Kapitola:
Pridaná: 4.3.2012, 20:44:18
Čítaná: 3579×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Lili Potterová, Wendy Sendiová, Lisha Avinová, Scorpius Malfoy
Stručný dej: Lili píše o svojom prvom ročníku na Rokforte v Slizolinskej fakulte. Lili poznáva veľa nových a dobrých ľudí, ale aj tých ktorí ju nemajú v láske. Po pár dňoch si Lili uvedomuje, ako si niektorých obľúbila. Jedno proroctvo jej ale zmení život od základu....

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Triedenie 2 » Nové hodiny, ľudia...

Venujeme tým ktorý radi čítajú. Vaša Monča (Miroslav Miseag Mursa) a Dií (Nary Cissy). Prepáčte ak sú tam chyby ale niesom bezchybná.

Ráno som sa zobudila na Wendino neprestajné drganie do mňa. Ospalo som si pretrela oči a namosúrene som sa jej opýtala: „Bolo to potreba?“

„Hej! O chvíľu sú raňajky,“ vstala a začala sa obliekať. „Nechceš prespať prvé raňajky, že?“

„Nemusela by som...“

„Idem zobudiť Lishu.“

„Nemusíš ma budiť,“ povedala Lisha a pricupitala k nim.

„Už si stihla preskúmať celý hrad?“ Opýtala som sa a ospalo som sa pozrela do jej tmavých očí, ktoré už boli napodiv svieže.

„Ale nie! Len som bola v sprche a umyla som si oči, ale že poriadne,“ zasmiala sa a spolu s ostatnými na seba rýchlo hodila habit.

Keď sme vychádzali zo Slizolinskej klubovne Lisha si pre seba zašomrala: „Ale bol by to dobrý nápad...“

Wendy a ja sme na seba pozreli a naraz sme sa opýtali: „Už v prvý deň ideš skúmať hrad?“ Lisha nečakala túto otázku a zľakla sa tak že sme vybuchli do ohromného smiechu.

„To mi už nerobte!“

„Podľa mňa je to zábavné,“ skonštatovala som s úškrnom. Wendy so mnou súhlasila.

„Pravá Slizolinčanka,“ ozval sa za mnou známy hlas a ja som sa strhla. Za mnou stál pätnásťročný Malfoy.

„Pre Merlinovu bradu, Scorpius, toto mi nerob!“ Vybafla som naňho a on sa začal smiať.

„Maličká, nevolaj ma tak, lebo ťa brat zaškrtí!“ Smial sa.

„Takže som maličká?“ zachripela som.

„Pre mňa hej...“

„Tak aspoň ma tak nevolaj!“

„Uráža ťa to maličká?“ zaškriekala Anie ktoré išla hneď za Scorpiusom.

„Och... nevedel som že sa poznáte tuto s "McHroznou"?“ podpichol ju Malfoy. Anie naňho vrhla výstražný pohľad a potom sa rýchlim krokom ponáhľala do Veľkej siene.

„Ďakujem,“ zašepkala som smerom k Scorpiusovi potichu, ale on to zrejme zachytil a kývol mi hlavou, akože "nemáš zač". Je zlatý. „No tak ideme baby? Lebo nám spolufakultníci všetko zjedia.“ Zasmiala som sa a Wendy ma potiahla po schodoch hore. Ja som zachytila Lishu a tak sme sa naťahovali až ku Veľkej Sieni. Keď sme si sadali ku stolu zachytila som pohľad "McHroznej" ktorá ma prepaľovala nenávistným pohľadom. Asi sa jej Malfoy páči. Hneď ako som si sadla Scorpiusa sediaceho vedľa mňa som si vôbec nevšimla a zľakla. „Pri Merlinovej brade! Už zasa!“

„Čo som Voldemort že sa ma furt zľakneš?“ so zákerným úškrnom sa ma opýtal. Do tváre mi začala stúpať červeň. Schuti sa na mne zasmial. Za to som ho udrela po ruke. „Ale vyzerala si super,“ ironicky poznamenal. Za to schytal ešte jednu.

Zrazu ma drgla Wendy: „Ale, ale niečo sa tu rysuje...“

„Veľmi vtipné!“ zaškrípala som zubami. Lisha a Wendy sa na mňa s úškrnom pozerali.

„Nemohol som prepočuť čo si povedala... Wendy,“ nadvihol obočie Malfoy.

„Ja?“ zasmiala sa Wendy, „Nikdy!“

„Tí Slizolinčania...“ pokrútil hlavou Scorpius. Začala som sa dusiť smiechom ako sa tváril vážne. Všetci traja na mňa pozreli akoby som sa opila z tekvicového džúsu! Potom sme začali jesť naše výdatné raňajky. Po raňajkách sa Wendy a Lisha rozhodli ísť po rozvrhy. A mňa nechali so Scorpiusom.

„Nemyslela som si že budeš ku mne taký milý...“ povedala som a obzerala sa za Wendy a Lishou.

„Čo myslíš, že som po otcovi? Ja sa nebudem správať k Potterovcom tak hrubo ako sa on k tvojmu otcovi,“ pokojne prehovoril Scorpius. „Idem za Penelope...“

„Frajerka?“ zvedavo som sa spýtala.

„Si zvedavá,“ lišiacky na mňa žmurkol keď už bol pár krokov ďalej.

„Ako všetky dievčatá v mojom veku,“ usmiala som sa naňho.

„Elixíry!“ zaštebotali Wendy a Lisha spoza mňa. Strhla som sa ako vždy.

„Pri Merlinovej brade! Dnes sa to asi neskončí!“ zasmiala som sa.

„Poďme chcem vidieť tú našu učiteľku. Elixíry mám rada. Dúfam že bude dobrá...“ vzdychla Lisha. Ani nemusela dvakrát hovoriť a už sme sa s Wendy pakovali po veci. Keďže Elixíry sú v žalároch, nemali sme dlhú cestu. Pred žalármi už stáli Chrabromilčania.

„Tak toto sú riadny "bifľoši"!“ ukázala som na pár žiakov ktorým nebolo vidno hlavy. Namiesto nich... knihy. Wendy a Lisha zo mňa išli do kolien. Vôbec som nevedela prečo. Po ťažkom prebojovaní sa do učebne Elixírov sme sa usadili tak aby sme videli všetko čo sa deje v učebni. Nevedela som sa dočkať našej novej učiteľky!

„Dobrý deň, decká. Som profesorka Birellová a vedúca Slizolinčanov, ktorých týmto vítam v škole. Včera som Vás nestihla privítať, tak dúfam, že sa o Vás moji prefekti postarali. A teraz prejdime k učivu, ktoré sa budete učiť na tomto predmete. Je tu niekto taký, kto nevie, o čom sú elixíry?“ V triede nastalo ticho. „No, takže nikto? Dobre. Bola by som šťastná,, keby ste sa mi predstavili. Začali by sme odtiaľ, dobre dámy?“ Pozrela na nás. Postupne sme sa začali predstavovať. Zabralo nám to celú hodinu.

„Ďalej máme?“ žmúrila do rozvrhu Lisha. „Och môj bože! Jáj... Ani v muklovskej škole som nenávidela dejepis. Och! Aj tu?“

V sekunde okolo nás prefrčal Scorpius a poklepkal ju po pleci zo slovami: „Toho sa nezbavíš!“ Skoro som ho nezaregistrovala. Bol veľmi rýchly. Možno aj preto lebo bol Slizolinský stíhač.

„On sa vždy zjaví ako náš nový učiteľ dejín mágie. Profesor Binnis,“ poznamenala Wendy. Počítala som s tým že budeme mať herbológiu s fotríkovím priateľom: Nevillom Longbotomom. Ale veď treba poznať aj iné predmety... a učiteľov. Tak som sa s nevôľou pobrala za dievčatami. Keď sme dorazili do učebňa kde sme sa len tak-tak zmestili s Bifľomorčanmi, cez stenu pri ktorej sme sedeli prešiel profesor Binns. Prefrčal cez celú triedu k oknu. Potom sa k nám otočil a každého si premeral svojím "profesorským" pohľadom.

Potom svojim ráznym hlasom poznamenal: „Zdá sa mi, ako by to bolo včera čo som sa stal duchom...“ Odkašľal si a pokračoval: „Takže dnes si preberieme...“ A práve som prestala počúvať. Potom si to odpíšem od Wendy, ktorá veľmi oduševnene písala čo nám profesor diktuje. Aj Lisha sa asi rozhodla potom si to odpísať od Wendy. Takže sme len nemo civeli na Binnsa a tvárili sa že píšeme. Po tom dlhom diktovaní poznámok zazvonilo. Vyšli sme na chodbu a prvé čo sme s Lishou spravili bolo unudené zívnutie a natiahnutie kostí.

„No konečne možno normálna hodina!“ povedala som tónom "No konečne posledná hodina!" Všimli sme si že táto prestávka je dlhšia tak sme sa vybrali na školský dvor pod veľkú lipu. Vyzeral úžasne až som bola v rozpakoch či si mám sadnúť na tú úžasnú trávu ktorá sa krásne vynímala aj v tieni lipy. No napokon ma presvedčili. Vybrala som prútik. Keďže nijaký učiteľ nebol na dvore začala som čarovať to čo som vedela. Nevedela som čo robím a vyčarovala som vtáčikov. Usmiala som sa: „Toto ma naučila teta Hermiona.“ Bolo mi čudné nazvať ju "teta" ale čo už, povedala som to.

„A vieš ich dať preč Potterová?“ zaškriekala Anie ktorá stála hneď pri nás.

„Oppugno,“ pokojne som prikázala vtáčikom a tí hneď zaútočili na nič netušiacu Anie ktorá sa v poslednej chvíli uhla. Vtáčiky narazili do kmeňa lipy a rozpŕchli sa.

„Dobrá práca!“ začula som dievčenský hlas. Bola to Penelope ktorá držala Scorpiusa za ruku. Usmiala som sa na ňu a pobádala som dievčatá aby sme sa už pohli na herbológiu. No prv ako som vykročila tak ma Scorpius stiahol ku sebe.

„Nikto ti nerobí zle? Nič ti nie je?“ opýtal sa ma.

„Vieš že keby tak ti to poviem,“ žmurkla som naňho.

„Dobre. Ale keby dačo som vždy pri tebe.“

„Ok. Nemusíš mi robiť ochranku ja sa o seba postarám.“ Prikývol a popohnal ma za Wendy a Lishou ktoré boli skoro pri skleníkoch. V skleníkoch bolo veľmi dusno ale však sú to skleníky. Mandragory.

„Myslela som že ich budeme presádzať o rok?!“ vyvalila oči Lisha. Vtom vošiel do miestnosti profesor.

Zborovým "dobré ráno" sme ho pozdravili aj s Bystrohlavčanmi.

„Tákže! Dobré ráno žiaci!“ pozdravil nás. ´V momente mi vyletela ruka do vzduchu.

„Áno Lily?“

„Pozdravuje vás otec a mama,“ zaštebotala som.

„Och... Ďakujem. Keď im budeš písať tak aj ja ich pozdravujem. Vie mi niekto povedať čo sú to Mandragory?“ Malá blonďavá Bystrohlavčanka zdvihla ruku do výšky. Skoro si ju odtrhla! Poniektorý sme sa začali dusiť smiechom. A tým "poniektorých" myslím Lishu, Wendy, pár iných Slizolinčanov, zopár Bystrohlavčanov a seba. Prvú hodinu Herbológie sme sa venovali rozoberaním Mandragory. To ma veľmi nudilo. No ďalšiu hodinu sme ich začali presádzať. To bola zábava! Jedna ma kusla ale žijem.

„Keďže máme pár minút pred obedom, poďme sa pozrieť na záchody Umrnčanej Myrty. Chcem to tam vidieť!“ prosebne som sa ich opýtala. Neprotestovali. Tak sme sa ta vybrali. Keď sme sa štverali po schodoch, všetky obrazy nám zdravili. Celé boli zaplavené! No tá Myrtla... Kebyže nie je mŕtva tak by bola.

„Och...“ vzdychla Wendy a pozrela sa na svoje topánky. Mala ich celé mokré! Vlastne... mali sme ich všetky tri.

„Zasa si do mňa niekto prišiel hodiť knihu?“ zasmrkala Myrtla.

„Baby? Radšej padajme nechcem tu stráviť ani sekundu! Nemala som sem chcieť ísť!“ zavelila som keď k nám zamierila Myrtla. Bežali sme z tých záchodov kade ľahšie. Keď sme bežali ani sme si nevšimli že k nám mieria dvaja prefekti. Ešte si nás nemohli všimnúť tak som zastala a postrčila som dievčatá ku stene za veľký stĺp ktorý bol ako veľká pochodeň a osvetľoval chodbu.

„Dúfajme že si nás nevšimli,“ zašepkala som.

„Ale všimli,“ zašepkal jeden z nich.

Otočila som sa na Scorpiusa a uškrnula sa: „Už koľký krát sme sa stretli?“

„Neviem nepočítam to. Nebojte sa nestrhnem vám body. Aj keď mal by som.“

„Ahoj Penelope,“ pozdravila som jeho frajerku aby som sa nemusela pozerať naňho. „A ináč, Scorpius. Myrtla zasa vytopila záchody.“ Prekrížila som si ruky na prsiach a čakala kým niečo povie.

„Môžete ísť,“ povedal a zdvihol ruku k schodom. „A Lily?“

„Hm?“

„Potom poobede príď za mnou do knižnice.“ Prikývla som a pozrela do jeho krásnych zelených očí.

„Lily. Poď už!“ schytila ma za ruku Wendy. Obed bol náramne sýty ako včerajšia slávnostná večera. Po tom ako som dojedla som vybehla za Scorpiusom do knižnice. Privítal ma so zašepkanou otázkou: „Nepotrebuješ s niečím pomôcť?“

„Dejiny mágie.“

„Tie mi vždy išli.“

„Chcel si niečo iné okrem tohto?“ opýtala som sa ho. Uškrnul sa:

„Taká mladá a taká namyslená.“ Premerala som si ho pohľadom:

„To odvoláš!“

„Lebo?“

„Och môj Bože! Nemusíš byť až taký starostlivý! Dovoľ mi pripomenúť že som Potterová! Viem sa o seba postarať! Už som ti to hovorila. Tak láskavo dbaj aj na to čo hovorím.“

„Ako si želáš,“ ľahostajne zašepkal a jemne sa uklonil.

„Ja si ťa vážne nechcem sprotiviť. Si super chalan ale toto ma štve.“

„Keď si to myslíš...“ s úsmevom na perách súhlasil. „A nechceš sa ísť okolo štvrtej pozrieť na náš metlobalový tréning? Vieš, potešilo by ma to.“

„To bolo milé,“ zaskočene som prehovorila, „veľmi rada prídem. Môžem zobrať aj Lishu a Wendy?“ Prikývol a potom sme sa rozlúčili. Tie hodiny čo sme strávili čakaním kým budú mať Slizolinčania tréning sme trávili tým že sme si ukazovali čo vieme. Samozrejme s prútikom. Predviedli sme perfektné kúsky. Ale najlepší bol Wendin ohník ktorý menil farbu keď do neho niekto fúkol.

„Ten tréning bol úžasný!“ poznamenala som, keď sme sa vrátili na internát už po večeri.

„Všimli ste si akí boli rýchli?“

„Nechceš tam ísť aj ty?“ zasmiala sa Lisha. Pokrčila som plecami. Vyvalili na mňa oči.

„Vážne! Čo si myslíte že som dáky strachopud?“ vyčítala som im. Sadla som si ku krbu a zabodla doň oči a rozmýšľala som nad tým či sa mám na to Scorpiusa opýtať. Keď som konečne odtrhla oči od ohňa zbadala som ho a vyšvihla som sa za ním.

„Scorpius?“ Okamžite zastal a otočil sa na mňa.

„Áno?“ zdvihol obočie keď zbadal mňa.

„Eh... Kedy bude zápis nováčikov do metlobalového družstva?“

„Nepovedal by som to na teba!“ uškrnul sa , „o týždeň. Mám ti pomôcť sa pripraviť?“

„Mohol by si?“ opýtala som sa ho najkrajšie ako som vedela.

Milo sa usmial a odpovedal: „Pre teba všetko.“ Pichlo ma pri srdci. Ako môže byť niekto tak milý v Slizoline? Namiesto toho aby som mu odpovedala vrhla som sa mu okolo krku. Neviem čo to do mňa vošlo. Ale bola som mu veľmi vďačná. Neprotestoval. Moje objatie opätoval. Potom som ho pustila a usmiala sa najsrdečnejšie ako som len vládala.

„Bol si dobrý na tréningu,“ pochválila som ho a pobrala som sa za dievčatami ktoré na nás nemo civeli. „Radšej už poďme spať!“ ospalo som prehovorila. „Dobrú Scorpi,“ popriala som mu.

„Aj tebe Lil,“ žmurkol na mňa.

Dnešný deň bol super. Scorpiusa mám radšej ako svojich bratov. Hovorila som si v hlave keď som zaspávala.

[ » na začiatok « ]