Kapitola:
Pridaná: 7.3.2012, 11:36:49
Čítaná: 4932×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Harry Potter, Hermiona Grangerová, Ron Weasley
Stručný dej: Pokračovanie poviedky Najlepšie vo mne, kde Harry Potter nie je vyvoleným

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » (bez názvu) 2 » (bez názvu) 3 » (bez názvu) 4 » (bez názvu) 5 » (bez názvu) 6 » (bez názvu) 7 » (bez názvu) 8 » (bez názvu) 9 » (bez názvu) 10 » (bez názvu) 11 » (bez názvu) 12 » (bez názvu) 13 » (bez názvu) 14 » (bez názvu) 15 » (bez názvu) 16 » (bez názvu) 17 » (bez názvu) 18 » (bez názvu) 19 » (bez názvu) 20 » (bez názvu) 21 » (bez názvu) 22 » (bez názvu) 23 » (bez názvu) 24 » (bez názvu)

Bellatrix otvorila oči. Videla pár čiernych dievčenských školských topánok, ako sa prechádzajú kúsok od jej nosa.

„Čo sa tam asi deje?“ uvažovala Hermiona nahlas, kým David, sediac za nerozbúraným kúskom stola, pozeral do steny.

„Čakaj, keď príde Harry, všetko nám povie,“ odvetil, obzrel sa po sieni, kde odpočívali hlúčiky študentov.

Niečo poriadne buchlo a na hlavy sa im z ničoho nič zosypali kusy skla. Veľká sieň sa opäť naplnila výkrikmi. Hermiona a David sa inštinktívne prikrčili pod stolom.

„Čo to bolo?“ kričal Cedric, ktorý využil podobný úkryt neďaleko nich. „Nikto to neskončí?“

Okná siene sa rozbíjali jedno za druhým. Sklo rinčalo a dopadalo na podlahu, kde sa trieštilo na márne kúsky.

„Smrťožrúti,“ odpovedala Hermiona, zakrývajúc si oči, aby náhodou neschytala nejakú zablúdenú črepinu. „Opäť útočia, ale dvere sú zatarasené!“

„Nedostanú sa dnu,“ súhlasil Cedric.

Hermionu to však vôbec neupokojilo. „Nemusia. Sme tu ako v pasci!“

Ozvala sa dunivá rana a hrad sa zatriasol v základoch.

„Zakričte im, že ich pán je mŕtvy, nech vypadnú,“ navrhovala Čcho, keď sa jej prestala vydesene pišťať.

„Tomu nikto neuverí,“ nesúhlasil Cedric. „Jediný, koho poslúchajú je on. Ak im povieme, že je mŕtvy, môže ich to len viac naštvať.“

Ďalšia rana. Tentoraz oveľa konkrétnejšia a ničivejšia. Kusy vchodových dverí preleteli chodbou a rozlámali sa na schodišti.

„Všetkých nás pozabíjajú!“ fňukalo akési dievča napravo od Čcho. „Vypadnime odtiaľto. Bola tu nejaká chodba, ktorou odchádzali...“

„Hermiona...“ zašepkal David. „Viem ich prinútiť odísť, ale...“

„Potrebuješ pomoc?“ spýtala sa. „Aký máš plán?“

„Postaraj sa o to, aby ma nezabil nikto z našich,“ odvetil. „Vieš čo dokáže moja matka?“

„Nie.“

„Nevybrala si si správnu chvíľu na to, niečo nevedieť!“ pousmial sa. „Obaja sa vieme premieňať. O pár sekúnd budem vyzerať ako Voldemort a prihovorím sa Smrťožrútom. Daj pozor aby ma nezabil nikto z aurorov, dobre?“

Hermiona ešte nestihla celkom spracovať tú informáciu, keď sa Davidove črty začali strácať. Vyzeralo to, akoby sa mu tvár rozpila vo vode. Pokožka mu vybledla a keď na ňu pozrel, oči mal červené. Sama mala čo robiť, aby nevykríkla.

„Tak?“ spýtal sa jeho vysokým hlasom. „Som ako on? Musím byť dokonalý.“

„E-ešte nos,“ podotkla roztrasene.

David si ohmatal tvár, zahrešil a nos sa mu zmenil na dve štrbinky. „Dobre?“

Prikývla.

„Super. Milujem ťa, Hermiona.“

„Toto už nikdy nehovor, kým vyzeráš takto,“ požiadala ho. „Budem mať nočné mory.“

David vstal a prikrčený popri stene bežal k dverám. Hermiona ho pozorovala s búšiacim srdcom. Bolo to naozaj bizarné. Dave perfektne využíval chvíle, keď sa všetci krčili pod stolmi.

„Pozor!“ vykríkol niekto plačlivo, keď sa ocitol vedľa skupinky dievčat.

Na ich tvárach sa objavil strach. Mnohí sa stiahli viac k stene alebo pod stôl, aby si ich náhodou nevšimol, ale Hermiona vyšla zo svojho úkrytu a s prosbou, aby všetci zostali pokojní, prečesávala pohľadom študentov, ktorí by mohli zaútočiť. Zdalo sa však, že sú všetci úplne paralyzovaní strachom.

Ďalší výbuch prebúral barikádu. Zablysli sa zaklínadlá. Smrťožrúti sa chystali na útok.

David vybehol zo siene. Napriek tomu ako sa snažil, Hermiona videla v každom jeho pohybe, že to nie je naozaj Voldemort. Keby ho niekto z nich odhalil, bol by koniec.

Zastal na napoly rozbúrených schodoch, tak, aby ho všetci videli. Smrťožrúti stíchli, keď videli svojho pána v plnej sile, ako na nich nemo hľadí. David sa jemne zamračil. „Kto vám dovolil útočiť?“ zasipel.

„Môj pane,“ ozvalo sa zvonku. „Povedali ste predsa...“

„Mlč,“ osopil sa naňho. „Získal som to, po čo som prišiel. Odchádzame.“

„Ale...“

„Povedal som, že sme tu skončili,“ zopakoval. „Choďte.“

Celá večnosť sa premietla do tej jedinej tichej sekundy, kým sa ozvalo prasknutie a smrťožrúti sa začali odmiestňovať.

David chvíľu pozoroval ako opúšťajú areál, potom sa vrátil do siene. Každý jeho krok sprevádzali nechápavé pohľady plné nádeje, že už je koniec.

„Môžeš sa premeniť?“ spýtala sa mierne vyčítavo. Nechcelo sa jej naňho takto pozerať.

David sa uškrnul. „Nie, Hermiona, neuvedomuješ si to? Môžem zostať taký, aký som. Môžem robiť čokoľvek. Tí ľudia ma poslúchajú na slovo, akoby som bol...“

„Voldemort,“ zavrčala. „Ale ty nie si. Premeň sa späť, David!“

Pokrútil hlavou. Už sa neuškŕňal. Vrčal. „Môžem byť hocikto.“

„Ale najlepšie je, keď si jednoducho David,“ dohovárala mu. „Teraz sa zmeň naspäť. Potom sa o tom ešte porozprávame.“

„Ty mi nerozkazuj,“ zrazu sa pristihol pri tom, ako vyťahuje spod habitu svoj prútik. Namieril ho na Hermionu a neváhal by použiť ho. „Nerozumieš tomu. Si len hlúpe malé dievča. Hlúpa humusáčka.“

Ocitli sa na hlavnej chodbe. Počuli vzdialené výkriky. Chodbou sa blýskali zaklínadlá a pri rachote, ktorý robili Smrťožrúti dobýjajúci sa do hradu vznikal dojem, akoby bola v hrade búrka.

Potichučky sa chodbou priblížili až za Voldemortov chrbát. Naginy sa nahnevane syčala na jeho protivníkov, ale neútočila. Zrejme jej to Voldemort nedovolil. Plazila sa popri stene a pomaly ustupovala.

Harry videl spýtavý otcov výraz a matku, ako mu perami naznačuje „vypadni odtiaľ“. Ginny si však priložila prst na ústa. Bola by smola, keby ich odhalila práve Lilina starostlivosť.

Voldemort však zrejme zachytil ich pohľady smerujúce niekam do neurčita a na moment sa obzrel. Nahnevane vykríkol. Bol v pasci. Jeho jediný krátky moment nepozornosti využil Snape.

„Expelliarmus!“ vykríkol a Voldemortov prútik dopadol na podlahu k Snapovým nohám.

„Harry! Teraz!“ vykríkol Ron, vrhol sa dopredu, priamo k hadovej hlave. Pritlačil ho k podlahe. „Rýchlo!“

Harry sa bodol, ale Naginy bola rýchlejšia, šibla chvostom a vyrazila mu roh z ruky. Ron mal naozaj čo robiť, aby sa mu nevyšmykla. Potom by sa veľmi rýchlo stal niektorý z nich jej obeťou. Ginny nasledovala jeho príklad, zavesila sa jej na chvost a stŕpnutá strachom sa snažila aspoň trochu zmierniť jej odpor.

Rýchlosť, s akou Harry zdvihol roh a opäť sa zahnal, bola až zarážajúca. A možno sa to len zdalo v rýchlom slede udalostí. Konečne trafil. Ron uľahčene pustil jej hlavu a uskočil nabok, keď sa zmietala v smrteľnom kŕči.

„Nie!“ reval Voldemort. Bez prútika vyzeral zvláštne osamený. Chcel bojovať o život, ale nedokázal to. Nemal už nič.

Všetci čakali len na to, odkiaľ príde posledný úder. Diana zdvihla prútik nikto tu na to nemal dosť odvahy, len ona. Len jej nerobilo problém zabíjať.

Vtom sa ale chodbou priblížil niekto ďalší. Draco Malfoy. V ruke zvieral Chrabromilov meč a tváril sa viac než veľkodušne.

„Prišli ste si po toto...“ povedal. Vystrel ruku, v ktorej zvieral zbraň a pristúpil k Voldemortovi. Akoby mu ho chcel odovzdať a tým by to skončilo.

„Áno, Draco...“ povedal prekvapene, no stále bol nesmierne ostražitý.

„Tak si ho berte!“ zreval Draco, zvrtol meč v rukách a bodol.

Voldemort naposledy vykríkol. Padol na zem. Jeho tvár zračila všetku bolesť a strach, ktorý všetci prítomní dobre poznali. Len vďaka nemu.

Zbytočne premárnil život utekaním pred smrťou. Teraz už bolo všetko jeho úsilie márne.

„David, upokoj sa,“ prosila Hermiona, keď sa nahnevane rozhliadol po sieni.

„Pane...“ ozval sa slabý hlas niekde z kúta. „Môj... pane!“

Bellatrix sa pokúsila posadiť. Povrazy jej to však znemožňovali. „Pomôžte mi...“

Váhavo pristúpil k nej, akoby sa nedokázal rozpamätať kto to je.

„David nie! Nerob to!“ varovala ho Hermiona. „Zabila tvojho otca! Zabila Siriusa! Nepomáhaj jej!“

„Čo to má znamenať?“

Hermiona sa obzrela. Vo dverách siene stáli aurori. Úsmevy, ktoré ešte nestihli zmiznúť z ich tvárí pomaly stekali, keď sa oproti ich opäť objavil Voldemort v plnej sile. Draco sa roztriasol. Toto už bolo veľa.

„Nie je to ON!“ vysvetľovala Hermiona rýchlo. „Je to David. Nechce sa premeniť späť!“

James niečo nahnevane poznamenal, potom vykročil vpred.

„Dave? Počúvaš ma?“ spýtal sa pokojne.

„Počúvam, James, ale nie som na teba zvedavý. Nemáš nič nové, čo by si mi mohol povedať,“ odvetil, ani sa naňho neobzrel. Chytil Bellinu tvár do dlane a zasmial sa.

„Toto nemá význam,“ zavrčala zrazu Diana a skôr, než sa niekto iný spamätal, vyslal k svojmu synovi zaklínadlo. Davida odhodilo o kus ďalej.

„Prestaň!“ vrhla sa na ňu Lily, ale Diana ju odsotila.

„Okamžite sa premeň, David!“ zrúkla na svojho syna. „Nie si on. Si David BLACK! Voldemort je mŕtvy. Premeň sa, lebo ťa k tomu prinútim!“

„A ako to chceš urobiť?“ zasmial sa, no po jej ďalšom zaklínadle ho smiech prešiel.

Vykríkol, skrútil sa akoby ho bolel žalúdok a črty tváre sa mu začali meniť.

„Nikdy na seba neber jeho podobu!“ kričala naňho Diana, keď sa opäť zmenil na Davida a s vyvalenými očami chytal dych. „Ovládol by ťa. Ešte to nevieš kontrolovať! Rozumieš, David! Čo ti to vôbec napadlo?“

„Ja...“ pokrútil hlavou.

„Blázon,“ zavrčala a spakruky mu jednu zavesila.

„Diana!“ zrúkol James pobúrene.

„Preventívne,“ povedala hrdo, spokojne si vydýchla a odložila prútik. „Môžem s tebou hovoriť, David?“

Po výchovnej facke ju nasledoval akosi pokorne. Sadli si na rozbúrené schodisko.

Vzala na seba podobu starej ženy. Stále sa podobala na jeho matku, no nebola to tak celkom ona.

„Zoznám sa s babičkou, Dave,“ povedala. „Musím ti to povedať jej ústami, pretože ona si vytrpela najviac. Nenávidí naše premeny. Nie je to dar, David. Vravela to aj mne, aj otcovi. Je to choroba. Je to prekliatie. Veselo predstieraš, že si niekto iný. A zrazu zistíš, že naozaj si niekto iný. Preto som tak rozporuplná. Preto nevieš, čo mi môžeš a nemôžeš veriť. Všetko, čo poviem myslím vážne a keď sa premením a vžijem do istej úlohy, pomaly zabúdam na to, čo bolo predtým. Akoby som naozaj zmenila telo. Moja matka sa ma desila, keď zistila, čo dokážem... bola som pre ňu obluda. Nedokázala som spočiatku svoje premeny kontrolovať. Zaspávala som ako ja a budila sa ako niekto iný. Často som si dokonca nebola istá, ktorá z mojich tvárí je tá správna. A matka mi to ešte sťažovala. Hovorila, že som obluda. Že nikdy, nikdy v tomto živote nebudem šťastná. Zatvárala ma do komory. Nikdy som nemohla vyjsť z domu, kým sa mi nepodarilo premeniť späť na Dianu. Nechcela ma pustiť ani do školy. Musela som ujsť. Nevyčítam jej, že to robila. Prežila pol života s mojím otcom...“

„On bol ako my?“

„Máme to v rodine. Nebolo najhoršie to, že sa nakoniec zbláznil, ale všetko to, čo sa dialo predtým. To bolo naozaj desivé. Myslím, že som vás pred sebou chcela trochu aj chrániť. Ale pridať sa k Voldemortovi, to bolo moje rozhodnutie. Odvtedy som žila dvojitý život a vypomstilo sa mi to. Ja viem, pokašľala som to. Malo to byť celé inak. Ale zrejme si mám prejsť očistcom na zemi, aby som mohla byť s ním naveky. Pripadám ti ako blázon, David? Smiešne. A pritom uvažujem úplne triezvo. Pamätaj si. Smrť je len návrat domov. Nie nepriateľ, ale ani priateľ. Je proste tu a raz odvedie každého z nás.“

„Aj tak ti stále nerozumiem,“ mračil sa David. „Naozaj hovoríš nezmysly.“

„David!“ naliehavo sa usmiala. „Ty ma nemôžeš pochopiť, pretože si dobrý človek. Vychoval ťa predsa Sirius!“

„Samozrejme, Slizolinčania sa vždy vedeli perfektne vyhovárať. Neprekvapila si... Keby si sa aspoň pokúsila niečo napraviť. Ale ty všetko len komplikuješ tými chorými myšlienkami. Čo keby si sa pokúsila byť mi matkou?“

„Bola som ňou viac ako dva roky, Dave!“

„Radšej už buď ticho,“ zavrčal. „Stále sa len ľutuješ. Dobre, priznala si si chybu. Vidíš všetko, čo je na tebe nesprávne, tak to naprav. Alebo navždy zmizni z môjho života. To bude najlepšie.“

Diana zdvihla oči k stropu. „Vidíš, Sirius? On ma o to požiadal. Neopováž sa mi čokoľvek vyčítať!“

S úsmevom pozrela synovi do očí. „Myslím, že Ruth bude pre teba to správne riešenie. Možno ty budeš ten Black, ktorý zruší tradíciu nehodných manželiek.“

„Určite áno. Len škoda, že aj matku si človek nevyberá,“ odsekol a nechaj ju odísť hlavným vchodom. Preč zo svojho života.

Koniec 2. série.

Ospravedlňujem sa, že sú tu 2 naraz, ale myslela som, že to vtrepem do jednej a potom som zistila, že nevtrepem :D A číslo 24 je krajšie ako 23, takže som z toho urobila dve :)))

[ » na začiatok « ]