo nej deje.

Poobede, keď slnko bolo najvyššie a vonku bolo neznesiteľné teplo, pani Molly doniesla každému pohár studenej limonády a zmrzlinu.

Iris už bola vyčerpaná a úplne najedená, takže iba sedela v tieni spolu s Ginny, ktorá sa jej hrala s vlasmi. Onedlho dievčatko zaspalo v Ginninom lone. Severus si povzdychol a musel usúdiť, že dieťa bolo skutočne omnoho šťastnejšie tu. Aspoň sa mu tak zdalo.

„Severus, viete o tom, že zajtra má narodeniny?“ opýtal sa ho Artur, ktorý spolu sním sedel na úplnom konci stola.

„Moji synovia to z nej dnes vytiahli, hoci vraj nechcela o tom rozprávať. Vravia, že je to veľmi dobré dieťa,“ ticho sa na neho usmial. Severus mu už už chcel čosi odvrknúť štýlom, akým to vždy vedel robiť iba on, no uvedomil si, že nie je nahnevaný, ale jeho telo naplnil akýsi zvláštny pocit, ktorý už veľmi dlho nezasiahol jeho srdce. Žiarlivosť a závisť. Pretože títo ľudia boli pre ňu vhodnejší a on bol o tom presvedčený.

„Artur, chcel by som vás požiadať o láskavosť. Potrebujem navštíviť Minervu...“ veľmi ťažko sa mu vyslovovala akákoľvek žiadosť, no Artur ho zastavil skôr, ako to stihol dopovedať.

„Pokojne ju tu môžete nechať, aspoň na jednu noc, určite sa nič nestane,“ uistil ho taktným hlasom.

„Dobre teda, budem vám zaviazaný,“ vzdychol si Severus a postavil sa, už už chcel odísť, keď zacítil ako ho niekto ťahá za rukáv habitu. Keď sa otočil, musel pozrieť dole, pri nohách mu stálo rozospaté dievčatko, veľkými očami hľadelo priamo do tých jeho nepreniknuteľných čiernych.

„Ak idete preč, tak musím ísť s vami,“ vyslovila tú vetu s toľkou vierou, až to Severusovi zobralo dych. Ani si to neuvedomil, ale na moment spustil svoje bariéry. Rýchlo sa však spamätal a na tvár naspäť nasadil kamennú masku.

„Nemusíš sa báť, zajtra sa po teba vrátim,“ ubezpečil ju a už sa aj zvŕtal na obchod, keď pocítil, ako ho okolo nôh objímajú drobné ruky. Tento výjav bol taký čudesný, až sa zdalo, že aj cvrčkovia prestali hrať svoje letné piesne. Severus zamrzol na mieste a nevedel ako sa má zachovať. Pred všetkými tými ľuďmi. Napokon sa pomaly otočil k dievčatku a odlepil jej ruky od jeho kolien. „Vrátim sa a to je koniec diskusie,“ a odkráčal preč. Neotáčal sa a ani na moment nad tým nepomyslel, pretože nechcel vidieť ten zronený pohľad v jej veľkých úprimných očiach. Bál sa toho a nenávidel sa za to, že jej ublížil.

„Budem čakať!“ odrazu ho z jeho sebaľútosti vyrušil jej hlas a keď sa otočil, videl, že hoci má v očiach slzy, usmieva sa. „Budem slušná a budem na vás čakať!“

Iba pre ňu