Kapitola:
Pridaná: 20.2.2012, 15:46:27
Čítaná: 1886×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Lili Potterová, Wendy Sendiová, Lisha Avinová, Scorpius Malfoy
Stručný dej: Lili píše o svojom prvom ročníku na Rokforte v Slizolinskej fakulte. Lili poznáva veľa nových a dobrých ľudí, ale aj tých ktorí ju nemajú v láske. Po pár dňoch si Lili uvedomuje, ako si niektorých obľúbila. Jedno proroctvo jej ale zmení život od základu....

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Triedenie 2 » Nové hodiny, ľudia...

Venované všetkým, ktorí tu zablúdia.

Spolupráca dvoch autoriek, mňa- Miroslav Miseag Mursa (Monči) a Nara Cissy (Dii), ktoré sa rozhodli vymyslieť príbeh o novej generácii Potterovcov.

Veľkou Sieňou sa ozýval výrazný hlas profesorky McGonnagalovej a všetci nováčikovia sa hrnuli za ním, i keď nikto nechcel byť prvý. Starší žiaci si ich začali obzerať a prváci začali nérvoznieť. Čo ich čaká? Ja som sa snažila byť tak trochu v úzadí aby si ma nepremeriavali tými skúmavými očami všetci naokolo mňa. Bolo mi jasné že si ma určite všimnú tak som sa ešte pred tým ako sme vošli do Veľkej siene trochu upravila. Pohľadom som blúdila po celej sále! No môj pohľad každý krát blúdil len ku stolu Slizolinčanov. Naša rodina bola vždy zaujímavá tým, že každý z nás bol v inej fakulte. Môj najstarší brat James bol v Chrabromile, druhý brat Al bol v Bifľomore a moja najmilšia sesternica Rose v Bystrohlave. Na mňa akosi zostal Slizolin. Síce otecko si myslí, že tam určite nepôjdem, ja akosi váham. Možno by sa mi tam páčilo... Veď o tom už niečo hovoril Alovi. Ja by som tam pokojne išla veď... čo sa môže stať? Išla by som do hociktorej fakulty! Zo všetkých vyšli skvelý a možno aj dobrí čarodejníci. „Och...“ potichu som si vzdychla keď sme zastali pred klobúkom a stoličkou na ktorú si budem musieť o pár minút sadnúť. Moje srdce začalo biť ako splašené! „Len pokoj,“ šomrala som si pre seba, „je jedno kam sa dostanem. Pokoj!“ Profesor Neville začal pomaly čítať mená. Ani som nestíhala sledovať kam sa uberajú moji spolužiaci, keď sa profesor zastavil na písmenu P.

„Amanda Partisová!“ Vyhlásil a klobúk za minútku vykríkol.

„BYSTROHLAV!“ A už je to tu.

„Lily Potterová!“ Vyhlásil a ja som sa roztrasene posadila na stolček. Na hlave mi pristál klobúk, ktorý nespokojne zamrmlal. „Ďalší Potterovie príbuzný! Tak teda...“ Zahryzla som si do pery.

„SLIZOLIN!“

Ohromene ako vo sne som sa postavila a prešla ku stolu, ktorý na prekvapenie ostaných burácal radosťou. Od každého stolu sa ozývalo šuškanie, no len čo som si sadla ku rovesníkovi môjho brata Ala, ku Scorpiusovi napätie zo mňa opadlo. Vôbec som nečakala takú reakciu Slizolinčanov! Potterová a v Slizoline? Predtým by mi to prišlo ako nezmysel. Ale teraz? Už je to krutá pravda. Nemohla som skrývať nadšenie, tak som sa usmievala až ma začali bolieť svaly na tvári. Ako sa rozdelovali ďalší žiaci, ja som si zatiaľ obzerala tváre mojich nových spolužiakov. Po dlhých chvíľach čakania som zistila že väčšina detí ktoré klobúk delil do fakúlt prešla sem do Slizolinu. Započula som aj meno ryšavovlasého dievčaťa ktoré si sadlo oproti mne. Wendy Sendiová. Ešte si ani nesadla a ja už som jej podávala ruku so slovami: „Teší ma Wendy. Ja som Lily Potterová!“ Svojimi zelenými očami si ma premerala a prijala moju ruku: „Potešenie je na mojej strane.“ Keď už boli všetci rozdelený začala sa slávnostná večera. Predo mnou sa objavilo mnoho jedál. „Och! Tie kuracie krídelká sú tak do zlata opečené!“ vzdychla Wendy. Ja som sa zadívala na kurací šalát ktorý mi bil do očí! Naložila som si plný tanier. Wendy si naložila kuracie krídelká a lyžicu zemiakovej kaše. Po slanom jedlo prišlo na radu sladké! Tekvicový koláč ktorý mi tak súrodenci opisovali prišiel na rad ako prvý. Všetko som zapila jedinečným Tekvicovým džúsom. Potom sme sa všetci pobrali na svoje internáty. Prefekt našej fakulty- Scorpius Malfoy nás viedol po schodoch stále nadol a ja som si už myslela, že zablúdil. Také veľké podzemie predsa nemohlo byť! Súrodenci aj ostatní Weasleyovci mi síce hovorili, že hrad je veľký no nikto nepoznal jeho mohutnosť, ktorá bola pod zemou. Zastali sme a ja som skoro nabúrala do Scorpiusa. Ten sa ku mne len otočil a žiarivo usmial.

„Takže decká! Heslo je Humusácke dobroty,“ zavolal na všetkých a veľký kotúč pred ním sa roztočil a presunul na ľavú stranu. Vošli sme do mega klubovne. Klubovňa bola strašne priestranná. Veľké zelené kreslá a gauče boli natočené k ohniskám ktoré zohrievali celú miestnosť. Obrazy zavesené na kamenných stenách zobrazovali Slizolinských riaditeľov, známe osobnosti Slizolinu a učiteľov. Polovicu steny oproti nám zaberalo úžasné jazero, kde sme mohli vidieť aj niektoré podvodné živočíchy. Vyzeralo to naozaj úchvatne.

„Takže dámy vy máte tuná na pravej strane intráky a chalani vy na tej druhej.“ Ukázal im zbežne. Všetci sa už rozbehli do svojich izieb a chystala som sa za nimi aj ja, no syn otcovho nepriateľa ma chytil za plece. „Lily, počúvaj ma... starší žiaci by ťa nemuseli mať radi, tak ak by sa niečo stalo... príď za mnou aj o polnoci, dobre?“ Mlčky som prikývla a pobrala sa za Wendy ktorá ma čakala pri vchode do internátu. Wendy sa na mňa začudovane pozrela že čo odo mňa chcel, ale ja som len pohodila rukou nech to nechá tak. Keď sme vošli do miestnosti zostali sme stáť ako obarené. Postele boli nádherné! Zelený baldachýnový záves zo striebornými hviezdami sa krásne vynímal v žiare nástenných svietnikov ktoré rozžiarili celú miestnosť. Obidve sme sa po tom ohúrení pobrali ku svojim veciam. Zistili sme že budeme mať postele pri sebe. „Čaute baby som Lisha,“ zakričalo nám dievča z druhej strany mojej postele. Bola to tá čiernovláska, čo som si prezerala pri stole.

"Ahoj, ja som Lily Potterová atamto je Wendy Sendiová?" Dokončila som takmer otázkou, lebo som si nebola istá jej menom.

„No áno, Wendy.“ Zasmiala sa Sendiová a hodila sa na posteľ akoby ešte nikdy na žiandej neležala.

„Takže ty si tá "nová" Potterová?“ Opýtala sa ma šeptom Lisha, keď sa u postelí začalo ozývať chrápenie.

„Áno,“ odpovedala som tajuplne, „prečo?“

„Len ták... Vás Potterovcov je veľa,“ sprisahanecky odpovedala Lisha.

„Už som videla rodiny kde je viac... detí,“ pridala sa do rozhovoru Wendy a navliekla si modrú pyžamu.

„Čo si chcela iné povedať?“ opýtali sa svorne.

„Ale níč...“ začervenala sa Wendy.

S Lishou sme sa začali dusiť smiechom, chceli sme byť ohľaduplné k našim spolužiačkám.

„Napríklad kto?“ Opýtala som sa, síce som tušila, že naráža na Weasleyovcov.

„Tí podrazácky Weasleyovci,“ odpovedalo im dievča vedľa Wendy.

Nadvihla som obočie najviac ako som vedela a potom som drzo zasipela: „A ty sa ako voláš?“

Dievčina sa postavila a prehrabla si svoju čiernu hrivu a hadie oči zapichla do tých mojich. „Anie McMerriová!“

„Takže Anie,“ chvíľku som zaváhala a potom pokračovala, „nikto sa ťa nepýtal!“

„Ale myslela som na nich. Len ich nepovažujem za "podrazákov" ale normálnych čarodejníkov,“ povedala Wendy a premerala si prísnym pohľadom Anie.

„Potterovci...“ zašomrala si Anie pre seba ale všetky tri ju počuli.

Zovrela som päste až mi zapraskali kosti. „Ja idem už spať! Vidíme sa ráno,“ povedala som Wendy a Lishy. Potom som sa pozrela prísnym pohľadom na Anie ktorá sa uškŕňala.

„Dobrú noc!“ ozvala som sa.

'Typický Slizolin,' pomyslela si keď zaspávala.

[ » na začiatok « ]