Kapitola:
Pridaná: 3.12.2011, 21:45:14
Čítaná: 1794×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Isabelle
Stručný dej: Harry Potter nie je jediným, kto prežil Avadu Kedavru. Je tu ešte Voldemortova dcéra, ktorá je zhodou okolností neterou Siriusa Blacka. Ak chcete vedieť čo ju v živote čaká tak čítajte ďalej.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2

Prudko vstala. Cez spánok jej tiekol pot. Oči mala vystrašené. Srdce jej rýchlo tĺklo. Izbu mala osvetlenú. Jej bosé nohy sa dotkli studenej podlahy a len v nočnej košeli bežala dole. Vedela, že teraz je dom prázdny, nikto tam nie je, až na jedného otravného škriatka. A ešte tu býval Sirius Black. Mala ho rada. Bol to jej strýko. Jej matka bola jeho sestra. Volala sa Fairy Blacková. Sirius a Fairy boli dvojičky. Preto boli spolu v chrabromile a preto keď spolu ušli, rodina sa ich zriekla. Bohužial, jej matka sa potom pridala k Voldemortovi. Oslepila ju, ako sa to hovorilo- láska. Láska k tomu mužovi, ktorý si experimentmi zohavil tvár a telo. Prudko otvorila dvere do kuchyne. Sedel tam Sirius, popíjal kávu a čítal Denného Veštca.

"Dobré ráno. Čo sa zase stalo?" spýtala sa a sadla si oproti nemu. Naliala si kávu a zobrala toast.

"Nič zaujímavé. Stále keci o tom, že ten-koho-netreba-menovať," uškrnul sa " nepovstal, že Harry je blázon a blablablabla," prevrátil očami a hodil jej Denného Veštca. Otvorila ho a hneď zahodila. Neznášala všetky tie klamstvá, ktoré sa tam písali.

"Ako si sa vyspala?" Dopil kávu a zdvihol Denného veštca. Položil ho na stôl a pozrel sa na ňu.

"Nič moc," zahundrala.

"Zase on?" Prikývla. Pri tom pohybe sa jej pohli vlasy, ktoré obklopovali jej tvár. Od spánku po sánku sa tiahla tenká jazva.

"Keby ľudia vedeli, že Harry nie je jediný, ktorý prežil avada kedavra od Voldemorta, tak by ťa naháňali na každom kroku," zasmial sa. Uškrnula sa a dojedla. Kávu dopila. Vďaka jednému z elixírov, ktorý jej namiešal Severus, spomenula si na celý svoj rok, v ktorom žila s Voldemortom a jej matkou pod jednou strechou. Podľa všetkého ju Voldemort miloval. Nevedela, či miluje aj jej matku. Ale keď sa dopočul to proroctvo, bol rozzúrený, že jeho jediné dieťa ho zabije. Preto zabil jej matku a aj ju. No Isabella prežila.

"Dnes tu bude zhromaždenie Fénixovho rádu, prídu deti Weasleyové. A ešte niečo," vstal a hľadal niečo na linke, na ktorej bolo kopu papierov. Zvyčajne informácie o smrťožrútoch a minule útoky Voldemorta. Vedela ich naspamäť od A-Z, takže ju to nezaujímalo. Keď k nej zase prišiel, držal v ruke obálku. Rýchlo si ju zobrala a preletela očami.

"To nemyslí vážne," zakričala a rýchlo vybehla hore. Dala si čierne úzke rifle a čierne tričko. Na to dlhý hábit. Aj s listom v ruke prišla dole.

"Čo chceš robiť?"

"Idem sa tým starým dedkom, aby mi to vysvetlil," zahundrala a už mala v ruke letax.

"Dumbledorova riaditeľna," povedala potichy ale zreteľne. Hneď vyletela z krbu a oprášila sa. Pozerala sa do veselých očí Albusa Dumbledora. Prišla pred neho a na stôl mu položila list.

"Dúfam, že to je len z jeden z vašich podarených vtípkov," povedala kľudne, aj keď to v nej vrelo.

"Samozrejme že nie, budeš prijatá na Rokfort," zasmial sa.

"Nie! Nechápete, som hľadaná osoba. Teda, už celé leto nie, samozrejme, kedže ste to vybavili za mňa, ale aj tak. To meno je úplne tabu," uškrnula sa.

"Áno, ale musíš si uvedomiť, že aj na teba sa to proroctvo vzťahuje," zarazila sa a sklonila hlavu. Päste stlačila až ju to zabolelo.

"A prečo potom nie aj na Longbottona?" povedala už pokojne.

"Proste je to tak," povzdychol si.

"Ale ja nemôžem ísť, naozaj nie," šepla a sadla si na stoličku.

"Neboj sa, viem čo robím," zasmial sa a vytiahol zo zásuvky pár tašiek.

"To sú tvoje veci do školy. Kotlíky, brká, pergameny a knihy. Plus ešte nejaké iné veci," usmial sa. Zobrala si ich, nepoďakovala a hneď sa zase odletaxovala domov.

"Ah, ten dedko starý," zakričala na celý dom, ktorý sa nachádzal na Grimmauldovo námestí 12.

"Nemala by si tak hovoriť o Dumbledorovi," napomenul ju, ale aj tak sa zasmial. Vybehla do izby a hodila na postel tašky. Hábit si hodila vyzliekla a hodila k taškám. Potom zbehla dole a išla do knižnice. Sedel tam už Sirius a čítal knihu. Prišla k šahovnici a sadla si k nej.

"Nezahráme si?" spýtala sa ho. Na svojom konte mala už sedemdesiať osem výhier a sedemdesiat osem prehier. Bola to vyrovnaná hra.

"Aby som ťa zase porazil?" zasmial sa.

"Nezabúdaj, mal si len šťastie, kedže vtedy sem prišli nenahlásene a mňa to vyviedlo z rovnováhy a využil si to," uškrnula sa.

"Nevymýšľaj," sadol si oproti nej a poskladali figúrky. Chvíľku bolo ticho. Boli zahraný do tejto brutálnej hry, až kým ich nevyrušilo zakašľanie. Zdvihla hlavu a pozrela sa, kto ich vyrušuje. Stál tam muž, v strednom veku, mal čierne mastné vlasy a čierne oči.

"Ah, dobrý deň Severusi," po jeho pohľade sa uškrnula " teda, profesor Snape,"

"Ako vidím, tak by vás mohol napadnúť samotný pán Zla a ani by ste si toho nevšimli," povedal ľadovým hlasom. Sirius vstal a prišiel k nemu.

"Už tu prišiel každý?" spýtal sa. Severus iba prikývol a otočil sa. Za ním odchádzala aj Isabella so Siriusom.

Boli v sáli, kde sa odohrávalo každé stretnutie Fénixovho rádu. Isabella si miesto musela vydobiť pár poznámkami a nepríjemnými narážkami. No od tej doby, čo je asi päť rokov, tu sedí na každom stretnutí.

"Zavolal som vás tu, aby som vám povedal pár vecí. Za prvé, Voldemort sa stiahol a bohužiaľ sme stratili jeho stopu," po tejto vete Isabella upadala do hlbokého zamyslenia. Nevnímala ani jedno slovo. Možno pár krát počula nejaké príkazy, no hneď ich zabudla. Po dvoch hodinách konečne prišiel k druhej veci.

"A za druhé, Isabella odchádza na Rokfort," ozval sa šum. Samozrejme, učitelia to vedeli, ale nikto iný.

"A prečo? Na čo tam bude, keď je len väčšou hrozbou pre nás všetkých," zachrčal Divooký a švihol umelým okom po Isabelle. Dumbledor sa dal do vysvetlovania. Zvyčajne hovoril samé blbosti, aspoň podľa Isabelli. Keď už každý odišiel, ostal tam len Dumbledor a Sirius.

"Kedže je 31.7 a máš dnes narodeniny," usmial sa na ňu Dumbledor. Úplne na to zabudla.

"Tak som ti kúpil niečo, aby si sa necítila sama, keď odídeš," dokončil svoju vetu a spoza pohovky sa vynorila čierna mačka. Mala onyxové oči. Hneď prišla k Isabelle a skočila jej na nohy. Potichy začala priasť.

"Ďakujem," usmiala sa naňho Isabella. Naozaj sa jej tento darček páčil. Pohladkala mačičku po hlave a ona si ju obtrela o jej ruku.

"Volá sa Sev," uškrnul sa Sirius. Isabella sa zasmiala. Keď bola menšia, možno sedem rokov, takto volala Severusa. Vtedy sa s ním priatelila. Kto by si pomyslel, že taký muž sa dokáže aj smiať. Dumbledor z pozdravom odišiel a zase sa ocitli sami.

"Ja ti dávam toto," natiahol ruku. Mal v nej balíček, možno veľký ako školská taška. Rozbalila ho. Bol tam hábit.

"Viem, že aj tak by si si to musela kúpiť, no nič iné ma nenapadlo," ospravedlňujúco sa na ňu pozrel. Bol tam školský hábit a nie len jeden. Na každom z nich bol na ľavej strane had.

"Slizolin," povzdychla si. Naozaj si nepriala, aj keď len tých pár hodín, aby tam skončila. Nechcela patriť tam, kde jej otec. No všetko sa len skomplikovalo.

"Bohužiaľ," smutne prikývol Sirius. Vstala, mačka rýchlo zoskočila a objala ho.

"Aj tak ďakujem," zmrmľala a rýchlo sa odtiahla. Zobrala si veci a odišla do izby.

[ » na začiatok « ]