Kapitola:
Pridaná: 22.1.2012, 13:23:14
Čítaná: 2344×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Bellatrix, Narcissa, Andromeda, Ted Tonks, Lucius Malfoy, Sirius Black, Rodolphus, Rabaston

Literárna forma: próza
Žáner: komédia

Kapitola: 1 » Šikmá ulička 2 » Andromeda 3 » Rodina pohromade :) 4 » Ako nezabiť škriatka 5 » Rokfort

Streda 21.8.1968

Tak, a sme doma! Bože, taký trapas som ešte nezažila... Prišla som k Rodolphusovi, sama som si otvorila dvere, vošla som dnu a koho tam nájdem? Jeho fotrovcov s bráchom, ktorí ešte neodišli! To bolo také trápne... Chvalabohu, pán Lestrange má aspoň nejaký zmysel pre humor a začal sa tam na mne smiať, inak by som sa asi prepadla pod zem! Inak bolo úplne skvele! Celý čas sme boli spolu a vážne sme si to užili. Bolo to také... Akoby romantické (romantické? Bŕ, čo mi je? Už sa sama nespoznávam!)... Hm... Neviem to opísať, ale proste sme si to tam dosť užili. Podarilo sa mi odísť skôr, ako sa jeho fotrovci vrátili (chvalabohu). Prišla som domov, a vieš čo? Nikto nebol vnútri. Dosť ma to zaskočilo, no, ako som teraz zbadala, len sa flákajú v záhrade, celá rodina. Ach, bože, to zas bude zvítanie. Dúfam, že mama nebude moc vyvádzať. Nemala by! Minulý rok, keď som na Vianoce odišla na deň k Rodolphusovi, vôbec jej to nevadilo. No teraz má trochu nervy na Andromedu. Dúfam, že ju tu nikto nevytočil počas mojej neprítomnosti, lebo ak hej, mám smolu. Tak, asi pôjdem do záhrady. To bude! Aspoň že o deväť dní už odchádzame na Rokfort. Tak sa tam teším...

Navždy Tvoja

Bellatrix

Milý denníček,

toto malo akože čo znamenať? Vojdem si dovnútra s Cissy, že si sem niečo napíšeme, a na schodoch stretneme Bellatrix! Chápeš to? Obe sme najprv zostali zaskočené, že akože čo sa deje. No ona len zdvihla tú jej obrovskú škaredú gebuľu a na naše otázky odpovedala úplne povrchne, akoby sme boli nejaký odpad. Na mňa sa ani nepozrela! Cissy hovorí, že si len vymýšľam, a že ju nemá rada rovnako ako mňa, ale podľa mňa sa mýli. Bella sa so mnou normálne nerozprávala od tej príhody s Tedom. Bože, tá s tou jej čistou krvou! Čo sa už načisto zbláznila? Ide ma z nich všetkých poraziť! Dokonca aj Narcissa taká začína byť. Samozrejme, nie až taká neznesiteľná ako Bella (na takú úroveň by som si ju nedovolila posunúť). Bože, zas tam budú trapošiť na Rokforte a ja sa za ne budem hanbiť. Bella hovorí, že to skôr ona sa hanbí za mňa (ktovie prečo?), no to je podľa mňa tá najväčšia blbosť, akú som kedy počula. Aspoň že mám Teda vždy pri sebe :-) Hneď vyzerajú veci lepšie. Na Rokforte budem kašľať na celú Bellatrix! Budem si robiť čo sa mne páči a čas strávený s Tedom ich vôbec nemusí trápiť! A mňa nebudú trápiť ony! Ach, jaj, nakoniec zisťujem, že sa na ten Rokfort celkom teším... :-)

Zatiaľ zbohom,

Andromeda

Najdrahší denníček,

dneska nebudem moc písať, lebo na to nemám veľa času. Bella sa totižto o chvíľu stretne s rodičmi! Haha, to bude trápne! Už vidím, ako bude mama vyvádzať! S Dromedou sme vyliezli hore do izby, že si ideme napísať do denníka, keď sme ju stretli na schodoch. Spýtala som sa jej, či si je vedomá toho, ako bude mama vystrájať a ona povedala, že jej je to jedno. Blbosť! Zaliezla do kuchyne a teraz tam sedí za stolom, stretnutie s fotrovcami sa pokúša čo najviac oddialiť. LOL, to bude riadny trapas, keď sa s nimi stretne! Jój, idem ju do toho troška posúriť. Nebola by som k nej taká hnusná, keby že ma tu nenechá samú na tie dva dni s krpcami. No teraz úplne strašne túžim po nejakej haluzi (za dva dni som si toho moc neužila) a tento rozhovor to snáď napraví. Už sa teším... :-) A takisto sa úplne mega teším na Rokfort – veď vieš, na kamarátov, na náš Slizolin, na metlobal a hlavne na Luciusa. Jój, to bude super! A tento rok už môžem chodiť aj do Rokvillu, tak tam budeme chodiť spolu k Madam Puddifootovej :-) Lucius ma tam určite zoberie. Nie je predsa možné, že Bellu všetci pozývajú a mňa nie! Ona, hlupaňa, ich vždy odmietne. Niekedy nechápem tú jej logiku. Ja by som na jej mieste chodila už s celým metlobalovým týmom! No, čo už. Lucius mi musí vystačiť (ak vôbec). Už sa teším!

Do záhrady odchádzajúca,

Narcissa

„Vždy ma prekvapovalo, ako dlho kvitol,“ počula som hlas môjho otca. Skvelé. Už sa tomu nemôžem vyhnúť. Obe moje sestry okolo mňa precupitali a ako dvaja anjelici sa postavili k rodičom, nevinne ich sledujúc. Ani jeden z nich si to však nevšimol:

„Ahojte, dievčatá. Tak čo, tešíte sa do školy?“ spýtala sa teta Walburga veselo.

„Samozrejme,“ zaštebotali obe naraz. Prevrátila som oči k oblohe. Bože môj, to je divadielko! Sú strašne nemožné! Vedela som, ako strašne sa tešia na tú scénu, ktorú mama spraví, keď vojdem do záhrady. Tie sa mi budú potom posmievať! A ja... Ale čo, ja sa toho bojím? Budem sa hrať na nejaké chúďatko, ktoré tu nikto nemá rád? A kto som? Som predsa Blacková, nie? Som Bellatrix Blacková, a zo mňa si predsa moje mladšie sestry srandu robiť nebudú!

Hrdo som podvihla bradu a vykročila som do našej krásnej romantickej (ako to nazýva mama – niekedy si myslím, že jej načisto preskočilo) záhrady. Vlastne, je to tam celkom pekné, no mňa niečo takéto nedokáže nijako emotívne rozladiť. Ja taká nie som.

Ako prvý ma zazrel Regulus. Spolu s dievčatami a druhým krpcom si medzitým sadli na trávu a o niečom sa rozprávali (ó, to som nevedela, že sa s tými sopľošmi dá o niečom normálne baviť).

„Hohó!“ vykríkol veselo a zatlieskal svojimi bledými rukami. Všetky tváre sa razom otočili smerom ku mne. Mne to bolo jedno. Tvárila som sa, že sa nič nestalo a pokračovala som smerom k nimi. Zastavila som sa rovno pri mame, ktorej tvár medzitým nadobudla bielu farbu.

„Ahoj,“ pozdravila som ju povýšeneckým tónom (musím uznať, trochu som to preháňala). Videla som, ako sa zúfalo snaží kontrolovať. Zahryzla si do spodnej pery, ktorá sa jej začala triasť, v jej očiach sršal hnev zmiešaný s úzkosťou.

Otec na tom nebol o nič lepšie. Vlastne, bol na tom viditeľne horšie – jeho tvár sa sfarbila do červena, skoro do takej červenej, aká je na Chrabromilskej vlajke. Juj, to bolo dosť zlé! Zaťal zuby a videla som, že mal chuť zaškrtiť ma. Takisto som vedela, že teraz ho najviac vytáča asi ten kľud a ľahostajnosť, aké som prejavovala. No nedokázala som s tým prestať – celkom ma bavilo sledovať ich reakcie.

„Kde si bola?“ zašepkala napokon mama.

„U Rodolphusa. Bola tam celkom sranda,“ mykla som plecom a pritom som sa veľmi milo usmiala na tetu a strýka, ktorí si zatiaľ fyzické zmeny mojich rodičov nevšimli.

„To ti verím. Rodolphus je z veľmi dobrej rodiny,“ prikývla uznanlivo teta Walburga. Keď sa mohli rodičia ešte viacej nahnevať, práve teraz to spravili.

„To je, ale nepáči sa mi, keď moje dcéra odíde bez toho, aby nám nič nepovedala!“ vybuchol otec. Mama sa radšej do hádky nezapájala, len stála vzadu, bledá ako stena, držiac môjho nahnevaného fotra za ruku.

„Nechala som vám odkaz,“ obránila som sa nevinným hlasom. Poobzerala som sa dokola, aby som zistila, čo robia krpci. Všetci štyria sedeli na tráve a zdržiavali sa smiechu. Vlastne, všetci okrem Narcissy, ktorá so škodoradostným úškrnom čupela a trhala kvety z najbližšieho kríku (keby si to mama všimla, je mŕtva – na ten “romantický“ krík bola totižto veľmi pyšná a nám nedovolila sa k nemu čo i len priblížiť, zatiaľ čo ho ukazovala každej návšteve a chválila sa, aký je starý a pekný).

„Odkaz, odkaz, a čo som si ja mal o tom myslieť?“ kričal foter.

„Bože môj, len sa z toho nepose...“ začala som, no v polovičke slova som si zahryzla do jazyka. Dobre, toto som prehnala. S nepríjemnou predtuchou som sledovala, ako sa môj otec ku mne približuje a ako ide spraviť to, po čom netúžil nikto z nás. Otvoril ústa a vytiahol si ruku z vrecka. Ja som už bola pripravená brániť sa. Nebol o moc silnejší než ja, moje šance boli tak jedna ku dvom. No aj tak sa to oplatilo, čo keby...

„Narcissa! Čo ti úplne preskočilo? Okamžite prestaň šklbať ten ker! Si ty normálna!?“ V tom momente som sa pocítila dvojako – na jednej strane sa mi uľavilo, že môjho otca odpútala sestra (aj keď nechtiac), no na druhej som vedela, že toto nedopadne dobre. Stačilo, že som ich naštvala ja. To, že aj Narcissa... Ach, bože! Toto nedopadne dobre!

„Decká, okamžite vypadnite hore, je vám to jasné!“ zvreskol otec. „Úplne nás pripravíte o nervy!“

Andromeda otvorila ústa na protest, no otec ju umlčal:

„OKAMŽITE!“

Viacej mi nebolo treba. Otočila som sa a rozbehla som sa do domu, čo mi len nohy stačili. Možno je to blbé, že som sa bála vlastných rodičov, ale toto bolo naozaj zlé. Nikdy som k nim nebola taká hnusná ako teraz, a videla som, že som to naozaj prehnala. Ale naozaj...

„Toto si nemusela, Bellatrix!“ začula som, len, čo som za sebou zabuchla dvere. Otočila som sa a so zdvihnutou hlavou som sa obrátila k mojím sestrám a bratrancom. Všetci štyria tam stáli so založenými rukami, a obviňujúco sa na mňa pozerali.

„Ale chcela som,“ odsekla som a fľochla som smerom k Andromede, ktorá vzápätí zvraštila tvár a povedala:

„Celý čas si vylievali zlosť na nás.“ Mala som chuť odseknúť niečo ako: „Veď o to mi išlo.“ no radšej som držala hubu. Nechcela som byť teraz nejako extra hnusná – uvedomovala som si, že som to naozaj prehnala. Tak som len ľahostajne pokrčila plecami a otočila som sa smerom ku schodom, a vychádzala som hore so zdvihnutou hlavou. Bola som nahnevaná, a chcela som byť čo najskôr v mojej izbe. Poslala by som Rodolphusovi sovu, a písala by som si do denníka o tom, akí blbí sú rodičia a sestry... Bola som naozaj nahnevaná, tvár mi celá horela. Len, čo sa Sirius ozval, lebo sa chcel ísť hrať von s Andromedou, mala som chuť sa otočiť a na mieste ho umučiť. Naozaj som sa cítila zle. Už len aby som bola v izbe... Už len aby som bola v izbe... Puk.

„Dobrý deň, slečna Bella. Môžem vám niečo priniesť?“ Toto som už nezvládala. Blbý hlúpy škriatok! Čo nevidí, ako som na tom? Prečo provokuje?!

Ani som si neuvedomovala, čo robím. Bola som taká nahnevaná, že sa to dialo nejako samo od seba. Zvrtla som sa smerom k škriatkovi, a nahnevane som zvreskla:

„Cru...!“ nedokončila som. Nestihla som to. Andromeda sa totižto rozbehla smerom ku mne a zvalila ma na zem, skôr, ako som stihla čo i len vysloviť kliatbu.

„Si blbá! Si úplne blbá!“ kričala hystericky, a pokúšala sa mi dostať prútik z ruky. Ležala som na zemi, pod jej váhou, a pokúšala som sa dostať z tade. Cítila som, ako ma bolel chrbát od toho pádu. A takisto som zúrila – blbý škriatok! Načo ma vôbec provokoval? Ako môžeme mať niečo také hlúpe u nás v domácnosti?

„Si ty normálna! Bellatrix... Úplne ti šibe?!“ vrieskala. Nikdy som ju nepočula takto vyvádzať.

„Nechaj ma na pokoji!“ odsekla som nahnevane, pokúšajúc sa ju odsotiť zo mňa. Bola som nahnevaná, a bolo mi jedno, čo som skoro spravila.

„Si blbá?!“ pišťala sestra. „Ako si mohla!? Je to Wendy!“ vrieskala, a z očí sa jej začali rinúť slzy.

„Je to obyčajný sprostý škriatok,“ odsekla som nahnevane, a konečne sa mi podarilo oslobodiť sa od sestry. Zvalila som ju na zem, a povýšenecky som sa na ňu pozrela. Toto bola Blacková? Ležala tam na zemi a plakala – ale naozaj plakala – kvôli nejakému škriatkovi? Čože? Fuj, ako len môžem mať takú sestru!

„Pch,“ fľochla som na ňu, a bez toho, aby som sa čo i len pozrela na Narcissu a sopľošov, som sa otočila a vybrala som sa do izby. Len, čo som vošla dnu so zdvihnutou hlavou, zamkla som za sebou dvere. Nato som sa hodila na posteľ a premýšľala som. Konečne mi to dochádzalo – skoro som použila neodpustiteľnú kliatbu. Skoro som použila Crucio – ach, bože! Keby ma Andromeda vtedy nezhodila, išla by som do... Sakra, ja by som išla do Azkabanu! Alebo? Mala som len šestnásť, ale aj tak... Ach, bože! Zrazu som bola rada, že ma sestra zvalila na zem. Nechcela som riskovať Azkaban kvôli nejakému škriatkovi!

Zistila som, že si budem musieť dávať pozor. Pred chvíľou som skoro mučila škriatka. Niežeby by bolo Wendy ľúto (Andromeda to naozaj prehnala s tým plačom na chodbe). Tu nešlo o Wendy, tu išlo o mňa a o to, čo sa mi mohlo stať! Povedala som si, že budem musieť byť opatrná a pokúsiť sa nebyť taká výbušná. Ešte som mala jeden rok na Rokforte. Potom môžem ísť za Temným pánom, to áno, ale teraz som to musela vydržať. Dúfala som, že to zvládnem. A to som vtedy ešte ani netušila, aké problémy z toho budem mať.

[ » na začiatok « ]