Kapitola:
Pridaná: 28.2.2012, 16:59:56
Čítaná: 4387×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Bellatrix, Narcissa, Andromeda, Ted Tonks, Lucius Malfoy, Sirius Black, Rodolphus, Rabaston

Literárna forma: próza
Žáner: komédia

Kapitola: 1 » Šikmá ulička 2 » Andromeda 3 » Rodina pohromade :) 4 » Ako nezabiť škriatka 5 » Rokfort

Nedeľa, 1.9.1968

Milý denníček,

Konečne! Konečne je tu ten slávny deň, začiatok siedmeho ročníka! Som tak rada, že je už po prázdninách! Posledných desať dní bolo naozaj zlých. Rodičia boli celý čas nahnevani, hlavne otec. Ani s jedným som sa poriadne nerozprávala, a nebyť spoločných obedov, ani sa nevidíme. Párkrát som si bola zalietať s Cissy do lesa (stále drístala voľačo o metlobale a ako sa veľmi teší – nechápem), a vždy som dávala pozor na dom tých muklov Tonksových. Ani raz som vzadu v záhrade nevidela Andromedu – myslím, že to je dobrý znak. Možno sa aj potom v škole začne kamarátiť s tými dvoma babami z jej triedy zo Slizolinu – Sam a Ally. Obe sú z čistokrvnej rodiny, tak by to naozaj nebolo od veci. Určite lepšie ako tie dve sopľane z Bifľomoru, s ktorými sa furt pofľakovala (že vraj Addamsové, pch! Celé zle!)... Toto leto si s nimi vôbec nepísala, aspoň čo ja viem, a to ma veľmi teší – možno sa z nej nakoniec vykľuje aspoň aká-taká Blacková. Takže... Ja o chvíľu pôjdem, drahý denníček. Berieme si ťa so sebou na Rokfort, to je jasné. Už sa teším... Za posledný týždeň mi prišli sovy od všetkých mojich spolubývajúcich okrem Anny, ale to sa ani nečudujem. Na tú šprtku sa nikto neteší, nikto ju nemá rád už od začiatku. Hneď prvý deň v prvom ročníku, čo sme spolu sedeli na izbe, nás päť dievčat, sme sa medzi sebou predstavovali. Teda, Katy Palmerovú som poznala z detstva, a bola som rada, že som s ňou mohla byť v ročníku. Takisto som spoznala Lauru Johnsonovú, o ktorej som veľa počúvala a pred ňou jedinou som asi mala rešpekt (ktorý ma, samozrejme, po týždni prešiel) a ešte Erin Jonesovú, ktorú sme medzi seba prijali hneď, čo nám porozprávala o jej čistokrvnej rodine. A potom sme sa otočili k Anne... Ty kokos, denníček, to si ani nevieš predstaviť, čo nám povedala! Povedala, že sa volá Addamsová a že by radšej bola v Bifľomore, no... Pri tom mene mi to stačilo. Addamsová! Pch! Zradkyňa krvi u nás na izbe! Odvtedy som sa s ňou nebavila, a nielen ja. Je to proste nechutná šprtka, ktorá sa len biflí a baví s humusákmi. Fuj! Normálne že mi je zle, keď si na ňu spomeniem! A už dneska ju uvidím vo vlaku, a neskôr na izbe... Ach, strašné pomyslieť! No z časti sa na to aj teším – nie na Annu, ale na tú srandu, čo si z nej budeme robiť. Vždy bola terčom posmechu, čo je neskutočne mega – strašne milujem rozhadzovať jej veci alebo ju zosmiešňovať pred inými žiakmi! Tak ale, môže si zato sama, zradkyňa. Ako môžu byť takýto ľudia čistokrvní?

Tak dovi na Rokforte,

Bellatrix

Milý denníček,

ten včerajší deň nemal chybu! Len ja a Ted a príroda, nádherná vôňa trávy a ticho... Prerušované len vtáčikmi, nikde nič... Žiadne kričanie mojej staršej sestry, ktorá stále niečo chce a myslí si, že sa svet krúti okolo nej, a takisto Narcissin vreskot a pišťanie, keď jej príde sova od kamarátok, alebo keď chce ísť s mamou do mesta... Bolo to krásne. Na ten deň budem spomínať ako na najkrajší deň môjho života. Ted ma tam len objímal, nepovedal nič, a pritískal si ma k sebe, akoby ma nikdy nechcel pustiť... Krása. Už sa teším na Rokfort, kde sa nebudem musieť celý čas báť, že ma zbadajú rodičia. Teraz pôjde len o Bellatrix (keby ma Narcissa zbadala, budem sa jej vyhrážať Luciusom), a tá bude takmer stále s tými jej kamarátmi. Tak sa teším! Budem sa snažiť si celý rok užiť a budem ignorovať Bellu! Myslím totálne! Predvčerom som dokonca poslala sovu Josie s Amy, že sa stretneme vo vlaku a že si sadnem k nim do kupé. Za posledný týždeň som si s nimi dopisovala úplne každý každučký deň, napriek tomu, že ma mohla Bella kedykoľvek vidieť. Ale sa zlepšujem, čo? Začína mi byť moja rodina jedno, a to som rada. Však už len dva roky, a budem plnoletá, budem si môcť robiť, čo chcem :-) Tak sa teším... Aj na celý Rokfort. Mama ma už bude volať, tak budem musieť zbehnúť dolu a ísť. Predsa len, o jedenástej odchádza vlak, a my ho nechceme zmeškať. A obzvlášť ja. Moje nervy, tak sa teším na Rokfort! Nikdy som sa tak netešila! Josie, Amy, Ted, očakávajte ma!

Navždy tvoja,

Andromeda

Milý denníček,

muhaha, ja som neskutočný talent! Dnes ráno sa mi podarilo vyrobiť krásny náramok priateľstva, a síce Bella hovorí, že je to úplná blbosť a nikdy to nikomu nedám (lebo údajne nemám kamarátov – pch, ona si myslí, že ona ich má na rozdávanie alebo čo?), mýli sa. Ach, Lucius, keby si ho len videl... Už si viem predstaviť ten jeho krásny pretiahnutý face, keď zočí náramok, a ako sa na mňa pozrie jeho očami, keď mu poviem, že je preňho. Tú vetu si precvičujem už dlho: „Lucius, toto som urobila len pre teba. Lebo ty si môj naozajstný a najlepší kamarát.“ Viem si predstaviť, ako sa na mňa pozrie, láska v očiach, a povie: „Ďakujem ti, Cissy. Budem ho opatrovať do konca svojho života.“ A nato sa ku mne nahne a pobozká ma na ústa, naše tela sa spoja a... Sakra! Zabudla som dať našim podpísať lístok, že môžem chodiť do Rokvillu! Hneď som späť... Dobre, som tu. Mama zase zmätkuje, aj keď neviem, načo je to dobré. Tak či tak to vždy stihneme, ako každý rok. A tento prídeme ešte skorej, aspoň podľa hodiniek. Však je len 9:30, neviem, kam sa tak všetci ponáhľajú. Andromeda sa naháňa po dome ako šialená a hľadá nejakú učebnicu či čo to kričí, a Bellatrix... To neuveríš! Ona si češe vlasy! Myslím to seriózne vážne – ČEŠE VLASY. Bellatrix, kapišto? Ja veru nie. Čo sa to s ňou preboha porobilo? Je úplne čudná. Dokonca aj keď sme boli včera lietať, zdalo sa, že ju niečo trápi. Alebo sa to zdalo len mne, lebo momentálne som tým najšťastnejším človekom na celom svete. Však kto by nebol na mojom mieste? Veď si to vezmi, nie každý má také šťastie ako ja – páčim sa tomu najväčšiemu sexošovi na celej škole, po ktorom idú všetky baby, mám talent na metlobal a o pár týždňov sa dostanem do týmu, takisto som vynikajúca vo vyrábaní náramkov, veľa ľudí vraví, že som múdra (elixíry, obrana proti čiernej mágii, transfigurácia, čarovanie, a proste celé učenie, to je moje!), a údajne som aj pekná! Som rada, že ma majú všetci radi. Som proste šťastný človek! Som strašne rada, že sa mi takto vyvíja život... Ach, cítim sa skvele! No, dobre, denníček. Mama už vážne stresuje. Asi ťa budem musieť opustiť :/. Neboj sa, napíšem čoskoro, ale už aj tak musím ísť. Vieš, Lucius... ;)

♥Lucius♥

Narcissa

„Bellatrix! Kurník šopa, Bellatrix, pohni si!“ kričal na mňa otec. Pozrela som sa na hodinky, a zistila som, že je len 10:50.

„Máme ešte čas, oci!“ pokúšala som sa ho presvedčiť, no úplne ma ignoroval. Spolu s mamou a oboma sestrami sa hnali dopredu, akoby ani neboli Blackoví.

„Mami!“ pokúšala som sa ju presvedčiť, aby spomalili. To by bol riadny trapas, keby nás zbadali ľudia, ako sa náhlime na stanicu, ako dokonca bežíme! Nás, rodinu Blackových! Fuj, ani som si nechcela predstaviť, aké neskutočne ponižujúce by to bolo!

Konečne sme sa dostali na nástupište, a tam už naši spomalili. Naokolo sa začínali zjavovať známe tváre, boli tam deti s obrovskými kuframi v habitoch, videli sme dokonca aj veľké rodiny. Mama ihneď zbadala, o čo sa jedná, pohodila hlavou dohora a popravila si habit. Otec urobil to isté a postrčil Narcissin vozík. Chvalabohu – aspoň že sú teraz normálni. Nie ako doma, kde sa správajú ako... No, to je jedno.

„Choď prvá, Cissy,“ povedala som sestre, ktorá ani nepočkala na moje štuchnutie a rozbehla sa smerom k stene medzi nástupišťami deväť a desať. Nasledovala som jej príklad, a behom sekundy som už stála na nástupišti deväť a trištvrte, ocitla som sa medzi ľuďmi v tmavých habitoch, a všade naokolo bola neutíchajúca vrava. Naplnilo ma to pocitom šťastia. Konečne som bola tam, kam som patrila – na Rokfort, do Slizolinu. Už len sedieť v kupé so svojimi kamarátmi a robiť si srandu z prvákov a humusákov...

Nedala som na sebe však nič vedieť. Ešte by si o mne niekto pomyslel, že som nejaká citlivka. A to ja veru v žiadnom prípade nie som! Aby som to dokázala, podvihla som hlavu, a už-už som sa chcela pobrať dopredu, nájsť si kamarátov.

„Hej, slečna,“ začula som otcov uštipačný hlas. Otočila som sa dozadu, aby som zistila, že už sú pri mne.

„Ehm?“ opýtala som sa nie dvakrát nadšene. Zrakom som už blúdila dokola a hľadala Lestrangeových, či moje spolubývajúce.

„Ahoj,“ rozlúčil sa so mnou. To mu stačilo, a takisto aj mne. Nepotrebovala som ho objímať, tak, ako to robila Narcissa, a ani som sa tam nepotrebovala rozplakať od dojatia tak, ako Andromeda, keď jej začali vykladať, ako sa má správať a nechceli ju ani len objať.

„Ahojte,“ povedala som a pokúsila som sa o úsmev, čo sa mi, myslím si, podarilo. Teda... Dúfam. Nie som si presne istá, či to tak zobrala, ale treba uznať, snažila som sa!

Nato som sa hneď otočila a pobrala som sa smerom k vlaku. Hneď po prvých pár krokoch som cítila na sebe upreté pohľady, ľudia mi ustupovali, niektorí ma zdravili. Nikoho som neodzdravila, ani som im nekývla hlavou. To som dokázala urobiť len pri Slizolinčanoch, o ktorých som vedela, že majú čistú krv a že nie sú zradcovia! Už vonkoncom som sa nerozprávala s malými deťmi, dokonca ani so šiestakmi. No oni ma zdravila. Počula som aj jednu piatačku, ktorú som minulý rok “šikanovala“ (tak to teda nazvala ona a jej humusácke priateľky, ja neviem, čo na tom bolo také zlé, že sa to pokúšali riešiť cez riaditeľa – chvalabohu, to im nevyšlo) s Laurou na záchodoch. Povedala jedno slabé Ahoj a sklonila hlavu, no nič iné.

„Hej, Bella, sem!“ začula som výkrik, ktorý vychádzal z dverí do vlaku. Okamžite som sa tam rozbehla spolu so svojou batožinou, a vošla som dnu.

„Tu si!“ zasmiala sa Erin, ktorá už stála vnútri spolu s ďalšími dvoma dievčatami, ktoré som ihneď rozpoznala. Ihneď ma obe pozdravili:

„Ahoj!“

„Čau!“

Zdalo sa, že sú rady, že ma vidia, tak, ako ja som bola rada, že vidím ich. Ale nedokázala som to dať najavo – pri nich nie. Vlastne, nedokázala som to dať najavo pri nikom – predsa len, nechcela som, aby o mne mali mylnú predstavu!

„Čaute,“ povedala som, a už som sa ich chcela spýtať na ich leto, alebo aspoň trochu sa tváriť, že ma zaujímajú ich prázdniny, keď som začula, ako sa ľudia začínajú pchať do vlaku.

„Rýchlo, poďte, ideme nájsť voľné kupé,“ prevrátila očami Erin, keď okolo nás začali behať nejaké malé deti a hľadali miesto na sedenie.

„Dozadu?“ spýtala som sa s úsmevom.

„Jasnačka,“ zachichotala sa Katy, načo sa začala pretláčať cez chodbu do kupé úplne vzadu – tam to bolo úplne najlepšie, bolo tam ticho, nikto nás nerušil... Proste, super! To bolo VIP miesto určené pre nás, siedmakov zo Slizolinu!

„Hej, kam sa pcháš!“ počula som Laurin nahnevaný hlas, načo sme sa spolu úspešne pretlačili okolo skupinky zahanbených prvákov.

„Deti,“ prevrátila som očami, pričom som otvárala dvere do posledného kupé.

„Súhlasím.“

No len, čo som ich otvorila, zistila som, že to nebude také ľahké – kupé totiž nebolo prázdne. Sedeli v ňom dve Bifľomorčanky.

„Vypadnite!“ prevrátila Katy očami a vošla dnu, načo si vyhodila kufor hore nad seba.

„My sme tu boli skôr!“ začala sa obhajovať jedna z nich. Poznala som ich dobre a vedela som, že tak ľahko neustúpia – teda, ustúpia ľahko, no nie tak, ako keby tu boli prváci. Predsa len, toto boli šiestačky.

„Vypadnite!“ zopakovali sme zase, a začali sme si obsadzovať miesta vnútri.

„Nie!“ zakrútila jedna z nich hlavou rázne. Druhá však už vstávala.

„Vravíme vám dobre – vypadnite,“ povedala Erin svojim nastrašujúcim hlasom.

„Ale...“ namietala. Erin vytiahla prútik z vrecka a namierila ho na ne, výstražným hlasom počítajúc:

„Raz...“ Vedela som, že by to nespravila – Erin určite nie. O Laure som nepochybovala, tá by kľudne aj spálila náš vlak, to bolo o inom, ale... Erin nie. Ona sa vedela len vyhrážať, ale aby niečo z toho spravila... To som si nedokázala predstaviť.

„Dva...“

„Poď, Poppy, ideme,“ zamrmlala jej kamarátka a potiahla ju za rukáv, načo sa obe otočili.

„Nabudúce by som si dávala pozor, Pomfreyová!“ vykríkla za ňou Laura, načo sme sa všetky v kupé začali smiať. „Lebo ti jeden z tých elixírov vybuchne!“

To už boli obe preč, a my sme sa len smiali na tom, ako sa Poppy Pomfreyová tvárila, keď nás počula.

„Čo si mala, preboha, s tými elixírmi?“ smiala sa Erin, pričom otvárala okná na vlaku.

„Neviem. Bolo to trochu od veci, však?“

„Totálne!“ Nato sme zase všetky vybuchli do smiechu, a neprestali sme, kým sa dvere do nášho kupé zase neotvorili.

„Neruším?“ spýtal sa veselý chlapčenský hlas.

„Jasné že nie,“ prevrátila som očami, a posunula som sa kúsok doľava, aby si ku mne mohol Rodolphus prisadnúť. Prišiel so svojimi troma kamarátmi, a síce sme sa trochu v tom našom kupé ôsmi tlačili, nevadilo nám to. Celé kupé bolo plné rôznym hlasov, všetci sa cez seba rozprávali.

„Počujte, a ja som vám stretol Weasleyho v Šikmej uličke...“

„Weasleyho?“ vykríkla som prekvapene.

„Hej,“ prikývol David. „Arthura Weasleyho. Bol tam spolu s tou jeho Prewettovou.“

„Škoda tej čistej krvi,“ odfrkla si Erin. „Obaja sú čistokrvní, a pozrite, ako sa správajú. Zradcovia.“

„Čo čakáš od Weasleyových?“ opýtala som sa jej pohŕdavo. „Ale Prewettová... Fú, to je o niečom inom.“

„Ani nie. Od začiatku som vedel, že z nej nebude nič dobré.“

„A myslí si o sebe, že je neviem aká dobrá čarodejnica,“ prevrátila som očami. „Ale stavím sa s vami, že by som ju porazila mávnutím prútika.“

„To je nám všetkým jasné,“ prikývla Laura. „Bože môj... Nechápem tú jej logiku.“

Celú cestu vlakom sme len ohovárali a ohovárali. Teda, raz sme vyšli von na chodbu, pozrieť sa, čo sa robí, a nakričali sme na malých druhákov, aby sa tam nenaháňali ako malé decká, aj napriek tomu, že sú to malé decká. Vážne mi začínali liezť na nervy – ako môžu byť až takí hlúpi? Preboha, veď majú dvanásť rokov!

Bola som rada, keď vlak konečne zastal. Už mi začínalo byť dlho a potrebovala som si niekde natiahnuť nohy.

„Konečne sme na Rokforte,“ usmiala sa Laura, a pohodila hlavou do boku. Videla som na nej, že aj ona bola rada. Začínal sa náš posledný rok. Dúfala som, že si ho užijeme.

[ » na začiatok « ]