Kapitola:
Pridaná: 27.1.2012, 17:20:32
Čítaná: 1577×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Marek, Timea, Robert
Stručný dej: Prečítajte uvidíte... :)

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » 1. a 2. kapitola :) 2 » 3. a 4. kapitola :) 3 » 5. a 6. kapitola :) 4 » 7. a 8. kapitola :) 5 » 9. a 10. kapitola :) 6 » 11. a 12. kapitola :) 7 » 13. a 14. kapitola :) 8 » 15., 16. a epilóg :)

Venované Raniyi a Demi Brown... ;)

13.kapitola

Prešľapovala som pred domov a naberala som odvahu ísť pred dom Mareka. Stretnutie s jeho ženou mohlo byť nepríjemnou záležitosťou.

Po chvíli som sa rozhodla, že idem. Marek by mal byť ešte v práci, takže mi nič nebude brániť, aby som sa s Andreou dôkladne porozprávala.

Zaklopala som na dvere Marekovho domu. Ticho. Ani po štvrtom silnou zaklopaní sa nik neozval. Žeby neboli doma?

Išla som ku oknu, ale cez záclonu veľa vidieť nebolo. Zbadala som však jednu úzku posteľ. Zrejme som pozerala do izby, ktorá patrila niektorému z Marekových detí.

„Timea?“

Zvrtla som sa a ocitla som sa zoči-voči nahnevanému Marekovi.

„Čo tu, do čerta, robíš? Chceš, aby ťa niekto videl?“ šepol cez zaťaté zuby.

„Ja...“ nevedela som, čo rýchlo vymyslieť. Nečakala som, že ho tu stretnem.

„Chceš, aby nás niekto videl a vybľabotal to mojej žene?“

„Chcela som ťa tu počkať, kým prídeš z práce,“ klamala som.

„Jediné šťastie, že Andrea s deťmi išla na kolotoče. Keby ti otvorila ona, asi by si taká spokojná nebola.“

Práveže bola. Ach, škoda, že Andrea nie je doma. Kvôli tomu, som teraz musela čeliť ťažkej situácii s Marekom. Asi som mala radšej poslať list.

Marek ma zdrapil za ruku a ťahal ma k jeho autu. „Odveziem ťa domov.“

„Marek...“ Nechcela som ísť od neho preč.

Na chvíľu zastal. „Prišla si mi povedať, že si si vybrala moju možnosť?“ Irónia v jeho hlase sa nedala prehliadnuť.

„Nie...“

„Tak vidíš, sadaj do auta.“

Toto nebol Marek, ktorého som poznala.

„Marek zmenil si sa,“ povedala som mu, keď tiež sedel v aute.

„Tvoje hormóny ti kazia už aj úsudok,“ odsekol. „Vidím, že brucho máš čím ďalej väčšie. V koľkom si mesiaci?“

„V šiestom.“ Môj tichý hlas ledva počul. Znova mi bolo do plaču. Neviem či kvôli hormónom alebo tomu ako sa to všetko dnes vyvinulo. Mala som pocit, že ma Marek prestáva ľúbiť.

„Aha,“ znela jeho odpoveď.

Zastali sme pred mojím domom. Ostatok cesty sme boli ticho.

„Ako si prišla pred môj dom?“ opýtal sa ma zrazu.

„Pešo. Spravila som si prechádzku.“ Snažila som sa hovoriť normálnym hlasom, aj keď mi sťahovalo hrdlo.

Marek vystúpil a išiel mi otvoriť dvere. Pomaly som vystúpila.

„Takže moju ponuku odmietaš? Je to tak, Timea?“

Hľadela som na neho očami plnými sklamania. „Ja chcem mať rodinu s tebou, Marek.“

Vzdychol. „To je jednoducho nemožné. Musíme sa tým pádom navždy rozlúčiť.“

„Ľúbim ťa, Marek, určite jedného dňa budeš môj.“

Marek sa len uškrnul a dal mi pusu na líce. „To je nepravdepodobné.“ Sadol do auta a už ho nebolo.

Pomaly som prešla do domu a sadla si v chodbe na zem. Robert doma nebol a ja som ostala sama so svojimi myšlienkami.

Marek ma opúšťa, lebo nechce naše deti. Môj plán zlyhal... Ale bola tu ešte jedna možnosť – Marekova žena. Musela som jej dať nejako o mne vedieť. List! Pôjdem za Janou a niečo vymyslíme. Nedokážem sa vzdať Mareka.

Vstala som zo zeme a prešla do spálne, kde som si ľahla na posteľ a do pár minút zaspala.

***

V noci som sa prebudila na dotyk Robertovho tela. Objal ma rukou a hlavu si priložil k mojim vlasom.

Chytila som ho za ruku. Nezaslúžil si takú manželku akou som mu bola ja.

„Ach, Tim, milujem ťa,“ šepol mi.

Uvedomila som si, že Mareka pomaly prestávam ľúbiť. Moja láska k nemu sa mohla upevniť, len naším spoločným životom, ktorý Marek nechcel.

Ale ja to dosiahnem, nech ma to stojí, čo chce!

14.kapitola

Poobede ďalšieho dňa som chcela ísť navštíviť Janu, ale potrebovala som si oddýchnuť. Robert mi nosil všetko, čo som chcela, aby mi bolo dobre.

„Nepotrebuješ ešte niečo?“

„Ďakujem, Robo, nie.“

Musela som ísť za Janou ešte dnes. Rozhodla som sa, že večer sa už nejako pozviecham a zájdem za ňou.

„Tim, nikam nechoď, už je tma,“ odhováral ma Robert.

„Idem, potrebujem sa s ňou porozprávať.“

„Čo, ak sa ti niečo stane? Pád v tomto stave by ti neurobil dobre,“ dohováral mi.

„Robo, idem tam a bodka!“

Zvesil plecia a pomohol mi vstať z postele. Dokonca mi pomohol obliecť sa a vôbec sa netváril znechutene hľadiac na moje telo, ale aj tak som mala čudný pocit, že nemyslí na deti.

Keď som chcela odísť, pritiahol si ma ku sebe a dal mi dlhý bozk.

Na moje veľké počudovanie sa to dalo zniesť. Určite za to mohli homóny.

„Dávaj si pozor, Tim.“ Kývla som hlavou a sadla do môjho auta.

Pre Janiným domom som bola v priebehu pár minút. Vystúpila som z auta a zamierila pred dvere. Bola som neohlásená návšteva, ale dúfala som, že to Jane nebude vadiť.

Nestihla som zaklopať, keď sa otvorili dvere a dnu som uvidela Janu a Mareka.

„Marek?“ Môj hlas ich obidvoch prekvapil.

Jana sa na mňa usmiala. „Žiadny Marek. Lady, toto je Tomáš, Tom toto je Timea.“

Ostala som ako obarená. „Tomáš?“ Nemohla som tomu uveriť.

„Áno, ten, o ktorom som ti hovorila.“

Marek iba stál a hľadel na nás.

„Jana on nie je Tomáš!“ Jana sa zatvárila pochybovačne. „Je to Marek, otec mojich detí!“ skríkla som.

„Čože?“ Jana bola prekvapenejšia ako ja.

„Milovala som človeka, ktorý podvádzal nielen mňa, ale aj svoju manželku,“ povedala som potichu.

„On nemá manželku, že Tom či ako sa voláš? Toto bude určite omyl, Timea,“ zahovárala Jana.

Ale pravdu zakryť nemohla. Marek či Tomáš, alebo aké to mal meno, nás obe oklamal.

„Prepáčte mi, obe. Musím už ísť,“ povedal do ticha, ktoré nastalo a chcel prejsť popri nás.

Jana ho však zastavila. „Ako to teda je? Kto si?“

„Som Weiss.“

„To vieme,“ povedala som.

„Máš vôbec syna? Alebo deti?“ spýtala sa Jana.

„Popravde mám len tie deti, ktoré čaká ona,“ ukázal na mňa, „ženu nemám.“

Chytila som sa za brucho. Skoro som omdlela. „Čakám deti s klamárom.“

Marek sa pozrel na mňa. „Ja som ich nikdy nechcel!“

„Prečo si klamal?“ vyzvedala Jana. Jej to mohlo byť jedno, ak jej nikdy nehovoril, že ju ľúbi.

„Je to moja vec,“ odsekol Marek. „Teraz vás obe opustím a je mi ľúto, že sa už nikdy neuvidíme. “Otočil sa na päte a mieril k svojmu autu.

„Nedovolím ti len tak odísť!“ zakričala som za ním a rozbehla som sa dolu cestou, len som zabudla, že je šmykľavá.

V tom to môj pravý členok nevydržal, pošmykla som sa a padala som dopredu na brucho.

Marek to videl, ale nič nespravil. Jana sa ku mne rozbehla a snažila sa mi pomôcť.

„Mám vyvrtnutý členok a strašne ma bolí brucho, och, to sa nedá vydržať.“ Chytila som si členok, aj brucho a nevedela som, ktorá bolesť je horšia. Jana odbehla do domu zavolať sanitku.

Môj pohľad našiel Mareka, ktorý nasadal do auta a odchádzal preč z môjho života. Moja láska, bol vlastne len klamár, ktorý ma nikdy neľúbil a celé mesiace ma ťahal za nos. Boh vie koľko mileniek mal popri mne.

Myšlienky na neho mi vháňali do tela ďalšiu vlnu bolesti.

„Čochvíľa tu bude sanitka, lady, musíš to vydržať.“ Jana ma držala za ruku.

Prikývla som, aj keď som vedela, že to nevydržím. Bála som sa toho najhoršieho. O chvíľu som nevidela sanitku, ale tmu.

[ » na začiatok « ]