Kapitola:
Pridaná: 29.1.2012, 12:43:55
Čítaná: 3211×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Marek, Timea, Robert
Stručný dej: Prečítajte uvidíte... :)

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » 1. a 2. kapitola :) 2 » 3. a 4. kapitola :) 3 » 5. a 6. kapitola :) 4 » 7. a 8. kapitola :) 5 » 9. a 10. kapitola :) 6 » 11. a 12. kapitola :) 7 » 13. a 14. kapitola :) 8 » 15., 16. a epilóg :)

15.kapitola

Z tmy som sa predierala do svetla. Moje oči videli nejasné svetlo, ktoré prenikalo cez moje zavreté viečka. Tiež som pocítila, že ma niekto drží za ruku. Žiaľ netušila som kto. Žeby Marek? Mykla som ňou.

„Tim, si hore?“

Och, Robert. Stlačila som mu ruku na znak súhlasu.

„Neboj, všetko bude dobré,“ hovoril tichým hlasom.

Pootvorila som oči. Na stole veľa mojej hlavy stála lampa. To ona mi spôsobovala bolesť hlavy.

„Koľko dní som tu?“ Chcela som to vedieť.

„Bola si v bezvedomí. Musela si si oddýchnuť,“ vysvetľoval mi.

„Uhm, inak, čo sa stalo?“ Niekde hlboko v pamäti som to vedela, ale nechcela som si na to spomenúť.

„Spadla si a vyvrtla si si členok.“

„To som musela škaredo spadnúť,“ skonštatovala som. Automaticky som si položila ruku na brucho. Nebolo tam.

„Robo, kde mám deti? Do čerta, čo sa stalo?“ skríkla som na neho.

„Tim, tíško, čochvíľa ti dajú lieky.“

„Ihneď mi to povec!“ Robert bol ticho.

V tom sa mi všetko vybavilo v spomienkach. Marekova tvár u Jani v chodbe. Môj beh a následný pád, po ktorom ma nebolel len členok, ale aj brucho.

„Prišla som o ne?“

„Lekári robili, čo sa dalo. Žiaľ bez úspechu.“

Pustila som Robertovu ruku a otočila som hlavu na druhú stranu.

„Je mi to ľúto, Tim. Tešil som sa na ne rovnako ako ty.“

Nechápala som, ako sa mohol tešiť na deti, ktoré ani neboli jeho, ale Robert bol zvláštny človek.

„Je tu aj Jana,“ povedal po chvíli.

Prejavila som aspoň kus záujmu. „Kde?“

„Išla si kúpiť niečo najesť.“

„Pozdrav ju, keď sa vráti. Idem si pospať, cítim sa unavená.“

Zavrela som oči, ale pred nimi som mala stále tú hroznú scénu. Po dlhej chvíli sa mi podarilo zaspať.

***

Keď som sa prebudila a otvorila som oči, zistila som, že všade je tma. Bola som sama. Návštevné hodiny nie sú povolené v noci.

Vzdychla som si a rozplakala som sa. Prišla som o všetko na čom mi záležalo. O Mareka, naše deti, náš spoločný život. Marek bol očividne sukničkár, ktorý využíval viac ako dve ženy. Ani sa nečudujem, že nechcel naše deti, boli by mu na príťaž.

Slzy som si utrela do rukáva.

Prečo chlap, ktorého som milovala ma musel takto oklamať? Žiadna Andrea, žiadne deti, len jedno veľké klamstvo. Moja láska k Marekovi nemohla vyprchať z dňa na deň, ale vedela som, že o pár mesiacov si naňho nebudem chcieť ani spomenúť. Lenže myšlienky nezastavíš a spomienky už vôbec nie.

Hlavou mi blúdilo strašne veľa myšlienok, ale nechcela som na ne myslieť... V žiadnom prípade som nemohla na ne myslieť!

Chcela som zaspať, ale nedarilo sa mi. Nakoniec nad ránom ma premohla únava.

***

Zobudila ma sestrička, ktorá mi doniesla obed.

„No, tak, pani vstávame. Nie že nám prespíte celý deň a v noci budete buntošiť,“ hovorila s úsmevom a jedlo mi položila na stôl.

„Ďakujem.“

„Nebojte sa, všetko bude dobré, veľa žien potratilo a teraz majú aj dve-tri deti.“

Nechcela som o tom hovoriť. Ostala som ticho.

Sestrička na mňa pozrela a smutne prikývla. „Viem, ako vám je. Ja som o dieťa prišla pri pôrode,“ pozrela von oknom a oprela sa o moju posteľ. „Prežívala som to strašne. Dokonca ma opustil muž, lebo sa na moje depresie nemohol pozerať.“

„Prečo mi to hovoríte?“ neodpustila som si otázku.

„Ten muž je teraz váš manžel, ak chcete, aby pri vás ostal musíte byť silná.“

Ďalší šok. „Robert?“

„Áno, čakali sme dieťa, ale potom ma opustil a našiel si vás.“ Odlepila sa od mojej postele a otvorila okno. „Na chvíľu vám tu vyvetrám. Potom vám prídem okno zavrieť.“

Odišla, akoby mi nič nepovedala, akoby sme sa rozprávali o počasí. Ostala som zarazená. Ďalšie veľmi divné prekapenie.

16.kapitola

„Nechápem, ako nás mohol ten chlap klamať. Ty tomu chápeš? Obe nás oklamal! Ak ho niekedy stretnem, nech sa teší na šou,“ rozhorčovala sa Jana, ktorá sedela vedľa mojej postele.

Bola som už konečne doma, ale nemohla som chodiť, kvôli tomu členku. Tak som len sedela v posteli a sledovala som Janin výbuch.

„Už ho aj tak nikdy neuvidíme.“

„Vieme, kde býva.“

„Jana, pochybujem, že tam ostane bývať. Odsťahuje sa, nájde si novú prácu...“ povedala som nesúhlasne. „Zrejme to mal len prenajaté, aby mal kde bývať, kým chodil za nami.“

„Zrejme. Ale, aj tak je to hovado! Čo musíš kvôli nemu zažívať. Prísť o deti...“

Prerušila som ju. „Môžem len povedať, že som celkom rada, že s ním tie deti nemám.“

„Ale Robo, by bol rád, keby ste mali deti. Rozprávala som sa s ním, bolo mu jedno, že nie sú od neho. Vie o tom, že je neplodný.“

„Netuším, čo teraz urobím.“ Ruky som sa dala pod hlavu a oprela som sa o stenu.

„Ostaň s Robom, pokiaľ ťa on nevykopne máš kde bývať,“ hovorila Jana a zamiesila sa na stoličke.

Radšej som si ľahla. „Dačo na tom bude.“

„Robo vážne ľúbi. Vidno to na ňom, keby ťa nemal rád, už by tu nebol.“

„Je pravda, že mi pomáha, ako sa dá. Lenže ja ho neľúbim. Ako môžem byť s niekým koho nemám rada?“ pýtala som sa smutne.

„Tomáš, teda Marek alebo aké to má meno, ti len zahmlil mozog,“ ubezpečovala ma Jana. „Možno máš svojho muža rada, len o tom nevieš. Takého sexi chlapa nenájdeš na každom kroku.

„To je pravda.“

„Ten chlap, taký pekný nebol,“ ďalej rozprávala, „ja som s ním bola len preto, že sex s ním bolo niečo úžasné.“

„Vidno, že má v tom prax,“ skonštatovala som sucho.

Jana prikývla. „Keď sa na Roba pozrieš lepšie, je to najlepší chlap, akého si mohla nájsť.“

„Ach, potvorka,“ vzdychla som si, „Robo ti kázal, aby si mi hovorila tieto veci?“

Len sa usmiala. „Nie, lady, hovorím ti to sama od seba.“

„Tak skús s Robom žiť ty, keď ho neľúbiš a uvidíš, ako sa cítim ja.“

Jana sa len ďalej usmievala.

„Keď som chcela získať Mareka, bolo ti jedno, čo prežíva Robo,“ poznamenala som.

„Ja som chcela len tebe dobre, aby si ty bola šťastná. Lenže sme zistili ako sa veci majú,“ povedala.

„Uvidím, ako to pôjde, ale v najbližšej dobe sa nechystám ísť nikam,“ srandovala som.

„Čoskoro to rozchodíš, potom ma prídeš pozrieť,“ hovorila Jana a vstávala zo stoličky. „No, Timea, odchádzam. Zavolám Roba, aby ti prišiel robiť spoločnosť.“

„Nemusíš...“ Už ma však nepočula.

O pár minút sa objavil Robo. Chcela som sa tváriť, že spím, ale rozmyslela som si to.

„Ako sa cítiš, Tim?“ opýtal sa ma a sadol si na stoličku, kde predtým sedela Jana.

„Je to okey, len keby sa mi dalo chodiť.“

Pokýval hlavou a presadil sa ku ne na posteľ. „Mali by sme sa porozprávať.“

Opatrne som sa posadila. „O čom?“

„O nás. Chceš so mnou žiť?“

„Robo, v tejto chvíli by som určite nechcela byť sama.“

Chytil mi ruku. „Budeme žiť ako jedna veľká rodina?“

„Môžeme sa o to pokúsiť,“ pristala som na jeho návrh. Budeme sa o to pokúšať, kým sa mi nevyzdravie noha.

„Lenže, deti so mnou zjavne mať nechceš,“ povedal smutne.

„Viem, že nemôžeš mať deti,“ priznala som.

„Preto som bol rád, keď si bola tehotná, a že ťa nechce chlap, s ktorým si tie deti čakala.“

Bol ochotný vychovávať cudzie deti, len, aby nejaké mal.

„Adopciu si nechcel?“

„Ty by si nechcela.“ Mal pravdu, nechcela. „Musela by si podpísať nejaké papiere a to by som ťa len ťažko presviedčal.“

Prikývla som. Vtedy ma napadla jedna vec, ktorú som sa ho chcela spýtať.

„Robo? Predo mnou si mal veľa žien, že? Bola niektorá z nich s tebou tehotná?“

Ostal zaskočený, len otváral ústa.

„Sestrička v nemocnici mi povedala, že bola tvoja žena.“

Pokrútil hlavou. „Bola len moja frajerka, a keď otehotnela opustil som ju, lebo som vedel, že to dieťa nie je moje.“

„Takže mi klamal ďalšia osoba,“ podotkla som.

„Vieš, že ja ťa nikdy neklamem. Ľúbim ťa.“ Naklonil sa a dal mi bozk.

Epilóg – o 5 rokov

Sedela som na deke pri pieskovisku a sledovala môjho syna, ako sa hrá s Janinou dcérou.

„Tim, rob niečo s Leom! Hádže Laure do vlasov piesok,“ zakričal na mňa Robert.

Sedel s Janou na lavičke a sledovali deti.

Postavila som sa z deky a išla za synom, aby som mu dohovorila.

„Dávaj pozor, Leo. Nesmieš vyhadzovať piesok.“

Môj trojročný syn na mňa pozeral nevinnými očami a prikývol. Mala som dojem, že aj tak nechápe, čomu hovorím.

Cestou na deku som sa pristavila pri lavičke.

„No, čo zaľúbenci, Laura poslúcha?“ rypla som do nich. „Ako môžete vidieť, Leo ani nie.“

„To máš pravdu, určite poslúcha viac ako Leo,“ zasmiala sa Jana a ukázala na môjho syna. Ten znova hádzal piesok na všetky strany.

„Určite bude po otcovi,“ hádala som.

„Kde je Maroš?“ opýtal sa Robert.

„V práci, čoskoro sem príde.“ Obzrela som sa či ho niekde neuvidím.

„Klape vám to asi viac, ako predtým nám,“ poznamenal zrazu.

Jana ho plesla po stehne. „Necháš ju? Teraz máš mňa!“

Zaškerila som sa na nich. „Je nám s Marošom dobre. Tebe je určite lepšie s mojou potvorkou.“ Robert prikývol a dal Jane pusu.

Jana nechcela deti, ale keď sa dala do kopy s Robertom, presvedčil ju na umelé oplodnenie. Bola som rada, že som od neho odišla a on si našiel pravú ako aj ja.

„Aha, už ide tvoj muž,“ ukázala Jana za mňa.

Otočila som sa a zbadala Maroša. Najprv išiel do pieskoviska za Leom.

„Čo ty, chlap? Objímeš ocka?“ spýtal sa Lea, ktorý mu hneď skočil do náručia.

S očami plnými nehy som ich sledovala.

„Čo keby ten otecko teraz objal mamičku?“ spýtala som sa.

Maroš pustil Lea, aby sa hral opäť s Laurou.

Podišiel ku mne a objal ma. Následne ma dôkladne vybozkával.

Jana sa usmiala. „Vidím, že sme konečne všetci šťastní.“

Prikývla som. „Konečne!“

Koniec :) Ďakujem všetkým, ktorí čítali... ;) Čoskoro možno ďalšia poviedka... :)

[ » na začiatok « ]