Kapitola:
Pridaná: 7.3.2012, 11:33:34
Čítaná: 2782×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Harry Potter, Hermiona Grangerová, Ron Weasley
Stručný dej: Pokračovanie poviedky Najlepšie vo mne, kde Harry Potter nie je vyvoleným

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » (bez názvu) 2 » (bez názvu) 3 » (bez názvu) 4 » (bez názvu) 5 » (bez názvu) 6 » (bez názvu) 7 » (bez názvu) 8 » (bez názvu) 9 » (bez názvu) 10 » (bez názvu) 11 » (bez názvu) 12 » (bez názvu) 13 » (bez názvu) 14 » (bez názvu) 15 » (bez názvu) 16 » (bez názvu) 17 » (bez názvu) 18 » (bez názvu) 19 » (bez názvu) 20 » (bez názvu) 21 » (bez názvu) 22 » (bez názvu) 23 » (bez názvu) 24 » (bez názvu)

James sa prikrčil za Chrabromilský stôl a s prútikom v ruke pomaly napredoval.

„Ešte stále je tam, kde predtým,“ komentovala Lily spoza jeho chrbta. „Oh, nechceš si to zrkadlo vziať radšej ty?“

„Nie, Lily,“ odvetil. „Keby to nevyšlo, budete ho ešte potrebovať.“

„James!“ buchla ho po chrbte a zrazu vykríkla. „Pozor! Dofrasa!“

Schmatla ho za tričko a stiahla k stene. Vzápätí sa ozval rachot a stôl po ich ľavici sa rozpadol. Bazilisk zareagoval na ich pohyb a pokúsil sa ich zneškodniť, do stôl ho zadržal.

Zažmúrila oči a rýchlo ustupovala popri stene na miesto, odkiaľ prišli. Rukami na niekoho narazila. „Decká! Bežte preč!“ zakričala na nich a keď sa odtiahli ďalej, nazrela do zrkadielka. „James?!“

„Som pod stolom, Lily!“ odvetil a konečne ho zbadala. Posúval sa k nej len na lakťoch a vyzeral byť poriadne naštvaný. „Stratil som prútik. Požičaj mi svoj!“

Už bol úplne pri nej.

„Zalez pod stôl! Skry sa!“ pišťala a opäť sa posúvala ďalej. Nemala čas podávať mu prútik! Musela kontrolovať hada!

„Potrebujem prútik!“ kričal.

Na mieste, kde predtým sedela zbadal starý ošúchaný triediaci klobúk. Harry ho tu musel v tom zmätku opäť stratiť.

„Uhni odtiaľ! Ide po tebe, JAMES!“

Pred očami sa mu zaleskla rukoväť vykladaná rubínmi. Automaticky po nej siahol. Z klobúka sa vynoril dlhý ťažký meč.

„Pozor!“ zvolala Lily už načisto zúfalo, keď sa pretočil na chrbát, rovno pred blížiaceho sa Baziliska. „Zavri oči! ZAVRI OČI!“

Tuho zažmúril oči a prekotúľal sa o kúsok doprava, kde ho pred hadím zrakom chránil dlhý stôl. Počul ako Lily kričí nejaké zaklínadlá.

„Lily, choď preč! Ja to zvládnem!“

„Nenechám ťa tu!“ odsekla.

„Skry sa!“ varoval ju. Had sa už plazil okolo jeho úkrytu. Na Jamesa akoby zabudol. Zrejme ho vyprovokovali Liline zaklínadlá.

„Conjunctivitus!“ zrevala Lily a on sa len modlil, aby to nebolo jej posledné slovo v živote.

Had sa začal metať a vydával strašidelné zvuky, pri ktorých mu tuhla krv v žilách. Znamenali však oveľa viac. Lily to dokázala!

Vyskočil spod stola. Had sa metal do všetkých strán, šialený bolesťou. Lily využila jeho nepozornosť a čo najrýchlejšie utekala z jeho dosahu. James vyskočil na stôl. Stačila mu sekunda na to, aby si uvedomila, ako frajersky musí s tým mečom v ruke vyzerať a ako by bolo super, keby ho Lily teraz sledovala. Vzápätí sa opäť sústredil na hada. Ten sa už prestal metať, zboku narazil hlavou na kamennú stenu a nervózne sa o ňu otieral. James si bol istý, že keby mal ruky, chytil by sa za ubolenú hlavu. Toto bola len akási forma náhrady. Zdvihol meč vysoko nad hlavu a bodol. Hadím krkom stiekla krv. Jej kovový zápach mu udrel do nosu, ale premohol sa, vytiahol meč a trochu cúvol. Had šalel. Stratil rovnováhu a prevrhol sa celou váhou na stôl.

„Otec!“ vyhŕkol Harry vystrašene, keď James uskočil, no stôl sa mu prelomil pod nohami. Zosypal sa na zem a takmer sa nabodol na meč. Keď sa spamätal, opäť ho chytil do rúk a zaútočil na hada, ktorý sa zviechal na zemi. Kým mu po druhý raz zabodával meč pod kožu, jeho dlhé jedovaté zuby sa zlovestne blýskali. James bol však mimo dosahu a tak bazilisk cvakol naprázdno a naposledy zreval.

James vytiahol zakrvavený meč a odhodil ho na zem. Potreboval si oddýchnuť. Po namáhavom boji ťažko dýchal. Uškrnul sa však na Lily. „To bolo lepšie ako vyhrať pohár, Evansová...“

„Ani to nehovor nahlas, lebo Harry si to bude chcieť skúsiť,“ napomenula ho, keď sa mu podarilo chytiť dych. „Dúfam, že ich nie je viac!“

„Videli sme len jedného. Aj ten napáchal dosť škody,“ povedal Ron a pohľad mu zaletel na Hermionu po jeho boku, ktorá potichu pozorovala podlahu. Neplakala, len sa akosi zabudla usmievať.

„Viktor?“ spýtal sa James, keď už nedokázal počúvať to ticho.

„Neviem, šiel za nami a zrazu tu nebol... Nemohla som sa obzrieť!“ vysvetlila. „Pochopili sme, že sa mu nemáme pozerať do očí, keď napadol skupinku bežiacu k soche čarodejnice. Najprv som si myslela, že len odpadli, ale... A potom, neviem, ale obom sa nám zdalo, že počujeme Divookého, ako kričí, že ten had zabíja očami. A vtedy Viktor zmizol.“

„Nájdeme ho,“ sľúbila Lily s povzbudivým úsmevom.

„Najprv musíme nájsť niekoho iného, Lily,“ pripomenul James. Najradšej by to nechal zase na inokedy. Predsa len, zabiť niekoľkometrovú obludu, to si vyžaduje istú dávku námahy.

Okolo mŕtveho Baziliskovho tela sa tvorili hlúčiky zvedavcov. James videl, že niekoľko chlapcov, vrátane Harryho, obdivuje meč. Podávajú si ho z ruky do ruky a skúšajú jeho váhu. Naozaj nebola hračka udvihnúť ho nad hlavu jednou rukou. Spokojne sa usmial a zamieril k lavičke s túžbou aspoň na chvíľku si oddýchnuť.

K skupinke chlapcov pristúpila profesorka McGonagallová a vzala im meč z ruky. „Patril Chrabromilovi?“ spýtala sa, otáčajúc ho z každej strany. „Kde sa tu vzal?“

„Objavil sa v klobúku,“ zakričal James.

„Samozrejme, prečo mi to nenapadlo skôr. Bol to predsa jeho klobúk!“ povedala profesorka, nahnevaná sama na seba. „On - Voldemort, ho chce nájsť. Hľadá ten meč.“

„Kde je? KDE JE?“ opakoval nahnevane. Vedel, že Naginy, skrútená na podlahe pri dverách, mu neodpovie. Nevedela o nič viac, než on.

Spoliehal sa na to, že Balizisk mu zaistí toľko času, koľko bude potrebovať, ale v konečnom dôsledku bol ten had rovnako smrteľný ako každý živý tvor. Rovnako, ako on! Jeho strach sa pretváral do hnevu. Nekonečného, smrtiaceho hnevu, na ktorý dnes v noci určite ešte niekto doplatí.

Otvoril ďalšiu zo skriniek a šmahom prútika vysypal jej obsah na zem. Veril, že tu ten meč nájde, no zdalo sa, že sa mýlil. Nohou rozčesol predmety na zemi. Takmer už nemal kam stúpiť. Všetky Dumbledorove knihy a predmety, ktoré si tak úzkostlivo strážil, vytvorili na podlahe súvislú vrstvu. Všetko to bolo márne. Nenašiel ho.

„Počula si, Naginy,“ prihovoril sa opäť hadovi, hoci tentoraz mu v hlase zaznel akýsi nepríjemný posmech: „Jeho meč nájde len pravý Chrabromilčan. Zrejme budeme nejakého potrebovať. Ak Bazilisk ešte nejakého nechal nažive.“

Moody si napravil drevenú nohu a zagánil na Viktora čarovným okom, pričom to skutočné kontrolovalo spoje na nohe. „Neskrývam sa, jasné, chlapče?! Mal som len isté... mechanické poškodenie na nohe. Tak a teraz mi pomôže vstať!“

„Vstali ste už trikrat a noha sa vám vždy rozpadla, Divooky,“ dohováral mu Viktor. „Radšej zostaňte tu, kým to neskonči. Potom si zaobrate novu nohu.“

„Musíme ešte niečo dokončiť,“ kývol hlavou smerom k rohu jednorožca, ktorý mal Viktor skrytý pod plášťom. Divooký sa zasmial, jednou rukou sa chytil steny a druhou dosť surovo stlačil jeho rameno, keď sa pokúsil opäť vstať. Drevená noha však nepríjemne zachrapčala a opäť sa rozpadla na márne kúsky. Jej majiteľ sa zapotácal.

„Ten všivák Lestrange! Akoby nestačilo, že mi jeho otec vzal skutočnú nohu, nedopraje mi ani túto úbohú náhradu!“ rozčuľoval sa, keď sa mu podarilo nájsť stratenú rovnováhu.

„Nikam sa takto nedostanete. Sadnite si a...“

„Vstávaj, chlapče, teraz nie je čas na rozprávky. Videl si toho hada?“

„Nedal sa prehliadnuť,“ odvetil. Divooký sa opäť pevne chytil jeho ramena a spoločne pomaly vykročili vpred. Moodyho čarovné oko sa pomaly otáčalo všetkými smermi.

Prešli niekoľkými chodbami. Napredovali však len veľmi pomaly. Už počuli vravu z Veľkej siene.

„Had je mŕtvy,“ informoval zrazu Moody, oveľa hlasnejšie, než bolo potrebné. Škodoradostne sa uškŕňal. „Nevyšlo ti to.“

„O čom hovorite?“ zamračil sa Viktor.

„Nie tebe, chlapče. Jemu. Otočme sa, aby sme sa mohli pozhovárať tvárou v tvár. Sme predsa slušní ľudia,“ odvetil. Až vtedy si Viktor uvedomil, že Moodyho oko je nehybne namierené dozadu, akoby pozeralo do vnútra hlavy. Automaticky sa obzrel a od ľaku ho trhlo. Chodbou sa k nim pomaličky približoval Voldemort. Pôsobil dojmom, akoby bol na nedeľnej prechádzke po hrade, len červené oči sa mu zlovestne blýskali.

„Prekvapuje ma, že ešte žiješ, Divooký,“ povedal. „Najvyšší čas aby si opäť stretol Dumbledora, svojho starého priateľa.“

„Žiaľ, nemáme dohovorenú schôdzku.“

„V tom prípade prídeš neohlásene,“ zdvihol prútik a vyslal k nim smrtiace zaklínadlo.

Moody mávol prútikom na brnenie. V rachotom sa prirútilo priamo pred nich a schytalo plný zásah.

Narobili pritom taký hluk, že Viktor si najprv ani neuvedomil aké ticho prichádza z Veľkej siene. Všetky vrava, ktorá k nim predtým doliehala, stíchla.

„Skrývaš sa?“ posmieval sa Voldemort.

„Nikdy som ťa nemal rád, ale po tomto si mi obzvlášť protivný,“ zavrčal Moody. „Aj Dumbledora si najprv oslabil tak, že sotva stál na nohách, kým si bol schopný zabiť ho?“

„Dumbledore prehral. Bol starý a zbytočne zavadzal. Bol predobrazom toho, čo sa stane s celým Fénixovým rádom.“

„Samozrejme, že rad zanikne,“ vyhŕkol Viktor. „Po vašej smrti už nebude potrebny!“

„Ale, ale... A toto je kto? S tebou som ešte nemal tú česť,“ upriamil naňho pohľad.

„Myslim, že sa tomu hovori ironia,“ uškrnul sa Viktor.

„Zjavne čakáš, že vo mne prebudíš svojou tajomnosťou zvedavosť, chlapče. Urobím ti tú radosť. Prečo je to irónia? Prezraď mi to,“ vyzval ho posmešne.

„Pretože ja som jeden z tych, čo ničia vaše horcruxy,“ odvetil vyzývavo.

„Tu ste, môj pane,“ zaznel zvučný hlas.

„Čo tu robíš, Severus? Mali ste odísť!“

Viktor prinútil Moodyho, aby cúvli smerom ku schodom.

„Prepáčte, môj pane. Nechceli sme vás opustiť. Je tu aj Diana a Bellatrix,“ dodal tónom, akoby obe držali na uzde jeho nepriateľov. Potom sa zatváril, akoby si na niečo náhle spomenul. „Vlastne, nie som si istý, či sa navzájom nezabili. Nechala si ju žiť, Diana?“

Na vrchole schodiska sa zjavila Diana, s prútikom v ústach si ležérne zapletala z dlhých vlasov vrkoč. Ako odpoveď pokrútila hlavou, vzala prútik do ruky a pousmiala sa. „Ale dnes som ju prvý raz počula pekne prosiť. Mala som tušiť, že na to, aby sa naučila tak čarovné slovíčko budem potrebovať Cruciatus.“

„Takže vy ste sa rozhodli postaviť proti mne?“ syčal. Zrak mu skĺzol zo Severusovej chladnej tváre k Dianinmu pohŕdavému pohľadu.

„Vždy som bola pripravená odísť,“ priznala Diana. „A teraz už nemám dôvod zostávať Smrťožrútkou. Vždy stojím na víťaznej strane.“

Voldemort zaškrípal zubami.

„Severus?“

Snape neprehovoril, len zdvihol prútik, takmer nebadane sa uklonil ako pred súbojom a vyslal k nemu neverbálne zaklínadlo. Voldemort ho odklonil, no v tom sa naňho zosypali ďalšie. Svoj prútik vytiahol aj Viktor, Moody na seba nenechal čakať ani sekundu a zo schodov sa do chodby prirútili ďalší aurori, aby pomohli v poslednom boji. Nech Voldemort vyčaril akúkoľvek silnú obranu, čoskoro sa cez ňu prebili. Pomaly ustupoval. Hľadal si zadné dvierka, ochraňoval Naginy a pri tom všetkom vyslal niekoľko veľmi účinných kliatob, ktoré ochromovali jeho protivníkov. Viktor sa nestihol vyhnúť jednému z odrazených zaklínadiel, padol na zem a musel sa odplaziť čo najďalej spod nôh aurorov, ktorým zavadzal. Vytiahol spod plášťa roh jednorožca a zúfalo sa obzeral. Niekto musí zabiť toho prekliateho hada!

„Harry! HARRY!!“ zakričal, keď ho zbadal na čele skupinky, ktorá ako zvedavo vykúkala spoza rohu. „Zabi toho hada! Jeho hada!“

Vzal si z jeho ruky roh, no cez zaklínadlá, ktoré vytvárali akúsi nepriechodnú pavučinu, sa k nemu nemal ako dostať.

„Harry?“ pristúpila k nemu Ginny.

„Musíme zabiť Naginy, ale nedostanem sa k nemu. Cez túto chodbu neprejdeme!“ mračil sa.

„Tak prejdeme inou,“ navrhla, keď Voldemort jediným šmahom prútika nastaval na svoju obranu brnenia cez celú chodbu. „Poď. Tadeto.“

„Tváriš sa, akoby si nikdy nemal v ruke Záškodnícku mapu!“ podotkol Ron, keď ich dobehol.

Vybehli o poschodie vyššie. Harry nemal ani poňatia, kam idú, no Ginny našla obraz matky s dieťaťom a začala prútikom prechádzať po stene. „Keby tu bola Ruth, už by sme boli tam. Ona mi tú chodbu ukázala. Bola niekde tu.“

Chvíľu im trvalo, kým našli tú správnu tehličku, na ktorú treba poklepkať, ale podarilo sa a všetci traja zmizli v tajnej chodbe.

[ » na začiatok « ]